24. kapitola

Pomaly som prešla cez obývačku, kde prekvapivo nik nebol, k zadnému vchodu. Chcela som ísť do záhrady na čerstvý vzduch, kde by sa mi iste dobre premýšľalo. No to by nebolo ono, keby mi do toho niečo neprišlo.

„Minie,“ šepol niekto za mnou. Pri Dereckovom hlase mi až podskočilo srdce. Otočila som sa a zbadala ho, ako stojí vo dverách. „Pýtala si sa na mňa, tak som prišiel.“

„Ako...“ chcela som sa spýtať, no skočil mi do reči.

„Vedel som to. Vedel som, že chceš, aby som bol pri tebe. Cítil som to.“ Dereck sa pri tom usmieval a stále sa ku mne približoval. Cítila som jeho vibrácie spolu s jeho neuveriteľne nádhernou vôňou. Nemohla som sa ani pohnúť, pretože ak by som tak urobila, asi by sa mi zatočila hlava. Ach, Dereck... Urobil ku mne ešte jeden krok a chytil ma za ruku. „Damien povedal, že by bolo dobré potrénovať s krídlami a ovládaním znakov. Čo ty na to, keby som ti s tým pomohol?“ opýtal sa.

Bez toho, aby som si spomenula na to, čo som si predtým povedala, som prikývla. „Budem rada.“

A to som si chcela dať s chalanmi pokoj!

„Tak teda poď,“ povedal a potiahol ma za ruku, „zabezpečím ešte, aby nás nik nevidel.“ Keď som sa na neho nechápavo pozrela, dodal: „Uvidíš.“ Fajn, pred chvíľou som zistila toľko vecí, o ktorých som si myslela, že neexistujú, takže toto by ma nemalo prekvapovať. Ale aj tak – Dereck je niečo ako čarodejník, takže iste dokáže všelijaké veci. Veď kto by dokázal dať oheň do bubliny z vody?

Neisto som kráčala za Dereckom. Ešte stále sme sa držali za ruky. Keď sme zastali, Dereck sa odo mňa vzdialil a začal skúmať vysoké živé ploty.

„Čo to ideš robiť?“ opýtala som sa ho.

„Vieš, bol by som nerád, ak by nás tu niekto videl. Preto vytvorím okolo záhrady a nad domom niečo ako ochrannú zónu, cez ktorú človek neuvidí- teda... uvidí, ale nie nás, len prírodu.“ Dereck sa pri tom šibalsky usmieval, takže mi to pripadalo ako jednoduchá vec. Pre neho áno.

Zdvihol ruku a dlaň namieril na vrchol vysokých tují. Zatvoril oči a sústredil sa. Okolo očí sa mu zrazu objavili modrofialové znaky okolo očí – ťahali sa spod očí až nad obočie. Dereck s nimi vyzeral nádherne. Otáčal sa dookola a pri tom mal stále zatvorené očí. Z ruky mu už nevyžarovala žiadna žiara, no aj tak som cítila, že Dereck niečo robí. S rukou pred sebou sa pomaly otáčal okolo vlastnej osi. Zastal predo mnou a pousmial sa. „Hotovo.“ Otvoril oči a poobzeral sa okolo seba.

„Páni...“ vydýchla som.

„Nuž, aspoň teraz som rád, že nie som obyčajný chalan.“ Dereck mykol plecom. Asi ma pochopil trochu zle. Tým slovom som myslela niečo úplne iné.

„Nepovedal si mi, že aj ty máš nejaké znaky,“ obvinila som ho.

„Nemali sme čas preberať takéto veci. Naučil som sa svoju moc kontrolovať, takže ich na mne zbadáš len občas. Ale mám strach, že tebe z toho čela a z rúk nezmiznú, ak sa budeme flákať,“ pripomenul mi, no ja som sa nedala.

„Každý človek... bytosť... má niečo charakteristické? Tak, ako anjeli majú to, čo ja?“ Dereck na moju otázku reagoval len prikývnutím.

„Je to vlastne niečo ako poznávajúci znak,“ dodal. „Minie, dva dni je naozaj krátka doba, nemôžeme sa zabavovať.“

„Dobre,“ odsekla som. „Len som chcela zistiť ešte trošku viac.“ Založila som si ruky na hrudi a čakala, čo budeme robiť.

„Na to budeme mať čas neskôr. Aj tak – ak by ti niekto dnes povedal ešte zopár faktov, asi by ti z toľkých informácii praskla hlava.“ Dereck sa na mne zjavne zabával, no mne do smiechu nebolo. Naozaj som o ňom chcela vedieť oveľa viac!

