Pretože môžeme

Michelle si unavene povzdychla a prehodila si tašku cez plece. Medzi ostatnými, ktorí nedočkavo vychádzali z autobusov, aby si mohli obzrieť tú nepredstaviteľne veľkú loď, si pripadala len ako ďalší člen stáda. Nič viac a nič menej. Po chrbte jej stekal pot a v tomto nezvyčajne teplom dni sa vlastne už aj prestala snažiť, aby sa jej vlasy nelepili všade na kožu. Niekoľko posledných hodín strávila neustálym otáčaním sa na sedadle, aby si našla dostatočne pohodlnú polohu. Nie, že by sa jej to darilo. A nepomáhalo jej pri tom ani neustávajúce štebotanie jej priateľky.

Niekedy sa čudovala, ako sa mohli dať dohromady. Ona bola typický domased, nikdy nevytiahla päty z rodného mestečka a bola takmer odhodlaná prežiť celý svoj život v bezpečnom objatí všetkého toho, čo poznala a mala rada. Na druhej strane bola Kate, večná optimistka, ktorá nikdy neprestala rozprávať, dokonca ani vtedy, keď spala. Lákalo ju všetko nové a napriek tomu, akú veľkú mala rodinu, nikdy skutočne nenašla miesto, ktoré by nazývala domovom. Nie, že by sa o to nepokúsila. Na svete pravdepodobne žilo len málo ľudí, ktorí by navštívili toľko destinácií ako ona.

Boli doslova nepravdepodobná dvojica. A aj napriek tomu si rozumeli. Hoci prišli chvíle, ako táto, keď ju Michelle túžila pridusiť, alebo rovno zabiť. Stále si v duchu nadávala, že sa od nej nechala presvedčiť, aby absolvovala tento nikdy nekončiaci výlet do Francúzska. Netušila, v čom by jej to malo byť prospešné. Ale nakoniec jej kývla, nechala sa presvedčiť, aby zase urobila niečo, čo vlastne ani nechcela. Jej život bol lemovaný rozhodnutiami iných, ktoré sa jej priečili, no nikdy ani slovkom neprotestovala. Nechala ich, aby si robili s ňou čo chcú. A tak sa stalo, že odrazu prežívala niečo, čo skutočne nechcela. Ale musela.

„No poď, ty slimák, inak nám obsadia všetky dobré miesta!“ zakričala na ňu Kate, hoci stála sotva pár centimetrov od nej.

Michelle pretočila očami. „Vôbec to nie je tak, že by tu nebolo asi tak milión miest na sedenie.“

„Vidíš, to je tvoj problém. Život je o prioritách. A tou mojou je nájsť to najlepšie miesto na celej lodi a vychutnať si výhľad bez toho, aby mi vietor pokazil účes.“

„Nemyslím, že mojou životnou prioritou bolo absolvovať túto cestu,“ zašomrala si popod nos, ale Kate ju počula a zamračila sa na ňu.

„Nebuď taký hundroš. Potrebovala si sa nadýchať nového vzduchu. Vypadnúť z toho zapadákova. Prisahám, že od objavu telefónu prestali vnímať, ako okolitý svet okolo nich napreduje vo vývoji.“

„Možno ty odtiaľ chceš odísť čo najskôr, ale ja to tam mám rada.“

Kate sa zasmiala. „A to naozaj nechápem. Keby som bola tebou, zbalila by som sa už dávno.“

„Lenže mnou nie si, tak by si aspoň z času na čas mohla predstierať, že ťa skutočne zaujímaj aj to, čo chcem ja.“

„Hej, no tak, sľubujem, že si túto cestu užiješ.“ Keď sa na ňu Michelle stále skepticky pozerala, dodala s bodrým úsmevom: „A ešte mi za to poďakuješ.“

Michelle na to radšej neodpovedal. Mala síce Kate rada ako sestru, ktorú nikdy nemala, ale občas jej poriadne liezol na nervy jej životný postoj. Podľa nej znamenalo žiť naplno často meniť partnerov a miesta pobytu. Nikdy skutočne Michelle nerozumela, hoci sa veľmi snažila. Preto sa ju neustále snažila presvedčiť, že ona vie, čo je pre ňu najlepšie. Už si ani poriadne nepamätala, kedy večer nešli na nejaké miesto len preto, že to chcela Kate.

