2. kapitola

„Oh, Min, som rada, že si tu. V jedálni potrebujú pomoc,“ vzdychla si Agnes. „Eliot by chcel toho postíhať veľmi veľa za ten čas, čo tu je. Nevie pochopiť, že má byť len v kuchyni.“ Agnes sa usmiala a prehodila jednu kopu papierov na druhú. „Musí pochopiť, že nemôže byť zároveň na dvoch miestach.“

„V jedálni a kuchyni na druhom?“ hádala som, no iste sa nemýlila. Eliot predsa pracuje tam.

„Áno, a, prosím, vezmi so sebou aj Riley,“ požiadala ma.

„Isteže,“ odvetila som a oplatila jej úsmev. Riley bude teda doslova nadšená, že pôjdeme práve do jedálne. Ešte stále stála pri hlavnom sklade a smiala sa na niečom. Buď jej totálne preskočilo, alebo sa tak v najbližšej dobe chystá.

„Tak? Čo povedala Agnes?“ vyzvedala.

Usmiala som sa a povedala: „Jedáleň na druhom, zlatíčko.“ Vyvalila na mňa oči.

„Niečo si vyjasníme hneď a zaraz. Žiadne zlatíčko, dobre? Nie aspoň najbližšie dve hodiny. Sebastian má práve teraz službu,“ vzdychla a pozrela sa na strop. Drgla som do nej, aby sa prebudila so svojho krásneho sna. Toto trvá už najmenej tri mesiace.

„Po službe si zas moje zlatíčko, platí?!“ overovala som si.

„Len pre to, že si odo mňa o rok staršia, nemusím znášať tú príšernú prezývku. Prosím ťa, Min, prosím...“

„Fajn,“ prevrátila som očami.

Pobrali sme sa na druhé poschodie. Samozrejme, kým sme vytrčili päty z chodby, Riley sa potrebovala upraviť. Nehovorím, že ja som nezastala pred zrkadlom, nech si skontrolujem svoj výraz, ale ona tam stála minimálne trikrát dlhšie ako ja. Poznám ju dosť dlho na to, aby som vedela, že toto nerobieva. Samozrejme, kvôli chalanom sú dievčatá schopné všelijakých vecí. Nehovoriac o tom, že u Riley je toto... nie tak často viditeľné, zastavuje sa mi pri tom pracovná činnosť mozgu. Viem, že pred zrkadlom je len vtedy, ak to naozaj nevyhnutné. Nuž, tá situácia práve nastala!

Och, tí chalani.

Do kuchyne sme vošli zadným vchodom. Pre nás to bol vlastne aj hlavný vchod, keďže dverám, ktoré používali hostia, sme sa museli vyhýbať.

Všimla som si Eliota. Stál pri jednom veľkom hrnci a vedľa neho niečo krájal. Potichu som sa za ním vybrala, Riley šla opačným smerom. Chvalabohu! Potichu som k nemu pristúpila a zatajila dych. Pre istotu som si ešte zahryzla do pery, aby som sa nezačala smiať. Stúpila som si na špičky s natiahla sa k nemu. Rukami som mu zakryla oči.

„Hej!“ skríkol so smiechom, chytil ma za ruky a otočil sa. Tak som ho teraz objímala a jeho tvár bola hneď pri tej mojej. „Aha, koho to tu máme!“ a usmial sa. Zľahka mi chytil tvár do rúk a pozrel sa mi do očí. „Ako to, že ste tu? Nemali by ste mať na starosti iné veci?“

„Nie, za to, že sme tu, vďačíme tvojej matke. Vraj nestíhate.“

„Nestíhame...“ zopakoval. „ako by som sa mohol sústrediť na prácu, keď neustále musím myslieť na teba, miláčik,“ šepol.

Pocítila som, že mi prstom prechádza po líci, pokračuje po brade a nakoniec zastal na perách. Tie dotyky spôsobili to, že som k nemu podišla bližšie a tuhšie ho objala. Znova som si stala na špičky a prosebne sa na neho pozrela. Povzdychol si a sklonil hlavu. Očami mi blúdil po tvári, až pohľadom zastal na mojich perách. Na malú chvíľu ma pobozkal. Ale bolo to dosť na to, aby som sa jemne zachvela.

Teraz som sa len oňho oprela a vychutnávala si jeho prítomnosť.

„Ehm, ehm,“ odkašľal si niekto. Ani som nemusela hádať, kto to je.

