22. kapitola

Pozrela som sa na neho a snažila si zapamätať jeho tvár: Plné červeno-ružové pery, modré oči orámované hustými mihalnicami, líca, na ktoré som ho tak rada bozkávala. Toto všetko som kvôli premene stratila.

„Minie,“ povedal a pustil ma. Urobil krok dozadu, čím medzi nami vytvoril dosť veľký priestor. „Mám ťa rád, no...“ Pozeral sa do zeme a začínala som mať pocit, že začne koktať.

„No premena zmenila veľa vecí,“ dokončila som zaňho. Vďačne sa na mňa pozrel a prikývol. Zdalo sa mi, že mu je jedno, ako to ďalej bude. A možno by to tak bolo aj lepšie. „Už mi to spomínalo veľa ľudí, Eliot. Tešila som sa, že ťa znovu uvidím. Neverila som im, alebo som im nechcela veriť tie slová. No teraz to ľutujem, Eliot, ľutujem! Myslela som si, že sa všetko vráti do normálu, no tak sa nestane.“ Oči ma začali štípať, no nechcela som, aby zbadal čo i len jedinú slzu. Nezaslúži si to. „A vieš čo? Nezaujíma ma to.“

„Pretože máš za mňa náhradu,“ vyslovil to tak potichu, no tie slová spôsobili, že ma pichlo pri srdci. Prudko som vydýchla. „Derecka nemiluješ!“ sykol a otočil sa odo mňa. Ako mi môže hovoriť, koho milujem a koho nie? Prečo si vlastne myslí, že je to len náhrada? Veď Der je moja láska z detstva, mohol by to tušiť.

Takmer som na niečo zabudla. Vivienne!

„Ja mám za teba náhradu, hej? A čo je potom Vivienne? Sestra? Myslím, že nie. Kamarátka? Tak od tej má pravdepodobne ďaleko.“ Eliota to doslova prikovalo k zemi. Akoby ho moje slová zmrazili. Nuž, ak si to chce vyriešiť, budeme to musieť prebrať, nech to bude akokoľvek nepríjemné. Eliot sa zhlboka nadýchol.

„Nie, to teda nie. Mýliš sa. Pomáhala mi s premenou. Ani si nevieš predstaviť, aké to bolo ťažké. Potom ma učila, ako to v tomto svete chodí. Vedela si napríklad to, že komu povieš prvýkrát po premene milujem ťa, pripúta ťa to k nemu, doslova. Možno sa ti to bude zdať ako nejaká super fantasy kniha, no toto je skutočnosť. Nemôžem za to, že ja som k nej cítil to isté. Je mi to ľúto, že to skončilo práve takto, Minie. Naozaj som ťa miloval, no medzi nami je už koniec. Ale ver mi, že si ma sklamala. Myslel som si, že Dereck je len kamarát z detstva...“ Rýchlym krokom prešiel k dverám a zmizol.

Na hrudi som začala cítiť tlak. Srdce sa mi šlo zblázniť a každý jeden úder mi spôsoboval bolesť. Prečo sa to muselo skončiť práve takto? Chcela som len to, aby sme si pohovorili o tom, čo sa vlastne stalo, no on to musel otočiť na toto. Všetku vinu zvalil na mňa. A čo to pripútanie? O tom som nevedela vôbec nič. Ak to je pravda, tak som spútaná práve s Dereckom. Jemu som dnes povedala, že ho milujem. Oprela som sa o stenu a zhlboka dýchala. Toto je len sen. Musí to byť len sen! Už som dlhšie v sebe nedokázala udržať tie slzy. Teraz som sa cítila ešte viac opustená.

„Minie? Minie, čo ti urobil?“ spýtal sa Dereck vystrašeným hlasom. Pribehol ku mne a zdvihol mi hlavu. Len teraz som si uvedomila, že vzlykám a od sĺz mám mokrú celú tvár. Bola som príšerne slabá, nevládala som sa ani postaviť. Hlava mi opäť klesla dozadu. Sedela som na zemi a snažila sa nepozerať na Derecka, ktorý sa práve nado mnou skláňal. Kolená som si objala rukami a pritisla k sebe bližšie. „Si v poriadku?“ skúsil to znovu. Nemala som chuť sa s niekým rozprávať. Chcela som len... čo vlastne chcem? Aby sa Eliot vrátil a povedal, že toto bol len jeden nechutný žart a že je všetko v poriadku? Alebo aby ma Dereck objal a povedal, že ma miluje? Naozaj nie je len náhrada za Eliota? Za tieto dni mi to tak neprišlo, naozaj som ho začala mať rada. A ako sa hovorí - stará láska nehrdzavie. Asi na to pomaly začínam veriť.

