2. kapitola

Ďalší deň som nerozmýšľala nad ničím iným, než nad Samuelom. Ako ma mohol pobozkať, keď sme obaja tvrdili, že medzi nami nič viac nie je? Sme predsa len najlepší priatelia! Ja k nemu nič necítim a dúfam, že on je na tom rovnako.

Ale aj tak som ho nemohla pustiť z hlavy. Rozmýšľala som, aké by to bolo, keby sa moje city k nemu zmenili. dokázala by som ho milovať? To bola otázka, na ktorú som ani ja sama nepoznala odpoveď, možno by som sa o to mohla pokúsiť, ale... nebolo by to také, ako by si predstavoval on alebo ja. Ja ho predsa stále beriem ako najlepšieho priateľa. Ako môjho frajera som si ho predstaviť ani nevedela.

Dnes mala prísť mama, tak som mala v pláne zájsť do obchodu, aby som doplnila zásoby do chladničky. Chcela som, aby si oddýchla, keďže celé dni pracuje.

Zamierila som do supermarketu, ktorý od domu nebol až tak ďaleko.  Premýšľala som, čo poviem Samuelovi, keď ho stretnem. Vyhýbať sa mu? Tým by sa asi veľa nevyriešilo. Ale možno by si domyslel, že do nedopadlo dobre a ospravedlnil by sa. Potom by bolo všetko v poriadku. Ale čo ak to nemieni oľutovať a povie mi, čo ku mne cíti? A čo ak to bola len nejaká kamarátska pusa a ja z toho robím veľkú vec?

Bola som tak vyvedená z miery, že som si nevšimla človeka predo mnou a celou silou doňho vrazila. Po celý ten čas som mala sklonenú hlavu, takže som si nestihla všimnúť, do koho som nabúrala. Dotyčný ma chytil za lakte, aby som nespadla. Bol to muž.

Zdvihla som hlavu a takmer vydýchla od úžasu. Tak tmavé oči som ešte u nikoho nevidela. Boli dokonalé a krásne. Pri zreničkách bola farba jeho očí najtmavšia a smerom od zreničky prechádzala do hnedej. Oči mal orámované tmavými, dlhými mihalnicami. Keď som o krok ustúpila, prezrela som si jeho tvár ešte lepšie. Mal výraznejšie lícne kosti, ktoré mal trochu vyššie, ako bývajú obyčajne. Červené pery mal zas pekne tvarované a nos trochu väčší. No jeho tvár vyzerala aj tak tajomne a dobre zároveň. Všimla som si jeho vlasy. Boli čiernohnedé a vlnité. Najskôr som mala pocit, že sú kučeravé. Vyzeral proste dokonale.

„Prepáč,“ vydýchla som nakoniec, keď som sa spamätala a znovu sa naňho pozrela. Pousmial sa, a tak vyzeral ešte lepšie. Sakra, ako to chalani robia, že vyzerajú vždy tak dobre a na zožratie? „Ja... nedávala som pozor a bola som zamyslená, ešte raz prepáč.“ Pustil ma a ja som práve vtedy chcela odísť, preto som sklonila hlavu, lenže on mi jednu ruku dal pod bradu a tým ma donútil, aby som hlavu opäť zdvihla a pozrela sa naňho. Ten dotyk ma doslova pálil.

„Nepoznáme sa náhodou?“ opýtal sa a ja som sa naňho len totálne nechápavo zahľadela. Takéto otázku by som nečakala od chalana, do ktorého som práve vrazila. Keby som ho poznala, tak by mi srdce už hodnú chvíľu netĺklo ako o život. Všimla som si to len teraz a podľa všetkého som ešte červená aj na zadku.

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Určite nie.“

„Ja mám na to iný názor, no môže byť, že mi niekoho pripomínaš.“ Usmial sa a odtiahol sa odo mňa. Bol odo mňa približne o hlavu vyšší. Zdalo sa, že je celkom milý. Teda aspoň si to myslím.

„Prepáč, ponáhľam sa.“ Bola to pravda, aj keď to vyznelo tak, že by som bola najradšej, ak by som už nemusela byť v jeho prítomnosti.