Nechala sa dotiahnuť až k jednému z prázdnych stolov pred oknom, na ktorom postekaná morská voda vytvárala nie veľmi vábne vyzerajúci obrazec, cez ktorý takmer nebolo vidieť. Michelle sa tam cítila ako zavretá v plechovke. Všetko ju tu znechucovalo, dokonca aj jej inokedy obľúbená fľaša minerálky.

„Takže ty chceš ostať tu?“ spýtala sa jej Michelle.

Kate pokrčila plecami. „Povedala som ti, že chcem všetko vidieť bez toho, aby som mala zničený účes. Buď rada, že si nikdy nevidela, ako mi morský vzduch poničil moje jemné vlasy.“ Pokrútila hlavou, až sa jej kučery jemne rozprestreli po chrbte. „Nie, nie. Ja ostanem presne tu.“

Michelle sa nad jej prehlásením len zamračila. „Tak ty si tu ostaň, ale keď už tu musím byť, tak to tu aspoň preskúmam. A nadýcham sa skutočného vzduchu.“

„Ak prepadneš cez zábradlie a utopíš sa, nechoď ma v noci strašiť. Varovala som ťa.

Odfrkla si. „Prosím ťa, chodia tam aj deti, musia to mať zabezpečené.“

„Keď myslíš.“

„No tak, potom by mali akurát tak zlú reklamu. A to nikto z nich nepotrebuje.“

Mávla jej rukou, akoby nič, čo by na to mohla povedať, nebolo dôležité. „Potom ma nájdi.“

Na to jej radšej neodpovedala, pretože bola v pokušení začať starú známu tému, že nie je žiadne dieťa, aby sa k nej tak správala. Ale radšej to zjedla. Ako jedna z mála poznala Kate od malička a vedela, že jej priateľka, akokoľvek namyslene a povrchne mohla vyzerať, bola len ďalšou zraniteľnou ženou, ktorá sa rozhodla, že skôr ako dovolí niekomu, aby jej znova ublížil, radšej ich prvá odoženie. Alebo ich nechá myslieť si o nej len to najhoršie. Pravdepodobne to vzniklo ako „odpoveď“ na skutočnosť, že keď bola malá, takmer každý druhý rok bol v jej živote iný muž, ktorého mala volať otec. Hoci svojho biologického nikdy nemala možnosť spoznať.

„Prepáčte,“ zamumlala, keď vo svojom zamyslení ramenom vrazila do starenky, ktorá sa na ňu prísne zamračila.

Michelle len pohodila plecom a pokračovala v zdolávaní poschodí. Keď napokon otvorila posledné dvere na vrchnej palube, striasla sa od zimy. Síce svietilo slnko, dokonca už niekoľko dní, a počasie sa dalo považovať za prekvapivo priaznivé, morský vzduch vedel byť pekne nepríjemný. Ostro sa jej zarezával do citlivej pokožky, nútil ju krčiť sa neustále si zakladať uvoľnené pramene za ucho.

Pritiahla si sveter bližšie k telu a cestou k vysokému zábradliu sa snažila nedýchať ten cigaretový dym, ktorý okolo vytváral niečo veľmi podobné súkromnej hmle. Nevedela pochopiť, prečo ľudia mali nutkanie sotva pár sekúnd potom, ako vyšli z autobusu alebo auta, zapaľovať tie smradľavé a zdraviu škodlivé veci. Potriasla nad tým hlavou.

