16. kapitola

„Veľmi vtipné, Riley! Žiadneho Derecka do toho neťahaj, dobre? Našla som ju ja, tak bude moja!“ Vivienne, síce neviem, kto to je, ale zvláštne sa na mňa pozrela. Jej pohľad bol chladný, a aj keď mi jej pohľad pripomínal ten Dereckov, oči boli iné. Úplne iné! On by sa na mňa takto nikdy nepozeral. V jej očiach bola slabosť a túžba nás poraziť.

„Minie, uteč,“ sykla Riley a trhla mnou na stranu. Postavila sa predo mňa a... Riley bola oproti Vivienne naozaj malá. Ak by začali bojovať, pravdepodobne by nemala žiadnu šancu na prežitie. Musí niekto prísť na pomoc. „No tak!“ dodala, keď som ju nepočúvla a postavila sa bližšie k nej. Nemôžem ju tu nechať samú. Ak by sa jej niečo stalo, bolo by to hlavne kvôli mne a ja by som si to nikdy neodpustila.

„Tvrdohlavá korisť, ešte lepšie,“ vzdychla Vivienne a naklonila hlavu. Svetlé vlasy jej zakryli jedno oko, no posmešný úsmev nie.

Nenápadne som strčila ruky do vrecka. Čo budem robiť? Vivienne tu možno s niekým je. Ale kto vlastne je? Možno by sme mali akú-takú šancu, ak je medium. Vo vrecku som sa snažila nájsť mobil, no ten tam nebol! Zrejme vypadol alebo som ho zabudla, keď som sa obliekala. Ako teraz dám Dereckovi vedieť, že sme v nebezpečenstve? Mala som na to myslieť!

Ak toto s Riley prežijeme, budeme mať obrovský problém, hlavne ona – blyslo mi mysľou. Jasne hovorili, že ma má na starosti.

Vivienne si znovu povzdychla. „Tak dobre, medium. Prečo to naťahovať? Odstúp a nechaj ma tu s ňou. Sľubujem, že sa ti nič nestane. Ale naozaj ma zaujíma jedna vec: prečo si ju ešte doteraz nezabila?“ spýtala sa a podišla o krok bližšie. Videla som, ako sa snaží pravidelne dýchať. Nuž, nedarilo sa jej to. Možno čaká len na chvíľku nepozornosti, aby mohla odstrčiť Riley a vrhnúť sa na mňa. Možno by mohla byť naozaj dobrá voľba útek.

Zatiaľ, čo som zvažovala útek, osvetlili nás svetlá auta.  Chcela som sa otočiť, no keď sa ozvali známe hlasy, nemusela som to robiť.  Snažila som sa rozoznať tvár Vivienne. Tentoraz v ňom bolo obrovské prekvapenie. Jej výrazné rysy sa hneď zmenili. Zľakla sa?

„Vedel som, že sa na ňu nemáme spoľahnúť, Damien,“ povedal Dereck pobavene. „Áále! Neverím! Koho to tu máme?“ Vivienne sa pripravovala na útek, nuž, aspoň, že sme nemuseli pred ňou utekať my. Naozaj som vyčerpaná a ja by som ďaleko nedobehla.

Konečne som sa otočila. Der stál hneď za mnou. Usmial sa a žmurkol. „Vzdávaš sa?“

„Nikdy,“ odvetila. V momente stála pred ním. Chcela som jej zabrániť v tom, aby sa k nemu čo i len priblížila, no Riley ma pevne chytila za ruku. Kde sa v nej berie toľko sily?

„Ak ti nabudúce poviem utekaj, tak tak aj urobíš. Dobre?“ Prikývla som, no stále sledovala scénu predo mnou. Ak sa Vivienne o niečo pokúsi, vlastnoručne z nej vymlátim dušu! Nebude mu ubližovať! Nikto nebude ubližovať Dereckovi. Mám ho naozaj rada a bolelo by ma, ak by sa mu niečo stalo. Veľa pre mňa znamená...

„Nič sa mu nestane a potešila by si ma, ak by si z nej tú dušu naozaj vymlátila. Ale pochybujem, že nejakú vôbec má,“ odvetila Riley na moje myšlienky.

„Ako si tým môžeš byť istá?“ Bradou som kývla k Vivienne a Dereckovi.

Vivienne sa k nemu postavila tak blízko, že sa ho takmer dotýkala. Pozerala mu do tváre, Ja som však mala výhľad na Derecka. Mal stisnuté pery a ruky vystreté pri tele. Tento postoj mal aj vtedy, keď sa chystal bojovať s Tosstenom! V ruke som mu zbadala slabučké svetlo. Je to tá žiara?

