18. kapitola

„Der?“ spýtala som sa potichu, a tak prerušila to ticho, ktoré tu panovalo, kým prúd vody dopadal na moje ruky. Už tam takmer nebol ani náznak toho, že by mi niekedy tiekla krv. Jediný pozostatok boli tenké fialové čiary. Vlastne to neboli čiary, ale špirály. Boli zaujímavé, keďže tá v strede bola hrubšia než ostatné a bola len zvlnená, na konci ju ukončovala malá špirálka, ktorá končila takmer na jednom z mojich prstov.

„Áno? Počúvam...“ Jeho hlas znel ešte stále bolestne. Myslela som si, že by som mala byť ja tá, ktorá by mala fňukať, keďže toto ráno bolo naozaj... zvláštne. Alebo je niečo iné, čo ho tak ničí? Možno áno, no nechce sa mi s tým zdôveriť.

„Čo sa stalo?“

„Nič,“ odpovedal ešte takmer skôr, než som stihla dokončiť otázku. Zdvihla som pohľad od rúk a otočila sa. Nestačil mi len pohľad do zrkadla, potrebujem sa mu pozrieť priamo do očí.

„Keby sa nič nedialo, netváril by si sa tak, ako keby ti práve teraz niekto umieral alebo umrel, Dereck! Chcem vedieť, čo sa deje, keď sa takto tváriš. A, prosím, neklam mi, že to nič nie je. Poznám ťa už dosť dlho na to, aby som to posúdila aj sama. A teraz mi klameš.“ Spýtavo som sa na neho pozrela, no on sa šikovne vyhol pohľadu do mojich očí a... povzdychol si. Znovu sa mi v ňom podarilo zlomiť to ja, ktoré bolo proti tomu, aby som sa čokoľvek dozvedela.

Jeho tvár sa zmenila, trochu sa uvoľnil a rukami ma objal. Zdvihla som hlavu, aby som mu dovidela priamo do očí.

„Nech sa deje hocičo, dúfam, že ma neprestaneš mať rada. Takmer si sa trafila, keď si spomenula umieranie. Min, vieš ako bolí pomyslenie na to, že by som ťa dnes mohol stratiť? Premena nie je obyčajné bum a malý záblesk, čiže nič príjemné. Budeš pri tom doslova trpieť. Možno sa zmeníš natoľko, že sa zmenia dokonca aj tvoje city...“ Nesúhlasne pokrútil hlavou zo strany na stranu a zhlboka sa nadýchol. „Nemôžem na to prestať nemyslieť. Vždy, keď zatvorím oči, vidím tam teba ako... ako...“ Hlas mu úplne zlyhal. Potiahol nosom a ja som si všimla, že na líci sa mu zjavila jedna slza. A o pár sekúnd aj druhá. Z očí sa mu začali valiť slzy, nezastavilo ho ani moje objatie.

„Dereck, neviem, čo bude ďalej, neviem, čo ma čaká. Nemôžem ti sľúbiť, že prežijem, no budem sa snažiť. Kvôli tebe,“ povedala som. Keď som cítila jeho teplo, zaplavil ma pocit bezpečia a chvíľu som verila v to, že toto je len nejaký sen. O chvíľu sa prebudím a zbadám Derecka, ako leží a pokojne spí.

Toto by sa nestalo len tak. Iste v tom bude viac vecí. Veď Dereck je tu so mnou len pár dní, a to robí so mnou doslova zázraky. Dozvedela som sa, čo je zač. Ďalej aj to, že Damien a Morgan nie sú normálni. Zvláštne bolo aj to, že Morgan tajila tehotenstvo. Na čo by to robila? A toto všetko zaklincoval fakt, že Agnes – moja šéfka a zároveň aj matka môjho nezvestného priateľa Eliota – nás podrazila.

Eliot...

„Je pravda, že Eliot je tiež taký ako ty: čarodejník?“ Ani neviem, prečo som sa ho to spýtala. Úplne to narušilo túto chvíľku. Znovu som ja tá, ktorá všetko pokazila.

„Je a to je ďalšia vec, ktorú by bolo treba vyriešiť, alebo sa aspoň o to snažiť. Stále ho miluješ, ja ti v tom nebránim. Naozaj nie, Minie. Ja ťa mám taktiež veľmi rád, no je to odlišné. Eliot sem dnes príde,“ vydýchol nakoniec.

Prekvapene som sa na neho pozrela. „To nemyslíš vážne, Dereck. Kedy príde?“ chcela som vedieť.

„Naozaj netuším, ale jedno je isté – nemal som ti to teraz hovoriť,“ povedal sklamane.

