1. kapitola

„Som na odchode,“ upozornil ma Abe, „takže ak by si niečo potrebovala, nebudem tu. Ak by sa niečo dialo, zavolaj mi, dobre? Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Je pre teba nebezpečné chodiť po meste po zotmení sama.“

Len som nad tým mávla rukou. „Jasné, jasné.“

„A si mladá, Christina.“ Šestnásť je fakt máličko. Ako pre koho. No ak je niekto vycvičený na zabíjanie strigojov, je jedno, koľko máte rokov.

„Abe, mám už šestnásť, výcvik od malička za sebou a viem sa o seba postarať sama.“ O chvíľu už budem mať sedemnásť, ale to on dobre vie.

„O tom nepochybujem. Fajn, ja už musím ísť. Neublíž si.“ Prikývla som a rozlúčila sa s ním. V kabelke som našla kľúče od auta a vybrala sa na parkovisko. V meste by mali byť nejakí strigoji a vraj aj dhampýri, takže bude potrebné to tam dať do poriadku, kým vyjde slnko. Ľudia nie sú veľmi nadšení, ak nájdu mŕtveho strigoja. A ešte k tomu v noci.

Nasadla som do auta a ešte dopila kávu, ktorá mi dokáže dodať toľko energie, že aj spánok sa oproti nej môže ísť niekde zahrabať. Zjedla som ešte jednu müsli tyčinku a vydala sa do mesta na miesto, ktoré mi spomenul Abe. Cestou som ešte skontrolovala, či mám všetky potrebné veci, vrátane strieborného kolu, bez ktorého by som sa asi nezaobišla. Je to jedna moja jediná zbraň, ktorou by som mohla zabiť strigoja. Popravde, už veľakrát som ju už použila a zabila s ním zopár tých živých mŕtvol.

Bola som jediná morojka, ktorú si Abe vybral, aby bola alchymistkou. A taktiež jediná, ktorá bola ochotná sa k ním pridať. Alchymisti sú väčšinou len ľudia, no ja som odmalička bola trénovaná na strážcu. Ak by som sa teraz mala znovu rozhodnúť, vybrala by som si presne toto. Nevadilo mi, že na mňa ostatní pozerali so znechuteným výrazom v tvári. Hlavne moroji, ktorí ma videli. Je to moja vec a sčasti aj moje rozhodnutie. Nezniesla by som, ak by okolo mňa mal neustále poskakovať nejaký dhampýr – strážca.

Vyrastala som na Slovensku v jednej z adoptívnych rodín morojov. Vraj sa ma matka vzdala, tak si ma vzala jedna dhampýrka – darkyňa. Mám ju veľmi rada a často ju chodievam navštevovať. Ešte nikdy som nevidela moju rodinu, no jediné, čo viem je, že som z kráľovskej rodiny. Ale nestojím o to, aby niekedy šla na kráľovský dvor a zistila, kto je moja matka, moja rodina. Keď sa ma vzdali, asi o mňa nemajú záujem.

Študovala som na jednej akadémii v Rusku spolu s ostatnými morojmi a dhampýrmi. Tá akadémia bola zvláštna tým, že moroji si mohli vybrať, či sa budú učiť bojovať, alebo nie. Väčšinou sú to moroji, ktorí nemajú schopnosti a chcú sa brániť aj sami. Ja schopnosti nemám, no preto som si to nevybrala. No a keďže som absolvovala celý výcvik strážcov, som aj strážkyňa. To bolo len nedávno. Doštudovala som už v šestnástich – podľa nového zákona. Fakt by som rada videla ľudí, ktorí toto odsúhlasili. Ešteže sme mali dobrých učiteľov a trénerov.

K alchymistom som sa dostala tak, že ma tu poslala adoptívna matka. Vlastne si po mňa prišiel sám Abe. To bolo pred približne troma mesiacmi.

Auto som odparkovala na parkovisku pred nákupným centrom. Bolo by veľmi nápadné potulovať sa po meste v aute, radšej pôjdem po vlastných nohách. Tak nejakého strigoja zabijem jednoduchšie. Pochybujem, že by ho zabilo, keby som ho len prešla na aute. Vzala som si kabelku a strieborný kôl si chytila do ruky... pre istotu. Predtým som si zopla svoje dlhé čierne vlasy do copu, aby mi nezavadzali.