„Pokús sa zamaskovať tie znaky,“ vyzval ma Dereck. Nechápavo som sa na neho pozrela, pretože som nevedela, čo robiť. Každý hovorí o tom, že sa to dá ovládať, ale nik nepovie ako. Der si povzdychol. „Pozeraj.“ Ukázal na svoje znaky okolo očí. O malú chvíľu začali blednúť, až sa úplne stratili. Nebolo vidieť ani obrysy. A toto by som mala vedieť aj ja. Pozrela som sa na svoje špirálovité znaky na rukách a len neveriacky pokrútila hlavou. To je nemožné.

„Mmm, ja to neviem.“

„Chceš mi povedať, že je také ťažké sa sústrediť?“ opýtal sa. „Minie, je to jednoduché...“

„Ako?“ Pristúpil ku mne ešte bližšie a dotkol sa mojej ruky, ktorou som hneď uhla. „Prepáč,“ šepla som a pozrela sa mu do tváre. Chápal ma a chápal aj to, že teraz nie som celkom v poriadku. Ešte raz sa pokúsil sa ma dotknúť, čo sa mu podarilo. Jemne som sa zachvela, pretože ten dotyk bol ako elektrický šok. Predtým som nič také necítila. Je to to spútanie? Bolo mi to jedno, pretože som sa pri ňom cítila naozaj úžasne. Až na to, že mi srdce vynechalo zopár úderov a potom sa znova rozbúchalo – oveľa rýchlejšie ako obyčajne.

„Dobre, tak teraz zatvor oči a uvoľni sa. Musíš chcieť, aby tie znaky zmizli, stratili sa z tvojej pokožky. Poď na to.“

Urobila som to, čo povedal. Poslušne som zatvorila oči a snažila sa uvoľniť. No to sa pri ňom nedalo, ešte stále sme sa držali za ruky. Neustále som myslela na to, že je vedľa mňa.

Prosím, zmizni! Zmizni... – prosila som v mysli, no pravdepodobne neúspešne, keďže Dereck prehovoril a vôbec to neznelo tak, žeby sa mi to podarilo: „Musíš sa viac snažiť.“ Otvorila som oči a venovala mu jeden z tých hnusných pohľadov.

„To sa ti ľahko povie,“ odsekla som a založila si ruky na hrudi. Pozrela som sa na tie – teraz prekliate – znaky. Mohlo by to fungovať aj jednoduchšie.

„Asi si sa nesnažila.“

„Dereck, ale to nejde, ak sa ma držíš,“ priznala som. Pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím a chcel sa zasmiať, no našťastie sa ovládol. Odstúpil odo mňa a vzdychol.

„Dobre, takže to skúsiš ešte raz. Musíš sa uvoľniť sa uvoľniť a nemyslieť na nič iné. Uvidíš, nie je to ťažké.“

„To sa ti ľahko hovorí, keď to už vieš.“ A bola to pravda! Viem, že ja to niekedy tiež poviem, ale teraz to je pre mňa sakra ťažké.

„Aj ty sa to naučíš. No, skús...“

Znovu som zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Teraz sa to musí podariť. Prestala som myslieť na to, že sa na mňa Dereck ešte stále pozerá a že stojí predo mnou. Cítila som však jeho prítomnosť a jemné a príjemné vibrácie, no kašľala som na to. Derecka som úplne vytlačila zo svojich myšlienok a sústredila sa na znaky. V mysli som si stále premietala obraz Derecka, ako mu miznú tie znaky. Predstavila som si, že aj tie moje znaky takto pomaly miznú. Sústredila som sa na podivnú silu, ktorú som pociťovala práve na rukách a na čele.

Dereck zrazu od prekvapenia vydýchol, takže sa to muselo podariť.

„Úžasné!“

Otvorila som oči a zbadala jeho prekvapený výraz v tvári. „Tak?“

„Zmizli. Podarilo sa ti to. A nemyslel som si...“ Skočila som mu do reči: „Podarilo sa nám to. Nám obom,“ opravila som ho.

„... nemyslel som si, že sa ti to podarí už na druhý raz.“ Uškrnul sa. „A môžeš za to len ty, Minie.“

„Ďakujem ti,“ šepla som.

„Ešte neďakuj, neskončili sme,“ pripomenul mi. „Máme na to len dva dni a ja naozaj pochybujem, že sa naučíš znaky a krídla kontrolovať. Musíme na tom pracovať celé dva dni.“ Dereck si povzdychol a posadil sa na zem. Slnko mu svietilo priamo do očí. Prižmúril, aby ma videl. „Tak, skús niečo sama. Bez toho, aby som ti povedal, čo máš robiť. Napríklad niečo s krídlami.“