3. kapitola

„Hmmm. Zajtra by sme mohli niekde zájsť. Teda až po práci. Čo ty na to, Min? Dlho sme boli bez seba. Škola nás zamestnáva až príliš, nezdá sa ti?“ spýtal sa Eliot. V jeho náručí som sa cítila tak bezpečne a vynikajúco. Zdvihla som hlavu a naše pohľady sa stretli.

„Zajtra je piatok, takže by to aj šlo. Ale nemáš náhodou po škole tréning? A áno, so školou máš úplnú pravdu. Samé testy a tak ďalej. Už ma to nebaví,“ vzdychla som a on ma len pevnejšie objal. „Už nech je voľno.“

„Zlatko, neboj sa, my to zvládneme.“

„A ako to je teda s tým zajtrajším tréningom?“ pripomenula som mu.

„Oh, no... áno, o piatej by som tu mal byť, o pol deviatej nám to tu končí, takže potom by sme mohli ísť do kina. Čo ty na to?“

„To nie je zlý nápad. A keď sme ešte len pri nápadoch, tak čo tak zájsť na film dnes k nám? Naši nie sú doma, šli ku známym, ale kde, to už neviem. A vraj sa vrátia až zajtra večer. Tak čo?“ Eliot sa na mňa usmial a postavil ma späť na zem. Taktiež vstal zo stoličky a pohladil ma po tvári.

„Áno, to by šlo. Zajtra sa neučíte ani vy, však?“ Čože? Oni sa neučia? To má vyť akože nejaký vtip?

„Vy sa neučíte?!“

„Športový deň,“ mykol plecom.

„Ach. Tak teda. Celkom som na to zabudla. Ďakujem, že si mi to pripomenul. Teším sa na to.“ Áno, šport som milovala. Ale len dovtedy, pokiaľ sa mi nestalo niečo vážne. Preto sa riadil heslom – Športom k trvalej invalidite. Neraz sa mi stalo, že som pri behu nešťastne stúpila, a potom som nemohla poriadne došliapnuť, pretože ma to neskutočne bolelo. Alebo boli aj také úrazy, pri ktorých tiekla krv. Au a fuj! Neznášala som pohľad na krv a aj jej pach. Z toho mi občas prišlo nevoľno.

„To som rád, že sa tešíš.“

„No tak teda čo? Prídeš?“

„Lákavá ponuka, veľmi lákavá ponuka, keďže má dnes Beccy oslavu. Pätnáste narodeniny. Kto by to bol povedal, že tá večná otrava bude mať niekedy toľko?! Taktiež naši nie sú doma a ja som bol poverený strážiť tú párty. Ale myslím, že ak by som sa na pár minút vzdialil od domu, bolo by to len dobré.“

„Tak prídem ja k tebe. Predpokladám, že aspoň tvoja izba bude voľná,“ zasmiala som sa.

„Ty si naozaj myslíš, že to bude dobrý nápad? Nenecháme to predsa len na piatok. Alebo... aha, jasné, si sama doma. Kto by chcel cez noc ostať sám, však?“ Pozrel sa na mňa a oči mu zažiarili. Takmer to bolo doslovné! „Nemám tu ale auto,“ povzdychol si.

„To nevadí. Ja tu mám svoje. Môžem si ísť vziať domov potrebné veci, vyrabovať poličku s DVD. Cestou k vám sa môžeme staviť v obchode na pukance...“ Chcela som ešte pokračovať, ale Eliot ma prerušil tým, že mi zakryl ústa. Zamračila som sa na neho.

„Riley má na teba zjavne zlý vplyv.“ Ak ide o ukecanosť, tak u mňa sa to neprejaví nikdy, tým som si istá! „Dobre, ale obchod môžeme vynechať. Pochybujem, že Beccy bude niečo chýbať, pretože vykúpila takmer polovicu supermarketu.“

„Platí, už sa teším,“ povedala som a podišla k nemu.

„Hej, ľudia, kto ste tu?!“ skríkla Riley. Vzdychla som a El sa zasmial. Riley nám nedá pokoj asi nikdy.

„Som naozaj zvedavý, aký má zas problém. Ale asi to nebude nič podstatné. Ozaj, čo to bolo to VSČ?“

„Veľmi sexi...“

„Opovážiš sa to dopovedať, Minie!“ varovala ma. Ak by jej pohľad mohol vraždiť, pravdepodobne by som už bola mŕtva.

„... čašník,“ naznačila som Eliotovi perami tak, aby ma Riley nezbadala.