Podľa Abeho som bola vynikajúcu návnada na strigojov, keďže som morojka. Nikto z nich ani v päte netuší, že dokážem prebodnúť srdce strigoja, nieto ešte to, že som alchymistka. Moroj s kolom v ruke sa rovná momentu prekvapenia a mŕtvemu nemŕtvemu. Ale túto činnosť prenechávam radšej dhampýrom.

Prešla som cez celé parkovisko, kde bolo zopár áut a ľudí. Nikto z nich mi nevenoval pozornosť, čo som si veľmi cenila. Aspoň sa mi nebudú pliesť pod nohy, a tak sa vyhnú zrneniam, poprípade smrti.

Vonku bolo už chladnejšie. Predsa len už bol október a vyzeralo to tak, že čoskoro bude aj snežiť, keďže teploty často v noci klesali pod nulu. Škoda, že strigojom sneh nevadí rovnako ako slnko, pretože tak by som mala aspoň voľno. Vlastne... žiadna dovolenka by asi nebola, lebo Abe by mi iste niečo dal, aby som sa nenudila.

Na pravo odo mňa som zbadala pohyb. Asi traja ľudia utekali smerom do tmavej uličky. Bežali celkom rýchlo, takže to boli buď dhampýri, alebo strigoji. Úprimne dúfam, že to bude tá prvá možnosť. Bola by som nerada, ak by som bola proti trom strigojom. Tak by som bola v nevýhode. Keď som sa na nich pozrela lepšie, zbadala som, že nie sú až takí rýchli, aby boli strigoji. Jednoznačne to sú dhampýri! Takmer som si vydýchla od úľavy. Takmer, pretože za mnou niečo šuchlo.

Zovrela som kôl v ruke a cítila, ako sa ma zmocnil strach. Bála som sa vždy, lebo nikdy som nevedela, ako dopadne boj so strigojom. Srdce mi začalo biť rýchlejšie, keď sa ku mne niekto začal približovať. Prudko som sa otočila a zbadala vysokú postavu, ktorej som nevidela do tváre. Keby som tak bola dhampýr, mohla by som ľahko zistiť, či  to je strigoj, alebo nie. No prezradil sa tým, že na mňa zaútočil. Ak by to bol dhampýr, nechal by ma tak, veď som predsa moroj.

Neváhala som ani sekundu a taktiež sa naňho vrhla. Všimla som si, že to bol muž. Veľmi vysoký strigoj. Zameriaval sa len na môj krk, zatiaľ čo ja som sa snažila dostať k jeho srdcu. Strigojom pravdepodobne nebol dlho, pretože som sa k nemu dostala dosť blízko na to, aby som mu vrazila kôl do srdca.

Keď som sa tak snažila urobiť, zrazu zreval a padol na kolená. Za ním stál dhampýr.

„Jedna nula pre mňa,“ vydýchol, keď ma tam zbadal. No keď mu pohľad padol na kôl v ruke, vyvalil na mňa oči. Nakoniec to nebol dhampýr, ale dhampýrka. Mala krátke čierne vlasy, veľké tmavé oči a plné červené pery. „Morojka?“

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Alchymista moroj.“ Strigoja pravdepodobne zasiahla zozadu, aj keď netuším, ako sa jej to podarilo. Bol mŕtvy. „Poradila by som si s ním aj sama, ale vďaka,“ poďakovala som jej a začala vo vreckách hľadať prípravok na strigoja. Nemôžem ho tu predsa len tak nechať.

„Uh, jasné,“ uškrnula sa. „Pomôž mi ho radšej odpratať.“ Práve vtedy som našla vo vrecku v bunde fľašku. Ihneď som strigoja pokropila tekutinou v nej. Okolo neho sa začala šíriť žltá para. Celého ho obalila a strigoj sa v tej chvíli zmenil na kôpku popola. Dhampýrka prekvapene vydýchla, no ihneď sa spamätala z ďalšieho šoku.

