Kapitola 32.

V miestnosti nastalo hrobové ticho, prerušované len tichým bubnovaním dažďa na parapetnú dosku. Suri však mala pocit, že tlkot jej srdca počujú azda všetci naokolo, možno až v meste. Nevedela, či má zúriť, trpieť, alebo sa mu okamžite vrhnúť okolo krku. A tie jeho úchvatne, no zároveň zarazené, oči plné otázok nasmerované na jej brucho jej nepomáhali ani v najmenšom. Keby nebola taká guľatá, dokonca by riskovala aj rýchly útek spod jeho spaľujúce pohľadu.

„Ja... totiž... my... ehm... Ruana!“ vykoktala zo seba konečne niečo a pohľad obrátila na dotyčnú, ktorá sa pokojne opierala o zárubňu, anjelsky sa usmievajúc. Vyzerala spokojne ako mačka, ktorú hladkáte po chrbte.

„No čo! Vy dvaja ste sa správali ako deti, tak som vám trochu pomohla. Vaše dieťa sa práve pýta na svet a malo by mať oboch rodičov. Keby som nezasiahla, ešte ďalších dvadsať rokov by ste jeden druhého obchádzali!“ zafrflala, otočila sa na päte a odišla.

Suri už len začula, ako sa v obývačke ozvali tiché rozhovory hercov na obrazovke a následne sa zavreli aj dvere. Bolo jej jasné, že im chce dať priestor a čas na rozhovor. Len sa nevedela rozhodnúť, či ju má za to zavraždiť, alebo jej ďakovať.

„Je to pravda?“ spýtal sa po chvíli ťaživého ticha Tambe, dívajúc sa na jej vypuklé brucho.

Suri okamžite znervóznela a nevedela, čo s rukami. „Ja... áno, je to tvoje dieťa.“

Okamžite k nej o krok pristúpil, ale stále váhal. Nevedel, či je práve teraz vhodná príležitosť na rozhovor, no zároveň súhlasil s Ruanou – ak by to takto pokračovalo, naozaj by sa porozprávali až o dvadsať rokov. Vedel, že to bude ťažké, ale teraz už nemohol cúvnuť. Mal možno poslednú príležitosť v živote, aby jej všetko vysvetlil a požiadal ju o odpustenie.

„Prečo si mi to nepovedala už vtedy?“ spýtal sa, jasne naznačujúc, kedy vtedy má na mysli.

„Neveril by si mi, Tambe,“ povzdychla si bolestne.

Opatrne sa posadil na kraj postele s úmyslom uchopiť jej ruku do svojich. Skôr, ako si stihol dodať odvahy, predbehla ho Suri, ktorá si s ním preplietla prsty, milo sa naňho usmievajúc. Teraz nechápal už vôbec nič. Očakával jej krik, možno rozbité taniere, po prípade to, že by mu vankúš pristál presne medzi očami. Ale ona nemala v očiach ani náznak, že by sa na niečo podobné chystala. A nechcela mu ani rozbiť nos päsťou.

„Kedy si sa to dozvedela? Vedela si to už vtedy, keď som ťa vyhodil, však?“ V hlase sa mu nepodarilo zakryť výčitku, ktorá smerovala len k nemu samému. Dúfal, že si to Suri nezoberie osobne.

Opatrne prikývla. Na čele sa jej perlil pot. „Dozvedela som sa to ten deň, keď som bola v Juneau. Prekvapilo ma to a nechcela som tomu uveriť. Nakoniec ma lekár presvedčil, že to nie je žiadny vtip ani omyl. Najskôr som si myslela, že som chorá. Vieš, otec bol anemický, bála som sa, že budem aj ja,“ priznala so sklonenou hlavou.

Tambe sa takmer zadusil vlastným nádychom, keď si predstavil, ako sa musela trápiť tie dni predtým, ako ju tak nehanebne vyhodil. Už dokázal pochopiť, prečo sa mu vyhýbala. Nielenže ju urazil, potupil, odmietol jej lásku, ale nechal ju samu, keď ho najviac potrebovala. Zaujímal sa len o seba a nevšímal si, že sa Suri trápi. Pozeral len na to, že je jeho a iné si nevšímal. Panebože, ako mohol byť taký sebecký! Pokojne mohol mať na očiach klapky ako kôň a malo by to rovnaký efekt. Bol asi taký ohľaduplný ako naštvaný medveď a asi aj rovnako jemný.

