4. kapitola

Mala som pocit, že cezo mňa prešiel parný valec, bolelo ma celé telo. Takže mŕtva nie som. Takto sa určite nemôžu cítiť mŕtvi ľudia, moroji alebo dhampýri. To je jedno.

No asi by som bola radšej mŕtva – pomyslela som si, keď som si spomenula na Abeho. Neozvala som sa mu, že som v poriadku, ako to robievam každý deň, keď chodievam likvidovať strigojov. No začala som si spomínať aj na to, čo sa vlastne stalo. Ako ten moroj hovoril, že som jeho sestra. A potom ma asi niekto premenil.

Rozbolela ma hlava, tak som radšej nechala všetko tak a snažila sa zaspať. Bolo mi úprimne jedno, kde to som, bola som príšerne unavená. No môj plán prerušili vŕzgajúce dvere. Niekto potichu vošiel do izby.

Otvorila som oči a pozrela sa moroja, ktorý tvrdil, že som jeho sestra. „Kto si?“ opýtala som sa ho potichu.

„Christina. Bože, tak som sa o teba bál. Ja... asi by som mal začať od začiatku, však?“

Začala som ľutovať, že som mu dala najavo, že som hore a nespím. „Asi áno,“ priznala som. Bola som zvedavá, čo mi povie.

„Ja som tvoj brat, Christina. Aj mňa sa rodičia vzdali a nechali tete, nech ma vychová. Dobrovoľne sa stali strigojmi. Teba si adoptovala jedna rodina, kde si vyrastala. Bolo to na Slovensku, však? Tam si bola v bezpečí. Vedel som o tebe a mal som v pláne ťa niekedy nájsť a povedať ti, kto si.“ Posadila som sa a oprela sa o stenu. V hlave mi hučalo a mala som pocit, že mi praskne. „Tvoja adoptívna matka mi poskytovala o tebe informácie a dokonca aj fotky. To preto som ťa spoznal, keď si nás našla."

„Prepáč, ale myslím si, že aj prijmem ešte nejaké množstvo informácii, asi mi praskne hlava. Mimochodom, dalo by sa si odtiaľto zavolať? Mala som byť úplne inde a asi ma šéf zabije, ak sa mu hneď neozvem.“

„Isteže by sa dalo. A jasné, pohovoríme si o tom neskôr. Táto premena musela byť pre teba ťažká.“ Mykla som plecami.

„Stáva sa,“ vzdychla som a zívla si. Christian sa na chvíľu vyparil z izby, takže som mala chvíľu pre seba.

Takže on je môj brat. Vie o mne toho dosť. No stále mu neverím. Môže si vymýšľať, a potom ma zabijú. No ak by som nebola jeho sestra, nezastával by sa ma, keď som t prišla a nechal by toho dhampýra, nech ma zabije. Nevedela som, čomu mám veriť.

Rozhliadla som sa po izbe. Vedela som, ktorými dverami vošiel Christian, takže tam niekde bude pravdepodobne východ. Okrem tých dverí tu boli ešte jedny.

Christian mi podal nejaký mobil a ja som ihneď vytočila Abeovo číslo. Christian mi nechal súkromie a znovu odišiel. Abe to nedvíhal. Skúsila som to ešte dvakrát, a potom sa na to vykašľala. Skúsim to neskôr. Vymazala som číslo na Abeho a povzdychla si. Asi ho už porazilo.

„Boli nejaké straty na životoch z našej strany?“ pýtal sa Christian niekoho. Akurát otváral dvere na izbe, v ktorej som práve ležala.

„Našťastie nie. Tí strigoji boli úplne slabí,“ hovoril nadšene niekto ďalší, koho som predtým nevidela. „Pár dhampýrov je zranených a nemá ich kto vyliečiť. Lissa užíva lieky a Adrian zaspal skôr, než videl posteľ.“ Adrian, Adrian... prečo mi je to meno také povedomé? Zrazu som si spomenula na tie zelené oči a krásnu tvár. To bol on, kto ma premenil.

„Ahoj, Christina. Toto je Eddie Castile, strážca Adriana. Keď som mu povedal, kto si, chcel ťa vidieť a...“ Christian nestihol ani dopovedať, pretože Eddie na mňa vypleštil oči.

„Christian, však to nie je Taša? Ou, aha... nie, prepáč.“ Len som sa naňho pousmiala a vstala z postele. Na ruke som mala gumičku, ktorú som si z nej zložila a vlasy si stiahla do copu.

