1. kapitola 2/2

So smiechom som sa vybrala do auta. Sam stále nechápal, ako mi to môže prísť smiešne.

„Vieš, to ako sa pri tom tváriš... ono to je na teba... vtedy fakt skvelý pohľad.“ Znovu sa na mňa nechápavo pozrel. „Berieš to príliš vážne.“ Celý ten čas som sa snažila zadržať smiech.

„Vážne?“ opýtal sa a aj na jeho perách sa objavil náznak úsmevu. Len nesúhlasne pokrútil hlavou a nastúpil do auta.

Prikývla som na súhlas. „Áno, tváriť sa úplne vážne, naozaj.“ Zasmial sa. „Je to pravda. Keď som sa pozrela na iných, tak tí vyzerali úplne inak než ty.“

„Keď sme už pri tom, tak si si všimla, koľko ľudí vie o strážcoch? O niektorých by si to ani nepovedala. Zvláštne, že sa k tomu ešte nikto nepriznal. Vieš, občas sa niekomu rozviaže jazyk a povie aj to, čo by nechcel. Musia si na to dať sakramentský pozor.“

„Sú ako my – možno o sebe niečo vedeli medzi sebou, ale ľudia, pred ktorými to má byť utajené, nevedia nič. Tým som si istá, takže ten pozor si dať musíme aj my.“

Pozrela som sa vonku a zbadala, že sa už celkom zotmelo. Na terase pri hoteli sme mali zasvietené lampy a ani som si neuvedomila, že by mohlo byť toľko hodín. Prešlo to strašne rýchlo. Digitálne hodiny na prístrojovej doske ukazovali sedem hodín a štyridsaťtri minút. Zapla som rádio a preladila na moju obľúbenú stanicu, kde hrali výborné piesne. Práve hrali pieseň od Beyoncé a Lady Gagy – Telephone. Túto pieseň som poznala a hneď som si začala pohmkávať melódiu. Naštartovala som auto a vybrala sa smerom do centra mesta.

Samuel si začal spievať, priznávam, že mal dokonalý hlas. Ja som taktiež rada spievala, no naňho som nemala. Nakoniec sme si spolu celkom dobre zaspievali. Keď pesnička skončila, začala som sa smiať a on sa ku mne pridal.

Ďalší deň bol – až na pár nepríjemností (napríklad také, že sa ma ráno zobudil telefonát od mamy, že zajtra príde a pokazenie mobilu) – celkom fajn. A to bol len obed! Bola sobota, takže to znamenalo, že treba upratať celý dom. Soboty som preto nenávidela. O to viac, že som na to bola sama a dom bol bohužiaľ dosť veľký. Vždy mi to zabralo kopu času. Dnes by som si ale mala pohnúť. Tréning, alebo skôr stretnutie budúcich strážcov, máme až zajtra, takže dnes by som mohla mať voľno.

Keď som dojedla špagety, ktoré som si narýchlo uvarila, pustila som sa do upratovania. Síce som nebehala s prachovkou po celom dome, čo by bola zábava, ale aj tak som sa bavila. Pustila som si hudbu na plné pecky popri upratovaní si spievala.

O tri hodiny som už sedela pred televízorom a pozerala môj obľúbený seriál – Glee! Nemôžem si pomôcť, ale ten muzikálový seriál proste milujem.

Zrazu niekto zazvonil a zakopal na dvere. Stíšila som televízor a šla sa pozrieť, kto prišiel. Nevedela som o nikom, kto by mal dnes prísť.

Pravdupovediac, osoba, ktorá čakala pred dverami, aby sa tu pokojne mohla aj nasťahovať. Svetlé vlasy mal tentoraz rozstrapatené a vyzeral fakt rozkošne. Bol to Samuel.

„Andy, čo máš s mobilom? Pokúšal som sa ti dovolať už asi desaťkrát!“ zahryzla som si do pery, aby som sa nezačala usmievať a urobila krok dozadu, aby mohol vstúpiť dovnútra. Keď prechádzal okolo mňa, nechápavo sa na mňa pozeral.