Bola takmer v cieli, keď prešla okolo páriku pravdepodobne hádajúcich sa manželov. Nevenovala im pozornosť, až kým si nevšimla malé dievčatko, ktoré sa tislo k ženinej nohe. No nevyzeralo to, že by si ju čo i len jeden z nich všímal. Ako potomok manželstva uzavretého len z povinnosti, ktoré skončilo takmer ešte skôr, ako vôbec začalo, vedela, aké bolestné môže byť pre dieťa nevšímavosť jeho rodičov. Keby to bolo v jej moci, zobrala by im deti a dala ich niekomu, kto by im vedel dať lásku a pozornosť, ktorú si zaslúžia. Lenže ani ako sociálnej pracovníčke jej niečo také nebolo umožnené. A tak bola nútená len skloniť hlavu a ukryť sa za zdanlivú nevšímavosť.

Unavene sa oprela o zábradlie a nadýchla sa morského vzduchu. Na rozdiel od Kate sa nebála o svoj účes a osvieženie vítala s otvorenou náručou. Pozrela sa okolo a okrem nikdy nekončiacej vody a prístavu nič iné nevidela. Sem-tam zbadala záblesky okolitých domov, či mizivej zelene na kopcoch okolo, ale to bolo všetko. Voda bola rozbúrená, no nemohla pohnúť s takým veľkým kolosom. Napriek tomu, že sa veľmi snažila.

Stála tam, zatiaľ čo loď pomaly vyplávala, a nechápala, čo bolo na tom také úžasné, že to každý túžil vidieť. Všetci turisti si pochvaľovali túto skúsenosť a pre ňu... pre ňu to bolo len mrhanie časom. Oveľa radšej by absolvovala cestu tunelom, ktorá bola oveľa rýchlejšia a aj trochu pohodlnejšia. Veď kto už len chcel stráviť viac ako hodinu svojho času pohojdávaním sa na povrchu, ktorý vám doslova mizol pod nohami.

„Prepáč,“ ozval sa odrazu vedľa nej sladký hlások. „Mohla by si ma zodvihnúť?“

Michelle sa zmätene pozrela vedľa seba a zbadala malé dievčatko, ktoré ešte pred chvíľou pevne zvieralo nohu svojej mamy. Usmiala sa naň a sklonila sa, aby ju počula.

„A kam ťa mám zodvihnúť, drobec?“

Drobnou rúčkou ukázalo na zábradlie. „Tam hore. Chcem vidieť more.“

Michelle sa zamračila. „Tam je to nebezpečné. Prečo sa nechceš pozrieť radšej odtiaľto dole cez toto sklo?“ ukázala na oveľa lepšie miesto pre takého malého človiečika. Po chrbte jej prebehol mráz, keď sa jej v mysli objavila scéna ako z hororu, kde neudržala malé telíčko a to spadlo hlboko do tej slanej hlbočiny.

„Ale tam neuvidím víly.“

„Tam ale žiadny víly nie sú,“ povedala s nedôverčivosťou. Nič také predsa neexistovalo.

Dievčatko však pokrútilo hlavou. „Ale sú, už som ich videla predtým. Mama ma zodvihla na ruky, aby som ich mohli pozorovať. Lenže teraz nemá čas. Pretože musí niečo pre-dis-ku-to-vať s ockom,“ povedala, hrdá na to, že dokázala vysloviť také zložité slovo.

„Ak si ich videla už predtým, prečo ich potrebuješ vidieť aj teraz?“ spýtala sa, stále odhodlaná prinútiť dievčatko ostať bezpečne za zábradlím, kde nehrozilo, že by mohla prepadnúť.

„Lebo na víly som sa tešila celý čas. Mama s ockom povedali, že musím ísť jaj ja, lebo je to rodinná dovolenka. Nechcela som, ale stará mama povedala, že niekedy musím robiť aj to, čo nechcem. Vraj si ale vždy mám nájsť niečo pekné, aby sa mi páčilo aj to, čo nemám rada,“ mudrovala maličká. „A ja chcem vidieť víly. Ukážeš mi ich?“

„Si si istá, že by si sa nemala ísť spýtať radšej mamy?“ rezignovala nakoniec, keď sa nezadalo, že by ju mohla niečím obmäkčiť.

Dievčatko sa obzrelo dozadu, kde ešte stále postávali jej rodičia a stále sa hádali. Síce už o niečo menej očividne než predtým, ale stále to bolo príliš hlasné a hnevlivé na to, aby to bol normálny rozhovor. Nezdalo sa, že by im ich dcéra nejako výrazne chýbala. Michelle sa nad tou skutočnosťou zamračila.

