11. kapitola

Takto to šlo ešte niekoľko dní. Snívali sa mi čudné sny s Adrianom, kde sme trénovali éter. Vždy to bol ten istý sen, no vždy sa odohrával na inom mieste. Adrian sa ma zakaždým pýtal na to, akej farby má auru. Taktiež som každé ráno chodievala behávať spolu s Dimitrijm. Párkrát som sa zúčastnila aj dobrovoľného učenia sebaobrany morojov. Tam ma dotiahol brat. Aj tak som na kráľovskom dvore nemala čo robiť a toto sa mi zdalo ako celkom dobre zabitý voľný čas. Tiež som sa stretávala s Adrianom, ktorý ma stále učil aká farba aury čo znamená. Už mi to šlo dokonale. Jediné, čo mi šlo na nervy, bolo to, že moje sny sa podobali stretnutiam s ním. Bolo to skoro to isté.

„Takže, rozhodli sme sa, že keď sa dnes všetci tvárite akoby ste práve umierali od nudy,“ Christian sa na každého významne pozrel, „stretneme sa dnes u mňa a niečo podnikneme. Naše milované polovičky,“ uškrnul sa na Dimitrijho, „tu nie sú, takže nie sme pod dohľadom, môžeme si dovoliť robiť kraviny.“  Jasné, Rose a Lissa tu nie sú, takže majú Minimálne dvaja upíri pri stole vybuchli od smiechu. Dimitrij sa len pobavene usmieval.

„Taká menšia súkromná párty?“ opýtal sa Adrian.

„Presne tak,“ odvetil Christian a odpil si z pohára. „Ale tiež aj niečo ako oslava Christininých narodenín,“ dodal a ja som sa naňho prekvapene pozrela. V tom mi došlo, že ja mám dnes osemnásť! Úplne som na to zabudla.

„Ó, osemnásť. Myslím, že už ti tvoj drahý braček dovolí ísť za kráľovnou s tvojou požiadavkou. Myslím, že by z teba bola skvelá strážkyňa,“ povedal Eddie, ktorý sedel medzi Adrianom a Christianom. Christian si neodpustil štuchnutie do Eddieho boku. „Vďaka!“

„Myslím, že to bolo lepšie, než podpálenie zadku, Castile,“ upozornil ho Christian. Pri stole sedela aj Mia Rinaldiová, ktorá poslednú dobu s nami trávila veľa voľného času. Tiež chodila na tréningy morojov.

Po raňajkách ma Dimitrij zavolal na taký menší tréning. Začali sme ako vždy – behom okolo kráľovského dvora. Dnes sme ale trasu zmenili, skrátili. Myslela som si, že potom pôjdeme do jednej z hál, v ktorých sa trénuje, no nebolo to tak. Sadli sme si na schody pred hlavným vchodom do apartmánov.

„Chcel by som ťa s niekým zoznámiť. Dnes tu príde jedna strážkyňa a moja bývalá kolegyňa. Alberta Petrová.“ Domyslela som si, že tá strážkyňa Petrová je učiteľka na Akadémii Svätého Vladimíra. „Počul som, ako Eddie dnes prehodil niečo o tom, že chceš byť strážkyňou, tak mi napadlo, že by si si s ňou o tom mohla pohovoriť. Potom by už kráľovnú Lissu nebolo také ťažké prehovoriť, aby si k niekomu bola pridelená.“

„To myslíš vážne?“ prekvapene som sa ho spýtala. „Som moroj, o takom niečom môžem iba snívať, Dimitrij. Som slabšia než vy – dhampýri.“

„Nie, nie, nie, nemôžeš to len tak vzdávať. Máš možnosť zmeniť prideľovanie, ukázať, že aj moroji majú na to, aby sa stali strážcami. Christina, dokázala by si kohokoľvek ochrániť pred strigojom, tým som si istý. Teraz sa na to nepozeraj tak, že si moroj, ale budúci strážca.“ Postavila som sa a DImitrij tiež. Od kamenných schodov mi bolo zima na zadok.

„Tak potom som zvedavá, čo na to povie strážkyňa Petrová,“ povedala som napokon a porazene si vzdychla. „Ale úprimne? Podľa mňa nemám žiadnu šancu.“

„Ty to zvládneš,“ zopakoval, a potom urobil niečo, čo som vôbec nečakala. Objal ma. Myslela som, že sa odo mňa hneď odtiahne, pretože toto sa naňho nepodobalo. Ale neurobil tak. Jeho teplé dlane som pocítila na chrbte a tvár si zaboril do mojich vlasoch. Hlavu som si položila na jeho hruď a počula tlkot jeho srdca. Zvláštne, že som sa pri ňom cítila tak bezpečne a dokonale.

Po zvyšok dňa sa nič zvláštne neudialo. Mala som len obavy z tej mini párty, ktorú organizuje Christian. Nemala som vo zvyku sláviť svoje narodeniny. Vždy mi len niekto poprial všetko dobré, a to bolo všetko. žiadne oslavy, žúrky a podobné veci. Dimitrij mi v priebehu dňa dal vedieť, kedy príde Alberta, aby ma s ňou zoznámil. Tešila som sa na ňu.