„Sebastian,“ zasmial sa. Prikývla som. Kedy Riley pochopí, že Sebastian je takmer o desať rokov starší ako ona? Bola by som rada, keby si našla nejakého poriadneho chalana zo školy. A nie tohto... čašníka! Nemôžem však poprieť to, že je sexi. Ale ja mám na rozdiel od Riley rozumu viac. Teda dúfam, pretože ak nie, tak bohvie, čo sa vykľuje z Eliota. Nad tým som sa musela len zasmiať. El je predsa úplne normálny chalan, ktorého milujem!

„Veď počkaj, Min! A Agnes ťa volá na recepciu, hneď. Vraj potrebuje dať do poriadku jednu VIP izbu.“

„Cassidy Lloydová odišla hneď po tom, ako opustila jedáleň,“ dodal Eliot. Vyvalila som na nich oči. Ako to vedia, keď El bol po celý čas tu? Alebo žeby Riley mala nejaké schopnosti, ako mu doručila do hlavy svoje myšlienky? Alebo nie Riley, ale Agnes, ktorá má na starosti hostí?! Alebo som nevšímavá a šibe mi.

„Ako to viete?“ vyhŕklo zo mňa.

„Dnes si predsa meškala, mali sme menšiu poradu. To preto si Riley vzala tvoju izbu a ja zas tú, ktorú mala mať ona. Naozaj sa nestalo nič dôležité. Ale vieme aj to, že slečna Lloydová mala dnes odísť.“

Tak toto je fakt super. Nielenže neviem o porade, ktorú sme nemali už dosť dlho, ale oni mi to tajili?! Čo sa tu, dopekla, so všetkými deje? Akoby mal každý nejaké tajomstvo, ktoré nemôže prezradiť. Tajomstvo... veľmi vtipné! Tu nikto nemá tajomstvá. Alebo áno?

„Prečo som nevedela o porade?“ opýtala som sa a pri tom sa snažila ovládnuť svoj hnev. Toto sa nestáva tak často.

„Ani my sme o tom nevedeli. Stalo sa len to, že sa poprehadzovali služby. Ale tvoje zostali nezmenené, naozaj. Preto teraz chce Agnes, aby si šla dolu. Teda... hlavne ty. Eliot, ty si pohni, ak dnes chcete vôbec vytrčiť päty z Mystery.“

„Počkám ťa pri aute, El. Iste máš veľa roboty. A nechcem naštvať tvoju mamu. Veď vieš,“ zasmiala som sa.

„Tá ma dnes nočnú službu,“ šepol Eliot.

Agnes mi len vysvetlila to, že Morgan si vymení vo štvrtok a v piatok izby s Riley. Vraj už nechce byť na treťom poschodí, odkedy má pocit, že ju tam niekto sleduje. Takže odteraz na poschodí mágie nebudem mať jediná ten divný pocit, že tam je niečo strašidelné. To strašidelné tam aj bude! Mám na mysli Riley a jej neustále hundranie, klebetenie... Už sa neviem dočkať ako jej dnešok vrátim. Predsa len, strašenie ľudí by mohlo byť trestné! A čo keby som do tej izby nevstúpila ja, ale nejaký hosť? No koniec!

Vošla som do skladu, kde je jedna miestnosť vyhradená pre personál. Sú tam dve pohovky uložené oproti sebe, medzi ktorými je nízky stôl bielej farby. Vlastne aj pohovky sú z umelej bielej kože, takže to tu je celkom pekné. V kúte tejto izby je lampa, ktorá je takmer vždy zasvietená, pretože tu je tma.

Posadila som sa ma kraj pohovky a unavene si vzdychla. Nič sa mi nechcelo, nevládala som sa ani pohnúť. Oprela som sa a zatvorila oči.

„Min,“ šepol nádherný hlas hneď vedľa mojej tváre. Bol to Eliot. Cítila som, že ma drží za plecia a... a snaží sa ma zobudiť. Otvorila som oči. V momente som bola na nohách a pozerala sa naňho.

„Šiel som okolo a uvidel ťa, ako tu ležíš. Myslel som si, že sa ti niečo stalo.“

„Ja som zaspala? Áno, asi sa mi tu fakt podarilo zaspať. Nevedela som, čo mám robiť, Agnes mi nepovedala, čo mám robiť.“ Nebola to tak celkom pravda. Nie, že som nemala čo robiť, ale Agnes som sa ani na to nepýtala a nespomínala, že by bolo treba s niečím pomôcť.