„Prosím vás, potrebujem sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať do Detroidu! Šéf mi nedvíha telefón a pravdepodobne bude zúriť, ak sa mu ihneď neozvem.“

Christian si len nešťastne povzdychol. „Bohužiaľ, to zatiaľ nebude možné.“ Nechápavo som sa naňho pozrela. „Chceli by s tebou hovoriť. Hlavne kráľovná a zopár strážcov. Neboj sa, nič hrozné.“

„Ohľadom útoku?“ overovala som si. Len prikývol. Tak to asi bude na dlhšie. Ja vôbec netuším, prečo napadli túto akadémiu a už vôbec neviem, prečo chceli, aby bola kráľovná mŕtva. Že by im vadilo, že je taká mladá?

„Môžem mať jednu otázku aj ja?“ opýtal sa ma ten strážca – Eddie.

„Iste.“

„Ako si prišla k značne sľubu?“ Sklonila som hlavu a rukou si prešla po tetovaní. Molnijské značky som nemala, pretože to by vyzeralo naozaj čudne. Moroj, ktorý vraždí strigojov. To už radšej moroj alchymista.

„Na našej akadémii sme sa mohli rozhodnúť, či absolvujeme výcvik strážcov. A ja som už vlastne od malička bola zaradená k dhampýrom. Predstava, že by okolo mňa mal pobehovať dhampýr, je pre mňa hrozná.“

„Takže ty si moroj a strážca v jednom. Pochopil som to správne?“

„Áno,“ odpovedal za mňa Christian. „Je to tak, ako hovoríš.“ Pozrel sa na mňa a v jeho pohľade som videla, že vie, že to nie je jediné, čo som. O alchymistoch by mal radšej pomlčať. Nechcelo by sa mi tu vysvetľovať, ako som sa dostala k Abeovi.

„Ty to vieš ako?“

„Nuž, pravdepodobne sme súrodenci,“ povedala som. Christian sa len usmial. Asi bol rád, že som mu to konečne uznala. No ja som to povedala len pre to, aby bol ten strážca ticho.

„Aha, hovoril si mi o tom. No netušil som, že o nej vieš až toľko.“

Strážca nás viedol s Christianom dlhou chodbou von z budovy. Nikto z tých dvoch mi neprezradil, aké otázky sa ma budú pýtať. Aspoň by som si mohla premyslieť nejaké rozumné odpovede. Som zvedavá na to, čo si vymyslím. Alebo poviem pravdu a bude. Ale to by mi asi neuverili.

Neustále mi vŕtalo v hlave to, prečo ma ten Adrian premenil. Veď tam nebol, keď o mne Christian hovoril. To ma mohol rovno ten dhampýr – tuším, že sa volal Dimitrij – zabiť. Ale ak je Christian naozaj mojim bratom... možno to takto malo byť, možno som naozaj našla niekoho zo svojej rodiny, aj keď som po tom netúžila. O Ozerových som kedysi počula a Christian mi len zopakoval všetko, čo som už vedela. A že sa podobám na Tašu... ani neviem, kto to je.

„Kráľovná by sa s tebou chcela pozhovárať a nejakí strážcovia tiež. Neboj sa, nedovolím, aby ti niečo urobili. Len sa, prosím, nenaštvi, ak ťa oslovia Taša. Naozaj sa na ňu podobáš.“ S povzdychnutím som prikývla. Neskôr sa ho budem musieť spýtať na to, kto je tá Taša, keď je každý prekvapený, keď ma stretne a myslí si, že som ona.

Christian pristúpil ku kráľovne, ktorá sedela na pohovke. Bola prekrásna. Dlhé vlnité blond vlasy mala rozpustené a zdalo sa, že sa lesknú a trbliecu. Zelenými očami ma stále sledovala a mám taký pocit, že bola prekvapená niečím, o čom zatiaľ netuším. Christian sa k nej sklonil a niečo jej pošepkal, na čom sa len pousmiala a pobozkala ho na líce. To som sledovala s vyvalenými očami. Christian a kráľovná...

Strážca do mňa nenápadne štuchol. „Chodia spolu.“

„Páni,“ zasmiala som sa.

