Kapitola 23.

Tambe potichu zapadol do sprchy akoby sa nič nestalo. Svoje vnútro, ktoré zvierala zmes strachu a nevraživosti, však oklamať nedokázal. V ušiach stále počul ozvenu rozhovoru, ktorý náhodou začul. Úprimne sa snažil veriť tomu, že Suri bude iná, že ho nezradí, ale najskôr sa opäť mýli. Veď ak pochopil ich rozhovor správne, niečo si spolu začali a ona sa obáva len o to, aby ho nejako nezranila.

Prekliaty Selig, mal som ho vyhodiť už dávno, vrčal na seba v duchu.

Pravdou však bolo aj to, že stále kdesi v sebe živil nádej. Do pekla, veď on tú ženu úprimne miloval a neveril, žeby ho zradila. Veď to by mohla urobiť už dávno predtým, nemusela čakať až doteraz. Možno to nakoniec všetko len zle pochopil, veď nepočul celý rozhovor. Začul len posledné vety, aj to len preto, aby išiel povedať Suri, že jej niekto volal na mobil...

„Tambe? Môžem ísť k tebe?“ ozval sa odrazu spoza skla hlas, ktorý prezrádzal túžbu.

Okamžite sa tiež vzrušil. Nech už mal alebo nemal pochybnosti - tú ženu proste miloval a túžil po nej tak zúfalo, že mal pocit, že bez nej umrie alebo vyschne ako všetko zelené na púšti. Prestal teda myslieť a miesto odpovede proste pootvoril dvere na sprche, aby mohla vojsť k nemu. Okamžite prijala jeho nemé pozvanie a zavrátila sa nanajvýš spokojne.

„Máš tu teplo,“ zavzdychala, obtrúc sa zadkom o jeho opäť napätý rozkrok.

„Hmm,“ zapriadol vzrušene, odrazu zabudnúc na všetky obavy, ktoré ho dožierali. Objal jej nahé telo rukami a pritisol si ho bližšie k sebe. Chcel, aby boli zase jedno. Jedno telo i jedna duša. Dokonca jedna myseľ, aj keď to nesmel. Mohol by ju zabiť.

Akoby v mrákotách pozoroval ako zobrala sprchový gél a podala mu ho. Takmer sa nahlas zasmial jej tichej prosbe a červenajúcim sa ušiam. Pobozkal ju zozadu na krk, objímajúc ju len jednou rukou. Do druhej si nechal stiecť trochu gélu. Postavil jej poddajné telo priamo pod prúd vody a rukami jej roznášal jemnú penu po celej pokožke. Užíval si pocit, keď sa jej dotýkal a v ušiach mu znela symfónia jej spokojných povzdychov. Bolo to viac ako akékoľvek poďakovanie.

Keď už jej na koži neostala ani najmenšia pamiatka po voňavej pene, vytlačil si do dlaní trochu jej šampónu. Opatrne jej ho vmasíroval do vlasov. To už sa oňho opierala celým telom a jej prižmúrené oči mu pripomínali pradúcu mačku. Veľmi spokojnú. Okamžite sa vzrušil ešte viac, aj keď pochyboval, že je to vôbec možné.

„Poďme už spať,“ prosila ho naliehavo, akoby reagovala na jeho myšlienky a bolestne napnuté telo. Na potvrdenie svojich slov sa mu stočila v náručí, následne ho bozkávajúc na hruď, presne na miesto, kde mu srdce zamýšľalo urobiť si dvere, aby sa vydalo na cestu okolo sveta.

Bez ďalších zbytočných slov zastavil vodu. Mäkkou froté osuškou jej dôkladne poutieral každučký kúsok jej dôverčivého tela. Veľkú pozornosť venoval aj jej vlasom, ktoré sa mu nakoniec začali obkrúcať okolo prstov. Na chvíľu si do nich zaboril obe ruky, ale keď mu studený vzduch začal dýchať na stále mokrý zadok, opustil to hebké hniezdočko. Svojmu telu venoval len minimálnu pozornosť. Rýchlymi pohybmi si najskôr takmer zodrel pokožku a neskôr aj vytrhal vlasy. Suri sa snažila smiech zamaskovať kašľom.

Kdesi vzadu v mysli si uvedomil, že nie je najlepší nápad ísť do postele za iným účelom ako je spánok, ale keď v jej očiach uvidel ligotajúcu sa vášeň, myšlienky sa mu rozutekali do všetkých smerov a nemohol ich chytiť. A ani nechcel.