„Dávaj si pozor, takých tvorov tu behá veľa,“ upozornila ma. „Inak... nechcela si s tým strigojom robiť nič, že nie?“ opýtala sa a sklonila hlavu nabok.

Nechápavo som sa na ňu pozrela. „Ako to myslíš? Chcela som ho len zabiť.“

„No,“ zhlboka sa nadýchla, „moroji vraj dokážu premeniť strigoja späť na to, čo bol predtým. Ale len niektorí.“ Znovu si ma prezrela od hlavy po päty a podľa jej výrazu v tvári bola prekvapená, že to so mnou ešte stále neseklo. Ja ju chápem, aj pre ňu musí byť poriadny šok vidieť moroja, ako bojuje so strigojom a pri tom drží v ruke kôl. „Zdá sa, že ty taká nie si.“

„Aká by som mala byť?“

„Mala by si ovládať éter, čo je nejaké nové špecializovanie sa morojov, okrem ostatných živlov. Vraj kôl nabitý éterom dokáže premeniť strigoja. Ty máš zameranie na aký živel?“

„Nijaký,“ vzdychla som.

„Ou.“

Mykla som plecami. „Nepotrebujem žiadny živel, aby som premohla strigoja.“

„Alebo oni teba.“

„Hej!“ skríkla som. „Dosť, to stačí. Nevieš o mne nič, absolútne nič.“

„Úplnou náhodou však viem, že sa voláš Christina a pochádzaš zo Slovenska.“ Otvorila som ústa a mala v pláne jej na to niečo povedať. Ale dhampýrka zdvihla ruku, aby ma umlčala. V tej ruke mala moju peňaženku. „Vypadli ti doklady z kabelky.“ Skvelé. Toto som sa rozhodla nekomentovať a podišla som k nej. Vytrhla som jej peňaženku z ruky. „Nie je za čo.“ Otočila som sa a namierila si to k parkovisku. Nemám náladu na jednu dhampýrku, ktorá si o sebe myslí, že je dokonalá. Naozaj nie. Momentálne mám chuť na nejaké dobré jedlo, krv a spánok.

Keď som si sadla do auta, hodila som tašku na sedadlo spolujazdca a vzdychla. Neustále som musela myslieť na tú dhampýrku a na to, čo mi povedala. Až tak ma netrápilo to, že mi povedala svoj názor na mňa. Jasné, moroj by mal byť rozmaznaný upír, ktorého ochraňujú dhampýri. Ale nie, ja toto neuznávam.

A ako sa sakra dá strigoj premeniť späť na dhampýra alebo moroja? Veď to je úplná blbosť! Ale načo by mi to potom tá dhampýrka hovorila? A ktovie, možno by to bolo možné, no nemám v pláne to skúšať. Samozrejme, že by som to ani nemohla, keďže nepoznám nikoho, kto ovláda éter.

Naštartovala som a vybrala sa domov. Predtým by som mohla zájsť k darcom. Bez krvi som už bola dosť dlho. Keďže tu Abe nejakú dobu nebude, mohla by som znovu zájsť na Slovensko. Tam som taktiež nebola dosť dlho.

Bola som tak zaujatá svojimi plánmi na nasledujúce dni, že som si nevšimla nákladné auto v protismere. Už bolo neskoro na zabrzdenie, preradenie do opačného pruhu... to auto sa rútilo priamo na mňa. pevne som schytila volant a stočila ním do pravej strany.

Vykríkla som, keď moje auto prerazilo zvodidlá a začalo sa rútiť dolu kopcom. Dupla som na brzdu, ale to mi nebolo nič platné. Srdce mi vynechalo zopár úderom a žilami sa mi začal valiť adrenalín.

Nie, musím sa z auta nejako dostať, alebo ho akokoľvek zastaviť. Zrazu sa predo mnou objavili tri stromy. Volantom sa mi nedalo takmer ani pohnúť, auto sa rútilo rovno na ne.

Zatvorila som oči a pocítila náraz. Panebože, takto som si voju smrť vôbec nepredstavovala. Obrovská bolesť sa mi začala šíriť od nôh do celého tela.