16. kapitola

Adrian zaklopal na dvere kúpeľne. Popravde, bola som tu už dobrých dvadsať minút.

„Christina, si v poriadku?“ opýtal sa.

„Uhm...“ Umyla som si tvár a dúfala, že tento kráť sa už vyhnem pokecu so záchodom. Pomaly som prešla k dverám a otvorila ich, nech tu vojde aj Adrian.

„Vyzeráš príšerne,“ povedal dosť nahlas. V hlave mi po jeho slovách doslova hučalo.

„Po tichšie,“ sykla som. Uškrnul sa a podišiel ku mne. „Ako to, že ty vyzeráš stále božsky?“

Zasmial sa. „Takže božsky, hej?“ Objal ma okolo pása a venoval mi bozk na čelo. Na jeho otázku som len súhlasne prikývla. „Mesiace praxe. Ale neboj sa, aj mne je zle. Napríklad z toho, že ťa vidím trpieť a nemôžem ti nijak pomôcť.“

„Niečo od bolesti hlavy, čistá vola a mala by som byť ako rybička.“ Upokojujúco ma hladil po chrbte.

„Ale až keď mi odpovieš na otázku.“

„Adrian,“ vzdychla som a oprela sa o jeho hruď. Netuším, či by som ľutovala, že som sa s ním vyspala. Možno áno... ešte ho poriadne nepoznám. A ak by medzi nami predsa k niečomu došlo, ľutovala by som, že som si to nepamätala!

„Chcem počuť odpoveď.“

„Ja chcem vedieť pravdu.“

„Nie, kým mi neodpovieš.“ Adrian si ma pritisol bližšie k sebe a tvár si zaboril do mojich vlasov. Ja som sa zas započúvala do jeho pravidelného tlkotu srdca. Nechcela som mu odpovedať, pretože som vedela, že by ho pravda ranila. Ľutovala by som to.

„Asi áno... pozri sa, Adrian, ja ťa mám naozaj rada, milujem ťa, ale na také niečo som nebola pripravená. Ešte nie.“ Zatvorila som oči a pripravovala sa na to najhoršie.

„Chápem, ľaliové dievča. Ale na otázku ti odpoviem až večer,“ odvetil so smiechom. Odtiahla som sa od neho a nechápavo sa na neho pozrela. Toto nemôže myslieť vážne!

„Prečo?“ spýtala som sa vytočene.

„Tak.“ Všetka únava a nevoľnosť mi zrazu prešla a začínala som mať chuť do niečoho udrieť. Tak ja mu tu poviem pravdu a on mi neodpovie na moju otázku? To je čo za systém?

„Vyzeráš horšie ako ja, a to už je čo povedať,“ povedala som Dimitrijmu, keď som prišla na náš tréning. Dimitrij stál v kúte a v tvári mal kamenný výraz. Taktiež bol akýsi bledší než obvykle. Takmer si ma ani nevšimol, a keď sa už na mňa pozrel, nebol to dvakrát príjemný pohľad. „Čo sa stalo?“ Nesúhlasne pokrútil hlavou a s povzdychom sa odo mňa odvrátil. Je naozaj málo vecí, ktoré dokážu Dimitrijho vyviesť z miery. „Ak nechceš, nemusíš o tom hovoriť, ale som presvedčená o tom, že ak sa niekomu zveríš, bude ti lepšie.“

„Rose,“ šepol takmer nečujne. Ihneď mi napadlo zopár scenárov – niekto ju prizabil, zabil alebo mu dala košom. Tu platí to isté, čo pri Jill Dragomirovej – je mi úplne ukradnuté, čo s ňou je. Nemala som ju v láske už od prvej sekundy, čo sme sa videli. Myslím, že to je obojstranné.

„Čo je s Rose?“ páčila som z neho. Pristúpila som k nemu bližšie a zdvihla ruku, aby som ho pohladila po ruke, ale potom som ju radšej stiahla späť.

Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Rozišla sa so mnou. Vraj na mňa nemá čas. Síce ma má rada, ale už to nie je také ako kedysi. Vraj nechce uprednostňovať mňa pred Lissou. Ja som jej vravel, aby sme si spolu nič nezačínali, že to nakoniec tak dopadne. Ale vtedy... akoby sme obaja potratili rozum. Ale ja ju stále milujem!“ vyšlo z neho nakoniec. Otvoril oči a naše pohľady sa stretli. Dimitrij bol prekvapený, že som pri ňom tak blízko. Ale mne to bolo v tú chvíľu jedno. Ja som bola taká zaujatá jeho čiernymi očami, že som nemala v pláne mu ani odpovedať. „Ty si pila!“ Ups. Zrazu som previnile sklonila hlavu a cítila, ako sa mi do líc hrnie červeň.

„Možno,“ priznala som.

„Christina, Ivaškov na teba nemá dobrý vplyv. Pozri sa, ja viem, že medzi vami je niečo viac než len obyčajné priateľstvo, ale dávaj si pozor.“

„To hovorí ten pravý.“

„Ja to myslím vážne. Radšej si užívaj slobodu. Asi by som mal byť ticho, trepem dve na tri.“ Na jeho tvári sa mihol náznak úsmevu.

Ďalej sme v tréningu nepokračovali. Dimitrj mi len pripomenul, že skúšky sa konajú v stredu, čo je presne o štyri dni. Taktiež som si spomenula, že je víkend a nikto z Dragomirových tu nie je, čo mi hneď zdvihlo náladu. Žiaľ,  môj drahý braček nešiel do Leihghu za svojou milovanou polovičkou, takže som bola pod dohľadom. Predpokladám, že už vie, kde som bola cez noc. Ak ma hľadal... Christian si už ľahko domyslí, kde som bola.

Chcela som ísť skontrolovať Gabrielle, ale všimla som si, že pred vstupom do apartmánov stojí práve Christian s Adrianom. Sakra. Otočila som sa na päte a zamierila k darcom, napríklad. Len nech si ma nevšimnú, len nech si ma nevšimnú...

„Christina!“ zavolal na mňa brat. Stočila som sa späť a robila, že som prekvapená.

„A vy tu čo robíte? Trkocete ako tetky na trhu?“ uškrnula som sa a podišla k ním. Aby to vyzeralo tak, že sa cez noc nič nestalo, som podišla k Adrianovi a dala mu pusu na líce.

„Dalo by sa to povedať aj tak,“ odvetil Adrian a pobozkal ma. Adriana som nemala nikdy dosť, a preto som ho jednou objala okolo krku a druhou mu zašla do vlasov. Taktiež si ma pritiahol bližšie k sebe.

„Ehm-ehm,“ odkašľal si akože Christian. „Nechajte si to na večer. Teraz treba zistiť, čo sa dá robiť so stredou. Tak nejako do toho skočil súd s tetou Tašou.“ To ma prinútilo vytriezvieť. Adrian vedľa mňa stuhol. Iste si dobre pamätala slová, ktoré mi adresovala - Nemal sa o tebe dozvedieť nikto.

„A ty tam ideš.“ Prikývol na súhlas. „Fajn.“ Počkať, to znamená, že tam bude musieť byť aj Dimitrij.„A s kým teda pôjdem do Montany?!“

„Rozmýšľal som, že by po teba niekoho poslali alebo by som presvedčil Lissu, nech pustí niekoho z kráľovských stráží, no potom som dospel k záveru, že osoba vedľa teba bude asi najspoľahlivejšia. Samozrejme, v kombinácii s Eddiem. Bože, nikdy by som si nepomyslel, že Adriana nazvem spoľahlivým!“

S Adrianom sme sa vybrali do apartmánu ku mne. Mohla by som sa z neho pokúsiť vytiahnuť, čo sa včera udialo.

Gabrielle nervózne zamňaučala a obtrela sa mi o nohy. Adriana ignorovala, na čom sa on schuti zasmial. Práve jeho by mala mať rada, veď to on mi ju daroval. Nebyť jeho, ktovie, kde by teraz bola. Do misky som jej naliala mlieko a do tej druhej niečo najesť. Určite musí byť poriadne hladná. Pohladila som ju a ona mi na to odpovedala zapradením. Skrčila sa a podišla k miske s mliekom.