„Už viac než rok. Sú zlatí,“ dodal šeptom. Nielenže bola kráľovná mladá, ešte študovala, ale aj randila s chalanmi. Tak to by som ja asi nezvládla. Školu som už dokončila (kvôli tomu debilnému zákonu o šestnásťročných strážcoch) a na chalanov som mala proste odmalička smolu. A ten zákon... pôvodne som mala študovať až do osemnástich, no nakoniec kráľovská rada rozhodla, že strážcov treba viac, tak sa škola bude končiť už v šetnástich. To znamená pre mladých strážcov samovraždu.

„Ďalší užívateľ éteru? To naozaj? Ja to teraz posúdiť neviem, ale ak to povedal Adrian... ešteže ste ho so sebou vzali,“ hovorila. Christian len prikyvoval a pozeral sa raz na mňa a raz na kráľovnú. Éter. Už zas ho spájajú so mnou. Ja éter neovládam, u mňa sa neprejavili žiadne schopnosti, a už vonkoncom nie éter.

„Nuž, Adrian bol síce vyčerpaný, no keď ju premenil, povedal, že ovláda éter. Asi uvidel jej auru.“ Znovu som bola mimo. Čo ma aura spoločné s éterom?

Kráľovnej sa podarilo presvedčiť strážcov a všetkých morojov v miestnosti, že nie som nebezpečná a môžu nás tu nechať osamote. Strážcovia navrhovali, že by bolo dobré, keby tu s nami zostali aspoň dvaja – pre istotu. No kráľovná to zamietla.

„Myslíš, že ste s Christianom naozaj rodina?“ spýtala sa ma po chvíli ticha. Teraz som sedela oproti nej v jednom z dvoch kresiel, ktoré tu boli.

„Netuším.“

„Opýtam sa ťa inak. Čo si o tom myslíš?“ Ruku som si položila na operadlo a dlaňou si podoprela hlavu. Viem, že som pri kráľovnej, ale najradšej by som sa teraz zahrabala do perín a pospala si, poprípade si dala kávu alebo krv.

„Naozaj neviem, Vaše Veličenstvo. No Christian o mne toho vie naozaj dosť a ak mám povedať pravdu, tak mu asi aj sčasti verím. Ako ste si všimli, dosť sa na seba podobáme. Ale to ešte nemusí nič znamenať.“

„Nie, Christina. To niečo znamená. Naozaj ste súrodenci. Taša... ona mi o tom kedysi hovorila. Si Christina Ozerová. Či tomu veríš, alebo nie.“

„Kto je Taša? Každý o nej hovoí, že sa na ňu podobám...“ opýtala som sa. Kráľovnú prekvapilo, že som sa na ňu spýtala. Zdalo sa mi, že sa zachvela a zalapala po dychu.

„Nataša Ozerová vychovala Christiana, keď sa jeho otec s matkou stali strigojmi. Ona si ho vzala k sebe, no teba nie, pretože dve deti by nezvládla - bola vtedy mladá. Podobáš sa na ňu až príliš. Hlavne tou jazvou na líci. Lenže Taša malajazvu od strigojov na opačnom líci.“

„Prečo o nej každý hovorí v minulom čase?“

„Pretože zabila predchádzajúcu kráľovnú a zvalila to na Rose, moju strážkyňu. Chcela sa dostať k moci a... a takmer pri tom zabila niekoľko mojich ďalších priateľov. A teraz je v Tarasove, kde čaká na trest smrti. Christiana to vtedy veľmi anilo, lebo sme najskôr podozrievali niekoho iného. A mal ju rád, veľmi. No už sa z toho skoro dostal. Od Taši to nikto nečakal. Ona bola za ten názor, aby sa aj moroji učili bojovať.“ S nádejou sa na mňa pozrela. „Pravdepodobne vtedy už o tebe tušila. Nevedela som, že predsa existuje nejaký moroj, ktorý prejde výcvikom.“ To, čo povedala o Taši, mi vyrazilo dych. Moja príbuzná zabila kráľovnú. A ja sa na ňu podobám! Nevedela som, čo jej na to odpovedať. Čo sa stane, ak si ma s ňou naozaj niekto spletie? Bude si myslieť, že som Taša a že som utiekla z vezenia z Tarasova – čo je nemožné.

