14. kapitola

„Viem, že som to nemal robiť,“ ozval sa niečí hlas.

„Nie, myslím si, že je to naozaj v poriadku.“ O čom sa vlastne tie postavy rozprávajú? Pristúpila som bližšie a zbadala dvoch ľudí, ženu a muža. Ruku som priložila na stenu a snažila sa spoznať, kto to je.

„Naozaj? Tak prečo mám pocit, že ju to vystraší?“

„Ale ona to neuvidí!“ zavrčala žena, ktorá kľačala na zemi.

„Kiežby si mala pravdu. Ale stojí za dverami, takže pohľad naňho ju neminie.“ Začala som cúvať dozadu. Snažila som sa nevykríknuť, keď sa dvere pootvorili a žena na mňa uprela svoj pohľad.

„Mal si pravdu. Čo ťa sem privádza?“

„Neviem,“ šepla som a urobila ešte jeden krok vzad. Narazila som do steny a takmer vykríkla. Umlčalo ma však to, čo som zbadala v jej očiach. Radosť a túžba po niečom...čo to má znamenať? Tentoraz sa pri nej objavil aj muž s blond vlasmi, ktoré mu siahali až po plecia. Výrazné modré oči ma sledovali. Každý jeden môj pohyb, dokonca aj nádychy. Akoby ich počítal!

„Nebude sa ti páčiť to, čo uvidíš, ale je to nevyhnutné,“ zasmial sa. Zmätene som sa na neho pozrela. Uvažovala som, že by som aj utiekla, ale oni sú dvaja, ľahko by ma chytili. Podišli ku mne, každý z jednej strany. Pevne ma chytili za ruku a viedli do izby. Neboli v nej okná, svetlo prúdilo len z malej lampy, ktorá bola položená na stole. Pri posteli na zemi niekto nehybne ležal. Istotne to bol muž. Ale kto by to mohol byť, keď povedali, že sa mi to vôbec nebude páčiť?

Donútili ma kľaknúť si k tomu telu. Odkryli čiernu deku a zbadala som len hlavu dotyčného. Bol otočený k zemi, no podľa vlasov som ihneď spoznala, kto to je.

„Dereck!“ vykríkla som a chcela zistiť, či ešte žije.

„Hej, nedotýkaj sa ho!“ povedala žena. „Žije, no ak nás neposlúchneš, budeš ty tá, ktorá bude zodpovedná za jeho smrť.“

Posadila som sa na posteľ. Ešteže som nevykríkla aj tu v realite. Bol to len sen, ďalší z príšerných nočných môr...

„Zlý sen?“ spýtal sa Dereck. Ešte stále bola tma, no myslím, že o malú chvíľu začne svitať. Dereck ležal a pozeral sa na mňa.

„Áno, ale už by mohli prestať. Vážne nechcem, aby som mávala takéto sny! Už sa jeden z takých splnil...“ vzdychla som. „Priťahujem pohromy všetkých druhov. A o smrti radšej pomlčím.“ Nechápavo sa na mňa pozrel a tiež sa posadil. Pocítila som na pleciach jeho ruku.

„Čo sa ti snívalo? Pretože raz si povedala aj moje meno a stále si sa prehadzovala. Chcel som ťa prebudiť, no ty si sa našťastie zobudila trošku skôr.“

„Bola som niekde, na nejakom mieste, ktoré som nepoznala. A bol si tam aj ty, ale asi mŕtvy. Dereck, naozaj mám z tých snov strach. V deň, keď zmizol Eliot... v tú noc som mala podobný sen, no bola tam len Kesidy. Nechce, aby sa splnil ešte aj tento,“ vzlykla som. Naozaj by to bolo kruté, ak by mi niekto vzal aj Derecka. Oprela som sa o neho a položila si hlavu na jeho plece.

„Neboj sa, nič také sa nestane. A Eliot nie je mŕtvy.“ Objal ma a pohladil po vlasoch.

„Prečo si si tým taký istý?“

„Pretože to viem, Minie! Nejdeš si ešte pospať? Vieš, aby si mala veľa energie,“ navrhol, no toto neprichádza do úvahy. Dnes už tie oči nezatvorím.

