2. kapitola

Prebudila som sa v nejakej posteli a čakala som, že ma bude bolieť celé telo, pretože som si začala spomínať na to, čo sa stalo. Preboha, veď som narazila autom do stromu, tak ako je možné, že ma nič nebolí? Cítila som sa vynikajúco. Akoby som sa práve vrátila z dovolenky z Havaja.

Myslela som si, že som v nemocnici, no keď som sa poobzerala okolo seba, zistila som, že toto nemocnica iste nebude. V miestnosti bola tma, no aj tak som dokonale videla pavučiny v rohoch, chumáče prachu v kútoch miestnosti a steny boli zaplesnuté. Táto izba bola úplne prázdna, až na posteľ, na ktorej som teraz sedela a zrkadlo pri dverách. Tie boli privreté a mala som pocit, že za nimi niekto stojí. No nepočula som nič.

Pomaly som sa postavila. Na moje prekvapenie sa mi hlava nezatočila a nohy nepodlomili. Naozaj nemám nič zlomené? Nie je to len sen? Podišla som k zrkadlu a zalapala po dychu. Moje tetovanie! Zlaté ornamenty nebolo takmer vôbec vidieť. Cez celé ľavé líce som mala jazvu, ktorá šla presne po tetovanie a úplne ho zničila.

Abe ma zabije!

No moju pozornosť upútalo niečo iné. Moje oči neboli modré. Mali červený nádych a okolo zreničiek sýtočervený prstenec. Moja pleť bola taktiež o pár odtieňov bledšia než obvykle. Som strigoj.

To nemôže byť pravda. Ako... ako sa to mohlo stať? Na to, čo sa stalo po nehode, som si už nepamätala.

„Vidím, že už si sa zoznámila so svojím novým ja,“ ozvalo sa z dverí. Mala som tušenie, že tam niekto je, no aj napriek tomu som sa zľakla a otočila sa, aby som zistila, kto to je.

Bol to muž, mohol mať tak dvadsaťosem rokov, meter deväťdesiat, čierne krátke vlasy, oči ako strigoj a...  a proste vyzeral tak, žeby som ho najradšej na mieste zabila. Keby som bola ešte stále normálna a mala po ruke strieborný kôl, tento muž by to neprežil. Aj napriek tomu, že vyzerá neškodne. Vlastne...

Christina, odkedy takto uvažuješ? Vieš, čo to urobí s Abeom, keď zistí, čo sa stalo? Keď ťa uvidí, zabije ťa. Vlastne nie, keď ťa stretne akýkoľvek strážca, budeš mŕtva. – hovorila som si v duchu.

„Mala by si mi poďakovať za to, že sme ťa našli, zlatúšik. Inak by bolo po tebe.“ Radšej by som bola mŕtva. Povzdychla som si a otočila sa späť k zrkadlu. Vyzerala som už aj tak hrozne a tie oči tomu nepridávali na kráse. Vlasy som mala rozstrapatené, akoby som stála niekoľko hodín v prievane, oblečenie sčasti roztrhané a sčasti špinavé. Radšej som sa otočila späť k tomu neznámemu strigojovi. „Čaká nás práca. A nie hocijaká. Vo vedľajšom meste študuje samotná kráľovná Dragomirová, a keďže nebude ťažké sa dostať na tú akadémiu, unesieme ju alebo zabijeme. Je mi to jedno. Pokojne si z nej urobím hlavný chod. Len nech zmizne z povrchu zemského. Taktiež by neuškodilo, keby sme zlikvidovali aj nejakých tých strážcov,“ rozmýšľal nahlas a pri tom si šúchal bradu. Pozeral sa raz na mňa a raz niekde do diaľky. Podľa jeho výrazu som si domyslela, že si predstavuje, aké to bude, keď sa tak stane. No mne sa pri tých slovách zdvíhal žalúdok.

„Pozri sa. Nechápem, čo ti urobili moroji a dhampýri,“ ozvala som sa potichu. Prekvapene sa na mňa pozrel, akoby ho prekvapilo, že som sa vôbec ozvala.

„A čo máš ty proti nám?“ odpovedal mi protiotázkou a jeho výraz sa ihneď zmenil.  Už sa netváril tak samoľúbo ako pred chvíľou. Moja otázka ho vážne vytočila.