O malú chvíľu z toho bola modrá farba, čiže najsilnejšia žiara. Od Vivienne išla podobná farba. Je charmed!

„Je to vyrovnané?“ spýtala som sa Riley.

„Nemyslím si,“ povedal. Ako môžu byť s Damianom taký pokojní? Prečo Damien nezakročí? Čo ak si obaja ublížia?

„Prosím, len nech sa mu nič nestane.“

„Dereck je skúsený, nemaj strach. Ale tú malú nepoznám.“ Vivienne bola oproti Dereckovi naozaj nízka. Nuž, stále to vyzeralo lepšie, ako keby vedľa seba stála Riley a Vivienne. Ak by boli proti sebe tie dve, nepáčilo by sa mi to, pretože Riley by bola v nevýhode. Vivienne o meter ustúpila a odrazila od seba žiaru. Vykročila som k Dereckovi, chcela som mu pomôcť, no Riley sa ma držala ako kliešť.

„Nie!“ vykríkla som.

„Minie, nesmieš tam ísť.“

Žiara sa od Vivienne odrazila a smerovala k Dereckovi. Bol to rýchly pohyb, no videla som všetko a do najmenších detailov. Dereck ju chytil medzi ruky a usmial sa. Vivienne znovu ustúpila a snažila sa vytvoriť druhú žiaru. Tentoraz mala červenú farbu. Taktiež ju doňho hodila. Keď sa žiary spojili, Dereck sa zatackal a vydýchol. Vivienne využila šancu a udrela ho.

„Nie!“ znovu som vykríkla. Dereck padol na zem, na rukách a pri ústach mal krv. Vivienne utiekla.

Damien k nemu pribehol a Riley konečne povolila svoj stisk. Rozbehla som sa k nemu. Kľakla som si a chytila mu krvavé ruky. Boli popálené? Urobila Vivienne ešte niečo iné? Žije Dereck vôbec? Musí! Nad takým niečím ani uvažovať nesmiem.

„Dereck? Dereck, prosím!“ šepkala som. Der dýchal a srdce mu bilo, ale neotváral oči. Pohladila som ho po líci. Zanechala som mu tam krvavú šmuhu, no snažila som sa to nevšímať. Dereck je iste v poriadku, Vivienne sa predsa vzdala.

„Mohol som si domyslieť, že tie žiary ne... nepôjdu spojiť,“ povedal.

„Tak prečo si to urobil a nevyhol sa tomu?“ opýtal sa Damien a podal mu vreckovky. Vzala som si ich ale ja. Z balíčka som vybrala jednu a priložila mu ju k tvári. Sykol bolesťou, no nič nepovedal.

„Ak by som to urobil, bol by som bližšie k hocikomu z vás. Mohla by jednu žiaru poslať k vám, a to by nebolo najlepšie.“

„Občas sa oplatí myslieť aj na svoju bezpečnosť,“ povedala som. Pozrel sa na mňa. Modré oči mu žiarili, na tvári sa mu pohrával úsmev. Od úľavy som vydýchla Pomohla som mu posadiť sa. Už vyzeral oveľa lepšie, rany sa mu hojili rýchlejšie.

„Dobre, postavím sa už sám,“ zasmial sa. No aj tak som mu znovu podala ruku. Musela som sa ho dotýkať, inak by sa mi asi niečo stalo. Tá žiara bola najsilnejšia, vravel mi o tom. Takže som rada, že sa mu nestalo nič vážne. Možno to bude tým, že aj on ju dokáže vyrobiť. „Ďakujem,“ šepol. Zrazu si ma pritiahol blízko k sebe a jednou rukou ma objal. Bol to veľmi príjemný pocit. „Keď už bola reč o bezpečnosti, tak načo si išla von s Riley?“ spýtal sa s úsmevom na perách. Momentálne sa mi nechcelo odpovedať, tak som sa oňho oprela.

„Chcela som sa ísť prejsť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme a cestou sa stavíme v supermarkete. Ja som nechtiac vrazila do Vivienne... prečo ste mi nepovedali, že je charmed?“

„Ty si ju nespoznala hneď?“ prekvapene sa spýtal Damien. Nesúhlasne som pokrútila hlavou a nechápavo sa na neho pozrela. Ako som mala vedieť, že je tiež nadprirodzená bytosť?

„Mala by som?“

„Iste, že by si mala, Minie. Necítila si žiadne vlny? Alebo niečo podobné?“

„Nič také,“ odvetila som.