Nezaťažovali sa oblečením. Tambe sa nechal odvliecť za ruku do spálne, kde sa Suri uložila doprostred postele, akoby boli na trhu a on predstavoval chlipného kupca kupujúceho krásnu otrokyňu. Hoci telo mal bolestne napäté od nenaplnenej túžby, jeho myseľ sa kdesi túlala. Prenechal teda konanie na inštinkty a nechal svoje telo klesnúť do mäkkých záhybov toho jej. Až keď zakričala do ucha jeho meno, bol schopný plne ovládať svoje telo. Zo zúfalej túžby udržať si ju a vlastniť ju, začal ten vzrušený, a takmer synchronizovaný, tanec odznova.

Ešte dlho potom však nedokázal zavrieť oči. Suri mu sladko spala v náruči, tisnúc sa k nemu celým telom tak dôverčivo, ako sa len žena môže tisnúť k mužovi. Zdalo sa mu to však iné. Jeho vlastné náručie mu pripadalo kŕčovitejšie, akoby ozvena na jeho tak trochu iracionálny strach. A ona sa ho držala... držala sa ho akoby bol jediným pevným bodom v celučičkom vesmíre.

Zo spania zavzdychala a pritisla sa k nemu ešte viac. Povzdychol si a zaboriac tvár do jej vlasov, snažil sa vypudiť z mysle šialené myšlienky. Keď sa mu to konečne podarilo, a on zaspal, prenasledovali ho aj v snoch, kde sa jeho najväčšie obavy zmenili na najstrašidelnejšiu nočnú moru. V tom sne od neho Suri odchádzala a v náručí ju držal Selig. Spoločne sa smiali, bozkávali. Vysmievali sa z neho. Videl sám seba ako narieka, ako trpí, ale nedokázal to zastaviť skôr, ako sa zmenil na vlka a oboch ich nezabil...

Zobudil sa celý spotený a bolo mu jasné, že už nezaspí. Suri stále spala zamotaná v prikrývke na opačnej strane postele. Hľadajúc útechu vo svojom náhle ľadovom srdci, pritisol sa k jej chrbtu. Okamžite zacítil ako sa mu jej telo poddáva, ako ho hreje. Prehodil ruku cez jej pás a druhú jej položil pod hlavu. A hoci sa nechal pohltiť príjemnými pocitmi vyvolanými jej blízkosťou, aby tak zároveň umlčal svoju myseľ, stále sa mu v nej ozývali slová jeho snovej lásky:

Kto by mohol milovať vraha...

vvv

„Som v poriadku, Nee, nemusíš tu už ostávať,“ presviedčala Ruana sestru. Opäť neúspešne. Nemohla sa jej zbaviť už druhý deň. Dokonca presvedčila lekárov, aby ju tu nechali na noc. Nemalo ju to prekvapovať, pre jej sestru bolo vždy jednoduché vyjednávať – stačilo jej párkrát zaklipkať očami, akoby bola nejaká naivka z čierno-bieleho filmu. Ale aj tak jej to trochu prekážalo.

Na jednej strane ju chápala – bola mimo takmer dva týždne, ale na strane druhej chcela, aby odišla. Potrebovala si premyslieť toľko vecí. Musela si naplánovať, čo ďalej so životom. Čo so životom svojho potomka, ktorý bol silný už teraz, hoci mohol mať rozmery malej fazuľky, vďaka čomu bola naňho nesmierne pyšná. No čo mohla premýšľať, keď odvtedy, čo otvorila oči a videla zelené steny nemocničnej izby, ktoré potrebovali nový náter minimálne pred desiatimi rokmi, nebola ani len na polhodinku sama? Mala pocit, že sa jej tu vystriedal takmer celé mesto. Nakoniec tu ostala jej sestra.

„Ruana, nepresviedčaj ma. Takmer som o teba prišla, musím byť s tebou teraz, keď Raven konečne prisvedčil a išiel si oddýchnuť!“ oponovala Neema, po prvýkrát prezradiac Ravenovu prítomnosť.

Ruana sa prekvapene zarazila, nakloniac hlavu na stranu. „Počkaj, počkaj. Chceš povedať, že tu Raven bol? Akože tu? V nemocnici? Pri mne?“ sypala zo seba prekvapene.

„Samozrejme, že tu bol, je to tvoj manžel,“ prisvedčila nechápavo Neema, rozhodiac rukami.

„Naozaj?“ Mala by som jej veriť, alebo je to milosrdná lož?

„Bol tu celé tie dni. Držal ťa za ruku a odmietal sa odtiaľto pohnúť čo i len na takú chvíľu, aby sa išiel najesť alebo osprchovať. Dokonca tu spal. Tamto,“ ukázala na plastovú stoličku v rohu, „a odmietal požiadať aspoň o druhú posteľ. Najhoršie bolo, že nás ostatných k tebe nechcel ani pustiť. Občas sa mi zdalo, že sa ti ospravedlňuje,“ šepla nakoniec.