Obliekla som si čierne legíny, fialové dlhšie tričko a čierne vysoké čižmy s fialovou mašličkou na členkoch a vyššími opätkami. Bol koniec marca a vonku ešte stále zima, tak som si vzala aj čierny kabát. Všetko som to zakončila vyčesaním vlasov, aby mi bolo vidno značku sľubu, a jemnými fialovými očnými tieňmi. Takto som sa vybrala sa Christianom a Dimitrijm. Christian chcel ísť tiež – a musel ísť, keďže Dimitrij je jeho strážca – pretože Albertu poznal.

„Hmmm, Christina, nejdeš na módnu prehliadku,“ zhodnotil môj výzor Christian. Len som sa uškrnula a jeho tmavé džínsy a čierny rolák radšej nekomentovala. Dimitrij mal zas na sebe typické oblečenie strážcov. Kráľovských strážcov. Tie uniformy boli oveľa krajšie než tie, ktoré mali len obyčajní strážcovia.

Dimitrij nás viedol ku kráľovskému dvoru. Bola som tak trochu viac naštvaná na počasie. Musela som si dať okolo krku šál, takže značku sľubu mi vidieť nebolo. Fajn, priznávam, že som sa s ním rada chválila. A čo má byť? Som predsa strážca a tí sú na svoje značky pyšní.

Keď mi Dimitrij hovoril o Alberte, predstavila som si maximálne tridsaťročnú strážkyňu s vražedným pohľadom  v značkovom oblečení a strieborný, kolom v ruke. Čiže niekoho ako Eddieho, niekoho, kto je pripravený sa hneď pustiť do boja. No kto by povedal, že Alberta Petrová bude vyzerať tak na päťdesiat rokov?!

„Rád by som ti predstavil Christinu Ozerovú, sestru Christiana Ozeru,“ začal Dimirij a strážkyňa sa na mňa prekvapene pozrela. „Christina, toto je strážkyňa Alberta Petrová.“ S Albertou sme si podali ruky. „Christina je moroj, ktorý prešiel výcvikom strážcov, má dokonca aj značku sľubu,“ vysvetľoval ďalej.

„Strážkyňa?“ opýtala sa prekvapene. Len som prikývla na súhlas. „Ešte nikdy som nevidela moroja, ktorý by prešiel tým výcvikom.“

„Christina je naozaj skvelá. Chcela by sa stať oficiálnym strážcom.“

Myslela som si, že Alberta mi  po prvé – neuverí, že som strážkyňa a morojka zároveň a po druhé – začne mi vravieť, že na to nemám. No Alberta povedala len: „Dimitrij, priveď ju na záverečné skúšky strážcov.“ A to bolo všetko. Nevedela som, ako si to vysvetliť.

„Bola taká prekvapená, až nevedela, čo povedať,“ vysvetľoval Dimitrij.

„A čo to znamenalo? Bude zo mňa strážca? Či?“

„Alberta to myslela tak, že prídeš na skúšky a ukážeš, čo v tebe je. Pokiaľ to zvládneš, nebude problém prideliť ti nejakého moroja.“ Keď to Dimitrij povedal, Christian sa takmer zadusil žuvačkou.

„Prepáčte... ale myslíte toto vážne?“ opýtal sa neveriacky. Popravde, ani ja som tomu neverila. Možno zo mňa bude strážca!

„Vyzerám, že by som žartoval?“

Christian sa naňho pozrel. „Aj hej, aj nie. Ale asi radšej nie.“ Dimitrij sa len uškrnul. „Takže to Alberta myslela tak, že Christina musí zvládnuť skúšky, aby všetkých presvedčila, že má na to, aby bola ozajstný strážca?“

„Máš pravdu.“ Nevedela som si predstaviť, že by som mala skúšky robiť ešte raz. Veď znak sľubu na mojom krku znamená, že som absolvovala výcvik a zvládla aj skúšky. Načo by som im potom mala dokazovať, že na to mám?

„Dmitrij, kedy sú tie skúšky?“

„Približne o dva týždne. Možno aj tri.“ Vydýchla som si od úľavy. To znamená, že mám ešte dosť času na tréning. Vari mi s tým Dimitrij pomôže. No nemyslím, že to pôjde tak hladko ako pri skúškach na mojej akadémii. A možno by sa k tomu dal využiť aj éter... Alebo by to bolo podvádzanie?

„O polhodinu u mňa,“ rozlúčil sa so mnou Christian. S povzdychom som sa vybrala prezliecť. Netušila som, čo si oblečiem, tak som sa začala hrabať v skrini. Nakoniec som našla celkom pekné a jednoduché čierne šaty bez ramienok, ktoré boli asi tak po kolená. Obliekla som si ich a vlasy sa pokúsila vyčesať nahor, čo bol problém, keďže mi siahali až po pás. Nakoniec sa mi to podarilo – vďakabohu za sponky a nenápadné zaťahovačky do vlasov! Potom som sa namaľovala a keď som usúdila, že to viac zbabrať nemôžem, šla som ku Christianovi.