„Riley, ty si ju prečo hneď nezabila? Veď vieš, že si oveľa silnejšia, než ktokoľvek iný.“ Damien sa na Riley spýtavo pozrel a čakal na odpoveď.

„Ja som nemohla, pretože... cítila som z nej niečo. Akoby bola poslednú dobu pri Eliotovi,“ vydýchla. Dereck ma objal ešte pevnejšie, za čo som mu bola naozaj vďačná.

„Poďme domov, je to len kúsok. Môžeme sa tam pokojne porozprávať,“ navrhol Damien. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa normálne dýchať. Eliot je živý... žije. Možno mu práve Vivienne niečo urobila, zabila ho. Po tom, čo urobila, by pre ňu nebol problém zabiť normálneho človeka.

„Vy si myslíte, že Eliota Cassidy uniesla preto, aby z neho urobila charmed?“ spýtala som sa ich ešte raz. „Nič proti tebe, Dereck.“

„Áno, už sme ti to povedali asi dvakrát. Tak ti to teda zopakujem aj tretí... Cassidy Lloydová ho pri výbuchu uniesla. Potrebovala nových ľudí, ktorí by jej pomohli pri znovuzrodení. Medzi nimi bol aj Eliot. Naozaj nevie nikto, či prežil, alebo nie. Či ho niekto zabil, alebo je živý a žije niekde v blízkosti Vivienne. To, že je s Cassidy, sme sa dozvedeli z mysle Vivienne. Naozaj by sme boli radi, ak by si tomu aspoň trošku porozumela,“ povedal Damien.

„Ale ja som pochopila, Damien. Ja len... prečo práve on? V hoteli bolo veľa iných ľudí, ktorých si mohla vybrať. Tak prečo práve on?“ Dereck si ku mne prisadol. On je ďalšia vec, ktorú budem musieť čoskoro vyriešiť. Nemôžem stále myslieť na Eliota a celý čas byť pri ňom. Tieto dve veci sa nedajú skĺbiť do jedného, nech by som sa akokoľvek snažila. Derecka mám rada a Eliot? Eliota som milovala, no za týchto pár dní sa toho toľko zmenilo, že som si tým nie celkom istá. Dereck je priateľ, s ktorým sa poznáme už od plienok. S Eliotom som zas posledné dva roky trávila každý voľný čas a boli sme neustále spolu. No tieto dva dni zmenili všetko.

„Ona si Eliota vyhliadla už predtým, Minie.“

„Dereck, snáď treba ešte povedať fakt, že z Minie išli vibrácie už pred niekoľkými mesiacmi. Možno sa tak k nej chcela dostať,“ ozval sa Damien. Prekvapene som vydýchla.

„Mám na tom chybu aj ja!“

„Nie, to ani náhodou. Dobre vieš, že v tomto meste žije veľmi veľa nadprirodzených bytostí. Zvlášť v Mystery.“

„Ale ja môžem za všetko! Ty si sa kvôli mne zranil. Máte so mnou všetci starosť kvôli premene, uniesli Eliota a ktovie, koľko toho ešte neviem.“ Áno, už som zvyknutá, že mi každý zatajuje dôležité fakty. A potom to tak aj dopadne...  Ak by som vedela, čo je Agnes s Tosstenom zač, mohla som sa jej vyhnúť. Keby mi Riley aspoň naznačila fakt, že s ňou niečo nie je v poriadku, nemusela by som zažiť šok.

„Minie, musím ťa predsa nejako chrániť! A bola tam len Riley.“

„Len Riley...“ zopakovala ofučane menovaná osoba.

„Prepáč, ak sa ťa to dotklo,“ povedal Dereck, „ale sama si povedala, že by si jej nedokázala kvôli Eliotovi ublížiť. Tak sa láskavo neozývaj. Niekto musel zakročiť, aby si to ona nerozmyslela.“ Riley si dala ruky v bok a venovala mu vražedný pohľad.

„Dokázala by som nás ochrániť aj bez tvojej pomoci.“

„Áno? Tak to by som si aj rád pozrel. Myslím, že by to dopadlo tak, že niekto z vás by bol mŕtvy...“

„... a bola by to Vivienne,“ doplnila. „No nič, ľudkovia, ja už pôjdem, po dnešnom dni som naozaj vyčerpaná. Prajem dobrú noc.“ Usmiala sa na mňa a odišla.