„Riley!“ povedali sme obaja a otočili sa smerom, kde stála. Mala ruky vbok a keby mohla, tak jej pohľad by iste vraždil. Bola opretá o chladničku, nohy prekrížené.

„Prepáčte, že ruším tieto veľmi romantické chvíľky, ale, Eliot, musím si od teba na chvíľu požičať Minie. Vrátim v neporušenom stave, sľubujem!“ vyhŕklo z nej. Pozrela som sa na Eliota.

„Aj tak musím dokončiť toto jedlo. Takže... nech sa Min rozhodne sama. Buď mi pomôže, alebo pôjde s tebou.“ Ešte stále sa na mňa pozeral a žmurkol na mňa. Mne sa nikde nechcelo, najradšej by som pri ňom zostala až do konca služby.

„Och, Min, nezabudni na VSČ!“ pripomenula mi, no ja som nemala šajnu, o čom točí. No, toto je typická Riley. 

„VSČ?“ Nechápavo som sa na ňu pozrela.

„To budú, hádam, nejaké babské veci, čo? Alebo reči? Či som sa tentoraz sekol?“ hádal Eliot.

„Nie, nesekol si sa, Eliot,“ Riley nesúhlasne pokrútila hlavou. „No, rozhodni sa už konečne!“ Naozaj som tu chcela zostať a pomôcť Eliotovi. I keď by som ho možno viac rozptyľovala, ako mu pomohla. Ale ísť s Ri, to by bolo teda niečo! Ísť s ňou, neisť? Ak zas spustí svoj dlhočizný monológ o hocikom v okolí, tak prisahám, že ju priškrtím! Niekedy je dosť ťažké vnímať ju a na každú blbosť odpovedať aspoň jednoslabičným slovom.

„Eliot, obávam sa, že to tu budeš musieť dovariť sám,“ uškrnula sa na neho Riley, keď sa na mňa pozrela.

„Idem radšej s ňou. Vieš, že by nás aj tak stále otravovala a Morgan tu aj tak nie je! Takže som jediná.“ Moragn je ďalšia, ktorú tu pracuje. Je to vlastne moja teta.

„Hej, naozaj by bolo dobré, keby sme si pohli. VSČ čaká.“

„Potom mi povedz, že kto to je, alebo bude, dobre,“ šepol mi tak potichu, aby to Riley nemohla počuť. Prikývla som a vybrala sa za ňou. Ešte som sa stihla otočiť a poslať Eliotovi vzdušný bozk.

Kráčali sme okolo viacerých chladničiek a mrazničiek. Nasledoval zástup umývačiek riadu a dlhého drezu. Drez bol vlastne uložený medzi pecami a mrazničkami, a tak zapĺňal obrovský priestor medzi nimi.

Riley ma viedla ešte aj za stenu, ktorá oddeľovala kuchyňu od jedálne. Podišla k jednej zo skriniek, otvorila ju a kľakla si k nej, aby našla to, čo pravdepodobne potrebovala.

„Tu máš!“ Hodila mi kuchársku čiapku a nejaké biely plášť. Alebo ako to nazvať. „Asi by som mala poprosiť kráľovnú Minie, aby si to obliekla, však?“

„Riley, čo máš za lubom? A čo znamenalo to VSČ?“

„Veľmi sexi čašník. Neboj sa, nič, čo by sa mi nepáčilo!“ odvetila. Vyvalila som na ňu oči a začala ľutovať, že som nezostala pri Eliotovi. Na sto percent tam je Sebastian, a to sa nezaobíde bez tichého vyznávania lásky a opisu jeho prenádhernej tváre. „No tak, obleč sa.“ Radšej som ju poslúchla a obliekla si to. Hneď ako som to mala na sebe, potiahla ma za ruku, otvorila dvere a vyšla k pultu, na ktorom bolo jedlo pre hostí. Rôzne šaláty, druhy syra, šunky, papriky... skratka všetko možné!

Hneď som zbadala aj Sebastiana. Stál presne v strede a sledoval jedáleň. V rukách za chrbtom držal podnos, pripravený kedykoľvek vyraziť k jednému zo stolov.

Riley vzdychla a celého si ho premeriavala. „No nie je to kus chlapa?!“

„Hej, je, ale je trošku pristarý, nie?“

„Buď ticho a...“ Sebastian sa na nás pozrel. Úplne som cítila ako Ri stuhla a snažila sa naňho usmiať. Ale hneď sa odvrátila a vážne na mňa pozrela. Tým mi dala najavo, že Sebastian vie, že sme tu. Musí byť v siedmom nebi.