„Ahoj, mám sa fakt dobre, ďakujem za opýtanie.“ Teraz som sa už uškrnula, pretože toto som mu robila často. Samuel povedal vždy hneď to, čo mal na srdci. Kedykoľvek. „Mobil sa mi pokazil a nemala som chuť sa ho pokúsiť opraviť.“

„Ou, aha. Chcel som ťa len dnes pozvať k nám. Domov príde brat so svojou priateľkou a otec povedal, že by bolo dobré, keby si prišla. Plánujeme rodinnú večeru a vieš – naši ťa poznajú a majú radi.“ Spomenula som si na staré dobré časy, keď sme boli so Samom ešte malé deti a hrávali sa pod dohľadom Richa alebo Samovej mamy. Vtedy bolo našou obľúbenou činnosťou vytáčať Richa a poschovávať mu jeho veci.

„To je... skvelé.“

„Takže ideš?“ opýtal sa a prosebne sa na mňa pozrel. pri tom ešte nadvihol jedno obočie a na perách vykúzlil úsmev, ktorým si ma vždy vedel získať. Pri tom ešte sklonil hlavu tak, že mu ofina padla do očí. Vyzeral proste roztomilo a tak, že sa mu jednoducho nedalo odolať. Nezostávalo mi nič iné než prikývnuť.

„Jasné, že prídem.“

„Paráda!“ zvolal a od šťastia až žiaril. „Tak by som po teba mohol prísť o nejakej šiestej.“

Potom som sa s ním rozlúčila a Sam šiel domov. Vraj potrebuje ešte niečo vybaviť. Do šiestej hodiny zostávali ešte dve hodiny, takže som mala čo robiť, aby som sa dala do poriadku a pripravila sa. Ihneď som zaliezla do sprchy, umysla som si aj hlavu a šla sa pozrieť do šatníka, čo by som si mohla dať na seba. Do oči mi hneď padli novšie svetlozelené šaty, no taktiež som našla aj tmavofialové šaty, ktoré sa mi veľmi páčili. Nakoniec som sa rozhodla pre tie zelené, a to hlavne preto, že mám bledšiu pokožku a blonďavé vlasy. A zelenú farbu mám rada.

Šaty boli pod prsiami stiahnuté suhou a prichytené striebornou sponou s drohnými krištálimi. Samozrejme, nie pravými. Mali jednoduchý strih a viazali sa okolo krku. Na krk som si dala striebornú retiazku s príveskom anjela, ktorý som dostala od otca k narodeninám. Trochu som sa primaľovala a vlasy si rozpustila, pretože sa mi zdalo, že tak to vyzerá lepšie.

O trištvrte na šesť som už bola také nervózna, že som neobsedela na jednom mieste a začala chodiť z obývačky dokuchyne a naspäť. Pri tomsom a neustále pozerala na hodiny a počúvala, či náhodou nebudem počuť zastať na ceste auto.

Bola som naozaj veľmi rada, že som bola pozvaná k Thompsonovcom na večeru, ale mala som z toho čudný pocit. Mala by to byť len rodinná večera a Sam tam chce ísť so mnou. Dúfam len, že si jeho rodina nemyslí, že my dvaja tvoríme pár!

Ľudia si o nás občas myslia, že sme spolu, no pravda je taká, že mi dvaja sme ako súrodenci. Keďže sme spolu vyrastali a od narodenia boli každý jeden deň spolu, nie je sa čomu čudovať. Naše rodiny si sú vraj už odnepamäti blízke.

Presne o šiestej po mňa prišiel Sam. Poslednú dobu bol presný ako hodinky.

„Dnes ti to sekne.“ To bola jeho prvá veta, ktorú povedal, keď som otvorila dvere. Usmiala som sa a aj ja si ho prezrela od hlavy po päty. V obleku vyzeral neuveriteľne dobre. Ihneď som si vzala kabelku a zamkla dvere. Spolu sme sa vybrali k jeho autu.

Cesta k Thompsonovcom ubehla dosť rýchlo. Sam ma len oboznámil s tým, že sa jeho rodičia na mňa veľmi tešia. Spomenula som si na to, že som ich nevidela veľmi dlho, hlavne jeho otca, Henryho, ktorý je strážca. Jeho matka, Stephanie, k nám občas zašla na kávu. S mojou mamou sú si veľmi blízke.

