12. kapitola

„Neviem, myslím, že by som to nedokázal. Prepáč mi to,“ povzdychol si.

„Prečo by si to nedokázal? Ja sa ťa naozaj budem snažiť pochopiť. Videla som toho dosť, takže nič ma už neprekvapí!“ povedala som s nádejou v hlase. „Prečo mi to tajíš?“

„Na čo by ti to bolo?“

„Dereck!“ zasyčala som pomedzi zaťaté zuby.

„Nechcem ti to povedať, no jedného dňa sa to dozvieš. Prepáč mi to.“ Otočil sa odo mňa a dodal: „Zavolám Morgan, nech ti to obviaže. Ak chceš, potom si pohovoríme. Budem sa snažiť odpovedať ti na otázky.“ Odišiel do kuchyne.

Ako je možné, že aj po tom všetkom, čo sa dnes stalo, môže chodiť po vlastných? Napadol ho Tossten, bol mŕtvy...a ktovie, čo by sa stalo, keby som sa neprebrala. Iste by nás zabil oboch! Ale je tu aj možnosť, že by odišiel, presne tak, ako sa aj stalo. Možno nám chcela len ublížiť, zraniť nás...

„Nie, nechcem!“ Z kuchyne sa ozývali hlasy, bolo jednoduché rozoznať, kto koho prekrikuje.

„Iná možnosť tu nie je.“ Toto bol Damienov hlas. Niečo sa deje a Dereck na to zjavne nechce pristúpiť. Čo by odmietal urobiť?

„Nechcem, aby sa to stalo, Damien. Nie teraz. Nikto na to nie je pripravený. Mohli by sme počkať...“

„Tak dlho?“

„Vravel si, že to bude už čoskoro.“

„Nikto nemôže vedieť, kedy.“

„V každom prípade, Morgan bude v bezpečí,“ vyhlásil Dereck. „Morgan, Minie čaká...“ Ďalej som už nič nepočula. Viem, že Damien niečo zahundral. Bolo počuť len kroky smerujúce práve ku mne. Som zvedavá, čo tie slová znamenali. Niekto nie je v poriadku, niekomu hrozí nebezpečenstvo, niekoho niečo čaká! Ale kto je kto?

„Ostaň tam, Dereck! Nech ti sem ani nenapadne ísť,“ šepla varovne Morgan, keď kráčala ku mne. V jednej ruke mala obväzy a v druhej fľašu s vodou. Konečne! – pomyslela som si.

„Prečo?“ Dereck sa zarazil vo dverách a zastal.

„Možno tu ty chceš byť, ale pochybujem, že to bude chcieť.“ Dereck pretočil očami a odišiel.

Myslím, že urobil dobre, inak by som ho vyhodiť musela ja. Keďže je tá kľúčna kosť zlomená, ruka sa bude musieť dať k telu a tak obviazať. Dereck by tu byť nemohol, pretože tričko pôjde na chvíľu dolu... Nie, iste by tu nemohol byť! Som rada, že na to Morgan hneď myslela.

„Neďakuj mi, viem, že to nie je nič príjemné. Dosť, že tu bol vtedy, keď sa ti čistila rana.“

„Hotovo?“ spýtal sa Der asi po tisíci raz. Morgan mi ešte sťahovala obväz a snažila sa ho pripnúť tak, aby mi to držalo. Doteraz sa jej to ešte nepodarilo, pretože koniec jej ušiel a všetko sa uvoľnilo. Morgan však nestratila nervy ani vtedy, keď som jej každú chvíľu vyčítala, že ma to bolí a nech sa tej ruky dotýka čo najmenej. Len sa na mňa prísne pozrela a pokračovala vo svojej práci. Stála som, aby sa nemusela tak namáhať. Nechcem, aby sa jej alebo maličkému niečo stalo. Neprežila by som to nielen ja, ale ani Damien. Veď spolu sú takí šťastní.

„Keď to bude, sama ju tam pošlem,“ pokojne odvetila a trošku silnejšie šklbla a pritiahla obväz. Rolka elastickej látky sa stále zmenšovala. Pod tými niekoľkými vrstvami mi už bolo celkom teplo. Som naozaj zvedavá, ako dlho to budem musieť nosiť. Nuž, je to zlomenina, tak asi predpokladám správne, že viac než dva mesiace. Ou!

„Jemnejšie!“ šepla som.

