Kapitola 18.

Tambe tuhšie objal Surine spiace telo, keď sa auto idúce po štrkovej ceste opäť zatriaslo. Sedel na zadnom sedadle a šoféroval Rand, Surin brat. Bol za to rád, aspoň mohol strážiť svoj poklad a v duchu si nadávať za jej vyčerpanosť – opäť. Keďže v noci jej bohvieaký čas na odpočinok nenechával, a vo Wolves práve vypukla chrípková epidémia, boli obaja uťahaní. A k tomu veľmi neprispelo ani naháňanie hneď po službe. Najskôr rýchlo domov pre kufre, potom sa ešte rýchlejšie dostať na letisko v Juneau, aby stihli posledné lietadlo do New Yorku, kde museli presadnúť na druhé lietadlo, ktoré ich dopravilo až do Johnson City. Tam ich čakalo prenajaté auto a dlhá cesta až do Bristolu.

Vyčítal si však to, čo videl v Surinej tvári – takmer fialové kruhy pod očami, vpadnuté líca a nezdravú farbu. Dokonca sa mu zdalo, že má akési horúce čelo, ale istý si tým nebol. Vyzerala tak aj teraz, hoci prespala oba lety aj cestu autom. Nespala vlastne len pri čakaní na letisku a presúvaní z lietadla do lietadla, následne aj do auta.

„Mal by si ju zobudiť, Tambe. O pár minút sme pri dome jej mamy,“ povedala mu potichu Lunna sediaca na prednom sedadle.

Jemne sa na ňu usmial. Obyčajne sa stránil ľudí, ale tá malá potvorka sa mu doslova dostala pod kožu – ako predtým Suri. Keď sa díval na jej spiace telo, ktoré zvieral v náručí, prepadla ho zvláštna neha. Len veľmi nerád ju budil.

„Suri, vstávaj. Už sme tu,“ triasol ňou.

Na jeho prekvapenie sa zobudila takmer okamžite. Hmla ospalosti, ktorú jej zbadal v očiach, ho rozladila. Keby som nebol taký idiot... nadával si v duchu.

„Dobré ránko,“ zabrblala ospalo, naťahujúc si telo.

„Skôr večer, drahá sestrička,“ zasmial sa Rand z predného sedadla.

Suri rýchlo vykukla z okienka. Následne zaúpela. „To nie je pravda...“

„Ale je. Prespala si celý deň. Hanbi sa!“ doberal si ju brat.

Tambeovi sa odrazu z hrdla vydralo tiché vrčanie, ktoré sa v malom priestore auta šírilo hlasnejšie ako ozvena v zatuchnutej jaskyni. Zažmúril oči na Randa, odhodlaný neospravedlňovať sa za svoje nie práve vyberané správanie.

„Hej, pokoj, chlapče. Len si z nej uťahujem,“ zasmial sa Rand. Aj tak sa ti nemienim ospravedlňovať!

Po pár sekundách trochu rozpačitého ticha auto zastalo pred obrovským vidieckym domom. Tambe si ho hneď obzrel a v duchu musel uznať, že je veľmi pekný. Vyzeral síce presne ako farma, dokonca s dreveným zábradlím a veľkou verandou, ale aj tak veľmi udržiavane. Z toho domu naňho dýchal pokoj domova, ktorý sám spoznal len nedávno. Vlastne vtedy, keď spoznal Suri. A pestrofarebné kvety akoby ich všetkých vítali s otvorenou náručou.

Odrazu sa dvere na dome otvorili, von vyšla žena a chvíľku za ňou aj muž. Na prvý pohľad bolo jasné, ako hlboko sa tí dvaja zbožňujú. Vzájomná láska akoby iskrila v ovzduší okolo nich.

Suri sa rýchlo napriamila, následne vystreliac z dverí auta ako raketa. Kým stačil žmurknúť, visela na krku ženy na terase. Odhadoval, že ide o jej matku. Hlavne potom, čo sa priblížil a všimol si, že sa díva na presnú kópiu Suri len v trochu staršom vydaní so sivými očami.

„A kto je tento mladý muž?“ vyzvedala zvučným hlasom, keď sa privítala aj s Lunnou a Random.

