1. kapitola 1/2

Niekto ešte nie je rozhodnutý, čo chce v budúcnosti robiť, čo by ho bavilo. Vždy sa rozhodne sám, bez toho, aby mu niekto prikazoval, kam má ísť a čo študovať. Takýmto teenegerom sčasti aj závidím, pretože si môžu slobodne vybrať svoje povolanie.

Lenže ja som sa narodila strážcom Dianne a Williamovi Clementovým, takže také šťastie ako väčšina detí nemám. Mojou povinnosťou je prevzať strážcovské povinnosti jedného z nich.

Možno by som mala začať tým, čo sú tí strážci vlastne zač. Strážcovia sú ľudia, ktorí sú vybratí na stráženie potomkov rodu Mayerovcov. Strážcovia si musia prejsť povinným výcvikom, do ktorého patrí sebaobrana, narábanie s mečom – alebo inak – šermovanie, no a posledná vec, ktorou je zbraň. Po úspešnom ukončení skúšok dostanú budúci strážcovia niečo ako nové schopnosti. Ktovie, čo to bude...

Ale späť k povinnostiam: Každý strážca bude pridelený k niekomu z rodu Mayerovcov. Schopnosti strážci dostanú práve od svojho zverenca. Títo ľudia, ktorých budú strážcovia ochraňovať, majú moc, obrovskú moc, ktorú by chcel ktokoľvek. Oni však túto schopnosť používať nemôžu. Vraj sa k tomu viaže akási kliadba, no o tom som takmer ani nepočula... a tak tie schopnosti od nich dostanú práve títo strážcovia, aby ich mohli chrániť. Mayerovci tieto schopnosti môžu dať komu len chcú, a práve preto sa ich niektorí ľudia snažia ovládnuť a prinútiť ich, aby im odovzdali tieto schopnosti... neúspešne.

Z premýšľania ma vytrhol hlas môjho najlepšieho priateľa.

„Andy, ja neviem, či ma počúvaš alebo nie. Môžem tu hovoriť aj dve hodiny v kuse a ty si schopná tu aj zaspať!“ rozčuľoval sa Samuel. Samuel Thompson je môj najlepší kamarát už takmer od plienok. Priateľstvo nám vydržalo už dosť dlho. Každý si však myslí, že sme niečo viac ako len priatelia, no my to berieme inak. Pre mňa je Sam ako starší brat, ktorý tu je vždy, keď mi je ťažko. Vždy sa naňho môžem spoľahnúť, nech už ide o čokoľvek. Nikdy som k nemu necítila nič, nemilovala som ho. Všetkým sa to zdá byť divné, no my ich ignorujeme.

Sam má kratšie blond vlasy a ofinu sčesanú nabok, tmavomodré oči, ktorými zo mňa vytiahne všetko, čo chce vedieť. Prisahám, že nikoho takého ako je on som ešte nevidela. Stačí, keď sa mi pozrie do očí na takých maximálne desať sekúnd a ja mu ihneď odpoviem na jeho otázku, poprípade poviem, čo mám práve na srdci a čo chce vedieť. No a je odo mňa o hlavu vyšší.

„Uhm... čo si hovoril?“ opýtala som sa ho a pozrela sa na neho. Stál vedľa mňa a jednou rukou sa opieral o skrinky. Ja som sa zas hrabala v tej mojej skrinke a snažila sa nájsť kľúče od domu, ktoré mi tu vypadli medzi knihy. Nemohla som ich nájsť už dobrých pätnásť minút.

„Že ak hľadáš poklad medzi tými knihami, tak sa ti to aj tak nepodarí,“ odvetil so smiechom. Mala som pocit, že bude na mňa naštvaný, ale tentoraz nie, čo ma dosť prekvapilo. „Ale fakt, Adrienne, čo tam hľadáš? Nepotrebuješ pomôcť?“

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Nie, vďaka. Len mi tu vypadli kľúče od domu. Náhradné tu so sebou nemám.“

„Tomu sa hovorí smola.“

„Nezostáva mi nič iné, než počkať...“ nedokončila som svoju vetu, pretože samuel zdvihol ruku, aby ma umlčal. Poslúchla som a bola ticho.

„Ty si zabudla!“ obvinil ma. Nechápavo som sa naňho pozrela a zamračila sa.