„Veľa vecí.“

„Tak si to ujasníme, áno?“ Urobil krok ku mne a ja som radšej zatajila dych a prikývla. „Urobíš, čo poviem. A naozaj netuším, prečo sa takto správaš. Väčšina morojov sa raduje z toho, že dostali tú ohromnú silu, rýchlosť a to všetko.“ Rozhodil rukami a spýtavo sa na mňa pozrel. „Takže ak ti poviem, že budeš zabíjať, tak zabiješ každého, na koho ukážem!“

„Dobre,“ povedala tom takmer automaticky. Preglgla som, keď sa ku mne priblížil ešte bližšie.

„S problémovými nováčikmi sa nebabreme.“ Zas som prikývla, že rozumiem. Potom mi vysvetlil, ako sa dostať do miestnosti, v ktorej sú ostatní strigoji. Vraj by rád prebral pár vecí pred tým, než vyrazíme. Hlavne kvôli novým prírastkom.

Keď som si to všetko nechala prejsť hlavou, vybrala som sa nájsť to miesto, ktoré mi opísal ten muž. Stále som bola mierne mimo z toho, kým som sa stala. Vôbec som sa necítila tak, ako to opisoval.

„Teba poznám!“ vykríkla nejaká mladá žena a vykročila ku mne. Ešte som nebola v tej obrovskej hale, ktorú som hľadala. „Videla som ťa. Nedávno.“ Keď som sa na ňu pozrela lepšie, zbadala som tú dhampýrku, ktorá mi pomohla prednedávnom. Pred tou nehodou. „Christina, však?“

Prikývla som. „A  ty si?“

„Aimee.“ Usmiala sa a vzdychla si. „To je, čo? Ešte pred niekoľkými hodinami sme boli úplne normálne. Teda... nie až tak normálne, ale neboli sme strigoji. A teraz už nimi sme. Nemôžem tomu uveriť. Naozaj nechápem, prečo som tých strigojov zabíjala, keď teraz som jedným z nich a sme vlastne bohovia. Tá sila a rýchlosť. Páni!“ Vydesene som sa na ňu pozrela. Tak takto sa zmenia dhampýri a moroji. Sú z toho nadšení. Nezostáva mi nič iné, než sa tváriť, že som jedným z nich a pri najbližšej príležitosti zdrhnúť. Aimee si rukou prešla po svojich vlasoch, ktoré jej stáli na všetky strany a kývla hlavou, aby som s ňou niekde šla. „Kevin povedal, že ak zvládneme tú tajnú misiu, budeme voľní. To bude dokonalé!“

„Kevin?“ opýtala som sa. „Kto to je?“

„Niečo ako náš šéf. To len kvôli nemu sme takýto. Poď, ide nám povedať, čo nás čaká.“

Spolu s Aimee sme sa vybrali za ostatnými strigojmi.

Bola som prekvapená, že sa nám tam zrazu nazbieralo vyše päťdesiat. Boli to mladí upíri vo veku približne od šestnásť do tridsať rokov. Prevažne tu boli muži. Jasné, tí sú vždy silnejší. Pozone som si prezrela každého jedného, či tu náhodou nespoznám ešte niekoho iného. Bohužiaľ, nikto mi nebol povedomý. No dokonale som mohla rozoznať, kto bol dhampýr a kto moroj.

Kevin bol ten muž, s ktorým som sa stretla po prebudení. Keď prišiel, začal hovoriť o tom, ako sa rozdelíme. Vraj by bolo dobré, keby sme zaútočili po skupinkách a v časových rozostupoch, aby sme ich zmiatli. Na tej akadémii vraj teraz bude veľa strážcov, no ak budeme rýchli, prekvapíme ich a nám sa nestane nič. Kevin nám hovoril, že ak všetko prebehne podľa plánu, môžeme odísť. Odchod je plánovaný na druhú hodinu v noci, čo je zrhuba o hodinku. Hlavná úloha - nájsť kráľovnú a zabiť ju, aby sa mohli k moci dostať strigoji.

„Ak sa niekto pokúsi ujsť, ja osobne ho zabijem a verte mi, že to bude dlhá a bolestivá smrť!“ upozornil nás.

„Aimee, môžem sa ťa niečo opýtať?“ Aimee len prikývla. „Ako si sa stala...?“ To slovo som vyslovovala fakt nerada. Nenávidela som som strigojov a teraz som dokonca jedným z nich.

