3. kapitola

Bol to ten chalan zo supermarketu. Ten chalan, z ktorého som bola vtedy tak mimo. Bol to Zachary Coleman. Vlasy mal tentoraz stiahnuté v malom chvoste na chrbte, takže som ho takmer ani nespoznala. Keďže jeho vlasy neboli dosť dlhé, pohľad naňho z profilu stál za to – bol zlatý.

„Páni, ja som vedel, že ťa odniekaľ poznám. Vlastne nie teba, ale tvoju matku. Dianna Clementová, jedna z najlepších strážcov,“ povedal s povzdychom a podišiel až ku mne. Ja som ešte stále stála v šoku a pozerala naňho ako na zjavenie. Nielen preto, že ma prekvapilo jeho povolanie, ale aj preto, že s mečom za opaskom vyzeral naozaj dobre.

„Ahoj.“ To bolo jediné, na čo som sa zatiaľ zmohla. Poobzerala som sa okolo seba a zistila, že takmer všetci sú už poprideľovaní k strážcom. Takže mne ostal Zachary.

„Dúfam, že ti nebude prekážať, ak ťa budem učiť. Ako sa zdá, ostali sme už len my dvaja.“ Zachary pri povedaní poslednej vety len kývol hlavou k ostatným a usmial sa. Iste si všimol, kde som sa pred chvíľou pozerala. Znovu som nevedela, ako to vzal, pretože to znelo tak, akoby som chcela byť s niekym iným. Rozhodla som sa už radšej plne sústrediť na to, čo nás čaká ďalej. Som zvedavá, ako mi to pôjde v jeho prítomnosti.

„To aby sme už začali.“

V telocvični sme sa rozmiestnili tak, aby sme si navzájom nezavadzali, niektorí šli aj von, keďže bolo pekné počasie a pravdepodobne by sme tu nemali dosť miesta.

„Fajn, dnes by sme mohli prebrať aj štyri ďalšie obrany, pretože sú fakt ľahké. Začneme týmto...“ Vytiahol svoj železný meč a postavil sa do postoja, ktorý sme mali minule. Tuším, že to bol en-garde. Alebo inak pozdrav. Potom dal pravú nohu dozadu a meč len spustil dodola. Pokiaľ si pamätám, tak toto bola prima. Ďalej meč zdvihol. Rukami však neurobil žiadny pohyb, iba ho chytil do oboch rúk, len čepeľ teraz smerovala dohora. Ako som si ho tak prezerala, ak vyzeral tak, že ho to zaujíma a byť strážcom ho aj baví. Stál tak, ako nám to minule ukazoval Robert. Svoj postoj mal iste správny. Kolená mal miernejšie pokrčené a telom bol trochu otočený doprava.

„Tercia,“ povedal. Potom urobil krok dozadu, meč mal teraz na opačnej strane. „Kvarta. Toto sa teraz naučíš. Je to ľahké.“

„Ako pre koho,“ zašomrala som potichu, ale on ma počul, tak len nesúhlasne pokrútil hlavou a zasmial sa. Zachary sa postavil vedľa mňa a postavil sa do tej tercie. Pozrel sa na mňa a hlavou kývol, aby som urobil to isté, čo on. Tak som sa o to teda pokúsila. Snažila som sa byť v tom istom postoji ako je aj on.

„Dobre, len ruky vystri, musíš ich mať úplne vystreté.“

„Prečo?“ nechápala som. Ale aj tak som vystrela ruky, čo nebolo vôbec také ľahké.

„Pretože sa potom budete učiť útoky a ku každému útoku je aj určená obrana. Pozri sa, čo by sa stalo, keby si nemala dobre ruky.“ Postavil sa oproti mne a meč chytil do oboch rúk. Urobil krok ku mne a pri tom si dal meč pred seba. Hranou mi jemne prešiel po holej ruke. Ten dotyk ma len pošteklil na pokožke, no vedela som si ptedstaviť, aké vásledky by malo, kebyže nedával pozor. A nielen on, ale aj ja. „Ešte nižšie!“ Prikývla som na súhlas.

O pár minút som už trénovala tieto dve obrany. Bolo to naozaj ľahké. Najťažšie bolo asi si zapamätať, ako dať tie ruky.

Zachary mi ďalej vysvetlil ďalšie postoje na obranu, ktoré vyzerali o niečo náročnejšie. Pri týchto sa ruky dvíhali takmer nad hlavu. Takmer. Nad hlavou bol len meč, ruky boli vlastne akosi naboku... nedokázala som sa sústrediť na to, čo robil Zachary. Pohľad mi vždy padol na jeho tmavé oči. Stále som čakala, že sa bude pozerať na to, čo robí. No mýlila som sa. Presne vedel, čo robil aj bez toho, aby sa na to pozeral. Bol si tým istý.

Keď ma pohľadom a kývnutím hlavy vyzval, aby som to zopakovala, len som si vzdychla. „Mohol by si to zopakovať ešte raz?“

„Iste,“ zasmial sa. Urobil krok dozadu a meč zdvihol. Potom urobil ďalší krok vzad, ruky s mečom dal ladným pohybom na opačnú stranu, rukami šiel akoby po kružnici, kde stredom bol hrot čepele. Zopakoval to dvakrát. "Toto sa volá kvinta a sexta." Akoby mi to nedoplo už skôr.

Znovu bol rad na mne. Tak som sa pokúsila o to, čo mi pred chvíľou ulázal on. Chvíľu mi trvalo, kým som nabrala odvahu a zopakovala to.

Zachary sa začal smiať, keď som predviedla to, čo mali byť posledné dva postoje na obranu. Meč som chytila do jednej ruky, nasmerovala ho čepeľou na zem a oprela sa oň. Môjmu trénerovi som venovala nenávistný pohľad. Zachary len prevrátil očami. Otočila som sa od neho a poobzerala som sa po telocvični.