„Na čo?“

„Adrienne, ja viem, že nie si tak sprostá... dnes predsa oficiálne začína tréning strážcov,“ odvetil nadšene a mala som pocit, že keby sa neovládol, tak od toľkej radosti si aj schuťou podskočí. Celý Sam. Na tréning som úplne zabudla.

Samuelov otec je taktiež strážca a Sam ho má nahradiť. No tréning neskôr absolvuje aj jeho starší brat – Rich Thompson. Je to celkom milý chalan a dosť sa so Samom na seba podobajú. Rich by mal mať tréning pôvodne absolvovaný, ale kvôli vysokej škole na to nemal čas.

„Mala som veľa iných vecí, takže som na to vážne zabudla. Nebyť teba, mala by som prúser.“ Sam sa uškrnul.

„Tak domov ísť nemusíš. Môžeme tam ísť hneď teraz, keďže sa nám vyučovanie skončilo a môžeme skočiť niekde na pizzu. Čo ty na to?“ Zamyslela som sa nad jeho veľmi lákavou ponukou. Tréning by mal končiť okolo siedmej večer, a to už bude niekto doma. A tiež som hladná...

„Prijíma sa. Musím uznať, že občas máš aj skvelé nápady,“ povedala som so smiechom a štuchla ho lakťom do boku. Pri tom som zavrela skrinku. Tašku som si prehodila cez plece a so Samom sme sa vybrali na parkovisko. Dnes ráno som prišla po Sama do školy ja, takže sme tu mojim autom. Kľúče od auta, chvalabohu, mám.

Šunková pizza bola tentoraz výborná. Sam si objednal syrovú a obaja sme si k tomu dali colu. Dúfala som, že mi cukor doplní potrebnú energiu, keďže sme dnes mali začať s tým výcvikom. Trochu som z toho mala aj strach. Nevedela som, čo sa stane, ak by som tým neprešla. Sklamala by som rodičov alebo skôr samu seba? Teraz som sa však nechcela zaoberať tým, čo by bolo, keby som to nezvládla. Veď som ešte ani nezačala.

Kľúče od domu boli nakoniec v aute a pri ich nájdení sa Sam neprestal aspoň päť minút smiať.

„Kde si vravel, že to má byť?“ opýtala som sa ho, keď sme už sedeli v aute.

„Pôjdeš po Wood Avenue a potom zabočíš na Drifwoodovú ulicu,“ odvetil. Prikývla som a vďačne sa naňho usmiala. Vedela som, kde sú tie ulice, no zabudla som, kde sa to máme stretnúť. Vraj budeme aj tak cvičiť inde, toto je len nejaký hotel.

Našli sme to hneď a všimla som si tu zopár ďalších áut, ktoré mi boli povedomé. Boli to autá nejakých mojich spolužiakov a priateľov. Lenže teraz som nemohla presne určiť, či tu naozaj sú, alebo nie. Ja som zatiaľ stopercentne vedela len o Samuelovi. Bolo to hlavne pre to, že budúci strážci o tom verejne nehovorili. A keďže ja a Sam máme problém udržať tajomstvo, tak sme sa to od seba nakoniec dozvedeli. A možno to bolo preto, že naši rodičia spolu pracujú a my dvaja sme spolu vyrastali.

Zaparkovala som vedľa auta, ktoré by malo patriť môjmu spolužiakovi – Jamiemu Cowellovi. Ktovie, či tu nakoniec bude.

Vybrali sme sa do toho hotela a bola som prekvapená, že sme miestnosť, v ktorej sme mali stretnutie, našli tak rýchlo.

„Slečna Clementová, pán Thompson, vítame vás tu. Ja som Ian Braxton,“ predstavil sa. „Prosím, posaďte sa tu. Počkáme ešte chvíľu, a potom začneme.“ Ian vyzeral celkom milo. Mal krátke tmavohnedé vlasy, modré oči, postavu takú akurát a bol odo mňa približne o hlavu vyšší. Mala som pocit, že aj on patrí k tým strážcom. Bol problém rozoznať strážcu od normálnych ľudí, keďže strážcovia sa vedeli nielen dobre maskovať, ale aj nosiť pri sebe meč tak, aby ho nebolo vidno. To mi kedysi hovoril otec.