Zrazu mi ho prišlo ľúto. Mám ho rada, dokonca som mu aj povedala, že ho milujem. A týmto to pravdepodobne všetko končí. Eliot príde a mne zostane zopár možností... Medzi nimi bude iste aj Dereck. Ale čo ak sa niečo zmení a ja budem nútená si vybrať práve Derecka? Čo ak k Eliotovi už nebudem nič cítiť?

„Tak nehovor! Chcem ho len vidieť, Der.“

Znovu sa mi zdalo, ako keby do mňa niečo zo všetkých strán štuchalo a žalúdok mi urobil zopár skokov.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa Dereck a sklonil sa ku mne. Skúmavo sa na mňa zahľadel. „Lebo nie si v poriadku.“ To sú tie vibrácie! Spomenula som si na dnešné ráno, ako mi šla takmer hlava vybuchnúť z toho pocitu, keď sa ku mne Dereck priblížil. Ale na jeho vibrácie som si už zvykla, prestala som ich vnímať. Potom tu je posledná možnosť – ide tu niekto.

„Vibrácie. Iné ako sú tie tvoje. Znovu som ich začala cítiť, to preto mi je trošku divne,“ odpovedala som.

„Aha, nuž je to buď Damien alebo Morgan, keďže ja necítim absolútne nič.“

„Ale prečo je to odlišné?“ chcela som vedieť.

„Každý to cíti inak, Min. Ale podľa tých vibrácii môžeš identifikovať, o akú osobu ide. Či to bude charmed alebo niečo iné.“ Dereck mykol plecom a pozrel sa na dvere. „Sú to oni. A ide aj Morgan, takže to asi bude vážnejšie,“ povedal nakoniec.

„Prečo?“

„Uvidíš.“ Povzdychol si a chytil ma za ruku tak, aby sa nedotkol tých špirál, ktoré sa mi cez noc zjavili.

Spolu sme sa vybrali do obývačky.

„Nie, nechcem!“ sykla Morgan. Otočila som sa za jej hlasom a zbadala ich. Damien pomáhal Morgan kráčať po schodoch. Morgan zas protestovala, že to zvládne aj sama a snažila sa ho od seba odstrčiť. No Damien sa len tak nevzdal a podopieral ju až kým nestúpila na podlahu. Prezrela som si Morgan lepšie – na sebe mala zelene voľné tričko so žltými kvetmi, ktoré jej siahalo takmer do pol stehien. Tričko bolo pod prsiami stiahnuté, a tak bolo jej dosť veľké bruško vidieť dokonale.

„Minie!“ vydýchla, keď sa na mňa pozrela. „Už som sa nemohla dočkať,“ takmer vykríkla a podišla ku mne. Objala ma tak, ako jej to jej bruško dovolilo. „Nechcel ma pustiť,“ povedala a pozrela sa na Damiena.

„Zlato, to bolo len kvôli tomu, že si si potrebovala oddýchnuť. Veď dobre vieš, že maličké teraz rástlo veľmi rýchlo. Myslím, že lepšie by ti inde ako v posteli nebolo,“ obhajoval sa Damien. „Chcem pre teba len to najlepšie.“ Morgan sa na neho usmiala.

„Niekedy mávaš aj pravdu...“

„Asi by si mala vedieť, Morgan, čo sa za tie dni stalo,“ ujal sa slova Dereck. „Všimla si si, že Min už má na čele a rukách znak, dokonca vníma aj vaše vibrácie.“ Keby to nespomenul, tak na ne zabudnem. Vážne som si na ne už začala zvykať. Možno to po čase prestane úplne.

„Je blízko premeny,“ uznal Damien.

„Blízko?“ spýtal sa prekvapene Dereck. „Čo potom znamenajú tie znaky na rukách, ha?“ Morgan sa na mňa váhavo pozrela, a potom mi vyhrnula rukávy na tričku. Vzdychla a zatvorila oči.

„Prečo mi to nik nepovedal?“

„Keď už je reč o možnej premene, nezaškodilo by spomenúť, že slnečné svetlo jej tiež vadí.“ Zdá sa mi to, alebo mi Dereck robí hovorcu? Nech si na to nezvyká.

„Damien!“ Morgan zvýšila hlas, takže Damien sa miernejšie strhol, keď vyslovila jeho meno. „Prečo ste mi o tom nepovedali? Ak by sme čakali ešte jeden deň, mohla by umrieť. Naozaj by ju to mohlo zabiť.“

„Prepáč,“ šepol Damien.