To ju zarazilo ešte viac. Možno jej manžela uniesli mimozemšťania, ktorí mu vymyli mozog a naprogramovali ho na mód starostlivý manžel/ochranca/otec. „A kde je teraz?“

Neema sa zachechtala. „Tak pochybujem, že ty ešte nespíš. To ma vôbec nepočúvaš? Hovorím, že sme ho konečne dostali domov, aby si oddýchol. Možno dnes ešte príde.“

Akoby na zavolanie sa v tom momente otvorili dvere a v nich sa objavila Ravenova strapatá hlava. Ruana sa s tlčúcim srdcom zadívala na jeho tvár. Musela uznať, že pôsobí skutočne príšerne – čo ju do značnej miery upokojilo, lebo ona sa cítila podobne ako on vyzeral. Oči úplne opuchnuté, pod nimi hlboké tmavofialové kruhy. Tvár mal popolavú a vyzeral, že keby sa neopieral o zárubňu, spadne. Jeho zúfalý vzhľad podčiarkovalo pokrčené oblečenie, ktoré dosť výrazne prerážalo potom. Bolo jasné, že sprchu nevidel minimálne dva dni, možno aj dlhšie.

„Môžem?“ pýtal sa zdvorilo Ruany.

Zaváhala len na chvíľku. „Neema, môžeš nás nechať?“ vyzvala sestru namiesto odpovede.

Vedela, že ďalšiu bolesť už neprežije, ale keď sa pozerala na zničeného Ravena, nemohla si pomôcť. Tak veľmi ho zbožňovala, že robila samé nerozumné veci. Dokonca by sa ním dala učičíkať, aby ostali spolu. Vlastnú hrdosť asi stratila niekde po ceste.

Keď Neema odišla, Raven sa posadil na stoličku v kúte izby. K Ruane sa nepokúsil priblížiť o milimeter. Za to mu bola vďačná. Už takto bolo ťažké mu odolávať.

„Ja...“ začal rozochvene, „chcel by som sa ti ospravedlniť. Viem, je to málo, ale niekde musím začať.“

„Ospravedlniť? A za čo? Ty si predsa to auto nešoféroval,“ odfrkla si. Rozhodla sa mu to sťažiť tak veľmi, ako sa len bude dať. Tak, ako jej komplikoval život on.

„Nie za toto, aj keď sa za to cítim vinný. Chcem sa ospravedlniť za to ostatné, čo si kvôli mne musela zažívať. Nikdy som nechcel, aby to zašlo takto ďaleko.“

„Takto ďaleko? Myslíš to, že sme sa vzali? Máš pravdu, už to bolo príliš!“

Pokrútil hlavou. „Ruana, ale ja som rád, že sme sa vzali.“

Ironicky sa zasmiala. „Nerozprávaj nezmysly, Raven! Keby si bol tomu rád, neležím na tejto posteli!“

„Nechcel som, rozumieš? No... prisahal som. Chcel som sa ti pomstiť, Ruana! Miloval som ťa dlhé roky, dúfal som, že si ma raz všimneš, no ty si ma odkopla bez toho, aby si ma spoznala. Strápnila si ma na verejnosti! Vtedy som si sľúbil, že ťa raz zničím. A svadba s tebou sa mi zdala ako dobrá príležitosť. Lenže potom... netušil som, že po tebe tak zatúžim, že ma budeš tak fascinovať. Snažil som si ťa držať od tela, no vždy, keď som ťa urazil... bola si so mnou. Neodišla si, hoci by som to bol chápal. A ja som zistil, že som ťa nikdy neprestal milovať, ani na okamih...“

Musela ho prerušiť, nemohla dovoliť, aby pokračoval. Hrozilo, že mu naozaj uverí. „Ak si ma miloval, prečo si ma podviedol s Izal? A prečo práve s tou... štetkou?!“ doslova zavrčala.

„Nepodviedol som ťa s ňou, prisahám! Zatúžil som po nej, no keď sme skončili na tom gauči, a ja som si spomenul na teba... Nemohol som! No skôr, ako som ju stihol poslať preč, si sa objavila ty,“ hovoril so sklonenou hlavou, akoby sa hanbil.

„Ale vy ste sa tvárili tak... naštvane...“ šepla Ruana, sotva premáhajúc slzy pri spomienke na bolesť, ktorú vtedy cítila. Nechcela veriť jeho slovám, veď videla, čo videla. Lenže srdcu rozkázať nevedela. To mu verilo.