„Nedá sa.“ Pripravila si spinky, ktoré boli určené na ukončenie a zachytenie konca obväzu. Nieže by to radšej prilepila leukoplastom, ale musí to ukončiť týmto. Už dvakrát jej to ušlo, tak snáď to vyjde a nebudem tu musieť stáť ani o minútu dlhšie. Síce ma čaká rozhovor s Dereckom, stáť sa mi nechce. Jednak pre to, že som neskutočne unavená a vyčerpaná a ďalšia vec, prečo chcem, aby si Morgan pohla, je tá, že ma to plece bolí. Stále!

„Au,“ pípla som, keď nechtiac zavadila dlaňou o ranu na ruke. Bola to akoby spálenina. No, toto je ďalšia vec, na ktorú sa musím opýtať. Čo to vlastne bolo?

„Prepáč, Už to je,“ povedala a usmiala sa.

„Až na tretí raz...“

„Ale aspoň niečo. Alebo sme ťa mali poslať do nemocnice? Pochybujem, že by sa ti páčilo, ako by tam s tebou narábali. Zlatko, nebolo by to také isté,“ odvetila. „Myslím, že si s Dereckom máte čo povedať.“ Prikývla som. Morgan mi pomohla obliecť voľné tričko. Mohla som, a musela, používať len jednu ruku, pravú akoby som ani nemala.

Der sa objavil vo dverách a usmial sa. „Bál som sa, že nakoniec bude potrebná ďalšia pomoc.“

„Chcem s tebou hovoriť!“

„Dobre. Ale nechce sa ti náhodou spať?“

„To počká.“ Morgan sa nenápadne vytratila. „Ale odpovieš mi na všetky otázky, Dereck. Nechcem, aby si mi čokoľvek zatajoval. Chcem vedieť pravdu, ak sa teda máme priateliť.“ Pár vyhrážok neuškodí. Samozrejme, že teraz, keď sme sa po toľkých rokoch stretli, by som ho len tak neopustila. Sadli sme si vedľa seba na pohovku. Oprela som sa a snažila sa ignorovať ostrú a bodavú bolesť, ktorá sa mi šírila telom. Musela som? Musela som chodiť do Mystery?! Nuž, asi áno. Inak by som nestretla Derecka.

„Začni sa pýtať. Neviem, čo by si rada vedela,“ vyzval ma.

„Ešte si to musím premyslieť. Ale mohol by si mi začať rozprávať, napríklad, od toho, čo sa stalo v Mystery.“

„Ak predpokladám správne, tak Agnes nás podrazila a dala niekomu vedieť, že tu som. Agnes nie je žiadna nadprirodzená bytosť. Ale Tossten... to je už na vystvetlenie ťažšie.“

„Morgan a Damien...oni sú tiež niečo viac?“ Myslím, že áno. Istotne sú niečo iné, než obyčajný človek. Veď Morgan mala na ruke tie tetovania, ktoré jej hneď zmizli. Je tehotná a tak dlho to tajila. A tiež jej hrozí nebezpečenstvo. Damien bol zas pri nás v Mystery priskoro, prišiel veľmi rýchlo. Ale cesty sú v tomto meste predsa vždy preplnené!

„Chceš, aby si bola v bezpečí, Ak áno, prosím, pochop, že na túto otázku ti odpovedať nesmiem. Dozvieš sa to skoro, Minie.“

„Aha, ja som si myslela, že mi odpovieš pravdivo.“

„Veď aj odpovedám.“

„Vieš niečo o... Eliotovi?“ Au, myslieť naňho tak bolí. Chýba mi, nikto nenahradí to miesto v srdci, ktoré mu patrí.

„Zmizol rovnako ako ja – pri niečom, okolo čoho je naozaj veľký ruch, tak si nikto nevšimne, kedy zmizol. A ak ti mám povedať pravdu, nevidel som ho dlho, len som počul, že zmizol. Možno odišiel sám, no o tom pochybujem. Iste ťa veľmi miloval. Ak však dobrovoľne odišiel, nuž, nebudeš mi môcť brániť v to, aby som si to s nim vybavil.“

„Ani náhodou, Dereck!“ skríkla som a postavila sa.