„Dobre... Zavolajte aspoň Riley, nech máme premenu istú. Dereck s Minie, choďte do pivníc a vyberte najväčšiu miestnosť, aká tam je. Nestraťte sa, je to tam veľké. Pripravte tú miestnosť tak, aby sa tam dala vykonať premena – Dereck, ty vieš. Nakresli na zem kruh a do toho kruhu ešte jeden tak, aby medzi nimi bol meter rozdiel. Ten menší potom rozdeľ na šesť rovnakých častí. Pozor, nepouži žiadnu svoju moc! Premena by sa nepodarila. Potom tam na nás počkajte.“ Dereck prikývol, no ja som zostala stáť ako prikovaná. Myslela som si, že premena bude niečo úplne iné, len to bude sakramentsky bolieť. Ale takto? To predsa odo mňa nemôžu chcieť!

Dereck ma chytil za lakeť a jemne potiahol. „Poď.“

„Uhmm.“

Dereck ma teraz nedržal za ruku. Kráčal asi dva metre predo mnou.

Najskôr sme prešli akýmisi dverami, za ktorými bolo schodište. Nebolo tu svetlo, takže som kráčala veľmi pomaly, pridŕžajúc sa steny. Nechcela som spadnúť a znovu si niečo zlomiť – toho som za posledné dni mala naozaj dosť.

„Minie?“

„No?“

„Ja len tak – či ideš za mnou,“ zasmial sa. „Je to tu vážne strašidelné. Pri pomyslení na to, koľko tu je pavúkov, mi behá mráz po chrbte...“ Pavúky? Tu?

„Dereck, ak tu sú pavúky, vrátime sa – ihneď!“ skríkla som a zostala stáť. Poobzerala som sa okolo seba, lebo čo ak by som náhodou nejakého uvidela? Fuj!

„Pche! Ty vážne nevieš rozoznať, kedy si niekto vymýšľa,  však?“ opýtal sa so smiechom. „Dobre, dobre, poď nižšie, čakám ťa tu.“

„Žiadne pavúky?“ overovala som si.

„Nie,“ odvetil s povzdychom.

„Naozaj, Der?“

„Neveríš mi?“ Zostúpila som o dva schody nižšie a narazila do... Derecka. „Takže veríš.“ Luskol prstom a zrazu celú chodbu zalialo svetlo. Neveriacky som sa na neho pozrela.

„Takže ty... Ty si to vedel! Vedel si, že sa tu dá zasvietiť a aj napriek tomu si to neurobil?!“ hnevala som sa. Obzrela som sa za seba a skontrolovala steny, ktoré boli úplne biele a bez jediného fliačika či akéhokoľvek náznaku, žeby tu boli pavúky. Od úľavy som vydýchla. Zrazu mi niečo zišlo na um. „Nevravela Morgan, že sa mágia nemôže používať?“

„Nie, toto je odlišné len som malou pomocou prinútil lampu, aby sa zasvietila. Moja sila by bola vtedy, keby lampa nebola zapojená v elektrike a ja by som ju zasvietil,“ vysvetlil mi. „Toto upozornenie však platilo na tie kruhy, ktoré musím nakresliť.“

„Aha. No, tak toto je zaujímavé. Netušila som, že sa to až tak delí.“ Dereck otvoril ďalšie dvere. Naskytol sa mi pohľad na chodbu, do ktorej, ktovie odkiaľ, prenikalo svetlo. Chodba bola dosť dlhá. „Ako dlho tu sú tieto podzemné priestory?“

„Tuším, že od prvej polovice devätnásteho storočia. Ľudia ich tu vybudovali hlavne kvôli úkrytu, keby niečo hrozilo. Je to veľmi dlhé, no toto všetko patrí Marleyovcom.“ Rukou ukázal od dverí, z ktorých sme pred chvíľou vyšli, až po koniec chodby. „Prerobili to tu tak, aby sa tu dalo aj bývať. No a, samozrejme, v prípade potreby vykonať aj obrad premeny.“ Znovu premena.

„Obrad?“

„Veď vieš, inak sa to nazvať nedá. Je tu toho dosť, no myslím si, že tá posledná miestnosť by mohla byť dostatočne veľká na to, aby sa tam zmestili tie kruhy.“ Nazrela som do prvej izby – bol tam šatník. Malý šatník! Ak sú všetky miestnosti také malé, neviem, neviem, či sa nám podarí nájsť niečo väčšie.

„Snáď áno, keď sú tie dvere jediné tak ďaleko od tých ostatných,“ uznala som.

„Minie, chcel som ešte niečo,“ začal Der a zhlboka sa nadýchol. „Vieš, že dnes tu bude aj Eliot. Ešte stále ho s tebou viaže akési slabé puto. To je dôvod, prečo príde. Ale to som ti nechcel povedať. Chcel som ti znovu povedať, aby si nezabudla, že posledné dni pri tebe Eliot nestál. Bol som to ja! Pomohol som ti, keď si pomoc potrebovala...“ Nedokončil vetu a nahol sa ku mne.