„Panebože... Prečo si mi o tom nepovedala?“ vypustil zo seba nakoniec.

Pokrčila plecami, akoby to nebolo nič zaujímavejšia ako zmena počasia. „Vedela som, že by si sa trápil a bol by si smutný. Nechcela som ti pridávať starostí. Hoci som sa bála, že mám anémiu, stále som v kútiku duše dúfala, že to tak nie je. Nakoniec nebolo,“ podotkla, nežne sa usmievajúc. Prekvapene si pomyslel, že takto je ešte krajšia ako predtým, aj keď netušil, či je to vôbec možné.

Uvedomil si, že teraz prišla príležitosť všetko si vysvetliť. „Viem, že si ma nikdy nepodviedla. Vlastne som tomu asi ani neveril, len som... vieš... ja...“ koktal, no Suri ho rýchlo doplnila:

„Bál si sa, že ťa opustím, ako všetci ostatní predtým. Videl si démonov aj tam, kde nie sú.“

Keď vypleštil oči a nejavil ani náznak, že by chcel niečo povedať, ujala sa slova opäť ona: „Viem o tvojej minulosti, Ruana mi o tebe rozprávala, aby som pochopila, že si mi nechcel ublížiť. Ale aj tak som chcela...“ Tentokrát ju prerušil zase on.

„Ale ty si chcela, aby som ti o tom rozprával ja, však?“ doplnil priškrtene, keď všetko pochopil.

„Chcela som, aby si mi veril a rozprával o sebe. Potom, keď mi o tebe a tvojom živote povedala Ruana, pochopila som, že môžem byť rada, že si mi veril aspoň tak, ako si veril. Vieš, ja... chápem, že si sa bál, aby som ťa nezavrhla, ale to nehrozí. Viem o tom, čo všetko sa stalo dokonca aj o tej hlúpej myšlienke, že si zabil vlastnú sestru. Neverím tomu a keby to aj bola pravda, teraz si už iný muž než akým si býval predtým,“ predniesla slávnostne a bez jediného zaváhania. Okamžite jej uveril.

„Bože... je toho toľko, čo ľutujem. Som idiot, nikdy som ťa nemal nechať odísť,“ zavrčal. V duchu si pripomínal, že bude musieť Mey aj Ruane kúpiť minimálne celý kamión ruží, aby im poďakoval.

„Nie si, to ja som bola hlúpa. Mala som ti povedať o svojom trápení aj o tom, že idem von s Patrickom. Lenže... nechcela som, aby si sa rozčuľoval, pretože nemáš môjho nevlastného brata rád. Vedela som, že nemám klamať, dokonca som mala výčitky svedomia, ale verila som tomu, že... ja... vlastne ani neviem, prečo som ti začala klamať. Ale potom som už nevedela prestať,“ krútila nad sebou hlavou.

„Chápem, prečo si klamala. Ťažko sa so mnou vychádza. A k tomu som bol aj paranoidný. Stačil jediný impulz a urobil som z neho zemetrasenie,“ krútil hlavou pre zmenu on.

No Suri nebola ochotná pripustiť, žeby to bola jeho vina. „Podstatné je, že som klamala. Keby som to neurobila, neboli by sme sa pohádali, ty by si nevybuchol a ja by som neodmietala sa s tebou stretnúť alebo rozprávať. Tak sme to dopracovali až tu. Keby nie Ruany, naozaj by sme sa obchádzali ešte ďalších dvadsať rokov. Možno až do konca života.“

Ani nevedela, či bola prekvapená viac ona ako on, keď sa z ničoho-nič potichu zasmial. „Všimla si si, že každý z nás sa snaží vinu zhodiť na seba?“

Keď si to uvedomila, aj ona sa prekvapene zasmiala. „Asi každý z nás nesie podiel viny. Ale myslím... teda... ja... nechajme to už tak. Čo sa stalo už sa neodstane,“ ponúkla mu úprimne.

Jeho tvár bola opäť vážna. „Dokázala by si mi ešte niekedy veriť? Alebo aspoň odpustiť?“ pýtal sa tak skrúšene, až mala pocit, že sa rozplače za neho. V duchu nadávajúc na svoju precitlivenosť, mu hladkala dlaň, aby ho upokojila.