„Mimochodom, som Zachary. Zachary Coleman.“ Podal mi ruku a pozrel sa na mňa s otáznikmi v očiach.

„Adrienne Clementová, teší ma.“ Podala som mu ruku.

Potom som sa len ospravedlňujúco usmiala a rýchlejším krokom sa vybrala do supermarketu. Neobzerala som sa, kam išiel on. Pretože ma to ani nezaujímalo. Ale stále som v kútiku duše dúfala, že ho ešte niekedy uvidím. Dosť ma prekvapilo to, čo mi povedal ako prvé. Že či sa nepoznáme.  Možno je to niekto, koho som dlho nevidela a on sa zmenil. Ale o tom pochybujem. Tie jeho tmavé oči by som si iste pamätala.

V rýchlosti som prešla celý supermarket a snažila sa nakúpiť nejaké potraviny. Hlavne ovocie, ktoré milujem nielen ja, ale aj mama. Z ovocia som mala najradšej jablká, jahody a liči.

Pretože som dnes mala tréning, šla som pohľadať aj nejaké müsli tyčinky. Ponad regál som si všimla toho chalana, s ktorým som sa zrazila pri vchode – Zacharyho. Viac pozornosti som mu už viac nevenovala, ponáhľala som sa domov.

Doma som ešte urobila posledné úpravy, ovocie, ktoré som kúpila, som naaranžovala do väčšej misy a sadla si k televízoru. Pokúšala som sa tam nájsť niečo, čo by zamestnalo moju myseľ pokým nepríde mama. Lenže pri romantických telenovelách som nedokázala myslieť na nič iné, než na Samuela a včerajší večer. Som naozaj zvedavá, čo to bude dnes na tréningu.

Nakoniec som si zapla nejaké DVD-čko, ktoré som len tak náhodou vytiahla z poličky. Trinástka. Tento film som už videla niekoľkokrát, no mala som ho celkom rada. Ľahla som si na gauč a začala pozerať.

Netrvalo dlho a započula som šťuknutie zámku na dverách. To znamenalo jediné – mama konečne prišla! Ihneď som vstala, s pomocou diaľkovým ovládačom vypla televízor a šla ju privítať. Posledné dni som tu bývala sama, takže ak sa tu objavil ktokoľvek z rodiny – nie, Samuel sa nepočíta – bola som z toho nadšená.

„Ahoj, mami!“ privítala som ju hneď vo dverách. Jednu väčšiu cestovnú tašku a dve kabelky zložila na zem, zodvihla hlavu a z tváre si odhrnula svetlohnedé vlasy, ktoré jej zavadzali. Pod jej zelenými očami som videla kruhy pod očami. Iste musela byť poriadne vyčerpaná. Ale to jej nebránilo v tom, aby sa usmiala, podišla ku mne a objala ma. Tak veľmi mi chýbala!

„Zlatko, ty si stále krajšia a krajšia,“ zasmiala sa a pritisla si ma k sebe bližšie. Bola približne takisto vysoká ako ja. Dosť sme sa na seba podobali, len farbu vlasov sme mali odlišnú.

„To sa ti len zdá,“ ubezpečila som ju a pomohla jej odniesť tú cestovnú tašku dovnútra.

Mama sa ďalej pýtala na to, ako bolo na tréningu, tak som jej povedala o tom, ako bolo a aký mám názor na strážcov, ktorí nás budú trénovať. Ona mi zas začala hovoriť, že oni mali úplne iný tréning, ako budeme mať my, no nechcela mi prezrádzať v čom. Aj tak si myslím, že to nakoniec bude jedno.

Dozvedela som sa, že niekedy o týždeň by mal prísť aj otec. S matkou sa síce pri svojej práci vídali často, no so mnou to bolo inak. Ani si nepamätám, kedy sme boli pokope ako rodina. Rodičia sú vždy mimo mesta, keďže Mayerovci bývajú úplne inde. Do St. Simon chodia len niekedy. Zvyčajne preto, aby ich strážci mohli prísť na dlhšiu dobu navštíviť svoje deti. Všetci strážcovia pochádzajú práve z tohto mesta.

