10. kapitola

Biele steny a pár zelených očí. To bolo to, čo som videla ako prvé, keď som sa prebrala. Pripomenulo mi to deň, kedy ma Adrian premenil späť na moroja. Smaragdové oči hneď po prebudení sú už samozrejmosť.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa ho. Nevidela som, ako sa tvári, videla som tak trochu rozmazane. Zažmurkala som a myslím, že hneď som ho videla lepšie.

„Lucas Hall si ťa splietol s Tašou.“ Pokúsila som sa posadiť, no nemala som na to dostatok síl. Taktiež Adrian bol pripravený ma zatlačiť späť do postele, ak by sa mi podarilo sa vôbec posadiť. Zamračila som sa a snažila sa zistiť, či nemám niečo zlomené. Rukami som mohla pohnúť a nohami taktiež, tak dúfam, že mi nič nie je.

„Lucas Hall? Kto je to?“

„Strážca Abby Badicovej. Christina, čo si tam robila? Lucas si myslel, že si Taša a že sa pokúšaš o útek. Ak by som nebol nablízku, dopadlo by to naozaj katastrofálne.“ Abby Badicová je kráľovská morojka. Nevidela som ju, iba som o nej počula.

„Ty si ma dostal do... nemocnice?“ Som v nemocnici, nie?

„Videl som, ako si narazila hlavou na tú skalu. Myslel som si, že ťa Lucas zabil. Vôbec si sa nehýbala. Uzdravil som ťa hneď na mieste, a potom vzal do sídla Ivaškových. Budeš v poriadku, len si musíš oddýchnuť a pospať si.“ Neviem prečo, no do očí sa mi začali tlačiť slzy. Takže on si myslel, že som mŕtva a aj napriek tomu ma uzdravil? Čo ak by to znamenalo, že ma privedie späť zo sveta mŕtvych do sveta živých? Riskoval by puto medzi nami?

„Ak by som bola mŕtva... no...“ nedokázala som to dopovedať. Nevedela by som si predstaviť, že by som umrela tak skoro.

„Ak máš na mysli, či by som ťa priviedol späť, tak áno, Christina. Tvojho brata by to veľmi ranilo.“ Takže to je len kvôli Christianovi. Oživil by ma len kvôli nemu. Už som sa zmierila s tým, že som sa doňho zamilovala, no on ku mne nikdy nebude cítiť to isté.

Adrian sa ku mne sklonil a zotrel mi slzu z líca. „Ďakujem,“ šepla som a ovládala nutkanie ho chytiť za ruku. Ten dotyk by som prirovnala k elektrickému prúdu. Bolo to také zvláštne. „Koľko je hodín?“

„Deväť hodín ráno.“

„Ráno pre moroja alebo človeka?“

„Pre človeka, takže pre nás začína noc. To znamená, že slnko už vyšlo, ak si sa pýtala na to,“ uškrnul sa. „Zostaneš tu.“ Vzdychla som a odvrátila sa od neho. Nechcela som tu byť, pretože som mala pocit, že som mu len na príťaž. „Christina, si v poriadku?“

„Neviem.“

„Môžem sa ešte opýtať, že prečo si sa nebránila, keď ťa Lucas napadol? Ja viem, že si prešla výcvikom strážcov, tak ma dosť prekvapilo, keď mu aj ty niečo neurobila.“

„Pretože som bola myšlienkami inde a taktiež som nemala silu na to, aby som sa bránila. Bola som slabá,“ priznala som.

„Aha. No, keď sme už pri tom, tak potrebuješ niečo? Si hladná? Smädná? Nie je ti zima?“

„Som smädná,“ odvetila som. Krv som nemala už dávno, čo spôsobilo, že som sa tomu strážcovi brániť nevládala.

„A čo si dáš? Vodu, čaj alebo niečo iné? Povedz si čo len chceš, poviem Torrie, našej gazdinej, nech to prinesie.“

„Krv,“ povedala som po chvíli a otočila sa späť k Adrianovi. „Potrebujem krv.“ Zdalo sa mi, že Adrian si spomenul na to, ako som s ním dnes nešla k darcom. Áno, za to mohla Jill! Keby nebolo nej, nemala by som zlú náladu a šla by som k darcom. Vládala by som sa ubrániť strážcovi a teraz by som tu neležala... „Kde to vlastne ležím?“ Poobzerala som sa okolo seba. Adrian mi bránil vo výhľade na izbu, v ktorej som. Vedela som len maximálne to, že ležím v posteli s bledomodrými obliečkami, ktoré voňali nádherne. Tak sviežo.

„Keď som tu býval, bola to moja izba. A moja posteľ, samozrejme,“ zasmial sa. „Už tu nebývam dosť dlho. Oh, jasné, idem za Torrie. Uvidím, čo sa bude dať robiť s tou krvou.“

Keď Adrian odišiel, nikto mi nebránil v tom, aby som sa posadila a prezrela si jeho izbu. Pohľad na bielu skriňu a modré steny mi nestačil, preto som sa postavila a prešla k skrini s poličkami, na ktorých boli malé lietadielka a autá. Taktiež tu bolo aj zopár fotiek.