Mimovoľne sa mierne usmial. Bola to akoby prirodzená reakcia na prítomnosť tej ženy. Vyžaroval z nej celoživotný optimizmus, srdečnosť a neskutočne silný, mladý duch. Len vrásky okolo očí a jemné šediny v medových vlasoch upozorňovali na to, že už predsa len nemá dvadsať.

Suri sa zasmiala. „Prepáč, mami. Toto je Tambe – môj šéf a... partner v jednej osobe,“ predstavila ho.

V sivých očiach sa rozhoreli nezbedné ohníčky. „Tak už sa nečudujem, že si taká veselá. Takýto kus chlapa by rozveselil každú ženskú.“

Suri sa rozpačito usmiala na Tambea, v tvári červená ako pivónia. „Mamí...“ zavyla. Pri pohľade jej mamy však len rýchlo dodala: „Tambe, toto je moja nevyčerpateľná mama.“

„Teší ma, mladý muž. Je nutné dodať, že ak môjmu dievčatku akokoľvek ublížiš, vykastrujem ťa. A nebojím sa ani tých tvojich vlčích očí,“ poznamenala jej matka pokojne, akoby komentovala sparné počasie.

„To sa nemusíte báť,“ odvetil Tambe bez rozmýšľania. V duchu sa však trošku obával a nielen hrozby, že príde o určitú časť tela.

„Úžasné. V tom prípade ma volaj Olivia.“

„Veľmi ma teší, Olivia.“

Odrazu sa vedľa nich ozvalo hlasné odkašľanie. Tambe pozrel tým smerom a uvidel vysokého muža s prešedivenými, kedysi čiernymi, vlasmi, milým úsmevom a kovbojským klobúkom v pravej ruke. Hnedé oči prekypovali láskou a humorom.

„Keďže tu na mňa všetci zabudli, rád by som sa predstavil. Som Jackson Willard, manžel Olivie. Pre teba Jack.“

Tambe mu hneď podal ruku. V duchu sa na chvíľku pozastavil nad tým, že sú mu títo ľudia takí sympatickí. „Tambe Davis, teší ma.“

„Aby som ťa upokojil, chlapče, neboj sa Oliviiných hrozieb. Ona sa rada vyhráža kastráciou každému človeku mužského pohlavia. Asi to berie ako druh romantiky.“

Tambe sa nestihol ani zasmiať, keď sa k nim Olivia prudko zvrtla a prevŕtala ich akože naštvaným pohľadom. „Ech, vy dvaja. Aby som tú hrozbu nakoniec nesplnila.“

Jack s Tambeom sa radšej pozerali inam, aby si nevšimla ich úškrnov. Olivia nahlas zatlieskala.

„Ale teraz do práce, máme len dve hodiny. Ty a ty,“ ukázala na Randa a Tambea, „okamžite vyberte batožinu z auta. Ty a ty,“ ukázala zase na Suri a Lunnu, „choďte hneď za Lairou, už vás čaká hore v ateliéri. Má pre vás aj šaty. A ty,“ ukázala významne na manžela, „ma radšej rýchlo pobozkaj, lebo poviem Harrymu, aby ti ustlal v tom voľnom boxe v stajni.“

Suri sa snažila smiech zamaskovať kašľom, ale keď sa jej to nedarilo, rýchlo poslala Tambeovi vzdušný bozk a rozbehla sa do domu. Lunnu mala v pätách. Za sebou začuli pobavený smiech svojich partnerov.

Vybehli na poschodie a automaticky zamierili do poslednej izby na konci chodby, ktorú Laira – Surina sestra – používala ako ateliér pre svoje modely. Suri zaklopala, a keď sa otvorili dvere, doslova skočila po svojej dvadsaťročnej sestre s čiernymi vlasmi a sivými očami, rovnakými, ako má ich matka. S výskotom padli na zem, kde sa ešte chvíľku objímali.

„Bože, Lai, ako si mi chýbala,“ vzdychla Suri. V hlase jej však znela radosť z opätovného stretnutia.

Laira sa opatrne posadila a svojimi sivými očami pozorne sledovala sestru. „Povedz, Lu, som opitá ja alebo ona?“ otočila sa nakoniec s otázkou na Lunnu.