Všetko, čo povedal, bol pravda – to musím uznať, ale čo ak k Eliotovi ešte stále niečo cítim? Čo ak keď sa na neho pozriem, Dereck pôjde bokom a už sa o neho nebudem viac zaujímať? Čo ak mu teraz poviem tieto slová, a potom sa stane niečo, čo naozaj nebudem čakať a stratím ich oboch? Ľutovala by som to.

„Dereck, nemaj strach, prosím. Uvidím, čo sa dnes vlastne bude diať. Môže to predsa počkať, nie?“ navrhla som. Naozaj by som bola rada, keby som teraz lásku riešiť nemusela. Mám strach z premeny, keď mi stále vravia, že to bude dosť bolieť.

„Iste, Min. Kvôli tebe budem ochotný čakať tak dlho, ako len budeš chcieť.“ Vyslovil to tak nežne a potichu, že som tam pri ňom zostala omámene stáť. Nezmohla som sa ani na jedno slovo. Tie slová ma úplne zaskočili.

Prečo? Prečo toto všetko? Znovu je všetko len na mojich pleciach, a nech sa akokoľvek rozhodnem, budem to dávať za vinu sebe. Och, ale je tento svet nespravodlivý.

„Dereck, nechcem, aby si to kvôli mne robil. Zaslúžiš si niekoho lepšieho než som ja.“

Prekvapene sa na mňa pozrel. „Ešte raz to vyslovíš a už s tebou nikdy viac neprehovorím, Minie Jeffersonová!“

„Preberieme to neskôr. Ak... ak teda prežijem,“ šepla som. Ak by som umrela, možno by sa tým vyriešilo dosť vecí. Aspoň by som nemusela riešiť chalanov, čo by bola tá pozitívna stránka. A negatívna? Porušila by som sľúb, ktorý som dala Dereckovi – že prežijem. Dofrasa! Nezostáva mi nič iné, než prežiť. Aspoň aby som ako duša nemusela niekde v pekle trpieť, ak niečo také vôbec existuje.

„Mine, už mlč, lebo trepeš samé somariny. Nech ti ani na um nezíde, že umrieš. To si rovno vyhoď z hlavy. Ak umrieš ty, tak aj ja.“

„Nakoniec všetko závisí od premeny,“ povedala som a tým ukončila tento rozhovor. Nezniesla by som, ak by umrel. On predsa musí byť a žiť! Nech by si aj našiel iné dievča – čo by ma nesmierne bolelo, no bolo by to lepšie.

Dereck len prikývol a konečne sme sa vybrali k tej miestnosti na konci chodby.  Cestou som si ešte všimla, že na strope sú maličké okienka, cez ktoré tu dopadá svetlo. Úžasné.

„Wau,“ ušlo mi, keď som tam vošla. Dereck zasvietil svetlo, a tak som si to tu mohla lepšie obzrieť.

Na stenách boli špirály zelenej a žltej farby. Rôzne sa prelínali a spolu vytvárali jeden obrazec – krídla. Bolo to nádherné! Pri stenách boli stoličky. Oproti nám boli biele dvere, ktoré by som si len tak nevšimla, keďže špirály boli aj na nich.

„Je to tu nádherné. Pamätám si, keď sme to tu s Damienom maľovali.“

„Prekrásne.“

„Teraz poď, tie kruhy nepočkajú.“ Postavila som sa nabok, aby som mu nezavadzala. Dereck si stal uprostred a obzeral sa dookola. Prezeral si každý jeden kút, akoby niečo hľadal. Vytiahol z vrecka nejakú kriedu. Keď som sa na ňu lepšie pozrela, zbadala som, že sa trbliece a... žiari. Fakt žiarila!

„Čo to je?“ spýtala som sa.

„Svoju zvedavosť by si mohla trošku krotiť. Toto je niečo špeciálne. Každý... ehm... ako budeš ty, dostane niečo podobné, aby mohol pomôcť s premenou.“

„Každý hovorí o premene, ale premene na čo?“

„Si zvedavá,“ povedal a ďalej sa venoval kresleniu. Už začal prvý, menší kruh. Išlo mu to naozaj skvele. Iste, on nie je úplný človek, je to čarodejník, tak sa mu proste darí tak pekne kresliť – hovorila som si v duchu. Už mi išlo na nervy, že každý v mojom okolí je niečo viac. Niežeby som ja nebola, ale rada by som poznala aspoň niekoho, kto by nemal nič spoločné s iným svetom, než je ten svet ľudí, ktorí netušia, že nejaké nadprirodzené bytosti vôbec existujú.