Neviem prečo som dúfala, že tu bude aj Samuel. Chcela som vidieť, ako mu to ide, lenže on šiel so svojim trénerom pravdepodobne trénovať von. V telocvični som bola len ja, Neil, Lina a Seth. Lina a Seth už precvičovali to, čo mi ukázal pred chvíľou Zachary. Neil bol ešte stále pri tercii a kvarte.

„Prepáč, ale ak som ťa urazil, tak sa ospravedlňujem, len si to urobila úplne zle. Šla si vždy na opačnú stranu. Ak by som sa nezačal smiať, pokračovala by si v tom a mohlo by sa ti to tak zafixovať a vieš, ako zle sa to preúča?“ vysvetľoval. Lenže toto som ako dostatočné vysvetlenie a ospravedlnenie nebrala. Mohol mi to radšej hneď povedať a nie sa začať smiať.

„Pozri, ruky zodvihneš tak, aby si si obránila hlavu...“ hovoril mi stále dookola a ukazoval, ako to mám urobiť správne. Bolo na ňom vidieť, že ak to takto bude pokračovať ďalej, jeho nervy to neprežijú. Celý ten čas sa tváril, že to zvláda, ale mala som z toho iný pocit.

„Takto?“ opýtala som sa a zopakovala to. Tentoraz som si na tom dala záležať. Keď som urobila zhruba šesť krokov, Zachary vydýchol od úľavy a na jeho perách sa po dlhom čase objavil úsmev. A z toho som mala radosť aj ja.

„Toto už bolo dobré. Nabudúce to dotiahneme.“ A to bolo všetko. Tréning sa skončil a ja som mohla ísť konečne domov.

Pôvodne som mala v pláne sa ponáhľať domov, aby som mohla byť s mamou, lenže moje plány mi prekazila blonďák stojaci pri mojom aute. S povzdychom som len spomalila krok, aby som si dovtedy premyslela, ako sa vlastne k nemu budem správať. Možno... možno by som mu mala povedať, nech na to zabudneme. A ešte dodať, že nech sa o to už viac nepokúša, inak dopadne naozaj zle.

Keď som prišla k autu, Samuel sa na mňa ospravedlňujúco pozrel a pousmial sa. Ajaj, toto teda nebude ospravedlnenie.

„Sam, čo chceš?“ vybafla som naňho, čím som spôsobila, že jeho tvár úplne skamenela. Prekvapenie v jeho očiach nešlo prehliadnuť.

„Ja... veď vieš, to... čo sa stalo... medzi nami...“ habkal a ja som si začínala myslieť, že z neho nakoniec predsa vylezie ospravedlnenie. Samuel zatvoril oči, zaťal dlaň a zhlboka sa nadýchol. Keď oči znovu otvoril, upriamil ich na mňa. „Neľutujem to, čo som urobil. Možno by bolo dobré hneď sa aj priznať, čo k tebe cítim. Lenže z tvojej reakcie som pochopil, že ty ku mne nič necítiš. Viem, sme dobrí priatelia, lenže by sme mohli byť aj niečo viac, nemyslíš? Aj tak si už o nás myslia, že spolu chodíme!“ Zahryzol si do pery a urobil krok ku mne. Čakal, že urobím to isté a objímem ho, ale ja som nič také v pláne nemala robiť. Ak by som sa k nemu priblížila, pravdepodobne by som ho len prefackala, aby sa spamätal. Nehovorila som mu už asi stokrát, že z nášho priateľstva nič viac nebude? Že budeme navždy len dobrí priatelia?

„Sam, aj keby som chcela, tak k tebe nebudem nič cítiť, pretože ťa beriem ako vlastného brata. A to sa nezmení.“ Hovorilo sa mi to ťažko, lebo som ho tým ranila. Ale koledoval si o tom sám. Chcela som len to, aby to medzi nami bolo ako doteraz. Len netuším, čo všetko sa teraz zmení. Dúfam, že nič.

„Ale mohla by si skúsiť... čo keby sme to aspoň skúsili.“

„Nie! Sam, toto odo mňa nežiadaj.“

„Dobre,“ vzdychol. „Aj tak ti nepoviem, že mi to je ľúto, lebo by som ti klamal.“

„Bola by som rada, ak by sme sa tvárili, že sa medzi nami nič nestalo. Platí?“ navrhla som a dúfala, že to prijme.

Nakoniec prikývol.

Lenže potom si všimol niečo za mnou. Jeho oči sa rozšírili od hrôzy a zhlboka sa nadýchol. „Melissa!“ skríkol. Ja som sa otočila a Samuel okolo mňa rýchlo prebehol. Melissa bola pravdepodobne tiež na parkovisku. Najskôr som si myslela, že to bude mať niečo spoločné s autom. Ako prvé mi napadlo, že sa na ňu nejaké rúti, lenže keď som zbadala, čo sa vlastne robí, zmenila som názor a ponáhľala sa k nej.

Mel kľačala na zemi a Sam bol pri nej. Jednu ruku mal položenú na jej pleci a druhou jej dvíhal hlavu, aby sa naňho pozrela.

„Melissa, si v poriadku?“ opýtala som sa vtedy, keď sa Samuel spýtal: „Čo sa stalo?“

Keď som sa k ním priblížila, všimla som si, že Melissa je strašne bledá, kruhy pod očami bolo vidieť už z diaľky. Lesklé oči upierala do zeme.

Jediné, čo mi zišlo na um bolo, že jej zomrel otec – strážca. Ale to by znamenalo, že ho niekto zabil. Matku nemala, zahynula pri tragickej nehode. Dúfam, že to nebude ono.

Lenže čo iné by sa jej mohlo stať?