Lunna sa zasmiala, obom pomáhajúc na nohy. „Neboj sa, toto nie je prechodný stav. Už trvá dlho.“

„A dôvod stavu?“ vyzvedala ďalej Laira, premeriavajúci si vyškierajúcu sa sestru.

„Ten spoznáš asi za dve hodinky, ale dovtedy zo mňa musíš urobiť človeka. Tak dúfam, že si v plnej poľnej, Lai,“ odpovedala jej Suri, mračiac sa na svoje tmavé kruhy po očami v zrkadle oproti.

Laira sa len zasmiala. „To vieš, že som. Pre obe som ušila šaty. Pevne verím, že vaše miery spred pol roka sa nelíšia od tých dnešných. Nemám čas na prešívanie,“ hovorila zamyslene, ale to už stála pri vešiaku na kolieskach, na ktorom viseli dva vaky na šaty.

Po rozzipsovaní prvého sa ukázali krásne bledomodré šaty na špagetových ramienkach, ku ktorým bola aj dlhá štóla podobného odtieňa. Obe ženy sa nestačili vynadívať na toľkú krásu. Živôtik zdobiaci maličké kamienky a drobné flitre pod svetlom lampy hádzali dúhové odlesky, volánová sukňa zase pôsobila veľmi vkusne a ľahučko. Ako hodváb.

„Toto sú šaty pre Lu. Viem, že neznášaš šaty na ramienkach, ale nemohla som odolať. Okrem toho – raz do roka to prežiješ,“ obhajovala ich Laira, keď šaty podávala očarenej Lunne.

„Zbláznila si sa? Tie šaty sú dokonalé!“ zapišťala nadšene a nemotorne – s šatami pritisnutými na prsiach – objala priateľku okolo krku.

„Dobre, dobre, ešte máme veľa práce, tak si to nechaj na potom.“

Laira odcupitala k druhému vaku, ktorý taktiež rozzipsovala. Von doslova vyskočila záplava olivovozelenej látky s priehľadnými kamienkami na spodnom leme šiat a v hlbokom výstrihu. Suri na ne očarene hľadela, ale v duchu sa pousmiala nad viazaním šiat. Jej sestra proste bola taká – každé šaty, ktoré ušila, boli buď na špagetové ramienka, alebo s viazaním okolo krku, či bez ramienok. Tie jej boli okolo krku, ale to ju teraz zaujímalo najmenej.

Jemná látka splývala od živôtika v dlhej, pomerne úzkej sukni. Vedela, že keď si ich oblečie, šaty jej obopnú krivky tela. Akoby už cítila ten jemný dotyk.

„Tak neviem, či si ich chceš dať na večeru, alebo k večeri.“

Suri sa zasmiala, keď sa prebrala z tranzu. „Neboj sa, ja látku zásadne nejem, ostáva mi medzi zubami.“ Postúpila k sestre a pohladila látku šiat. Jemné ako pavučinka. „Ďakujem za šaty, sú prekrásne, ako každé, ktoré si ušila.“

„A čo tvoje šaty?“ rýpala Lunna.

„Dámy, tie uvidíte čoskoro. Som však toho názoru, že máme len necelé dve hodinky, aby sa z nás stali bohyne. Málo času a veľa práce. Preto som si priviedla pomoc.“ Ani to nedopovedala a dvere na druhej strane priestranného ateliéru sa otvorili a dnu vstúpili hnedovlasé trojčatá Grenshawové. Ich susedy a odborníčky na líčenie, manikúru a česanie.

vvv

„Baby, ste nádherné,“ prehlásila Giny Grenshawová, keď spolu so sestrami po necelej hodine a pol dokončila prácu. Pred ňou stáli tri ženy s dokonalými postavami v šatách, ktoré zvýrazňovali ich krivky a módnymi účesmi, ktoré podčiarkovali ich krásu a zvýrazňovali im oči.

„Laira, keď ťa uvidí Matt, tak ho určite klepne,“ zasmiala sa Mikaela Grenshawová a spolu so sestrami sa odobrala do vedľajšej izby, aby sa aj ony prezliekli. Ako dlhoročné priateľky a zároveň susedky sú každoročne pozvané na večierok Danielsovcov.

