27. kapitola

Na ďalší deň som sa zobudila okolo desiatej ráno. Zvyčajne tak dlho nespím, ale po včerajšku som si to mohla dovoliť. Bola som nesmierne rada, že mi to s tými krídlami a znakmi ide tak dobre, no Dereck mi aj tak sľuboval, že dnes to budeme skúšať znovu.

Cítila som, že sa mi akosi divne dýcha. Dokelu! Mám nádchu. To je fakt skvelé...

Konečne som sa vytrepala z postele a zamierila do kúpeľne. Vyčistila som si zuby a umyla sa. Chvíľu mi trvalo, kým som zo seba urobila človeka. Potom som sa šla prezliecť. Obliekla som si voľné červené tričko a tepláky. Veď toto je odteraz môj domov nie? Tak si tu môžem chodiť oblečená ako po dome.

Celý čas som nemohla prestať myslieť na včerajšok. Ak predsa... predsa som do Derecka zamilovaná až po uši! A ten včerajší večer bol proste nezabudnuteľný. Keď som si tak na to spomínala, zatúžila som ho znovu pobozkať.  Dúfam, že je v dome, inak asi zošaliem. Musím ho aspoň vidieť.

Keď som vošla do kuchyne s nádejou, že tu Dereck bude, len som si nešťastne povzdychla. Nebol tu. Ani v tomto dome. Necítila som jeho vibrácie. Bola tu len Morgan, Sunny a Vrellen. Ktovie, kde bola Vrellen. Spala tu dnes vôbec? Dereck mi spomínal, že tu zostane aj Eliot a Vivienne.  Nuž, radšej sa tým nejdem zaoberať. Nechcem si svoju náladu kaziť ešte viac.

Vari Dereck bude cítiť, že ho tu potrebujem a príde čo najskôr.

Urobila som si raňajky – cereálie s mliekom. Zjedla som to tak rýchlo ako som  to aj nachystala. Nemala som dobrú náladu, takže mi jesť až tak moc nechutilo, no bola som hladná.

Znudene som sa posadila na pohovku a čakala, kedy sa tu niekto objaví. O malú chvíľu som pocítila známe vibrácie. Dereck!

Rozbehla som sa k dverám. Počula som, ako pred domom zastalo auto. Zachytila som aj Damienov hlas, no to mi bolo momentálne úplne jedno. Otvorila som dvere a pribehla k Dereckovi. Hodila som sa mu okolo krku, stúpila si na špičky a pobozkala ho. Toto som potrebovala. Myslím, že toto nie je len spútanie. Pravdepodobne nebudem zvládať, ak pôjdeme do školy a budeme mimo seba. Je jednoducho ako moja droga.

Dereck sa len zasmial a Damien prešiel okolo nás s úsmevom na perách. Len teraz som si všimla, že boli v obchode. „Milé privítanie,“ šepol.

„Dobré ráno.“ Ešte raz som spojila naše pery, a potom som sa od neho odtiahla. Vzala som mu z rúk jednu tašku a spolu sme vošli do domu.

„Páni, vy ste snáď vykúpili celý obchod?!“ započula som za sebou rozčúlený hlas Morgan.

„Je nás tu veľa, miláčik, treba veľa jedla,“ odvetil pokojne Damien. Pozrela som sa na Derecka, ktorý ukladal nakúpené veci do chladničky a do poličiek. Ja som momentálne sedela na stoličke, pretože mi Dereck povedal, aby som ešte chvíľu oddychovala, pretože vraj o chvíľu pôjdeme trénovať. No, zajtra je škola, takže by som si silu mala šetriť aj na zajtra... ach, ako sa mi tam nechce ísť. bolo mi bez nej naozaj super. Teda až na pár nepríjemných vecí.

„Poď,“ povedal Dereck a chytil ma za ruku. Uvedomila som si, že som sa zamyslela natoľko, že som si nevšimla ďalších, ktorí sa prišli najesť. Konkrétne Vivienne, ktorá ma doslova vraždila pohľadom. Neviem prečo, no myslela som si, že by to malo byť naopak. Ďalej tu bola Vrellen – ako vždy sa usmievala. Pravdepodobne nie je taká ako jej sestra. Aspoň dúfam. No a nakoniec tu prišiel aj Eliot. Hneď vyhľadal Vivienne, aby ju pobozkal na líce. Dereck si všimol, kde sa pozerám, tak si ma otočil k sebe a vtisol mi bozk na čelo. Tým mi spôsobil menší záchvev a hneď som sa cítila oveľa lepšie.

Samozrejme, že Eliot nás videl, ale hneď sa otočil, akoby sa ani nič neudialo. Tcss.

S Dereckom sme prišli na záhradu. Naozaj sa mi nič robiť nechcelo, no ak potom budem mať pokoj, tak nech to mám čo najrýchlejšie za sebou.

Znovu som sa sústredila na znaky a mravčanie v chrbte. Dereck šiel bokom.  Na čele a rukách ma niečo zašteklilo, takže znaky by sme mali. Už len kŕdla. Zrazu ma Dereck schytil za ruku. Takto som sa sústredila len naňho a nie na to, aby sa mi na chrbte zjavili krídla.

„Dereck!“ skríkla som a pozrela som sa na neho. „To malo znamenať čo? Pusti ma, dobre?“

Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Nie, Minie, musím to skúsiť aj takto. Vlastne... musíš sa naučiť narábať s krídlami aj keď bude niekto pri tebe alebo ak budeš pod obrovským tlakom. To druhé sa ti už podarilo. Ak by si ma včera od seba neposlala preč, mali by sme to všetko už za sebou.“ Zamračila som sa.

„Ale veď...“ začala som protestovať, no v tom mi došlo, že to aj tak nebude stáť za nič. Len som si povzdychla a znovu zatvorila oči. Snažila som sa nemyslieť na Derecka, ale to teda nešlo, keď sa ma dotýkal. Nemohla som mu ani povedať, nech ide odo mňa aspoň na dva metre ďalej. Musela som to zvládnuť aj takto!

Všetku energiu som využila na to, aby som zabudla na Derecka vedľa seba. O malú chvíľu som cítila, že na chrbte niečo je.  Istotne to boli krídla.

„Úžasné, Minie. Dokázala si to,“ nadšene zvolal. Ja som sa momentálne cítila akoby po mne prešiel valec, a to bolo len ráno.

„Prečo mi nikto nepovedal, že z toho budem taká vyčerpaná?“ opýtala som sa ho, oči som mala ešte stále zatvorené. Dereck si ma k sebe pritiahol a objal ma. Oprela som sa o neho a povzdychla si. Zamávala som krídlami a čudovala sa, že aj na to musím využiť toľko energie.

„Ak chceš, môžem to zmeniť. Viem si predstaviť, čo to pre teba znamená.“ Než som si stihla dať jeho slová dokopy, priložil pery na moje čelo. Cítila som, ako celým mojim telom prechádza uzdravujúca sila. No teraz som nebola zranená, takže sila sa vo mne hromadila. Zrazu som pocítila, že už mi je o trochu lepšie. „Tak?“ opýtal sa.

„Vďaka, hneď mi je lepšie.“

„Damien sa kedysi o tomto preriekol, tak som to musel vyskúšať. A dnes ráno povedal aj to, že treba spoločnými silami domyslieť a vymyslieť divadielko, ktoré použijeme ako krytie v škole. Predsa, ja nastupujem na školu a niekto by ma mohol poznať. Ty si sa rozišla s Eliotom a teraz sme spolu...“ Takže nás už berie ako pár. Potešilo ma to.