„Je krásna,“ šepol Adrian. Čudovala som sa, že Gabrielle nezačala prskať, pretože Adrian stál od nej ani nie jeden meter. Tá mačka musí byť teda poriadne hladná. „Ale krajšia ako ty nie.“ Adrian zrazu podišiel ku mne a chytil ma z a boky. Pritisol sa ku mne celým telom a mne nezostávalo nič iné, než sa len oprieť o stenu. Rukami sa oprel o stenu, keby som chcela, nemohla by som sa teraz pohnúť ani do jednej strany. Ale to mi bolo úplne jedno. Priložil svoje pery na tie moje, ale len na veľmi krátku chvíľu. Adrian sa pozrel pod nohy. Bola tam Gabrielle a tentoraz bola fakt napálená. Prskala a pri tom labkou škriabala po Adrianovej nohe. Zdá sa mi, alebo žiarli?

„Adrian, čo si jej urobil?“ opýtala som sa ho so smiechom. On len neveriacky krútil hlavou.

„Absolútne nič, tak nechápem, prečo sa tak ku mne správa,“ odvetil s povzdychom. Vzala som si Gaby na ruky a škrabkala ju po krku. Adrian sa na nás len usmieval.

„Povieš mi už konečne, čo sa to včera večer stalo?“ načala som tému, ktorú som chcela preberať.

„Ak ti mám povedať pravdu, tak si nepamätám nič.“ Vyvalila som na neho oči. To predsa nemôže myslieť  vážne.

„Nepamätáš si, že by medzi nami došlo k... ehm... alebo si nepamätáš na nič?“

„Na nič,“ priznal. „Vypil som toho trochu viac než obvykle. Ale myslím, že ak by sme zašli trošku ďalej, tak by si si to iste pamätala aj keby si bola pripitá, to mi ver,“ dodal a privinul si ma k sebe bližšie. Tvárou sa priblížil k tej mojej, no v poslednú chvíľu si to rozmyslel a perami zablúdil na môj krk. Zaklonila som hlavu a zatvorila oči.

Zrazu mi na plece skočila Gabrielle. Otvorila som oči a uvidela, ako sa pozerá na Adriana. Vrčala.

Adrian na obranu zdvihol ruky a odtiahol sa odo mňa. „Dobre, dobre, idem od nej ďalej. Je horšia ako tvoj brat!“ Adrian sa odo mňa odtiahol. Gabrielle sa usalašila v na mojich kolenách a ľahla si na mňa. Začala som ju hladiť a ona sa posunula tak, aby som ju hladila po  krku a chrbte. „Rozmaznanejšiu mačku som teda nevidel,“ dodal a chcel ju pohladiť, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel, a dobre urobil, pretože Gaby vycítila jeho prítomnosť a zamrvila sa.

Chytila som mu jeho ruku a pohladila ňou Gabrielle. Tá si to ani nevšimla.

Ale ja som cítila niečo zvláštne. Bolo to ako keď som si kedysi prešla rukou po značke sľubu. No teraz som sa dotýkala Adriana. Nechala som sa úplne pohltiť tým pocitom.

Videla som všetko, čo sa včera večer stalo. Ako sme cvičili éter, pili a smiali sa. Potom sme si ľahli do postele a zaspali. Bol to akoby zrýchlený film.

S prudkým vydýchnutím som pustila Adrinaovu ruku. Od sa na mňa nechápavo pozrel. Začínala som mať pocit, že toto nie sú len veľmi živé spomienky, ale že to je niečo iné.

„Deje sa niečo?“

Prikývla som na súhlas. „Ja... asi sa u mňa prejavila schopnosť...“ šepla som.

„Čo?“ spýtal sa stále mimo. Doteraz som si myslela, že ja nebudem mať nič na viac, ale pri tom som to mala už dlhší čas, len vtedy som to nevnímala.

„Mám ďalšiu schopnosť.“ Pozrela som sa naňho. „Keď som sa ťa dotkla, videla som, čo všetko sa včera stalo. Už sami to kedysi stalo, ale myslela som si, že to je veľmi živá spomienka. Kedysi som bola s Dimitrijm na raňajkách a rukou som si prešla po značke sľubu. Vtedy sme sa rozprávali o mojich skúškach, a tak sa mi vybavila jedna scéna, na ktorú rada spomínam.“

„Páni.“