Poobzerala som sa okolo seba. Asi by som nemala byť prekvapená, že som tu poznala približne polovicu ľudí.

„Snáď tu ste všetci,“ povedal po chvíli Ian, jednu stoličku si dal pred nás a sadol si na ňu. V rukách mal papiere a neustále sa do nich pozeral. Popri tom si nás všetkých nadšene prezeral. Nakoniec si povzdychol: „Tak dobre. Dnes by sme už začali takým menším tréningom, ale o tom až neskôr. Všetci iste dobre viete, prečo tu ste. Majú sa z vás stať budúci strážcovia. Väčšina z vás vie, o čo ide, pretože toto povolanie sa väčšinou dedí, len občas sa stane, že vezmeme nejakého nováčika. Každý už má prideleného svojho zverenca, lenže stretnete sa s ním až po úspešnom ukončení trénigu a skúšok. Tréningy a učenie budete mať rozdelené po skupinkách. Mám tu váš zoznam, kde ste už rozdelení, tak ho dám kolovať. Máte tam napísané, kam máte hneď ísť. To je zmojej strany zatiaľ všetko.“ Papier podal chalanovi, sediacemu pri stene. Ten ho ochotne vzal a ihneď ho začal študovať. Najskôr sa zamračil, no potom sa na jeho tvári objavil úsmev. Toho chalana som poznala len z videnia, nechodil na našu školu. Myslím, že sa volal Cameron.

Po chvíli sa papier so zoznammi konečne dostal ku mne. Dala som ho tak, aby naň videl aj Samuel. Začala som tam hľadať moje meno.

Prvú skupinu mal Ian Braxton, no v tej som nevidela ani moje, ani Samuelove meno. Druhú mal zas Spencer Wenham, ale tam našemená tiež neboli. Tým pádom sme v tretej – Robert McNairy. Prebehla som zoznam mien a zostala šokovaná. Všetkých tých ľudí som poznala. Boli to bdmoji spolužiaci alebo ľudia, ktorých som denne stretávala na chodbe v škole.

Nicolas Arias

Lina Brouilletteová

Adrienne Clementová

Quinn Davisonová

Neil Griffin

Melissa Liottaová

Seth McCoy

Samuel Thompson

„Sme spolu!“ vypískla som nadšene. Ešte som si rýchlo prečítala, kde máme ísť a papier podala ďalej. Bola som rada, že som v skupine spolu so Samom. Keby som s ním nebola, bolo by to o niečo ťažšie. Takto si budeme možno môcť navzájom pomáhať.

Ale polovica ľudí v skupine boli vlasne moji spolužiaci, takže to nebude také strašné.

Quinn Davisonová, Seth McCoy a Sam chodili do toho istého ročníka ako ja, s Melissou som chodila na španielčinu a Nicolasa som občas stretávala na obede, on je z nás všetkých najstarší. Neil a Lina sú zas o rok mladší.

Vybrali sme sa teda na parkovisko. Pri našej skupine bolo písané, aby sme sa zišli tam. Ďalšie skupiny mali zostať buď v tejto miestnosti alebo na poschodí. Keď sme tam prišli, kývla som hlavou na pozdrav spolužiakom a usmiala sa na nich. Na parkovisku nás už všetkých čakal pravdepodobne náš tréner – Robert McNairy. Myslela som si, že bude mladší, lenže tento chlap vyzeral tak na štyridsať rokov. Ale možno nebude taký hrozný...

Predstavil sa nám a začal hovoriť, ako bude prebiehať dnešný deň. „Najskôr začneme s mečmi, s ktorými musíte vedieť narábať veľmi dobre. Je to síce ťažšie a na dlhšie, no verím, že to zvládnete všetci. Dnes by sme začali prvými dvoma postojmi a en-gardeom.°“ Prisahala by som, že to slovo som už niekde počula, no nemohla som si spomenúť, kde. Iste to bude niečo s tým mečom, len neviem čo.

„En... čo?“ opýtal sa Samuel.

„En-garde. Je to niečo ako pozdrav. Viac vám poviem až keď budete mať v ruke meč, aby ste sa to hneď naučili. Poďte za mnou.“ Robert kývol rukou, aby sme ho nasledovali. Všetci sme sa za ním ihneď vybrali.