„Sadni si. Minie!“

„Prečo by som ťa mala počúvať? O čo ti vlastne ide, Dereck? Chceš, aby som sa s Eliotom už nikdy viac nevidela? Alebo čo? Prečo mi tu vravíš tieto nezmysly?“ Zabudla som, že v dome nie sme sami! Do kelu! Nechcem, aby sa do toho zaplietol Damien alebo Morgan. Toto je čisto medzi nami dvoma. Ale ak ma má trápiť takýmito slovami, budem radšej ak bude ticho.

„Pýtala si sa na to. Tak dobre, poviem ti to inak: mám podozrenie, že sa stal presne tým, čím som aj ja! Ak mu pred tým niekto niečo povedal a už tým predčasne vymyl mozog, nezmôžeme sa na nič.“ Zovrelo mi srdce a do očí sa nahrnuli slzy. Začala som vidieť rozmazane a cítila som, že sa na nohách dlho neudržím.

„Je mŕtvy?“

Prekvapene sa na mňa pozrel. „Myslím, že nie, Minie!“

„Tak čo teda?“

„Pamätáš si na všetko z Mystery, čo sa dnes stalo?“ opýtal sa a pomohol mi sadnúť vedľa neho. Slzy si samy našli cestu von a pomaly sa mi kotúľali po tvári.

„Áno,“ a prikývla som.

„Tak ma teraz pozorne počúvaj. Dobre vieš, že nie som normálny, inak by sme už obaja voňali fialky zospodu. Poznáš Cassidy Lloydovú, však? Aj sa ti sníval sen. Viem to. Nepýtaj sa ma však odkiaľ, dotyčný ti to sám povie, ale neskôr. Cassidy ma vzala k sebe domov, kde som prešiel premenou. Aspoň ona to tak nazýva, podľa mňa to bolo príšerné mučenie. Musel som sa učiť narábať s mečom a hlavne používať svoju moc a dar. Dar...“ zasmial sa. „Ako kedy, no skôr prekliatie.“

„Cassidy ťa uniesla? Presne tak ako Eliota,“ vydýchla som. „Zachráni sa?!“

„Ak to prežije, tak áno. Ale verím, že áno.“ Oprela som sa o neho. Hlavu som si položila na jeho plece a rukou ho objala. Bol to naozaj skvel pocit. Zdvojnásobil sa, keď ma tiež objal okolo pliec. Dával si však pozor, aby sa nedotkol tej časti, ktorá ma bolí.

„Iste to prežije. Ale čo vlastne si, Dereck? Už si mi toho povedal veľmi veľa, no nezmienil si sa o tom, kto alebo čo si.“

„Bude to znieť naozaj čudne...“

„Na čudné veci som už zvyknutá, ak si si nevšimol. Môjho priateľa uniesla šialená ženská a najlepší priateľ sa mi má priznať s tajomstvom. Začínam si myslieť, že byť normálny je rarita,“ vzdychla som a potlačila zívnutie.

„Na čudné veci si ešte len budeš musieť začať zvykať. A nie, neboj sa ty ničoho.“

„Dereck, neodbočuj od témy.“ Jemne som ho štuchla do rebier.

„My tomu hovoríme charmed.“

„Ako ten seriál?“ zasmiala som sa.

„Ja hovorím vážne, od toho seriálu to nemá ďaleko. Ibaže v tomto svete neexistujú tí duchovia a démoni.“

„Takže ty si...čarodejník? Niečo také?“ Prikývol a ja som sa zhlboka nadýchla. Nechcem si čírou náhodou rozmyslieť to, že sa trošku prejdem po dome, aby som nemusela byť v jeho prítomnosti? „Ehm...môžeš mi ublížiť? Pretože ja si pokojne presadnem o kúštik vedľa,“ navrhla som.

„Nie, nemôžem ti len tak ublížiť.“

„Hm.“ Spomenula som si na to, čo sa stalo pred pár hodinami. Ale musím do úvahy brať to, že toto nebolo úmyselné.