Pomedzi vzlyky som sa zmohla len na tieto dve slová: „Je koniec.“

„Nie!“ povedal a prinútil ma, aby som sa na neho pozrela. Jeho tvár som videla nejasne, no mohla som si domyslieť, že by som podľa jeho výrazu spoznala, že je naštvaný a zároveň má aj strach. No nechcela som, aby sa o mňa bál, alebo aby sa mu Eliot protivil. On za to nemôže. „Idem za ním. Hneď. Ak mi ty nechceš povedať, čo ti urobil, ja to z neho vymlátim, sľubujem.“ Chytil ma za ruky a pomohol mi postaviť sa. „Potom sa naješ, lebo si strašne bledá.“

Potiahla som nosom. „Bodla by sprcha.“

„Fajn, takže to urobíme takto. Teraz sa naješ, ja pôjdem za Eliotom a ty potom pôjdeš do sprchy. Súhlasíš?“ opýtal sa a pritiahol si ma k sebe. Momentálne som pri ňom necítila nič. Žiadny pocit bezpečia ani nič podobné. Akoby sa to vytratilo po tom, čo sme sa s Eliotom rozišli.

„Nie, Dereck... nebudeš nikoho z ničoho obviňovať. Eliot za nič nemôže. Povedal mi len pravdu. Asi,“ odpovedala som a previnilo sklonila hlavu. Zotrela som si posledné slzy s tváre.

„Ako to myslíš? Akú pravdu?“ Teraz hovoril už zvýšeným hlasom. „Minie, odpovedz mi.“ Otvorila som ústa a chcela mu povedať to, čo mi povedal Eliot, no na poslednú chvíľu som sito rozmyslela. Naozaj netúžim po tom, aby šiel za ním. Obaja sú charmed, mohlo by to dopadnúť vážne zle.

„Dereck, toto si musím vyriešiť sama. A teraz by som bola fakt rada, ak by si ma nechal tak. Potrebujem aj zavolať matke. Ak teda so mnou bude chcieť hovoriť. Potom bude treba trénovať s krídlami, no pred tým musím ísť za Damienom, nech mi odpovie na všetky otázky, ktoré mám.“ Dereck sa pri týchto slovách zamračil.

„Nechceš, aby som tis tým pomohol ja?“ overoval si, no nemyslím si, že je taký sprostý aby mu to nedošlo už pred chvíľou.

„Pozri sa, najskôr si potrebujem všetko premyslieť a Damien mi musí pravdivo odpovedať na otázky. Možno potom...“ Do očí sa mi znovu začali tlačiť slzy. Keby som mohla, hneď teraz by som sa mu hodila okolo krku a povedala, že chcem, aby bol stále pri mne. No ak by som to tak urobila, nebolo by to správne. Veď len pred niekoľkými minútami som sa rozišla s Eliotom a na ďalší vzťah nie som pripravená. Niežeby som si s Dereckom nezačala niečo pred tým, no možno som ho naozaj mala len ako náhradu... Nie, najbližších pár dní sa chalanmi nechcem zaoberať.

Dereck si povzdychol a ešte raz sa na mňa pozrel. Potom sa naštvane otočil a odišiel. Vedela som, že vedľa je Eliot, tak som zozbierala všetky svoje sily, aby som prešla k dverám, ktoré Der stihol zavrieť. Vydýchla som od úľavy, keď som sa tam dostala. Na moje prekvapenie tam bolo ticho. Chvíľu.

„Eliot, môžeš mi láskavo vysvetliť, čo sa tam dialo?“ opýtal sa ho podráždene Dereck. No, a je to tu! Ak sa dozvie, čo mi povedal Eliot, už so mnou neprehovorí.

„Nech títo povie sama,“ odvetil Eliot. Potom som započula tichý šepot.

„Pýtal som sa to teba, ta mi odpovedaj, Grump! A nehraj sa na frajera.“ Dereck už naozaj začal strácať nervy. Keby som bola na Eliotovom mieste, radšej by som povedala nejakú lož alebo pravdu. Nemá moc na výber, ak nechce skončiť zle.

Už-už som chcela otvoriť dvere, no Eliot sa ozval: „Nikdy ti pri nej nenapadlo, že má priateľa? Alebo ti to snáď ani nepovedala?“

„Povedala mi to.“

„Vidíš!“ skríkol Eliot. „Tak prečo si jej jednoducho nedal pokoj? Ozaj, napadlo ti niekedy, že si z jej strany len náhrada za mňa?“ Eliot použil tú vetu... myslela som si, že mu na mne ešte aspoň trošku záleží, no mýlila som sa. Hnev mi dodal toľko energie, že som otvorila dvere a doslova tam vtrhla. Nezaujímalo ma, že sa na mňa všetci pozerajú, vrátane Vrellen, ktorá bola z tohto všetkého mimo.