Matka sa ma ďalej pýtala na zvyčajné veci: škola, priatelia, ako to tu sama zvládam a čo mám nové. Nechcelo sa mi rozoberať to so Samuelom, tak som sa zamerala hlavne na školu.

„Veľmi mi tu s otcom chýbate,“ vzdychla som, keď bolo hodnú chvíľu ticho.

„Aj ty nám, Adrienne. Ale keď nás v práci vystriedaš, nás pridelia niekomu inému alebo budeme pracovať u Mayerovcov, tak sa budeme vídať oveľa častejšie. Len musíš zvládnuť prípravu a tréning. Ale ja ti verím, že to zvládneš na jednotku.“ Keďže sme sedeli vedľa seba na pohovke, objala ma a pobozkala na vlasy. „Len si teraz musíš dávať pozor.“

Pohľadom som zablúdila na nástenné hodiny. Ručičky ukazovali trištvrte na štyri poobede. Spomenula som si, že o pol piatej mám tréning a už by som mala vyraziť, ak ho chcem stihnúť.

„Mami, dnes mám tréning a už by som mala ísť,“ povedala som a pozrela sa na ňu. Pousmiala sa, no videla som jej na očiach, že by bola najradšej, ak by som tu s ňou ostala.

„Dobre.“

Dnešný tréning sme mali v telocvični v jednej zo stredných škôl v centre mesta. Tú školu som poznala, pretože som okolo nej občas chodievala. Vedľa nej bola knižnica spojená s predajňou cédečiek – môj najobľúbenejší obchod v meste. Niežeby som rada čítala knihy, ale hudbu som proste milovala.

Zvláštne, že sa mi Samuel neozval celý deň. A to som si myslela, že sa ma bude celý deň snažiť kontaktovať a ja ho budem celý ten čas ignorovať, čím dosiahnem, že sa bude cítiť naozaj zle. Lenže čo mám povedať teraz? Vyhýba sa mi naschvál alebo len nemá čas na to, aby mi to vysvetlil? Mohla som mu na to niečo povedať už včera. Streliť mu facku za to, že ma pobozkal, zastaviť ho v ceste domou a žiadať si od neho vysvetlenie. Lenže som z toho bola úplne mimo ešte celý večer a premýšľať nad tým som mohla až dnes, keď som sa z toho ako-tak spamätala. Dúfam, že on sa cíti podobne ako ja! Ibaže Samuel nevyzeral tak, že by sa mu to nepáčilo.

Len som si vzdychla a auto odparkovala hneď vedľa čierneho Mercedesu. Samuelove auto tu ešte nebolo.

Pomaly som sa vybrala k vchodu do telocvične a uvažovala nad tým, či sa tu dnes Samuel ukáže. Ale prečo by sa nemal, že? Nemá na to predsa žiadny dôvod.  Vošla som do telocvične a poobzerala sa okolo seba. Už tu bolo zopár kamarátov a nejakí ľudia. Zdalo sa mi, že ďalší strážcovia, ale zdanie môže klamať. No keď som si tých ľudí prezrela lepšie, už som viac nepochybovala o tom, že sú strážcovia. Boli vyšší, tričká im obopínali ich vypracované telá a o rozprávali sa s Robertom. Zrazu sa jeden pootočil tak, že som zbadala na jeho boku, o opasok pripevnený, meč.

Podišla som k ostatným budúcim strážcom, ktorí sedeli na žinenke a prisadla si k ním. Bola tu zatiaľ len Quinn, Melissa a Seth.

O pár minút sme tu už boli všetci.