„Neviem, ako vyzerala Izal, ale ja som bol naštvaný sám na seba.“

Potom nastalo ťaživé ticho. Raven sa snažil upokojiť, aby sa nerozplakal ako malé dieťa, a Ruana sa snažila všetko pochopiť. Zdráhala sa uveriť tomu, čo jej tu Raven narozprával, hoci to znelo vierohodne. Ale mohol ju klamať rovnako, ako všetci pred ním. Mohol to všetko urobiť znovu... A ona by už viac nezniesla. Potrebuje byť silná najmä teraz, keď čaká dieťa.

„Mal by si ísť,“ pípla sotva počuteľne nakoniec.

Raven zodvihol hlavu, akoby nechápal, čo mu práve povedala. „Mám... ísť?“ Znel neisto.

Hlavu otočila k oknu, aby nevidel porážku v jej očiach. „Odíď, odíď z tejto izby, aj z môjho života.“

„Takže mi neveríš?“ uisťoval sa. Snažil sa zachovať pokoj.

„Či ti verím alebo nie? Netuším, naozaj nepoznám odpoveď. Jediné, čo viem je, že nechcem, aby moje dieťa zažilo to, čo ja. Je príliš skoro na odpustenia, či nové šance. Príliš skoro...“ takmer vzlykla.

„Dovolíš mi spoznať naše... dieťa?“ poprosil bolestne.

Hneval sa však na seba, že to všetko nevidel predtým. Mal všetko, čo si mohol priať – ženu svojich snov, lásku, ktorú k nemu cítila ona, i ktorú cítil on k nej. Dokonca spolu počali dieťa! No on to všetko odhodil. Kvôli pýche a dávnym prísahám. Odhodil to a teraz môže nadávať len sám sebe. Dokonalý život nemá len tak niekto. A on ho už naveky stratil. V hĺbke duše to cítil. S pocitom irónie si uvedomil, že konečne pochopil starú múdrosť, že človek zistí čo mal až keď to stratí.

„Si jeho otec, samozrejme, že ho môžeš vidieť. Ale teraz je na to skoro... Alebo vieš čo? Radšej odídem ja. Aspoň potom budem vedieť, kde ťa nájdem,“ predostrela mu rýchlo svoj momentálny nápad.

„Ale ako nájdem ja teba?“

„Možno dovolím sestre, aby ti prezradila moju adresu,“ uzavrela Ruana debatu. Navonok vyzerala pokojne, vnútorne však trpela ako ešte nikdy doteraz. Opäť všetko strácala. Nádej, lásku, istotu. Ostalo jej len to dieťatko. Dieťatko a malé svetielko, ktoré predstavovalo niečo úplne nové v jej živote.

„Nikdy som nechcel, aby to takto skončilo,“ povedal Raven s ťažkým povzdychom, stojac medzi dverami. Akoby sa nedokázal prinútiť zavrieť ich za sebou. Akoby vnútri cítil, že keď zabuchne dvere, skončí sa aj jedna kapitola jeho života, ktorú už nebude môcť čítať znovu.

„Ani ja, Raven, ani ja. Hoci som si ťa nechcela zobrať, takto to dopadnúť nemuselo...“ prisvedčila mu. Tesne predtým, ako zavrel, ešte rýchlo dodala:

„Vieš čo je ale zaujímavé, Raven?“ spýtala sa a keď sa k nej otočil, dodala: „Nikdy si nepomyslel na to, že vtedy, pred tými desiatimi rokmi, som ťa odmietla nie preto, žeby som ťa nechcela, ale preto, že som sa bála, aby mi niekto zase nezlomil srdce?“

vvv

„Selig, myslím, že Tambe už niečo tuší,“ posťažovala sa Suri, keď v telefóne začula hlas svojho spolupáchateľa.

„Prečo ti niečo také napadlo?“ Očividne to nechápal.

„Prečo? Lebo je mrzutý a zamyslený! Len pán Boh vie, čo sa mu asi preháňa hlavou. Ja sa s ním nechcem hádať. Už tak je náš vzťah napnutý.“

„Vôbec nie je napnutý, to sa ti len zdá,“ chlácholil ju.