„Pýtala som sa jej,“ priznala nakoniec, „ale povedala mi, že mám počkať. Lenže keď ona bude mať čas, tak už víly neuvidím.“ Pozerala na ňu prosebnými očami. „Prosím, len ma zodvihnite hore. Len na chvíľu. Tak aj ty budeš môcť vidieť víly.“

Odolávať bolo takmer nemožné. „Si si istá, že to chceš?“

Radostne kývalo hlávkou. „Áno, áno!“ zvýskla.

„Ale musíš sa ma chytiť okolo krku a nepúšťať sa, jasné?“ povedala nakoniec porazene. Keby sa nebála, že by sa snažila na to zábradlie vyšplhať bez toho, aby na ňu niekto dával pozor len preto, aby videla nejakú svoju rozprávku, nikdy by jej nekývla na jej odvážnu žiadosť. Ale v takýchto podmienkach sa len sklonila a vyzdvihla si ju do náručia. Trochu sa zakymácala pod jej váhou, ale nakoniec to ustála.

„Tak kde sú tie tvoje víly?“ spýtala sa jej hneď, ako sa zadívala na more a hladne ho hltala žiarivými očkami.

„Čo ich nevidíš?“ spýtala sa jej so zamračenou tváričkou.

„Nie. Ukážeš mi ich?“

Pohodila rúčkou k mori. „Ale veď sú všade. Nevidíš ich? Vytvárajú dúhu, aby sme ich mohli vidieť.“

Zasmiala sa jej detskej naivite. „To nie sú víly. To je len odraz slnka v spenených vlnách.“

„To chcú, aby sme si mysleli,“ zachichotala sa. „Ale naozaj tam sú. Iba vy, dospeláci, ich nechcete vidieť. Vraj je to hlúpe. A pritom pozri,“ položila jej rúčku na líce, aby ju prinútila otočiť sa, „ony tam naozaj sú.“

Michelle sa pozorne zadívala, ale okrem prelievajúcich sa vĺn nevidela nič, čo by mohla považovať za krásne. „Naozaj ich nevidím.“

„Možno potrebuješ okuliare,“ povedala maličká vševediaco. „Ako moja starká. Potom by si ich videla.“

Michelle sa pousmiala a neochotne pristúpila na jej hru. „A nemôžeš mi ich opísať? Možno potom by som mala aspoň predstavu o ich kráse.“

„Môžem to skúsiť, ale je to ťažké,“ posťažovalo sa dievčatko.

„Dobre,“ súhlasila Michelle.

Maličká hneď ukázala rukou kamsi v diaľ. Michelle predstierala, že sa tam pozerá. „Tam na tej vlnke. Dve malé víly tam tancujú a ich šaty sa blyštia na svetle. Preto je tam toľko farieb, vieš? Pretože majú na sukniach lastúry a keďže ich stále leštia, odráža sa od nich svetlo.“ Michelle sa zdalo, že je na svoj vek mimoriadne vyspelá, ale nepovedala to nahlas. Možno jej ten príbeh rozprávala stará mama a ona ho len opakovala. „Keď prekračujú vodu, vybuchuje okolo nich a vracia sa späť v bielom prášku. Ako keby na nich snežilo. Keby si sa započúvala, mohla by si počuť ich smiech a spev. Víly vedia krásne spievať. Chcela som, aby ma to naučili, ale vraj som už na to veľká.“ Zovrela pery a Michelle vedela, že keby stála na zemi, dupla by si nohou na znak protestu.