„Tak, vážení. Niečo sme si pre vás pripravili,“ začal Robert. Pri sebe mal dve vlajky. Jednu červenej farby a druhú modrej. „Iste poznáte rôzne hry s vlajkami. Rozdelíte sa na dve družstvá a každý jeden si vezme mäkký meč, potom budete proti sebe bojovať. Zásahy však neplatia od dlaní po lakte, pod kolená a v žiadnom prípade sa neútočí na hlavu! V tejto hre sa budete snažiť súperovi vziať vlajku. Ten tím, ktorí bude mať na svojej strane obe vlajky, vyhráva. Túto hru si zahráme len a rozcvičku, potom budeme pokračovať v tréningu.“ Robert nás ihneď rozdelil na dva takmer rovnocenné tímy. „Takmer som zabudol na to, že kto je zasiahnutý, beží si po život k šatkám na stene,“ a ukázal, kde sú. Jedna bola červená a druhá modrá.

V skupine som bola spolu s Neilom, Melissou a Sethom. Našich protihráčov tvorili Nicolas, Quinn, Sam a Lina. Každá skupina dostala vlajku a jeden z tých mužov, ktorí tu dnes prišli spolu s Robertom, našim trénerom, šiel s nami, aby tú vlajku držal. Spolu s ním sme sa vybrali na opačnú stranu telocvične ako naši súperi. Tam sme mali nachystané mäkké meče, ktoré sme si ihneď rozdelili.

„Musíte si vymyslieť nejakú taktiku. Navrhujem, aby šli dvaja do prvej línie a ďalší dvaja aby sa držali pri vlajke. Najlepšie by bolo, aby tí, ktorí pôjdu dopredu boli veľmi rýchli, pretože ak vezmete vlajku, musíte s ňou utekať späť, čo je trochu väčšia vzdialenosť, takže hrozí, že vás cestou niekto napadne. Ak sa vám podarí vziať vlajku, vtedy bude najlepšie, ak budete pri sebe dvaja, aby ste sa vedeli obrániť. Mimochodom, po život si budete chodiť k červenej šatke, keďže máte aj takú vlajku. Takže sa dohodnite, aby sme čo najskôr mohli začať.“ Hneď ako to dopovedal, vzdialil sa od nás.

Všetci štyria sme sa na seba spýtavo pozreli.

„Myslím, že by som mohol ísť do prvej línie,“ ozval sa Neil, ktorý bol z nás najmladší. Mal hnedé krátke vlasy a zeleno sivé oči. Bolo na ňom vidno, že je ešte mladý, pretože mal ešte stále detskejšie črty tváre. Výškovo bol z nás najmenší.

„Ja by som radšej zostala tu vzadu,“ povedala Melissa a Seth sa k nej hneď pridal. Mne nezostávalo nič iné, než ísť s Neilom do prvej línie. No čo, aspoň bude sranda.

„Tak dobre, dúfam, že to tu zvládnete.“ Melissa sa so Sethom na seba pozreli a zasmiali sa. Melissa bola vyššia a postavu mala tak akurát. Dlhé čierne vlasy mala stiahnuté v chvoste, ktorý sa jej pri chôdzi kýval zo strany na stranu a jej oči farby čokolády jej žiarili šťastím. Alebo žeby to bola spokojnosť? Možno sa len tešila na hru. Melissu som poznala už dlhšie a je to naozaj dobré dievča. Seth mal zas pieskové vlasy, modré oči a bledšiu pokožku. Postavu mal vyšportovanú a jediné, čo mi na ňom prekážalo, bola jeho výbušná povaha. Dokázalo ho naštvať naozaj čokoľvek, takže každý si naňho dával pozor a nechcel sa s ním dostať do konfliktu.

„Ešte jedna vec. Chodte na nich z oboch strán, tak ich zoskupíte a nebudú sa môcť dobre pohybovať.“ Rady od toho strážcu boli podľa mňa celkom užitočné, pretože ako som si najskôr myslela, tak by sme sa tam na seba všetci bezhlavo vrhli a mlátili sa. Takto to ale bolo zaujímavejšie.

A potom sa to začalo. Zdalo sa, že naši nepriatelia sa tiež dohodli na taktike, no inej ako my. Dopredu šli traja – Samuel, Quinn a Lina. Nicolas ostal pri vlajke. S Neilom sme sa rozdelili a každý z nás šiel na nich z opačnej strany. Snažili sme sa ísť na nich podľa toho strážcu. Ani neviem, ako sa vlastne volá.