„Všimla si si, že v jedálni je Kesidy Lloydová?!“ spýtala sa ma pošepky.

„Áno.“

„Sebastian na ňu hľadel akosi... pridlho, nezdalo sa ti? Ale veď ona je len obyčajný hosť ako ktokoľvek iný, tak prečo by ho zaujímala nejaká taká ženská?!“ rozčuľovala sa. Nuž, Riley je žiarlivá, to sme zistili už veľmi dávno. Niet divu, že ju to vytočilo.

„Riley, upokoj sa. Však čo by ona zmohla? Jedna filmová hviezda...“

„No veď práve! Pozri sa na jej úžasné, rovné, dokonalé hnedé vlasy. Ach, kiežby som ich mala také isté. A tie oči, ktoré sú desaťnásobne tmavšie, než tie moje, a predsa sú úchvatné a tie príliš čierne! Sú tmavomodré a také magické. A tie jej červené, plné pery. Och, Min...“

„Sklapni, Riley!“ okríkla som ju.

„Vážne by si mala prestať, ak niekomu, kto nás počuje, nechceš znechutiť jedlo,“ ozval sa za nami Eliot. Už druhýkrát za deň ma niekto vystrašil. „Bu!“

„Čo máte všetci s tým bu?“ Otočila som sa a zbadala jeho totálne nechápavý výraz.

„Asi by bolo dobré pripomenúť, že skôr ako sme sa tu s Min zjavili, prežila jeden veľký šok. Bola som v izbe a ona otvorila dvere. Ja som sa len pozdravila slovom bu a ona zjačala. To je všetko, však, Minie?“ Eliot sa len uškrnul.

„Nebolo to od teba bohvieaké super, Ri!“ pripomenula som jej. „Teda nie pre mňa. Vieš, ako som sa zľakla?“

„Ale ja som sa bavila,“ namietla.

„Fajn, to by stačilo. Keď je už reč o Kesidy, pozrite sa k jej stolu, prosím,“ prerušil nás Eliot a hlavou kývol smerom, ktorým sedela. Riley sa v momente otočila, no ja som sa stále pozerala do tváre Eliota. Pozeral sa tiež tým smerom, no niečo na jeho výraze bolo zvláštne. Donútila som sa obzrieť.

Zbadala som Kesidy ako sa zvodne usmieva na Sebastiana. On jej bral zo stola tanier a pohár s fľašou vína, ktorú tam iste priniesol práve on pred malou chvíľou. Kesidy mu naznačila, aby sa k nej sklonil. Jasne som badala, že mu niečo šepká.

„Prečo sa s ním baví?“ zasyčala Riley.

„Hej, Sebastian vie, čo robí. Určite by si nezačal nič s hosťom, to mi ver.“

„No... keď to tak vieš, tak asi sa poznáte. Mohol by si mi od neho vypísať podpis a telefónne číslo? Ďakujem!“ poznamenala. Znelo to dosť naštvane.

Sebastian sa už vracal späť. Prešiel okolo dlhého stola s nápojmi a cereáliami od výmyslu sveta. Riley odišla späť do kuchyne, no ja som tam ostala, pretože Sebastiana iste dosť rozhodilo to, čo mu povedala.

„Čo ti vravela?!“ Chcela som sa to spýtať ja, ale El ma predbehol.

Nesúhlasne pokrútil hlavou a mykol plecom. „Znelo to ako – Gratias. Redibo post te. Naozaj netuším, čo to znamená.“

„A v akom to je vlastne jazyku?“

„Nikdy som nič také nepočul,“ odvetil Sebastian. „A ani v tom jazyku. Tu máš, prosím, umy to.“ Podal Eliotovi tácku a usmial sa.

„Neznelo to gratias ako ďakujem, neviem, ale mne to veľmi pripomína to slovo,“ ozvala som sa a spýtavo sa na nich pozrela. „Och, kde je Riley. Možno, že sa stane náhoda, osvieti ju a bude vedieť, čo to znamená?“ navrhla som.

„Nie, pochybujem, že to ona bude vedieť. Nevie ani španielčinu, ledva zvláda angličtinu. Naozaj pochybujem o tom, že to bude vedieť. A čo tvoja matka, Eliot?“ Nesúhlasne zamrmlal a povzdychol si. „Tak nič.“

„Možno to nebolo nič podstatné!“ vyhlásila napokon Riley a vytrčila hlavu spoza dverí. Myslím, že mala pravda. Nuž, ak to bolo nejaké dôležité, tak sa to čoskoro dozvieme.