„A vieš, prečo tie víly tancujú?“

„Pretože sú šťastné, že môžu žiť. Stará mama povedala, že život je dar. Aj keď mi nechcela povedať, v akom papieri bol zabalený môj. Pretože on musel byť. Ako inak by ho mama a ocko mohli rozbaliť, aby som s nimi mohla byť aj ja?“

Michelle sa pousmiala tomu, ako vysvetľovala to, čo pre ňu bolo samozrejmosťou. „A preto sa víly radujú? Ďakujú moru za ten dar?“

„Áno,“ povedala rozosmiato. „Stále oslavujú. Vieš, víly sa nikdy neunavia. Stále sú veselé, tancujú a vyrábajú farby. Raz ich nakreslím, ale nikdy si neviem zapamätať, aké farby dokážu vytvoriť.“

Po tom prehlásení sa zadívala späť na more a vyzerala, akoby bola stratená vo svojich detských úvahách. Michelle za to bola sčasti vďačná. Aspoň tak mala čas sama si prezrieť to, čo jej to dievčatko opisovalo. Čím dlhšie sa pozerala na spenené vlny, ktoré pokyvkávali palubou, tým viac si bola istá, že je naozaj slepá. Zabudla sa pozerať na svet tými detskými očami, ktoré kedysi sama mala. Fantáziu poslala na večný odpočinok a myslela si, že jej stačí praktickosť každodennej rutiny. No mýlila sa.

Keď sa tak dívala na tú tmavú vodu, nebolo ťažké si predstaviť malé telíčka odeté do šiat z ulít, ktoré sa lesknú na slnku. Vlny prudko vyrážali hore a menili sa na zanedbateľnú penu, ktorá sa opäť vrátila späť v podobe drobného dáždika. Nebolo na tom nič špeciálne, nič zvláštne, len prírodný úkaz, na aké narazíte na každom kroku, ak máte otvorené oči a viete, kam sa pozerať. A to bol ten problém. Ona sa nepozerala, zabudla vidieť krásu vo všetkom, čo je okolo nej. Vidieť zázrak v každom jednom dni, ktorý má právo prežiť. Tak veľmi sa sústredila na to, aby bojovala s tými, čo sa jej snažili ovládať život, že bola odhodlaná nebyť nadšená ani z jedinej chvíľky.

Odrazu sa cítila zahanbená malým dievčatkom, ktoré možno nič nevedelo o živote, ale vedelo toho veľa o radosti.

Opäť sa zadívala ona lúče slnka, ktoré sa odrážali v krátkych zábleskoch na hladine mora a vytvárali dúhu. Optická ilúzia, ktorá bola obyčajná a bežná a predsa niečím magická. Pre to malé dievčatko to bolo viac ako len rozprávka od starej mamy. Bol to spôsob, ako urobiť z niečoho nepríjemného niečo, na čo sa teší. Nechcela ísť na túto cestu, ale musela, pretože bola len dieťaťom a jej rodičia rozhodli za ňu. Tak ako to urobila za ňu Kate. Lenže to malé dievčatko, miesto toho, aby plakalo a bolo nahnevané, sa rozhodlo smiať. A užiť si to. Nie preto, že musí, ale hlavne preto, že chce.

Michelle sa zasmiala tomu, akú lekciu jej uštedrila dievčinka, ktorá pravdepodobne ani nezačala chodiť do školy. Podriadila svoj život svojmu stereotypu, v ktorom sa cítila bezpečne. Nemala rada zmeny a cestovanie pre ňu bolo len mrhanie časom. Pre Kate bol toto spôsob života. Videla tú krásu okolo seba. A Michelle si na mizivú chvíľu pomyslela, či aj ona sa v detstve nesnažila vo všetkom, čo sa jej nepáčilo, nájsť niečo dobré. Možno preto bola taká bezstarostná.

Pravdivosť jej vlastných myšlienok ju takmer posadila na zadok. Pevnejšie objala malé telíčko, akoby tak chcela poďakovať tomu odvážnemu dievčatku, ktoré sa nebálo smiať sa aj vtedy, keď na to očividne nebol dôvod. A Michelle zrazu vedela, že si túto cestu užije. Nie preto, že by mala, alebo preto, že musí. Nevidela to viac ako prehratú stávku s priateľkou; trest, ktorým vyvrcholením bol odchod od všetkého, čo poznala. V mysli to pre ňu začalo znamenať novú príležitosť, ako sa usmievať.

No nie preto, že musí. Ale preto, že môže.