„To dnes...bola náhoda. Keby som vedel, čo sa stane, nepustil by som k nemu žiaru druhého stupňa. Prečo som si, dočerta, nevšimol to zrkadlo?“

„Žiara druhého stupňa? To je čo?“

Zamyslel sa. „Ako ti to vysvetliť? Existuje žiara prvého stupňa – to je žlté svetlo. Trošku ťa popáli, no keď ťa zasiahne, nestane sa ti nič. Červené svetlo je žiara druhého stupňa, spôsobuje popáleniny a poranenie, poprípade ešte zlomenie kostí v tele. Nuž, okúsila si to na vlastnej koži. Je ešte žiara tretieho stupňa, charakteristická je pre ňu modrá farba. Ak ťa toto zasiahne a ty prežiješ, gratulujem. Vždy to je smrteľná rana. A ak sa náhodou netrafíš, máš obrovský problém, pretože je schopná zničiť celý dom. Je najničivejšia! Stačí ti o tom toľko?“

„Aha, takže si mám dávať pozor a rozmyslieť si, či ťa vyprovokujem alebo nie, však?“

„Asi tak,“ uškrnul sa. „Ale neboj sa, budem a snažiť, aby si odo mňa nechytala ani len žltú žiaru.“

„Úplne mi stačila červená...“

„To ti verím. Pri tréningu sa mi podarilo do rúk chytiť modrú žiaru. Poviem ti, že to nebolo nič príjemné. Prsty ma potom pálili ešte pár hodín.“

„Už si sa narodil ako...“ Ako sa to volá?

„Charmed? Nie, staneš sa tým tak, že Cassidy si ťa vyberie a potom premení. Spomínal som ti to. Ale nemusí len Cassidy. Bože, veď ak by som chcel, po svete by behalo už toľko takých ako ja. Dosť to bolí, akoby sa ti v tele vzbúrili všetky orgány a kosti. Telo sa ti prispôsobuje na to, že jedného dňa sa naučíš ovládať. Hneď po premene nie si pripravený používať žiaru. Občas sa stane, že ti to ujde a niečo zasiahneš. Väčšinou trvá pár týždňov, kým to dostaneš pod kontrolu.“

Takže môj kamarát je čarodejník. Super! A čo je potom môj priateľ? To isté?

„Dereck, asi je toho na mňa príliš.“

„Ešte som neskončil,“ zasmial sa.

„Máš ešte niečo ľahšie stráviteľné?!“

„Nájde sa. Vieš, aké je ťažké naučiť sa používať a narábať s mečom? A spolu so žiarou?“

„Meč som nikdy v ruke nedržala,“ priznala som.

Potichu sa zasmial. „Nevadí, ale myslím, že si to predstaviť vieš.“

„Pred koľkými rokmi sa ti to stalo?“ spýtala som sa s nádejou, že mi odpovie. Ak o tom dokáže hovoriť tak pokojne a zabávať sa na tom, myslím, že to bolo dosť dávno.

„Dva roky ubehli odo dňa, čo ma Cassidy odlúčila od rodiny. Vtedy to bolo len na pár dní, nikto nevedel, kde som. Neskôr som sa doma smel ukazovať len veľmi málo. Nechcela, aby som nás nechtiac prezradil.“

„Čo by sa stalo, keby si svoje tajomstvo niekomu povedal?“

„V minulosti ľudia často verili na magické bytosti, upírov, čarodejnice a podobne. Vtedy ich upálili, no teraz by nikomu nerobil problém nás zabiť bez toho, aby to dal niekomu vedieť, aby sa to vôbec niekto dozvedel. Bola by to len moja vina. Keď som sa to dozvedel, bál som sa chodiť medzi ľudí, preto som sa im radšej vyhýbal. Tak som stratil priateľov.“

„No teraz ich máš.“

„Teraz áno. Ale stále mám strach z prezradenia. Takže dúfam, že túto informáciu si necháš pre seba. Teraz by som bol rád, keby si si pospala...“ Konečne som sa mu pozrela do tváre. Doteraz som pohľadom hypnotizovala podlahu a koberec, na ktorom by sa možno celkom dobre spalo.

„Ten koberec vyzerá lákavo,“ zasmiala som sa. Jeho oči žiarili šťastím. Ktovie prečo. Tiež mal pod očami kruhy bledofialovej farby, takže si minulú noc nejako nepospal.

„A čo ty? Kde vlastne budeme spať?“

„Pohovka sa dá veľmi ľahko rozložiť,“ ozval sa za nami Damienov hlas.

„Aha, to je naozaj skvelé, ale bude potrebné ešte jednu posteľ. Alebo...ja sa vyspím aj na zemi,“ rozmýšľala som nahlas.

„Nie, na zemi spať nikto nebude.“

„Damien tým chcel povedať, že tu budeme musieť spať spolu. Pravdupovediac, naozaj som unavený.“

Nahlas som vzdychla a snažila sa na to nemyslieť.