„Blázniš? Znovu by sa mi snívalo, že niekto blízky umrel.“

„Sú to len sny.“ Jeden prameň vlasov mi zastrčil za ucho a vtisol mi bozk na čelo.  Pri ňom som sa naozaj cítila v bezpečí a mala pocit, že mi naozaj nič nehrozí. Kiežby ten pocit trval večne...

„Dobré ráno,“ pozdravil Damien nahlas, keď vošiel do kuchyne. Bolo počuť párkrát otvoriť chladničku, zatváranie skriniek a štrngotanie príboru v zásuvke. „Ste hladní?“

„Máš rada müsli?“ spýtal sa ma Dereck. Prikývla som. Tie milujem. A hlavne čokoládové alebo jahodové s mliekom.

„Jasné.“ Dereck sa chystal stočiť žalúzie, aby tu preniklo viac svetla. Odostrel len závesy, no to ma už začali páliť oči.

„Dereck, mohol by si...“ začala som, no on pustil do izby slnečné svetlo. Celý svet sa mi zrazu ponoril do niečoho bieleho...a veľmi pálivého. Sklonila som hlavu a snažila sa nájsť prikrývku, aby som sa pod ňu mohla schovať. Márne som rukou šmátrala okolo seba, nemohla som nič nájsť. Pravdepodobne som na nej sedela. Ach, došľaka, čo to má znamenať?! Prečo mi to svetlo nerobí dobre a páli ma v očiach?

„Minie, čo sa deje? Damien!“ skríkol.

„Svetlo...zastri to...okno!“ podarilo sa mi povedať cez zaťaté zuby. Bála som sa, že ak povolím, z toľkej bolesti mi začnú tiecť slzy. Teda ak mám ešte nejaké oči. Neskutočne ma štípali. V hlave mi začalo hučať a cítila som v nej svoj vlastný tep. Bolo to naozaj nepríjemné. „To svetlo!“ zopakovala som.

„Preboha. Len nech to nie je to, čo si myslím!“ šepol Damien blízko mňa. Nemohol vysloviť ešte to, čo s myslí? Teraz by mi to asi naozaj pomohlo. Možno. „Zastri tie závesy a žalúzie stiahni tak, ako boli predtým. Prines mi mokrý uterák.“ Jeho hlas znel stále bližšie a bližšie. Aspoň si to myslím, pretože rozoznať zvuky s hučaním v hlave bolo dosť ťažké.

Bolesť začala sčasti ustupovať. Svetlo už pravdepodobne nie je v miestnosti. „Minie, vnímaš ma?“

„Ehm...“ prikývla som. „Au,“ pípla som.

„Neboj sa, o malú chvíľu to prejde, dovtedy by ma naozaj potešilo, keby by si si ľahla. Neboj sa, už sa to nezopakuje.“

„Čo sa to deje? Čo sa to vlastne stalo?“ spýtala som sa, no namiesto odpovede som na ramene pocítila čiesi ruky. Damien... Pomaly som si ľahla a chcela otvoriť oči. Ale o to som sa vôbec nemusela pokúšať. Nepodarilo sa mi to.

„Ššš, neskôr ti to vysvetlíme. Teraz sa ti musí obnoviť sietnica, svetlo ti ju popálilo.“

„Ako u upíra?!“ šokovane som sa opýtala. Toto som vedela z jednej encyklopédie. Ako malá som mala príbehy o upíroch rada, možno to bude aj tým.

„No...tak asi. Ale toto sa k upírovi prirovnať nedá.“ Priložil mi na oči niečo mokré a tak príjemné, chladivé. „Ďakujem, Dereck.“

Odtiahla som uterák a pozrela sa naň. Boli tam dve krvavé škvrnky. Nemala by som náhodou zájsť za lekárom, nech ma vyšetrí? Čo ak sa mi o chvíľu zhorší zrak a ja už nikdy nebudem vidieť?

„Čo to je?“

„Začínajú sa u teba prejavovať náznaky premeny,“ povedal Damien a vzal mi uterák z rúk.

„Premeny?!“

„Áno. Vieš, Minie, ty nepoznáš celú pravdu o svojich rodičoch. Tvoja matka nebola normálny človek. No teraz už je.“ Nechápavo som sa na neho pozrela. Pravdepodobne by som teraz naňho mala nakričať, že čo si to tu vymýšľa, no mne to neprišlo ani trošku vhodné. Chcem sa o tom dozvedieť čo najviac! Konečne už nie som ja jediná normálna... A je tu možnosť, že by som bola adoptovaná?