„Viem, že by som mala oddychovať. Viem aj to, že ma musíš strážiť... Nie, už mi to nemusíš opakovať. Ja ešte tie dva dni prežijem. Možno.“ Zhlboka som sa nadýchla a nenápadne sa posunula ďalej od Derecka. On si to však všimol, spýtavo sa na mňa pozrel a chystal sa ma chytiť za ruku.

„Poď sem, nemusíš sa ma báť. Uhryzol som ťa? Alebo niekoho iného nemyslím si.“

„Ochraňovať a spať v jednej posteli je teda óóbrovský rozdiel. Fajn, možno si nikoho neuhryzol, ale z rúk ti ide žiara. To je úplne normálne.“ Povzdychla som si a zatvorila oči. Oprela som sa o gauč a čakala, čo na to povie. Myslím, že toho dnes na mňa bolo naozaj veľa. Aspoň Riley či Sebastian by mohli byť normálni. Ale nie, o tom môžem len snívať.

Zívla som si.

„Minie! Ja nemôžem za to, čo som. Nie je to normálne, ale ako by si sa cítila, keby som ti ja povedal, že si to a to, a potom ťa z toho obviňoval? Z vecí, ktoré by si potom dokázala? Už teraz by som sa mohol sťažovať na liečenie bozkom. Ale to by som neurobil, pretože viem, ako si to myslela. Necítila si ku mne vtedy nič, no aj tak si sa ma snažila zachrániť. Vidíš, podarilo sa to. Prečo? Lebo nie si normálny človek.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Už ani neviem, čo som mal na srdci. Možno to, že raz pochopíš, aké to je, ak nie si normálna.“

„Dereck?“ spýtala som sa, no oči nechala stále zavreté.

„Hm?“

„Mám ťa naozaj rada. Chcem sa ti ospravedlniť za to, čo všetko si si kvôli mne vytrpel. A hlavne... čo som ti potom povedala. Nebolo to odo mňa voči tebe fér,“ šepla som. Bola som si istá, že ma počul.

Zrazu bolo ticho. Akoby zvažoval, čo povie. A možno nechcel nič povedať...

„Minie?“

„Áno?“

„Aj ja ťa mám veľmi rád. Pamätaj, že by som nikdy nedopustil, aby sa ti niečo stalo, aby ti ktokoľvek ublížil. Ospravedlnenie sa prijíma,“ povedal nakoniec. Dostala som neovládateľnú túžbu objať ho. Snažila som sa ju akokoľvek potlačiť, no nešlo to. Musím, musím!

Otvorila som oči a zistila, že je už len kúsok predo mnou. Neodolala som a doslova sa mu hodila okolo krku. Prekvapene vydýchol.

„Nečakal som, že zareaguješ až takto,“ zasmial sa. Jeho ruky som pocítila okolo svojho pásu. Hlavu som si položila na jeho rameno a vdychovala jeho vždy úžasnú vôňu. Keby som tak teraz mohla zastaviť čas... želám si, aby sa táto chvíľa nikdy neskončila, nech ma objíma aspoň celý deň. Z jeho objatia sa mi srdce rozbúchalo ešte rýchlejšie. Cítila som, že sa mi žilami valí niečo iné, nové. Príjemné teplo. A všetky tieto pocity sa hromadili len v jenom mieste – na chrbte pod rukami, ktorými ma objímal.

Jeho ruky sa mi presunuli na boky. Jemne ma od seba o kúsoček odtiahol. Posadila som sa a čakala, čo urobí.

„Naozaj som to objatie nechcel prerušiť, ale je tu ešte niečo, čo by si mala vedieť. Ak sa tam raz rozhodne, nedá sa tomu zabrániť, Minie. Preto sa ma snaž pochopiť, prosím.“ Prikývla som a uvažovala, čo môže byť tak vážne... Asi to bude niečo naozaj vážne, lebo tieto slová z neho vyšli tak pomaly. „Keď mi povedali, že kto budeš, už vtedy som vedel, čo to bude za úlohu. Ja osobne to ani ako úlohu neberiem. Ale... ty si úžasná bytosť, pri ktorej sa dokážem smiať a naozaj sa radovať zo života... to je to – ak sa raz rozhodne, samozrejme, moje srdce, nedá sa tomu odolať. Povedal som, že ťa mám rad.“ Chytil ma za ruku a pozrel sa mi do očí. „Nie je to všetko, Minie. Ja ťa milujem.“ Usmial sa a pokračoval: „Áno, ešte ma to od detstva neprešlo, no teraz sme iní.“ Zahryzla som si do pery. Čo mu na toto povedať? Po toľkom uvažovaní o podobných slovách, ktoré by som mu povedala, som sa dnes už zmohla len na jednu vec.