„Nuž, aj tak si dnes vyzerala ospalo. Na chvíľu si si zdriemla. To nevadí.“ Eliot sa vážne tváril ak, že je to normálne, no mne to prišlo trápne. Ak by sa o tom dozvedela Agnes alebo pán Newton, možno by som mala po práci.

„No, tak to asi vyzerá, keď sa niekto doma poriadne nevyspí a ponocuje pri televízii s pukancami pri sebe,“ odvetila som, na čom sa El len uškrnul. „Koľko je už hodín?“

„O desať minút končíme.“

„Čože?! To si ma tu nikto nevšimol? Och, to už aby som sa šla prezliecť, nech môžeme čím skôr vyraziť.“ Usmial sa a urobil krok ku mne.

Sklonil hlavu. „Teším sa...“ vydýchol a na malú chvíľu spojil naše pery. Aj tento jemný dotyk spôsobil to, že sa mi zatočila hlava. Byť pri Eliotovi proste bolo niečo úžasné.

„Ako keby ja nie, El,“ povedala som, keď sa odo mňa odtiahol.

„Ja si pôjdem vziať svoje veci, takže sa o chvíľku stretneme na parkovisku.“

Spolu sme vyšli ku skrinkám, ktoré sú určené pre personál.  

Všimla som si, že pri druhých dverách, ktoré tiež vedú do našich šatní, stojí Morgan a telefonuje. Už-už som mala v pláne ju pozdraviť, ale nechcela som ju rušiť, tak som to nechala tak.

Morgan Jeffersonová je jedna úžasná osoba, ktorú mám veľmi rada. Ako som zistila len nedávno, je to moja teta. Vraj to vedela dlho, no mne nič nepovedala. Ktovie, dokedy si to chcela nechať pre seba. Morgan mala blond vlasy znovu rozpustené a padali jej na plecia. Bola opretá o stenu a niečo vysvetľovala. To som spoznala podľa toho, že jednou rukou mávala vo vzduchu. Nechala som ju tak, veď pozdraviť ju môžem aj neskôr.

Dala som si dolu tričko s logom hotela Mystery, kravatu a na namiesto nich som si obliekla modrú bundu. Ešte som sa prezula, vzala kabelku a vybrala sa na parkovisko. Cestou som si znovu uvedomila, že táto miestnosť mi pripomína školské šatne.

„Beccy a jej priatelia obsadili obývačku i kuchyňu... ale televízor mám aj vo svojej izbe,“ povedal Eliot, keď som parkovala pred jeho domom. „Dúfam, že tam bude aj prehrávač na DVD-čká.“

„Hmm, nesvieti sa náhodou aj v tvojej izbe?“ zasmiala som sa, pozerajúc z auta na dom. Ihneď sa tam pozrel. Keď zistil, že som si z neho vystrelila, pozrel sa na mňa.

„Minie!“ skríkol so smiechom.

„Musela som si rypnúť.“

Vyšli sme po schodoch, a potom mi Eliot otvoril dvere. Venovala som mu vďačný úsmev, lebo naozaj neviem, ako by som ich otvorila a pridržala sama, keďže som v rukách držala svoju kabelku a školskú tašku. Keď som vošla do predsiene, započula som hlasnú hudbu.

„Beccy,“ povedal El a prevrátil pri tom očami. Hudba, ktorá bola pustená naplno, mi pripomínala nejakú známu pieseň. Možno remix...

„Prepáč, ale nemyslím si, že si bol iný, keď si prechádzal pubertou,“ a štuchla som ho lakťom.

„No dovoľ. Ja som pokojnej povahy, nepotreboval som ju narúšať technom alebo niečím podobným, zlatko!“ Školskú tašku som si položila k botníku a vyšla do Eliotovej izby.

„Dáš si niečo na pitie?“ zakričal na mňa z dolného poschodia.

„Ďakujem, neprosím.“

Otvorila som dvere na izbe, zasvietila a zostala v nich prekvapene stáť. Toto že je izba, v ktorej býva chalan? Naľavo bola posteľ, na ktorej perina farby nebeskej modrej bola poskladaná a pekne uložená na kraji. Tým sa vlastne vytvorilo kreslo, keďže perina bola pri stene. Pri posteli stál nočný stolík, na ktorom bol malý budík a vreckovky. Písací stôl stál zas na opačnej strane izby. Na ňom bol notebook a nejaké perá. Na kraji bol kalendár, v ktorom bolo niečo poznačené, samozrejme, Eliotovým písmom. Rohová skriňa zaberala celý pravý kút pri okne. Vedľa nej bola nízka polička, na ktorej bol televízor.