Malý Adrian... nad tou fotkou som sa len pousmiala. Bol jednoducho malé, chutné dieťa. Všimla som si, že už odmalička mal svoje hnedé vlasy rozstrapatené. S nimi vyzerá vždy na zjedenie. Chcela som preskúmať aj ďalšie fotky, no Adrian sa vrátil. Keď otvoril dvere a zbadal ma, netváril sa veľmi nadšene.

„Christina, ak si pamätám, povedal som ti, aby si ležala v posteli. Aspoň raz by si mohla niekoho počúvnuť, nemyslíš?“

S povzdychnutím som si sadla na posteľ. Adrian ešte stále stál vo dverách a mračil sa na mňa. „Možno by ste mi nemali tak rozkazovať. Viem sa o seba postarať aj sama a vaše rady nepotrebujem!“ odvetila som podráždene.

„Jasné. Som zvedavý, ako by si sa uzdravila sama.“

„Kto tu hovoril niečo o uzdravovaní? Som chorá z toho, že každý má pocit, akoby som bola len nejaké desaťročné decko.“ Adrian sa tváril po tých slovách dosť vytočene. Vošiel do izby a zabuchol za sebou dvere. Sadol si na stoličku pri dverách, oprel sa o ňu, zaklonil hlavu a zatvoril oči.

„Bože, konečne sa snažím byť ku všetkým dobrý, a ty ma takto tresceš!“ vzdychol.

„Nuž, mal by si sa snažiť viac.“

„Bože, radšej mi neodpovedaj.“ Zasmiala som sa a pozorovala ho, ako sa jeho rysy tváre uvoľňujú, až sa nakoniec usmial aj on. „Christina, príde tu darca. Ľudia sú kvôli tomu ochotní prísť aj do domov morojov. Skvelé, nie?“

Potichu som sa postavila z postele. Adrian mal oči ešte stále privreté, takže ma nevidel. Pomaly som prešla k nemu a sklonila sa. Srdce ma zradilo a začalo biť rýchlejšie a dosť nahlas na to, aby Adrian otvoril oči. Pobozkala som ho na líce a vrátila sa späť do postele.

„Smiem sa spýtať, že za čo som si to vyslúžil?“ opýtal sa po chvíli.

„Myslím, že to bol prejav vďaky.“

„Ó,“ zasmial sa. Zrazu sa ozvalo klopanie na dvere. Adrian sa hneď postavil a šiel otvoriť. Ja som sa tiež postavila, pretože sedieť ma už akosi nebavilo. Radšej by som si zdriemla.

Prišla darkyňa. Bolo to dosť rýchle – pomyslela som si. Bola to žena, ktorá mohla mať tak dvadsaťosem rokov. Viac nie. zložila si šatku z krku. Na ňom som zbadala čerstvejšie uhryznutia. Takže dnes z nej niekto určite pil. Tešila som sa na krv, takže mi to bolo srdečne jedno, kto tu príde.

Adrian si opäť sadol na stoličku a čakal. Pozrela som sa na darkyňu, ktorá sa na mňa pozerala s nadšením v očiach, a kývla smerom k posteli. Pochopila a sadla si na ňu. Prisadla som si k nej – na opačnú stanu, ako mala uhryznutia. Dúfam, že sa budem ovládať a nevysajem z nej príliš veľa krvi. Ak by som ju takto zabila, bol by zo mňa opäť strigoj, a to ja nechcem.

Bohužiaľ, sedela som tak, že keď som sa priblížila k jej hrdlu, zbadala som Adriana. Sledoval ma. Vždy som sa cítila nepríjemne, keď sa na mňa pri pití krvi niekto pozeral. Ale Adrian nevyzeral, že by sa chystal presunúť svoju pozornosť na niečo iné. Snažila som sa ho ignorovať. Odhrnula som tej žene vlasy z krku a zaborila do mäkkej pokožky zuby. Ženy zastonala, a keď som pocítila chuť jej krvi, tak som sa neovládla a vzdychla. Bolo to tak neodolateľné!

Žena odišla a ja som bola totálne vyčerpaná, takže mi bolo jedno, že som u Ivaškových a v Adrianovej posteli. Zaspala som tam.

No sen, ktorý sa mi sníval, bol čudný.

Bol v ňom totiž Adrian.

„Poďme trénovať éter,“ navrhol. Bola som prekvapená, že sa v tom sne môžem rozhodovať. Väčšinou keď som na to prišla. Hneď som sa prebudila.

„Dobre,“ povedala som neisto. Adrian kráčal predo mnou a viedol ma na kráľovskú záhradu. Nikto tu nebol, čo ma prekvapilo. Vždy tu býva veľa ľudí. Sadli sme si vedľa seba na lavičku.

„Teraz mi povedz, akú mám farbu aury.“ Sústredila som sa na farby okolo neho. Postupne som začala vidieť šedú ohraničenú zlatou farbou. „Zlatá je už samozrejmosť,“ dodal.

„Šedá.“

„Uhm, bolesť hlavy. Super.“

„Bolesť hlavy?“ spýtala som sa ho.

„Áno, alebo abstinencia. Vieš, účinky éteru tlmím alkoholom alebo cigaretami. To je lepšie ako nejaké lieky. Nie?“

„Netuším.“ Neviem, ako sa prejavujú účinky éteru. A nikdy som nefajčila a nepila, takže to posúdiť naozaj neviem.