K Tomphsonovcom sme prišli pred pol siedmou a všetci nás už čakali. Keď sme vošli, privítala ma samova matka, ktorá dnes vyzerala naozaj dobre. Rovné ryšavohnedé vlasy jej siahali po plecia a svetlomodré oči jej žiarili od šťastia i radosti. Objala ma a poslala nás do jedálne. Jedáleň u Thompsonovcoch vyzerala naozaj skvele, bola to jedna z väčších izieb v dome. Tri steny boli oranžové a na jednej z nich boli namaľované pestrofarebné kvety s motýľmi. Bola to tá stena, pred ktorou bol stôl. Naľavo od vchodu bola stena presklenná. Tadiaľ sa dalo vojsť na terasu. V strede izby bol obrovský stôl pre ôsmich ľudí, no myslím si, že by sa tu mohlo najesť aj viac ľudí. V miestnosti nebolo veľa nábytku a predsa to tu nepôsobilo prázdne. Mohli za to rôzne druhy kvetov, ktoré tu pestovala Samuelova mama.

Všimla som si, že pri stole už sedí Rich a vedľa neho bolo nejaké dievča. Jeho priateľka. Mala opálenú pokožku, tmavohnedé rovné vlasy jej siahali po bradu a takmer čierne oči upierala na Richa. Keďže sedela, nedokázala som identifikovať, aká je vysoká. Nakláňala sa k Richovi a obaja sa naniečom smiali.

Rich bol jej presný opak. Svetlá pokožka, blond vlasy, modré oči... so Samuelom si boli veľmi podobní.

O pár minút som už bola o niečo múdrejšia. A ani môj žalúdok sa nemá na čo sťažovať.

Richova priateľka je Theresa Neillová a pochádza z New Yorku. S Richom sa zoznámila na univerzite a chodia spolu už takmer pol roka.

„Včera ste už boli na prvom tréningu, však?“ opýtal sa Rich. Samuel len prikývol, neodpovedal. „A ako bolo?“

„Ušlo to,“ povedal nakoniec s myknutím pliec. Rich si len povtdychol a pohľadom teraz za blúdil namňa. Iste si myslel, že zo mňa vytiahne niečo viac ako zo svojho brata. Nadvihol obočie a s otázkou v očiach sa na mňa pozrel.

„Bolo tam celkom dobre, so Samuelom sme v tej istej skupine, čo je podľa mňa fajn.“ Viac som hovoriť nechcela, pretože tu bola jeho priateľka.

„Tušíš, ku komu ťa pridelia? Teda... koho nahradíš? Matku, či otca?“

„Nikto nevie, či skúšky vôbec zvládnem,“ odvetila som so smiechom, „takže ťažko povedať.“

„Koľko je vlastne členov toho kráľovského rodu?“ spýtala sa zrazu Theresa, čo ma naozaj prekvapilo. Odkiaľ o tom vie? Nemalo by to byť naše tajomstvo? Moju reakci si Theresa všimla, tak dodala: „Otec pre nich kedysi pracoval, bol ich súkromný učiteľ.“

„Ou, aha.“

„Počet členov rodiny vedia iba strážci,“ ozvala sa zrazu Stephanie a pozrela sa na Henryho, ktorý na potvdenie jej slov len prikývol. Jej hlas však znel tak, že by nebola proti, keby to vedela.

„Ale prečo to treba držať v tajnosti?“

„Ani tebe by nebolo dvakrát príjemné, keby ťa niekto odhalil a pri tom by ti šlo o život. Neveril by si, že niektorí ľudia ich dokážu vypátrať už len z počtu osôb! Preto nikdy nevystupujú pod svojim pravým menom. Nie je ľahké to takto všetko hrať, len aby zostala rodina nažive. Stretávam sa s tým skoro každý deň a tí ľudia sú tiež ľudské bytosti, ktoré si prajú byť aspoň na chvíľu normálni. My im len pomáhame a súčasťou toho je nekonečne veľa tajomstiev, ktoré nikdy nebudú odalené,“ povedal Henry  hlasnejšie ako bolo treba a celý ten čas sa snažil zostať pokojný. Samuel sa len prikrčil na stoličke a stavím sa o všetky moje prachy, že by sa teraz najradšej prepadol pod zem.