„Koho hľadáš? Pretože tu nikto nie je,“ ozval sa zrazu spoza mňa Eliot.

„Nie, nikoho nehľadám. Len ma prekvapila tvoja izba.“

„Nerobil som žiadnu úpravu od tvojej poslednej návštevy, Minie.“

„To viem, ale u chalanov zvyčajne nebýva izba uprataná,“ povedala som.

„Aha, no... trošku som sa nudil, vieš...“

Zasmiala som sa. „Budem si musieť zvyknúť na to, že si poriadkumilovné stvorenie.“ Prikývol a usmial sa. Milovala som jeho úsmev. Bol taký krásny a nikdy som ho nemala dosť.

Eliot ma objal okolo pása a viedol k posteli. V druhej ruke držal misku s pukancami.

„Tak, čo? Aký film si doma našla?“ spýtal sa, keď položil misku na nočný stolík. Popravde, ani som nevedela, čo som vzala. Vtiahla som z tašky kopu dévédéčiek a ukázala na ne, nech si niečo vyberie. „Uff,“ vzdychol, keď sa na to pozrel.

„No čo, tak som mala zásobu,“ odvetila som a posadila sa na posteľ.

„Turista? Čo je to za film?“ opýtal sa s DVD v ruke.

„Ešte som ho nevidela, no vraj je dobrý. Mal by tam hrať Johhny Deep a Angelina Jolie, takže si myslím, že bude skvelý.“ Sú to dokonalí herci – dodala som v duchu.

„Môže byť,“ povedal a šiel zapnúť televízor.

O malú chvíľu som už ležala pri Eliotovi, ktorý pravdepodobne film ani nevnímal. Vždy, keď som sa naňho kútikom oka pozrela, hľadel na mňa. Sem-tam som jeho ruku pocítila na svojej ruke alebo vo vlasoch. 

Ani neviem kedy, no začali mi príšerne klipkať oči a mne nezostávalo nič iné, než sa únave úplne poddať. Jediné, čo si pamätám, bol Eliotov tichý smiech.

Bežala som po lúke posiatej kvetmi. Bola mi zima, no vnímala som to len okrajovo. Na sebe som mala šaty na ramienka, ktoré mi siahali len po kolená. Na nohách som mala krásne topánky farby snehu. Dokonale splývali s mojou bledou pokožkou a zemou podo mnou, ktorá bola pokrytá snehom. Odtiaľ šiel ten chlad!

„Nehľadaj, Minie, nehľadaj...“ Tento zamatový hlas sa ozýval zo všetkých strán ako ozvena. „Nepýtaj sa, nehľadaj, nepýtaj sa...Aj tak nedostaneš odpoveď.“

„Vzdaj sa, Minie, vzdaj sa!“

„Nemáš šancu zachrániť ho!“ Teraz sa hlas ozval tesne pri mne, priamo za mnou. Ostro som vydýchla a prudko sa otočila. Nikto tam však nebol.

„Koho zachrániť? Nikoho nemám v pláne niekde zachraňovať!“ vykríkla som. Tie slová boli akoby z obláčika, ktorý mi práve vyšiel z úst. Zvuk sa tu ozýval zo všetkých strán. Ak niekto niečo povedal, zdvojnásobilo sa to. Nedalo sa určiť, ktorým smerom sa mám pozrieť, aby som zbadala to, čo vydalo zvuk.

„Gratias. Redibo post te,“ šepol ženský hlas. Tie slová predsa povedala Cassidy Lloydová Sebastianovi! Je to nejaký vtip?

„Čo to znamená? Je to nejaké poďakovanie?!“

„Áno, jedno slovo znamená vďaku, ale to druhé je varovanie.“

„Varovanie pred čím?“ spýtala som sa a snažila sa zistiť, odkiaľ ide ten hlas. Komu vlastne patrí? Je tu so mnou ešte niekto?

„Že si po nich prídem! Aj po tvoju lásku!“ zasmiala sa. „A nebude jediný.“

„Nie!“ vykríkla som. Posadila som sa na posteľ a takmer narazila do Eliota.

„Prepáč, snažil som sa ťa zobudiť.“ V izbe už bolo svetlo, takže pravdepodobne je ráno a treba sa chystať do školy. „Strašne si sa prehadzovala, atak som si myslel, že máš zlé sny.“

„Eliot!“ vzdychla som, keď som si uvedoimila, že tobol len sen. Len sen a nič viac.