Srdce mi ale neustále tĺklo ako o život. Mala som z toho taký divný pocit.

Nikdy by som si nemyslela, že svoje narodeniny budem tráviť s priateľmi,“ vyhlásila som. keď sa na mňa všetci nechápavo pozreli, vrátane Christiana a Mii, dodala som: „Narodeniny som neslávila. Proste som ten deň nebrala nijako zvláštne.“

„To by som asi neprežila,“ priznala Mia.

„Pridávam sa k Mii,“ ozval sa Adrian. Nuž, každý má na to iný názor.

„Povedala som, že nič nechcem!“ Pohľadom som sa zavrtávala do Christiana, ktorý mi podával bielu väčšiu krabicu, previazanú červenou stuhou.

„Keby si mala desať rokov, dostala by si len lízanku, ale keďže máš osemnásť, zaslúžiš si niečo viac. Ešte raz – všetko najlepšie.“

Usmiala som sa na neho. „Vďaka, braček.“ Za ním bol Adrian s kyticou ruží v rukách. Nejako takto som si predstavovala narodeniny. Len kytica kvetov, ktorá dokáže vykúzliť úsmev na tvári. No potom som zbadala čiernu plochú škatuľku. Zamračila som sa.

„Všetko najlepšie, Christina,“ povedal Adrian a objal ma. Ani neviem, ako sa mu to podarilo, keď v jednej ruke držal tú kyticu a v druhej škatuľku. No jedno som vedela – Adrianova prítomnosť bola pre mňa cennejšia než kvety alebo iné dary. Pri ňom som sa vždy cítila skvele. Snažila som sa to objatie si vychutnať a zostať v jeho náručí čo najdlhšie. Adrian ma pobozkal na líce a podal kyticu. Potom mi naznačil, aby som sa otočila. Počula som, ako otvoril krabičku a niečo z nej vytiahol. Potom som pocítila niečo chladné na krku. Bola to zlatá retiazka s príveskom v tvare kvetu. Bol celkom zaujímavý.

„Znázorňuje éter,“ dodal. Spomenula som si na tie znaky. Každý prírodný živel, ktorý ovládajú moroji, má svoje značenie. No éter sa k nim neradí, pretože nie je tak rozšírený ako napríklad voda.

„Ďakujem, Adrian.“

Potom mi zablahoželali aj ostatní priatelia, ktorí tu prišli. Dostala som prevažne oblečenie a od Mii rôzne doplnky. Dala by som ruku do ohňa za to, že to všetko kupovali spolu, pretože všetky veci k sebe pasovali!

„To nemyslíš vážne, Christian!“ vyhlásil Dimitrij, keď Christian povedal, čo by sme mohli robiť. Hrať fľašu na bozkávanú – to môže byť jedine jeho šialený nápad. Ja som nebola proti, no strážci mali na to iný názor. Aj Eddie.

„Ale chalani,“ začala Mia, „bude zábava.“ Prosebne sa na nich pozrela.

„Nikto sa to nedozvie?“ overoval Dimitrij. Jasné, keby niekto niečo povedal, pravdepodobne by sme dopadli veľmi zle. A ja to u Rose mám nahnuté od prvého dňa, ako sme sa stretli. Vtedy som ale bola silnejšia než ona, takže teraz by také stretnutie s ňou bolo veľmi bolestivé.

„Neboj sa. každý bude držať jazyk za zubami. Pozri sa, ani Christian sa nebojí...“

„Čo si to povedal, Adrian?“ opýtal sa so smiechom brat. „Vieš si predstaviť naštvanú kráľovnú? Ja teda nie.“

Takto sme nakoniec prehovorili aj Eddieho. Všetci sme si posadali do kruhu a Christian roztočil fľašu zo šampanského, ktoré padlo. Áno, vždy mám to šťastie, že so somarinami začínam prvá a teraz to nebolo inak. Len som sa zasmiala. Dúfala som, že teraz to ukáže na Adriana. Mala som sto chutí tú fľašu nejako ovládnuť, no do nebolo v mojich silách.

Keď sa zdalo, že to už naozaj ukáže na Adriana, fľaša sa ešte o kúsok pootočila. A tak smerovala na Dimitrijho.

Christian a Eddie sa nahlas zasmiali, no mne to nebolo jedno. Pretože som si všimla Adrianovu reakciu – len si nešťastne povzdychol. Takže po tom tiež túžil?

„Na čo čakáte?“ ozval sa zrazu Eddie.  Keďže som sedela vedľa Dimitrijho, len som doňho štuchla, a keď sa na mňa pozrel, uškrnula som sa. Však ja za to nemôžem! No prekvapilo ma, že Dimitrij to bral tiež s humorom. Sklonil sa ku mne a rukami mi jemne chytil hlavu. Jeho teplé dlane boli tak elektrizujúce! Priblížil sa ku mne tvárou a prisahala by som, že niekoľko ľudí zatajilo dych. Dimitrij priložil svoje pery na tie moje.