„Vôbec nie je napnutý?!“ skríkla ako ozvena. „Ty snáď nevidíš alebo čo! Som rada, že mi Tambe ako-tak verí. Stále ho spracovávam, aby mi o sebe niečo aj povedal a ja sama mám pred ním tajnosti! A teraz povedz, že to nie je napnuté.“

„Počkaj, on ti ešte nič o sebe nepovedal? Vôbec nič?“

„Veď to hovorím.“

Selig sa na chvíľočku zamyslel, no potom prehlásil. „Tak tú oslavu nechaj na mňa. Všetko podstatné sme už zariadili, detaily môžem dokončiť aj ja s Laylou.“

„Ďakujem, že to chápeš,“ povedala ironicky a položila.

S výdychom sa oprela o operadlo pohodlného kresla v ordinácii. Tambeho pred pár minútami poslala do bufetu pre kávu a niečo na jedenie. Vedela, že tam vždy býva strašne veľa ľudí, takže si mohla pokojne zavolať bez toho, aby sa obávala o to, že ju Tambe náhodou začuje. Už tak sa dosť bála ako zareaguje na prekvapenie v podobe oslavy. Mala hrôzu najmä z jeho hnevu, nezniesla by, keby sa na ňu hneval. Bola si takmer istá, že to tak naozaj bude. Veď ak nikdy neoslavoval svoje narodeniny a neznášal ich, prečo by sa to malo zmeniť tým, že mu usporiadajú oslavu?

Zrazu zase zazvonil telefón. „Selig, neotravuj!“ vykríkla do telefónu bez toho, aby sa pozrela, kto volá.

„Prepáč, ale musím ťa sklamať. Ja nie som Selig,“ ozval sa z druhej strany hlas, ktorý ani náhodou nepatril Seligovi. Tento patril Patrickovi.

Jeden lepší ako druhý, asi začnem oslavovať už teraz, zaironizovala si sama pre seba.

„Patrick! Prisahám, že ak ma chceš zase pozvať na rande, tak ťa osobne pôjdem vykastrovať!“

„Piánko, dračica, preto nevolám. Vlastne som sa chcel spýtať, kde je tam najbližšie letisko.“ Doslova si predstavovala, ako zodvihol ruky v nevinnom geste dieťaťa, ktoré ukradlo v kuchyni horúcu buchtu.

„Prečo, preboha?!“ vypleštila oči Suri.

„Pokoj, nejdem po tebe, už nie. Našiel som si... dá sa povedať vážnu známosť. Ale nie preto volám. Naša spoločnosť uzavrela kontrakt s nejakou právnickou firmou z Barns. Ja som hlavný architekt a keďže im ideme projektovať stavbu nových kancelárií, musím si obhliadnuť pozemky a všetko zmerať. Takže ešte raz. Kde je tam letisko?“

„Gratulujem k priateľke..." usmiala sa pre seba, no rýchlo potriasla hlavou, aby si ju vyčistila. „Ale teraz späť k tomu letisku. Jediné blízke letisko je v Juneau a odtiaľ by si musel ísť autom až do Barns, čo je asi cca dve hodinky cesty.“ Počula, ako sa nadychuje k odpovedi, tak sa ešte rýchlo spýtala: „A ak sa môžem spýtať, kedy sa sem chystáš?“ vyzvedala.

„Neboj sa, až po Vianociach. Potrebujem to len kvôli môjmu šéfovi, veď poznáš Josha. Všetko chce vedieť aspoň mesiac dopredu..." zasmial sa, no odrazu sa v telefóne ozvala ozvena niečích slov, ktorým nerozumela ani keď napla uši. „No nič, Suri. Rád by som si s tebou ešte pokecal, ale musím ísť. Tak sa opatruj a niekedy sa aj s Tambeom ukážte.“

„Veľmi radi. A pozdrav všetkých doma.“

„Aj ty to tam pozdrav. Maj sa.“

„Ahoj.“

Suri zložila a pristihla sa pri tom, ako sa usmieva. Bola rada, že si Patrick našiel dievča a nielen preto, že to znamenalo viac pokoja pre ňu. Išlo aj o to, že bola nadšená z toho, že aj on našiel svoje šťastie. Vie, ako veľmi spokojne sa teraz musí cítiť. Veď ona sama sa tak cíti už niekoľko týždňov. Nie je nad povznesený pocit z nového vzťahu. Tá nadej je proste nezastaviteľná.

„Kto to volal?“ ozval sa odrazu odo dverí Tambe, ktorý balansoval s dvomi kávami a bagetami v náručí. Aj by sa zasmiala, keby jej okamžite nezamrzol úsmev na perách, až vyzeral ako grimasa.

Rýchlo potriasla hlavou a vediac, že je na Patricka citlivý, vytresla prvé, čo jej napadlo. „Ale, to bola len moja nevlastná sestra Angie. Bola zvedavá, čo mám nové.“ Dúfala, že svoje malé klamstvo nebude ľutovať.