„Len som sa pýtal,“ pípol a odpil si z pohára, v ktorom mal čaj.

„Len som ti odpovedal, prečo je dôležité, aby sa niektoré informácie nedostali na verejnosť. Chvalabohu, že o nich vie len veľmi málo ľudí!“ Henry sa oprel o operadlo a celý čas sa pozeral na stôl.

„Ako to je vlastne s tou kliatbou toho rodu?“ opýtala sa znovu Theresa. Mám taký pocit, že je na tom s informáciami rovnako ako ja alebo bratia Thompsonoví.

„Legenda hovorí, že pred niekoľkými storočiami existovala žena menom Dorothy Mayerová a bola alchymistka a liečiteľka. Svoje vlastne namiešané lieky skúšala na svojich dvoch deťoch. Jej muž zahynul pri nejakej bitke. Pomocou akýchsi byiliniek namiešala nápoj, ktorý dala vypiť svojim deťom a sama si z neho odpila. Táto zmes pôsobila na ich organizmus tak, že nikdy neboli chorí a boli silnejší ako predtým. Dokonca sa povráva, že mohli hocikoho len dotykom uzdraviť. Inde sa zas hovorí o tom, že Dorothy bola bosorka so skutočnou mocou a podarilo sa jej vymyslieť kúzlo na zdravie, silu a rýchlosť. V oboch prípadoch sa to potom dedilo. Keď Dorothy urela a jej deti boli staré, objavil sa niekto z ich rodiny, kto mal záujem o takúto moc, a preto išiel za nejakými ľudmi. Nikto už nevie, čo to boli za ľudia, no pravdepodobne nejaký šamani alebo čarodejníci, ktorí dokázali túto moc v rodine spútať a donútiť Mayerovcov, aby na nich preniesli moc a silu. Doteraz to zostalo tak, že táto rodina môže svoju moc komukoľvek odovzdať, no musí to byť dobrovoľné.“

Každému chvíľu trvalo, než spracoval túto informáciu.

„To sú len legendy, Henry,“ napomenula ho Stephanie.

„Ale niečo na tom pravdy bude.“

U Thompsonovcoch čas letel príliš rýchlo a tentoraz to nebolo inak. Samuel sa ponúkol, že ma odvezie domov, keďže sa už dávno zotmelo a potme to v St. Simons nebolo bezpečné.

Večer sa akosi rozfúkalo, tak keď som vystúpila z auta, vietor mi rozstrapatil vlasy a časť z nich mi padli do tváre. kým som zabuchla dvere na Samovom aute, snažila som sa ich odfúknuť, no nedarilo sa mi to. Popri tom som sa snažila z tašky vyloviť kľúče. Nakoniec som tento boj vzdala, vlasy si aspoň sčasti odhrnula z tváre a pokračovala v ceste k vchodovým dverám. Sam šiel za mnou.

„Dúfam, že ťa tie povery a legendy nevystrašili,“ začal a tým prerušil to trápne ticho, ktoré tu panovalo.

„Nie, to teda nie. Aj tak tvojmu otcovi neverím,“ zasmiala som sa. „Len ktovie, čo je za tým v skutočnosti.“

„To by zaujímalo aj mňa.“ Pristúpil ku mne bližšie a pramienky vlasov, ktoré mi padali do tváre, mi zastrčil za ucho. Zarazilo ma, že ruku hneď neodtiahol. Pozrela som sa naňho a zbadala, ako sa mi pozerá do očí. Bol to ten pohľad, ktorý som mala rada – taký príjemný a Sama by som si bez neho predstaviť nemohla. Ale teraz, keď sa ku mne nakláňal a jednu ruku mal na líci, to bolo čudné.

Lenže potom urobil niečo, čo by som od neho v živote nečakala. Sklonil sa ku mne a na malú chvíľu priložil svoje pery na tie moje.  Všetko to trvalo len pár sekúnd. Sam ma pohladil po líci, otočil sa a bez akéhokoľvek vysvetlenia odišiel.

Nevedela som, čo mám robiť.