„Odpustiť? Už nemám čo. Najskôr som sa hnevala, bola som smutná a myslela si, že od bolesti zomriem. Kým som bola s Ruanou, snažila som sa pretvarovať, že som za tým, ale ona do mňa videla. Najskôr mi porozprávala o tvojej minulosti, ale ja som stále odmietala hovoriť s tebou a ďalej som trpela. Nakoniec prekukla aj túto masku a vysvetlila mi, že sa nemám prečo báť. Stále ma prekvapuje, ako mohla tak presne vedieť, v čom spočíva môj strach," krútila hlavou, lebo to naozaj nevedela pochopiť. „Každý deň si mi volal, tak som sa rozhodla zodvihnúť. Lenže keď som sa tak rozhodla, viac si nezavolal a vždy, keď som sa ti snažila dovolať ja, mal si vypnutý mobil. Čo sa stalo?“ pýtala sa plačlivo.

Prekvapene na ňu vypleštil oči. „Netušil som, že mi budeš chcieť volať, preto som mobil vypol. Myslel som si, že si ma zavrhla, tak som... A vtedy som vlastne... ja...“ smutne vzdychol, „bol som v nemocnici. Vieš, Poice, tá žena, ktorá tu bola na oslave, dostala infarkt. Staral som sa o ňu. Ona teraz býva u mňa,“ priznal koktavo.

„Bože! Je v poriadku?“ prestrašila sa okamžite.

Kývol. „Teraz už je, ale na začiatku to nevyzeralo ktovieako. Vyriešil to by-pass.“

„Bola som hlúpa...“

„Nebola si hlúpa, proste som ti ublížil,“ krútil hlavou.

Suri sa naňho len mlčky dívala. Vedela, že rečami nezmenia to, čo sa medzi nimi stalo, ale tiež vedela, že teraz sa pre nich začína nová kapitola. Ak si dajú šancu, môže ich dieťatko opäť spojiť. Môžu byť zase šťastní. A tá predstava sa jej viac ako pozdávala.

Rozhodla sa radšej zmeniť tému. „Čo sa stalo s tvojou sestrou? Ako zomrela?“ vyzvedala opatrne.

 „Zaslúžiš si to vedieť...“ Hlasno si povzdychol, šúchajúc si čelo. „Vieš, moja sestra, volala sa Anahí, bola úžasná. Aj napriek tomu, čo som jej urobil, bola plná optimizmu. Verila v to najlepšie vo mne a tiež verila, nie, ona vedela, že sa raz uzdraví. Keď som sa rozhodoval, kam pôjdem na univerzitu, vybral som si medicínu. Dúfal som, že jej tak budem vedieť viac pomôcť a tiež... som si myslel, že to zmierni môj pocit viny,“ rozprával, pričom vyzeral, že je presne v tom čase, o ktorom jej rozprával.

„Prečo si odtiaľto odišiel?“ napadlo jej odrazu. To bola čierna diera v jeho minulosti, ktorá do seba všetko ťahala. Mala pocit, že tam ťahá aj jeho.

„Chcel som študovať, ale Anahí som tu nechať nemohol. Rozhodli sme sa, že sa presťahujeme inam a začneme odznovu. V čase, keď som študoval, sa moja sestra začínala meniť na vlka. Vieš, nie je samozrejmosťou, že sa dieťa narodí a už sa vie premieňať. Jej to trvalo dosť dlho, pretože bola slabá. Menila sa teda a každou premenou bola silnejšia a silnejšia. Naozaj som veril, že sa z toho všetkého dostane. Mýlil som sa. Raz, bol som vtedy na stáži v nemocnici a mal nočnú, sa Anahí sama vybrala do lesa. Vedela, že je to nebezpečné, ale ona tak rada behala v snehu... Našiel som ju druhý deň ráno mŕtvu... ona... roztrhal ju medveď...“ Bolesťou sklonil hlavu, až sa bradou dotýkal hrude.

Suri zalapala po dychu, pevnejšie zovrúc jeho ruku vo svojich. „Panebože... ale veď... nemohol si za to,“ pošepla sotva počuteľne.