„Čo je moja matka?“ zvedavo som sa spýtala.

„Nemyslím si, že práve teraz je vhodná chvíľa na jej minulosť. Ešte stále má zlomenú ruku a myslím, Damien, že cez premenu bude potrebovať obe ruky?“ opýtal sa Dereck. Damien sa na chvíľku zamyslel a prešiel si rukou po brade.

„Keď vás napadol Tossten a ty si bol v bezvedomí...“ Der prikývol, „Minie, čo si urobila? Ako si ho prebrala?“

„Normálne som ho oživovala.“

„Ehm, vy ste sa pred tým nepobozkali?“ Damienovi sa na perách objavil úsmev. No tak toto je vážne super!

„Nie!“ povedala som vtedy, keď Dereck stihol povedať: „Áno.“ Zamračila som sa na neho. „Nie, žiadny bozk nebol. Nevymýšľaj si!“ sykla som a chcela založiť ruky na hrudi. Nuž, tá ruka mi vážne nepomáha. Ani vtedy, keď sa bijem o pravdu.

„Tak áno alebo nie?“

„Dýchanie z úst do úst sa neráta ako bozk, však nie, Damien?“ Nechápavo sa na mňa pozrel, no potom sa len zasmial. Naozaj som si myslela, že aspoň on ma podporí.

„Nuž, pri oživení ti nepomohlo nič tak, ako fakt, že...no...domyslite si to, prosím.“ Že sme sa akože pobozkali? Toto má byť vtip?

„Damien má na mysli to, že ak to fungovalo na mňa, môže aj na teba.“

„Dereck bol vtedy na pokraji smrti. Keby mal len nejaké ľahké zranenia, vyliečilo by to zároveň aj teba. Už sa prejavuje aj tvoja sila.“

Vyvalila som na nich oči. „Ešte raz a polopatistickejšie, poprosím. Naozaj vás nechápem.“

„Nemôžem ti povedať, čo sa z teba o pár dní stane. Neboj sa, neumrieš, ale budeš tu v bezpečí. No a bude to trošku bolieť. Ale to ti vysvetlíme až neskôr, dobre? Už sa u teba začína prejavovať schopnosť liečiť. Stane sa to vtedy, keď poranenú osobu pobozkáš. Môže to byť aj naopak. Dúfam, že toto sa už dá chápať ľahšie.“ Teraz chýbalo, aby mi praskla hlava. Naozaj! Takže ja dokážem liečiť ľudí a oni zas mňa? Nie, že by som bola proti, ale spôsob liečenia sa mi ani najmenej nepáči. Čakala som, že sa bude pri tom piť niečo odporné, ale toto? Keby som mala na výber, bola by to práve niečo hnusné. Aj keby mi to vôbec nechutilo.

Skrivila som tvár do kyslého úsmevu. „Pochopené. A ty teraz od nás chceš, aby sme sa znovu pobozkali?“ Damien sa na mňa pozrel s prosbou v očiach.

„Vieš, že chcem pre teba to najlepšie. Sklamal som ťa niekedy ja alebo Morgan? Myslím, že nie.“ Dereck bol podivne ticho. Nuž, nech sa už radšej ani neozýva! To on za všetko môže. Ak by nenačal túto tému, neboli by sme tu.

„Nie, nesklamal,“ priznala som. „Takže on ma má pobozkať?“ Ale toto tvrdí Damien! Ja by som bola radšej za to, aby sa mi to nejakým zázrakom zrástlo. To by bolo naozaj skvelé.

„Ešte nemáš na čele znak, takže áno,“ mykol plecom.