Dostala som sa k Samuelovi. Neuvedomila som si, že si vzal túto stranu on. Priblížila som sa k nemu asi na meter a pol. Keby chcel, mečom by ma nezasiahol. Rozmýšľala som, ako by som ho trafila. Meč som chytila do oboch rúk a trochu vyklonila smerom k nemu. Ruky som však držala pri tele, aby som sa rýchlo mohla vybrániť, ak by si zmyslel zaútočiť. Všimla som si, že Neil tlačil Quinn a Linu k nám. Dievčatá sa naňho nebáli útočiť.

Samuel sa zrazu pohol, tak som svoju pozornosť sústredila hlavne na neho. Zaútočil, a ja som sa snažila brániť. Podarilo sa mi to a mňa prekvapila sila, akou zaútočil. Urobila som krok dozadu a Samuel sa len pousmial. Možno si myslel, že som sa ho zľakla. Pravda bola však taká, že meč som pravdepodobne držala zle, keďže pri náraze mi záštita narazila do kĺbu na ukazováku, čo vôbec nebolo príjemné. Nejako som si ho otočila a teraz som bola ja tá, ktorá zaútočila. Pokúsila som sa ho zasiahnuť do trupu z tej strany, na ktorej meč nemal. Na moje veľké prekvapenie sa vybrániť nestihol, a to ma potešilo, lebo som ho zasiahla.

Povzdychol si, ani sa na mňa nepozrel a rozbehol sa k miestu, kde je ich život – modré šatka.

Pozrela som sa, ako je na tom Neil. Quinn mu práve utiekla a Lina si bežala po život. Quinn nebude mať proti tým dvom žiadnu šancu. Lenže ak sa Sam a Lina rozhodnú, že skúsia ísť po vlajku, Melissa so Sethom to zvládnuť nemusia. Ale mali sme príležitosť získať vlajku, tak sme to hneď využili. Nicolas bol síce o dosť vyšší než ja a Neil, no bola tu šanca.

Nečakala som však, že ma niekto zasiahne zozadu. Doslova mi to vyrazilo dych. Od prekvapenia som vydýchla a otočila sa, aby som videla, kto to bol. Práve v tom momente sa ozvalo hlasné hvizdnutie, takže som sa ani nestihla otočiť a pozrela sa priamo na Roberta. Ten nás doslova prepaľoval pohľadom. Jednou rukou som si prešla po zasiahnutom mieste. Bolo to hneď pod lopatkami a na dotyk ma to trochu bolelo.

„Thompson! Ak útočíš zozadu, tak na to netreba takú silu.“

„Prepáč, Adrienne,“ ospravedlnil sa Sam s úškrnom na perách. S povzdychnutím som sa vybrala po život.

Takto to pokračovalo ešte hodnú chvíľu, nikomu sa nedarilo vziať vlajku. Potom sme sa vystriedali a ja som bránila vlajku. To sa nezaobišlo bez ďalších úderov, ktoré som schytala od protihráčov. Nakoniec sa Samuelovi podarilo vlajku od nás vziať a priniesť ju na ich stranu.

„Rozhodli sme sa, že ku každému bude pridelený niekto, kto už tréning zvládol a ovláda všetko ohľadom šermu. Preto som poprosil nejakých strážcov, ktorí toho momentálne nemajú veľa, aby mi s tým pomohli.“ Muži, alebo skôr aj chalani, ktorí tu boli, nás teda budú učiť šermovať. To teda bude. „Nejako si vás rozdelia a začnú učiť.“

Strážcovia sa k nám vybrali a ja som bola zvedavá, kto si ma vezme na starosť.

Zrazu som zbadala niekoho – nejakého strážcu, ktorý mi bol povedomý, no nevedela som si ho zaradiť. Všetkých si nás prezeral, a keď mu pohľad padol na mňa, na tvári sa mu objavil úsmev. Vykročil smerom ku mne.

A ja som si až vtedy spomenula na to odkiaľ ho poznám.