„Nemôžem tomu uveriť,“ povedala užasnuto Suri, keď sa na seba pozerala do zrkadla.

Oči jej doslova žiarili a boli výraznejšie než kedykoľvek predtým, po kruhoch ani najmenšej stopy. Jemný make-up zakrýval nezdravú farbu jej pleti a dodával jej svieži výraz. Vlasy mala vypnuté v ľahkom uzle na temene hlavy, z ktorého jej trčali zvlnené pramene vlasov lemujúcu jej tvár. Ako sa tak pozerala na svoj krásny zovňajšok, odpustila sestre aj výstrih, ktorý jej vzadu odhaľoval takmer celý chrbát, vďaka ktorému nemohla na podprsenku ani len pomyslieť a tak bola nútená každú minútku kontrolovať, či je všetko v poriadku.

„Už sa na seba toľko nepozeraj, si krásna,“ podpichla ju sestra, ktorá sa objavila vedľa nej. Suri sa na ňu zadívala. V tmavomodrých šatách s viazaním okolo krku vyzerala rozkošne a zároveň žensky. Čudovala sa, že mala vlastne pravdu, keď hovorila, že z nich budú krásavice. O Lunne a Laire nepochybovala, tie boli krásne vždy. To ona sa dala väčšinou použiť len ako strašiak do maku.

„Poďme radšej dolu, lebo tam tí naši chlapi vystoja prinajmenšom dieru,“ zasmial sa Lunna medzi dverami.

Suri si ešte rýchlo obula sandáliky na dosť vysokom podpätku. Boli krásne, ale pre ňu aj nepohodlné, a keďže nebola zvyknutá na takú výšku, vyvolávalo to v nej nervozitu. V duchu sa utešovala tým, že keby zakolísala, Tambe ju zachytí. Veď má rýchle reflexy.

Rýchlo sa pridala k Laire a Lunne. Spoločne zostupovali zo schodov a jediným zvukom bolo prekvapené zalapanie po dychu, ktoré patrilo im chlapom. Až keď Suri bezpečne stále pod schodiskom, odvážila sa vzhliadnuť. A mala čo robiť, aby nelapala po dychu aj ona. Tambe vyzeral v klasickom čiernom obleku, podčiarkujúcom jeho štíhlu a svalnatú postavu, ako antický boh plodnosti. Ostatní muži, akokoľvek atraktívni, sa popri ňom mohli ísť zahrabať. Vlasy sčesané dozadu zase odhaľovali hĺbku jeho očí, aj príťažlivú tvár so širokými lícnymi kosťami i jemným tieňom strniska. Po druhýkrát našla svojho dokonalého chlapa.

„Si krásna... ako princezná,“ pošepol jej, keď ju pobozkal na spánok.

Suri cítila ako jej horúčosť stúpa nahor po krku. „Ďakujem, aj tebe to pristane.“

„Ty musíš byť ten záhadný Tambe," podotkla Laira a spýtavo pozerala raz na Suri a raz na Tambea.

„Áno, to je. Tambe, toto je moja zvedavá sestrička Laira," predstavila ich.

Tambe a Laira sa na seba krátko usmiali. „Ideme?“ pýtala sa nadšene Lunna.

Suri sa usmiala na sestru, ktorú sprevádzal blonďavý Matthias Grenshaw. „Ideme pešo alebo autom?“

„Pešo, sestrička. Veď je to len za rohom.“

Všetci kývli. Tambe objal Suri okolo pásu a viedol ju za ostatnými. Aj napriek tomu, že mala takmer desaťcentimetrové podpätky, stále bol od nej takmer o hlavu vyšší. Bola za to rada, hlavne preto, že netúžila po jeho urazenom egu.

Cesta k druhému domu naozaj nebola dlhá. Domy vlastne spájala asi pol kilometrová cestička lemovaná dubmi, bukmi a lipami, na ktorých teraz viseli veselé lampióny poblikávajúce do pokojne noci.

„Och, deti, konečne ste prišli,“ vítala ich medzi dverami žena okolo päťdesiatky s bláznivým účesom sýtoružovej farby. Na počudovanie všetkých jej to veľmi pristalo ako všetko, čo si na vlasy dala. A že si tam dokázala vyčarovať všelijaké farebné kreácie! Každý mal v živej pamäti, ako vyzerala, keď prišla s imidžom červenej muchotrávky.