Tiež som sa usmiala a znova prekonala tú malú vzdialenosť, ktorá nás delila. Rukami som ho objala okolo krku. „Dereck,“ šepla som a priložila pery na tie jeho. Divný pocit o chrbte dal o sebe vedieť. Akoby ma nútil ,aby som prestala, no nešlo to.

„Prečo sa bozkávať len ak je niekto zranený?“ šepol a potichu sa zasmial. „Milujem ťa, Minie.“ Ako náhle vyslovil tie slová, začalo sa s ním diať niečo zvláštne. Pevne ma chytil a zaklonil hlavu. V chrbte mi začalo brnieť a mala som pocit, že sa z neho chce niečo dostať na povrch.

„Dereck!“

„Choď odo mňa ďalej, ihneď!“ skríkol, no stále ma pevne držal.

„Pusti ma.“

Zhlboka sa nadýchol. „Nemôžem. Minie, ak neodídeš, zabijem ťa! Myslím to vážne.“ Začal sťažka dýchať a chvel sa. Stále sa na mňa pozeral, no jeho zovretie nepovolilo. V očiach mal neodolateľnú túžbu... zabiť ma. A jeho oči sa zmenili. Už to neboli tie zvyčajné, ale výrazné modré...Ako sa mám od neho dostať preč, keď ma nechce pustiť? Môžu za to tie čudné vibrácie, o ktorých mi hovoril? Ale keď sa o tom rozprávali, nespomenul, že by mal tiež chuť zabiť ma. Konečne povolil stisk a ja som sa od neho mohla dostať čo najďalej – presne tak ako povedal. Otočila som sa a pozrela naňho. Bol hneď pri mne, ruky držal tesne pri tele a v jeho dlaniach bola modrá žiara. Osvietila celú izbu a začali ma z nej páliť oči. Naozaj by ma bol Dereck schopný zabiť? Urobil by to aj po tom, čo sme sa teraz pobozkali? Čo ak úplne stratí rozum a pošle ku mne tú žiaru? Damien a Morgan tu nie sú, takže volanie o pomoc by mi nepomohlo.

Urobila som krok vzad a takmer prepadla na stolíku, do ktorého som vrazila. Podlomili sa mi kolená a hrozilo, že padnem priamo na sklo. Zrazu sa celá scéna zmenila a všetko sa udialo veľmi rýchlo. Dereck vydýchol a s hrôzou v očiach sa na mňa pozrel. Vyzeral tak, akoby ho niekto oblial studenou vodou. Priskočil ku mne a chytil ma. Myslela som si, že do toho skla naozaj narazím a bude po mne.

„To bolo čo?!“ prekvapene som sa spýtala. Najskôr mi hovoril, že mám od neho ísť čo najďalej, no potom ma zachráni.

„Tvoje vibrácie na mňa už začali pôsobiť, Minie. Je to veľmi silné. A ak si nedám pozor, naozaj ťa zabijem. Vieš, teraz mi príde na um asi tisíc spôsobov, ako ti zastaviť srdce a vysať z teba silu, ktorá je, mimochodom, veľmi silná a po ktorej túžim. Vieš... je to ako keby si mala čokoládu a mávala ňou pred očami dieťaťu. Neskočilo by po nej?“

„Prečo tie vibrácie ja necítim? Damien povedal, že by som mala...“ spýtala som sa.

„U každého to je iné. Ale ver mi, nechcela by si mať také pocity. Je to niečo, čo sa nedá opísať.“ Sadol si a hlavu zložil do dlani. „Nechcem ti ublížiť, nikdy by som sa nezmieril s tým, ak by sa to kvôli mne niečo stalo. Chcem ťa ochrániť. Predo mnou a pred všetkými.“ Nesúhlasne pokrútil hlavou. „A hlavne predo mnou.“

„Dereck, neber si vinu len na seba. Ja sa budem snažiť... vyhýbať sa ti? Ak to pomôže,“ povedala som a chcela k nemu pristúpiť, no radšej som si to rozmyslela.

„Ja som ti predtým niečo povedal. Ak sa rozhodnem, nejde to zastaviť.“ Mal na mysli výber, ktorý zaňho urobilo jeho srdce.

„Ako dlho to je ešte do mojej premeny, Der?“ opýtala som sa ho.

„Myslím, že už zajtra, možno až o dva dni,“ vydýchol. „To musíme vydržať. Obaja!“