Keďže bolo vonku nádherné počasie, všetko tu vyzeralo prekrásne. Prešli sme okolo dvoch obrovských pálm a záhonu kvetov, a tak sme sa dostali na terasu, pri ktorej bol z jednej strany bazén. Inak to tu bolo obrovské a proste úžasné!

„Každý si vezmite jeden meč a postavte sa na tam na tú bielu čiaru.“

Meče... toto ako meč nevyzeralo. No aj tak som si jeden z nich vzala a postavila sa na kriedou nakreslenú čiaru. Tvárou sme boli otočení k hotelu a pred nami stál Robert.

„To, čo držíte v ruke, je mäkký meč, ktorý sa používa na výcvik. S ním si ublížiť nemôžete, len ak by ste veľmi chceli,“ zasmial sa. „Ale nie, silný úder týmto mečom tiež dosť bolí. Vlastné skúsenosti. No nič... postavte sa a rozostúpte tak, aby ste mohli mečom voľne pohybovať a aby ste sa pri tom nezrážali.“ Stála som vedľa Neila a Samuela, Sam sa posunul viac nabok – pretože stál na kraji – a ja som urobila krok vľavo, aby mal miesto aj Neil.

„Postavíte sa tak, že vpredu bude ľavá noha a pravá vzadu tak, že päty nebudú za sebou a chodidlá budú zvierať uhol približne štyridsaťpäť stupňov. Ľavé koleno zohnete tak, aby ste si nevideli na špičku nohy a pravú nohu tiež trochu pokrčíte. Pamätajte, že päty nemôžete mať za sebou!“ Ihneď som to skúsila. Videla som, ako to predviedol Robert a pokúsila som sa ho napodobniť. „Teraz obídem každého z vás a zistím, či máte dobrý postoj.“ Vydal sa smerom k Samuelovi. „Daj mi pravú ruku a pokús sa udržať.“ Chytil ho za tú ruku a snažil sa, aby stratil rovnováhu. Lenže so Samom to ani nepohlo. Robert sa zamračil, no nakoniec povedal: „Výborne. Máš nejakú skúsenosti so šermom?“

„Nie a vďaka,“ uškrnul sa. Teraz bol rad na mne. Rober ma chytil za ruku a pozrel sa namňa. Pocítila som, ako sa ma snaží zatlaiť dozadu. Pravou nohou som sa mu snažila odporovať a prenášala som váhu dopredu. V tom ma však potiahol dopredu a ja som mala čo robiť, aby som zostala stáť. Tentoraz bola ľavá noha tá, ktorá dostávala zabrať. Robert len uznanlivo prikývol a skúsil ma vyvrátiť na stranu. Stratila som rovnováhu a nohu posunula doľava, čo spôsobilo, že som už nebola v pôvodnom postoji.

„Daj si nohy od seba ďalej,“ poradil a skúsil to znovu. Priznám, že bolo ťažšie udržať sa, no išlo to. Keď sa Robert pohol k Neilovi, vydýchla som si od úľavy. Myslela som si, že aj druhýkrát to bolo zle, no mýlila som sa.

„Tak, základný postoj by ste mali za sebou. Tento postoj je pri každej obrane a aj útoku. Teraz prejdeme na en-garde. Meč chyťte do pravej ruky a zdvihnite ho tak, aby ste záštitu mali na úrovni očí. Tomu sa hovorí pozdrav. Potom ho hneď zložte, zdraviť sa predsa nebudete dlho, nie?“ Vyskúšala som si to. Pravdepodobne bude toto to najľahšie, čo sa naučíme.

„Keď meč zložíte a chytíte takto,“ Robert ukázal, ako ho máme držať, „to sa volá prima.“ Meč držal v pravej ruke, smerom dopredu. Toto sa mi zdalo tiež ľahké. Pozrela som sa na Samuela a takmer vybuchla do smiechu. Bol totálne zamyslený a mala som pocit, že to berie až príliš vážne. Potom sa na mňa pozrel a uškrnul sa.

„Urobíte krok dozadu a otočte sa naľavo, s rukou a mečom urobte oblúk a následne meč dajte čo najviac dozadu. To je ďalšia obrana – sekunda. Dnes si toto precvičíme a to bude všetko.“