Nadvihla som obočie a spýtala sa: „Znak?“

„Áno, o pár dní ho budeš mať na čele. Ale objaví sa ti tam len vtedy, ak budeš príliš vyčerpaná. Takže sa do toho počíta aj spanie. Vtedy ťa ktokoľvek môže odhaliť. Ak budeš mať na čele znak, stačí bozk len tam. Ale nestrácajme s týmto čas, vysvetlíme ti to neskôr. Je ešte veľa vecí, ktoré ti potom budeme musieť povedať.“ Znak na čele...nuž, nečakala som, že jeden deň sa dozviem niečo takého. Veď je to ako z nejakého fantastického príbehu! „Pôjdem po ostatných.“

„Maj sa a pozdrav odo mňa Jaspera. Dlho sme sa nevideli.“

„Iste.“

„Ehm...“

„Aj mne sa toto komentuje ťažko,“ povedala som, keď som sa na neho pozrela. V tvári mal znova ten svoj ustarostený výraz. „A som tiež proti, ale poznáš Damiena. Ako dlho sa vlastne priatelíte?“

„Tri roky. Minie, naozaj by som to už mal za sebou, myslím ten bozk.“

Dosť hlasno som vzdychla. „Aj ja,“ priznala som. Postavila som sa k nemu. Oči ma ešte stále pálili a nevidela som tak ostro ako predtým. Podišla som k nemu a nasilu sa zasmiala. „Toto je úplne choré.“

„Buď sa to podarí, alebo to bol aspoň dobrý pokus o to, aby sa tak stalo,“ povedal a pritiahol si ma k sebe. Moja ruka mu dopadla priamo na rameno. Toto sa neskončí veľmi dobre – pomyslela som si.

„Je to nevyhnutné?“ Prikývol a pohladil ma po líci. Všimla som si jeho oči, ktoré doslova žiarili šťastím. Je rád, že toto musíme urobiť? Ďalší dôkaz toho, že nie je úplný človek!

Sklonil sa ku mne a tvár mi nežne chytil do rúk. Bol taký opatrný, vyhol sa dotyku s mojou rukou a dokonca aj plecom. Pri ňom som sa cítila tak skvele a akoby mi nič nechýbalo. Dokonca som pri ňom zabúdala aj na Eliota. Dúfam, že sa vráti. Ale na druhej strane – čo ak je už mŕtvy? Mám celý život žiť s tým, že niekde žije? To predsa nejde.

Chytila som sa ho pevnejšie a postavila sa na špičky s nádejou, že sa to podarí. Znovu som sa pozrela do jeho prenádherných očí. Dokázala by som sa v nich doslova utopiť... Dereck zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Naše pery sa spojili. Nevedela som, čo robiť ako prvé. Nohy sa mi začali podlamovať. Jediné šťastie bolo, že ma Dereck pevne držal. Od pier som pociťovala brnenie, ktoré sa začalo pomaly šíriť celým telom. Bolo to príjemné...veľmi.

Ale nič iné sa nedialo. Asi to predsa nefunguje. Položila som mu ruku na hruď a snažila sa od neho odtlačiť.

Príjemný pocit vzápätí zmizol. Vydýchla som.

„Čo to bolo?“

„Ešte nie si v poriadku, ale čoskoro budeš,“ povedal. Jednu ruku mi položil na chrbát a tú druhú zas na krk. Znovu ma pobozkal, no teraz to nebolo také jemné ako pred chvíľou. Znovu nastúpil ten príjemný pocit. Zatvorila som oči a nútila sa tentoraz vydržať dlhšie. Je to nutné – opakovala som si v mysli. Pálivá bolesť sa z očí vytratila, v ruke mi pulzovalo, no zdalo sa, že s ňou už budem môcť hýbať. No brnenie neustupovalo, šírilo sa celým telom. Stále dookola... Srdce m začalo rýchlo biť, hlava sa točiť. Akoby neexistovalo nič iné, len Dereck a ja.

Aj keď ma Dereck pevne držal, tento bozk zo mňa úplne vyšťavil aj tú poslednú energiu. Hlava mi zrazu prudko klesla dozadu.

„Minie? Si v poriadku?“ spýtal sa Der. Cítila som, že srdce mi bije ako keby som bežala maratón. Toto sa mi ešte nikdy nestalo! Ani vtedy, keď ma bozkával Eliot.

„Myslím, že áno.“ Všimla som si, že ma drží za plecia. Pravdepodobne by som sa mala zvíjať v bolestiach, ale nič. Nebolí ma to. „Už to nebolí,“ šepla som a bradou mykla k poranenému ramenu a ruke.

Od úľavy vydýchol. „To je dobré. Vidíš, podarilo sa to.“