„Teta Lauryn!“ hodila sa žene okolo krku Suri.

„Dievčatko moje, nehovorila som ti, že máš odísť? Keby si ma počúvala už skôr, mohla si takto žiariť už dlho-dlho...“ karhala ju srdečne. „Dúfam, že sa nenahneváš, ak ti na pár minút ukradnem tohto fešáka. Moje sestry by ho rady spoznali,“ schmatla za ruku Tambea.

„Ak mu to nebude prekážať, je celý tvoj. Ale povedz Elene, že by som ho rada dostala v rovnako stave, ako vám ho prenechávam,“ hrozila jej prstom naoko vážne. Vedela, že jej tety by nikdy neurobili nič, čo by mu ublížilo. Hlavne preto, že by to ranilo aj ju.

„Neboj sa,“ zastrájala sa Lauryn. Zatiaľ čo sa ona zvítala s ostatnými, otočila sa Suri k Tambeovi.

„Dúfam, že sa ma nechceš zbaviť,“ doberal si ju.

„Nie, to sa neboj. Vieš, toto je tá časť magickej rodiny a oni sú veľmi zvedaví na vlka. Ak nechceš, nemusíš tam ísť, ony to pochopia.“

Tambe pokrútil hlavou. „Je to tvoja rodina a ja ju veľmi rád spoznám.“

Nebolo to vidno, ale Suri si úľavne vydýchla. Kým stihla čokoľvek iné dodať, schmatla opäť Lauryn Tambeovu ruku a začala ho ťahať za sebou do domu.

„Najneskôr do pol hodiny ho máš späť!“ zakričala za ňou ešte teta.

Suri si kývla sama pre seba a začala sa predierať smerom k švédskym stolom. Zase ju začala pobolievať hlava a cítila sa unavená. V duchu si nadávala, že si nezobrala aspoň jeden aspirín. Však veľmi dobre vedela, že ju zmáha začínajúca chrípka. Preto zo všetkého najviac neznášala práve chrípkové epidémie. Denne sa mohla dopovať vitamínmi, aj tak tú chrípku nakoniec musela vyležať. A pri nej to nikdy nebolo príjemné, pretože to trvalo dlho a s takou vysokou horúčkou to bolo aj trochu nebezpečné.

Za pätnásť minút už stála pred stolom, na ktorom bola položená krištáľová misa plná punču. Tomu sa radšej vyhla, lebo ako sa poznala, z toho by ju hlava bolela ešte viac ako teraz, ako z väčšiny alkoholu. Radšej si dala len obyčajnú sódu.

Odrazu sa jej okolo pása obmotali veľké ruky. „Moja najobľúbenejšia nevlastná sestrička.“ Hlas pripomínajúci štrkotanie kamienkov nemohla nespoznať.

Rýchlo sa dotyčnému vytrhla, otočiac sa na päte. Ovládol ju pocit zadosťučinenia, keď sa mu mohla spriama pozerať do orieškových očí iskriacich veselosťou.

„Patrick,“ zavrčala nahnevane. Nie, žeby dotyčného nenávidela, to nie. Len jej pekne zdvíhal krvný tlak. A robil to veľmi rád.

„To je mi ale privítanie... Dovoľ mi ukázať ti prijateľnejší spôsob.“

Než sa zmohla na protest, jeho pery sa rýchlo pritisli na tie jej a pár sekúnd tam ostali. Keď sa odtiahol, zo šoku trochu zamrkala, ale dokázala prinútiť svoju ruku, aby ostala pritisnutá k boku. Nepotrebovala pútať na seba pozornosť.

„Patrick, ty malý idiot, koľkokrát ti mám ešte opakovať, že s tebou nechcem nič mať? Ani teraz, ani nikdy inokedy. Radšej buď rád, že o tomto nepoviem Tambeovi.“

Kým sa stihol Patrick niečo spýtať, potiahli ju dozadu mocné paže a privinuli si ju k sebe. „Čo mi nepovieš?“ zapriadol jej do ucha hromový hlas.