„Čo ak si ma s ňou niekto spletie – s Tašou Ozerovou?“

„Taša je od teba staršia o takmer desať rokov a jazvu má na opačnom líci. Neboj sa, postarám sa o to, aby si bola v bezpečí. Ak nemáš kde ísť, môžeš ísť s Christianom na kráľovský dvor. Iste sa poteší.“

„Ďakujem za ponuku, Vaše Veličenstvo, no mám kam ísť. A myslím, že by som sa tam mala vrátiť čo najskôr.“ Pri pomyslení na to, že Abe o mne nemá žiadne správy, ma až striaslo. Keď sa mu ukážem na očiach, iste zo mňa vytrasie dušu, ak ma teda radšej na mieste nezabije. „Okrem toho mám pocit, že ste so mnou chceli  hovoriť o niečom inom.“ Bolo mi povedané, že kráľovná bude mať otázky ohľadom strigojov.

„Nie, o ničom inom, Christina. Zváž moju ponuku – odísť na kráľovský dvor. Si predsa kráľovská a Christian bude rád, ak bude mať pri sebe niekoho z rodiny. Ver mi, že je dobré, ak máš pri sebe niekoho, na koho sa dá spoľahnúť. Tým myslím svojho súrodenca. Teraz už môžeš ísť.“ Chcela som sa jej ešte spýtať, či ju nezaujíma, odkiaľ prišli tí strigoji, no do miestnosti vošli traja strážci. Medzi nimi bol aj Eddie. „Ďakujem,“ šepla kráľovná, keď som sa uklonila a bola na odchode.

„Tak, ako bolo? Vytiahla z teba Lissa niečo?“ spýtal sa ma Christian, keď ma strážci odprevadili až k dverám. Akoby som bola nejaký zločinec. Popravde som sa tak aj cítila.

„Aj hej.“

„Ľudia, aj by som tu s vami zostal, no bolo by dobré ísť zobudiť Adriana. O chvíľu odchádzame.“ Eddie sa na nás ospravedlňujúco usmial a odkráčal preč.

„Christian, potrebovala by som krv. Máte tu niekde darcov?“ Krv som nemala už dlho a kvôli tomu som bola dosť vyčerpaná. Taktiež tie premeny a to všetko okolo toho ma dosť vyčerpalo. Ani neviem, koľko dní som z toho bola mimo. No strigojom som dlho nebola, myslím, že ani nie deň.

„Isteže tu máme darcov. Ak chceš, zavediem ťa tam. Mimochodom, niekto sa mi snažil dovolať a mám poci, že to bolo pre teba. Bohužiaľ som to nestihol zdvihnúť, aby som si to overil. A bolo to neznáme číslo.“ Chvalabohu – pomyslela som si. Bol to pravdepodobne Abe.

Mávla som rukou. „Áno, asi to bol šéf. Ale to počká, no ak nedostanem dávku krvi, pravdepodobne to so mnou sekne!“ vzdychla som.

„Jasné. Tak poď.“

Keď sme vyšli z budovy, narazili sme na dhampýra, ktorý ma vtedy držal, keď ma premenili.

„Christian, pomaly by sme už mali ísť. Lissa je už pripravená k odchodu a jej strážcovia tiež,“ hovoril a pri tom ma stále sledoval. Taktiež som sa naňho musela pozerať, pretože som okolo neho uvidela nejakú farbu. Mala som pocit, že to je modrá farba, no na niektorých miestach boli čierne fliačiky. Bolo to zvláštne. Radšej som sa pozrela inde.

„Ideme ešte k darcom, Dimitrij, takže o takú polhodinu môžeme vyraziť.“ Tak jeho meno som si teda pamätala dobre. Dimitrij.

Strážca šiel s nami. Ak som to správne pochopila, tak Dimitrij je Christianov strážca, pretože sa od nás celú cestu neodpojil. Vošli sme do nejakej haly. Voňalo to tu  po krvi. Mňam, určite tu sú darci.

„Vyber si,“ povedal Christian a ukázal okolo seba. No ja som mala takú chuť na krv, že mi bolo jedno, od koho sa napijem. Ako som tak prechádzala okolo tých ľudí, prezerala som si ich. Tí, ktorí boli bledí, mali toho dnes za sebou iste veľa. Preto som sa snažila nájsť niekoho, kto nevyzeral tak hrozne – aby som mu neublížila ešte viac.

Keď som konečne zbadala nejakú ženu, ktorá mala v tvári nejakú farbu a vybrala sa k nej, postavil sa mi niekto do cesty. Už bolo príliš neskoro na zastavenie. Dotyčnému som padla rovno do náruče.