„Strigojom?“ spýtala sa.

„Áno.“ Aimee sa posadila na jednu z pohoviek, ktoré boli v miestnosti. Oprela sa o operadlo a zamyslela sa.

„Keď som ťa zachránila,“ zamračila som sa na ňu, tak radšej povedala: „Keď som ti pomohla a ty si odišla, šla som ešte do centra a tam ma prepadla banda strigojov. No a tak ma premenili. Rada by som si vypočula tvoj príbeh. Iste bude zaujímavý.“ Pohľadom zablúdila na moju tvár. Ihneď som sa dotkla miesta, kde mám tetovanie. Sklonila som hlavu a nechala, nech mi vlasy padnú do tváre, aby mi nebolo vidno zohavené líce.

„Viac ako polovicu z toho si naozaj nepamätám,“ priznala som. „Havarovala som, narazila do stromov.“

„Ou, to fakt? A čo bolo potom, kto ťa premenil?“ vyzvedala Aimee ďalej.

„To si už nepamätám. Proste som havarovala a zrazu sa tu prebudila.“ Mykla som plecom. „Keby som tak vedela vrátiť čas. Nešla by som domov tou cestou. Možno by som do mesta nešla vôbec. Panebože, šéf ma fakt zabije, keď ma stretne. Počuj, ty si  niečo hovorila o tom, že sa dá premeniť späť na moroja. Je to pravda?“

„Počúvaš sa vôbec? Veď toto prebudenie je to najlepšie, čo ťa mohlo stretnúť. A hento? No, netuším, či to je pravda. Možno hej. Vraj kráľovná ovláda éter, tak sa jej skús potom opýtať,“ zasmiala sa.

To najlepšie? Nie, toto vôbec  nieje to najlepšie, čo by ma mohlo stretnúť. Najradšej by som umrela. Bola by som rada, keby ma niekto teraz tu na mieste zabil, aby som mala o problém menej. Ak by som vtedy na tej ceste dávala pozor, teraz by som tu iste nesedela.

Len som nesúhlasne pokrútila hlavou. „Odmietam sa o tom ďalej baviť.“

Držala som sa so skupinou, ktorá mala zaútočiť ako posledná. Na moje prekvapenie v nej bola aj Aimee a nejaký ďalší bývalí dhampýri. Okrem nás dvoch tam už boli len muži. Podľa mňa je to aj tak nemožné, aby sme porazili všetkých strážcov a dostali kráľovnú.

Žalúdok mi nepríjemne skrútilo. Myslela som si, že je to od hladu, no mýlila som sa. Nemala som chuť na žiadne jedlo, ale na krv. Kevin nás zámerne viedol cez mesto. Dúfal, že sa posilníme krvou hoci aj ľudí, len aby sme boli silnejší. Takmer každý strigoj zašiel do nejakého podniku a následne ho bolo vidieť niekde v kúte piť z nejakého človeka.

Nech som sa akokoľvek snažila ovládnuť chuť na krv, neovládla som sa a pridala sa k Aimee. Odpojili sme sa od našej skupinky a vydali sa niekde úzkou uličkou.  Boli sme ticho, od posledného rozhovoru sme spolu nekomunikovali. A to bolo fajn, lebo sa mi nechcelo počúvať to, aký je život strigojov fajn. Držala som sa za ňou a neustále sa obzerala okolo seba.

Zrazu som zacítila úžasnú vôňu. Bolo to niečo ako čokoláda alebo jahody, no ticíckrát silnejšia a neodolateľnejšia vôňa. Moje sebaovládanie úplne zlyhalo, keď som zbadala človeka. Ihneď som sa k nemu rozbehla.

Bol to mladý muž, ktorý mohol mať okolo dvadsaťpäť rokov. Oblečené mal džínsy a čierne roztrhané tričko. Zdalo sa, že ho predchvíľou niekto prepadol a zmlátil. Pomaly kráčal, podopierajúc sa o stenu budovy. Podišla som k nemu a chytila ho za rameno. Prudko sa otočil a práve vtedy som s ním tresla o stenu. Hlavou narazil o kamennú stenu a stratil vedomie. Zviezol sa na zem a ja som si k nemu kľakla. Chytila som ho tak, aby som mala čo najlepší pístup k jeho krku. Neváhala som ani sekundu a sklonila sa k jeho krku. Predĺženými očnými zubami som zľahka prenikla cez jeho pokožku až k tepne.