Odrazu zodvihol hlavu, v očiach slzy. „Viem, že som ju nezabil priamo ja, ale mal som na ňu dávať pozor! Mal som ju ochrániť, sľúbil som jej to. Ešte keď bola maličkým batoľaťom, prisahal som, že nedovolím, aby sa jej čokoľvek stalo. Nedodržal som slovo... Mal som...“

Vtom si Suri uvedomila, ako sa Tambe pozerá sám na seba. Ako sa nenávidí a pohŕda sebou. Panebože, veď on sa považuje za človeka nehodného lásky len preto, že si myslí, že sklamal svoju sestru. Už sa nečudovala tomu, aký bol ešte na začiatku ich vzťahu. Bol nahnevaný a v srdci ukrýval veľkú bolesť. Zúrivosťou a maskou ľahostajnosti sa snažil zamaskovať, aký je v skutočnosti a tiež o to, aby každého odohnal. V noci sa zase staral o to, aby žiadny iný medveď nikomu neublížil. On neboj zabijak, ako o ňom tvrdili. Bol to len muž, ktorého zrazil život na kolená. Tak sa rozhodol, že ho položí na lopatky.

„Tambe,“ oslovila ho, aby upútala jeho pozornosť, „ty za to nemôžeš. Ja viem, že si myslíš, že si mal na tom svoj podiel viny, ale nie je to pravda. Bola to obyčajná nehoda, smutná a bolestná, ale stále nehoda. Nemohol si zabrániť tomu medveďovi, aby tam vtedy bol a takisto by si ho nezastavil. Možno by zabil aj teba,“ pošepla utešujúco.

Odvrátil tvár. „Suri, ty nechápeš, že...“ No nemohol dohovoriť, pretože ho prerušila bolesť, ktorú cítil. Hneď si uvedomil odkiaľ pochádza – Suri mu ruku zvierala tak pevne, až mal pocit, že mu ju zlomí. Až teraz si spomenul, kvôli čomu vlastne prišiel, no keď sa pozeral na to, ako jeho milovaná trpí, nedokázal sa pohnúť. Zadíval sa na jej tvár stiahnutú bolesťou. Po čele a lícach jej stekal pot a podľa toho, ako tuho stískala k sebe viečka, vedel, že veľmi trpí. V duchu si nadával za to, že to spôsobil, ale takisto obdivoval jej statočnosť. Trpela, ale aj tak nekričala.

„Prečo to tak veľmi bolí?“ posťažovala sa, keď bolesť konečne poľavila.

„Neboj, zvládneme to. Spolu,“ povedal jej potichu do ucha, následne ju pobozkajúc na zmáčané čelo. Rozhodol sa, že pre dnešok tých rečí už stačí. Všetky problémy môžu počkať, teraz sa musia postarať o to maličké.

Opatrne sa nahol ponad ňu, aby ju nikde netlačil, a jemnými pohybmi jej prehmatal brucho. Keď zacítil pohyby dieťatka, odľahlo mu. Znamenalo to teda, že je to malé životaschopné. Nepáčilo sa mu však, kde tie pohyby cítil.

„Suri? Vieš pohlavie dieťatka?“ spýtal sa jej náhle. Vedel, že je jeho podozrenie správne. Obával sa však, že nastanú ešte aj iné komplikácie.

„Neviem. Najskôr som to vedieť nechcela a potom bol pokazený ultrazvuk. Prečo sa na to pýtaš? Je niečo v neporiadku?“ strachovala sa, naliehavo mu stláčajúc ruku, ktorú mal stále položenú na jej bruchu.

„Obávam sa, že je dieťa... proste naopak.“ Asi sa rozhodlo neskákať do života po hlave, zaironizoval úplne nevhodne v duchu.

Suri odrazu vypleštila oči, stlačiac mu ruku ešte silnejšie. „To je zlé? Ach... panebože! Ja som vedela, vedela som to!“ krútila hlavou, v očiach hrôzu a des.

„No tak, my to spolu zvládneme. Uvidíš, všetko bude v poriadku,“ snažil sa ju upokojiť Tambe, hoci si tým nebol taký istý. Najradšej by ju previezol do nemocnice, aby podstúpila pôrod cisárskym rezom, lenže vedel, že to nie je možné. Prekliata búrka! Teraz sa mu už nepáčila a bol by najradšej, keby svietilo slnko.

„Sľubuješ, že to bude v poriadku?“ pýtala sa ho trasľavým hlasom.

Naliehavo sa jej zadíval do očí, pohladiac ju po líci. „Prisahám, že nedopustím, aby sa vám niečo stalo,“ povedal bez jediného zaváhania. Bože, dúfam, že ten sľub dodržím, dodal v duchu rovnako trasľavo ako predtým ona.