„Minie?“ šepol Dereck. Prosím, prosím, nech neuveril tomu idiotovi Eliotovi, ktorému sa zvidelo domýšľať si veci. Snažila som sa jasne uvažovať, no to momentálne nešlo. Začala som sa celá nekontrolovateľne triasť. V chrbte ma nepríjemne pálilo a mala som pocit, že s tými krídlami ani nebudem potrebovať pomôcť. Pozrela som sa na ruky a zbadala, že znaky sú viac fialové než predtým.

„Povedz mu, čo je pravda,“ vyzval ma Eliot. Nemala som chuť sa k nemu otočiť, preto som si len neveriacky povzdychla.

„Nechaj ju tak.“

„Bol si len náhrada,“ povedal víťazne Eliot. Dobre vedel, že týmto pokazí úplne všetko. A že všetko sa obráti v jeho prospech.

„Nie!“ Hlas sa mi doslova triasol, preto to vôbec neznelo presvedčivo. Dereck vyzeral úplne zmätene a neustále sa neveriacky pozeral raz na mňa a raz na Eliota. „Tak to nie je, Dereck. A ani nikdy nebolo.“

„Dosť, odmietam sa o tom teraz rozprávať, Minie,“ odpovedal. Iste je toho naňho teraz veľa, možno viac ako na mňa. Aj on si musí oddýchnuť, a toto mu len odoberá energiu.

Otočil sa a odišiel.

„Minie, jedz,“ povedala Riley už asi po stý raz. Sedela oproti mne a neustále ma nútila jesť. Viem, že som normálne jedlo nejedla už dosť dlho, no na tieto cereálie som naozaj nemala chuť. Vlastne som nemala chuť na nič. „Zavolám Damiena,“ vyhrážala sa. Jej vibrácie ešte viac zosilneli, keď zvýšila hlas. Vnímala som aj tie Sebastianove vibrácie, takže to bolo niečo strašné. Ako môžem mať pri tomto chuť na jedlo?

Mávla som rukou, že mi to je fuk. „Aj tak by si ma nedonútila jesť.“ Riley si len úplne bezmocne povzdychla a obrátila sa k Sebastianovi.

„Ty mi nepomôžeš?“

„Miláčik, nechaj ju tak. Keď bude mať chuť sa najesť, tak tak aj urobí.“ Myslím, že takúto odpoveď od neho nečakala. Len som sa uškrnula a usmiala sa. Pri Riley mi vždy nálada stúpla a cítila som sa lepšie. No chuť do jedla bola stále minimálna.

„A kam šiel Dereck?“ opýtala sa ho a pozrela na mňa. Prevrátila som očami a snažila sa tváriť, že ma to vôbec nezaujíma. No v skutočnosti by som aj zabíjala pre to, aby som to zistila.

„Išiel si trošku prevetrať hlavu a pozrieť sa do Mystery.“ Ha, tak predsa to niekto vie! A možno to Riley vedela, no nechcela mi to povedať, tak to urobila takto. Je mi jedno, ako to bolo, hlavné je to, že už viem, kde je. Dúfam, že sa ešte vráti, aby sme si mohli pohovoriť.

„Ozaj, Min, nemala si zavolať matke?“ spýtal sa Sebastian. Prikývla som a povzdychla si.

„Toto ozaj nebude príjemné,“ upozornila som Riley, keď mi podala svoj telefón. Pomaly som vyťukávala čísla a pri tom sa snažila aspoň trochu upokojiť. Možno so mnou už nebude chcieť hovoriť.

„Som tu s tebou. Nech sa deje hocičo, dobre?“

„Dobre. Tak, som zvedavá, či ešte budem môcť povedať vetu, že sa rada vrátim domov.“

Začala som volať. Zhlboka som sa nadýchla a pozerala sa na Riley, ktorá nepokojne sedela na stoličke.

„Jeffersonová, prosím?“ ozval sa z mobilu hlas mojej mamy.

„Ahoj, mami!“ nadšene som ju pozdravila.

„Min?“

„Áno, to som ja. Volám ti...“ zaťala som hovoriť, no prerušila ma.

„Prepáč Minie, ale ja sa s tebou už nemám o čom rozprávať. Príď si po veci. Morgan ti nepovedala, že si mala na výber. Každý by predsa mal právo zvoliť si to, čím chce byť. Nemala si byť anjel, chcela som ťa ochrániť, zlatko. Teraz už nepatríš do nášho sveta. Príď si po svoje veci.“ Tú, tú, tú. Do očí sa mi hneď nahrnuli slzy a hrdlo sa stiahlo. Mobil som podala Riley.

Prečo? Čo jej vadí na tom, kým som? Mne sa to páči, aspoň niečím som výnimočná a odlišná od iných. Neverím jej to, že som si mohla vybrať. Proste som sa tak narodila. A prečo si vlastne ona mohla vybrať? Je tu niečo, o čom neviem, čo mi radšej zatajili? Musím sa porozprávať s niekým, kto na tie otázky pozná odpoveď. Damien!