Jeho krv bola tak lahodná! – pomyslela som si, keď som telo položila do tieňa. Rukou som si utrela ústa.

„Hotovo?“ spýtala sa Aimee. Otočila som sa za jej hlasom. Na líci mala jednu krvavú šmuhu a na perách úsmev. Prikývla som. „Tak poď, nech na nás nečakajú.“

Akadémia v Lehighu bola obrovská. Netuším, ako sa nám podarí nájsť kráľovnú. No ja som mala iný plán. Nechcela som bojovať. Ak by som sa dostala ku kráľovnej, požiadala by som ju, aby ma premenila. Ak má Aimee pravdu a strigoj sa dá premeniť späť, možno by to urobila. Ak nie, nemám čo stratiť. Radšej nech ma nejaký strážca zabije!

Naša skupina čakala pod jedným obrovským stromom. Približne pred desiatimi minútami vtrhla do akadémie – za pomomoci ľudí – prvá skupina, zložená z desiatich strigojov. Potom ju nasledovala ďalšia s piatimi členmi a pred niekoľkými sekundami tam šli zas desiati strigoji. Už len tri minúty a pôjdeme my.

Už viackrát som zvažovala útek, no Kevin stál tak, že mal na všetkých výhľad, takže by si iste všimol, že sa chystám ujsť. Tak som len čakala, kedy konečne príde na rad naša skupina.

Tie tri minúty, stoosemdesiat sekúnd, sa vlieklo pomaly. Zdalo sa mi, akoby to bola hodina. Keď sme konečne prišli na rad my, držala som sa vzadu.

Zrazu sa pred nami zjavili nejakí dvaja strážci a vrhli sa na nás. V rýchlosti som schmatla Aimee za ruku a začala ju ťahať späť. Nechcela som, aby ma zabili. Chcela som ešte žiť, no ako strigoj nie. Aimee na tom bola podobne, no tá si život v koži strigoja užívala. Nemala som v pláne ju tam nechať umrieť.

Aimee sa na mňa najskôr nechápavo pozrela, no keď sa otočila, zbadala, ako si strážci s ľahkosťou poradili so strigojmi. Rozbehli sme sa späť. Tam som videla vchod do nejakej budovy. Možno nás to zachráni.

„Rozdeľme sa,“ navrhla zrazu.

„Nie.“

„Tak budeme mať väčšiu šancu, Christina,“ naliehala ďalej. „Ty bež do tej budovy a ja ich zatiaľ zdržím.“ Prosebne sa na mňa pozrela. Prikývla som a otvorila dvere. Aimee sa otočila. Strážci už boli blízko. Rýchlo som za sebou zabuchla dvere. Ocitla som sa v nejakej malej chodbe. Boli ju len jediné malé dvere, tak som veľmi na výber nemala. Otvorila som ich.

V momente sa na mňa vrhol nejaký strážca. Pardon, strážkyňa. Nemala v ruke kôl, takže som dúfala, že jej nikto nepríde na pomoc.

Dhampýrka sa ma snažila zložiť na zem, no nedarilo sa jej to. Ja som mala predsa taký istý výcvik ako ona. Päsťou som jej vrazila do ramena, čo ju prekvapilo. Takmer stratila rovnováhu, čo som využila na to, aby som s ňou tresla o stenu. To mi pripomenulo posledné pitie krvi. Ihneď som zahnala tú myšlienku a sústredila sa na boj.

Keď dhampýrka narazila do steny, zviezla sa na zem a ani sa nepohla.

„Rose?!“ zvolal nejaký hlas. „Panebože!“ Otočila som sa a zbadala jedného strážcu s morojom. Strážcovi som nevenovala toľkú pozornosť ako tomu morojovi. Zdal sa mi povedomý. Tie jeho oči... akoby som sa práve pozerala do zrkadla. Boli presne také isté, ako som mávala – žiarivo modré. Rysy tváre boli takisto podobné tým mojím. Kto to je?

„Christina,“ vydýchol prekvapene moroj. Mala som pocit, že sa pozerám do zrkadla.