4. kapitola

„Minie, čo sa deje?!“ Zhlboka som sa nadýchla a uvedomila si, že sa ešte stále chvejem. To ten sen. Sen, v ktorom som sa dozvedela význam slov! Ale mohol to byť len jeden úplne bezvýznamný sen. Možnože to nie je pravda. Neviem ani to, v akom jazyku to vlastne je.

Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale hneď som ich zatvorila. Čo by som povedala Eliotovi? Že Cassidy povedala presne tieto slová? Možnože to bola len náhoda, že sa mi o tom snívalo. Myslím, že význam tých slov bude úplne iný. Že si Cassidy príde po moju lásku? Nie, nie, to naozaj nebude ono. Nemá dôvod na to, aby si prišla po neho. Ale v mojom sne spomínala, že si príde po nich; povedala to predsa Sebastianovi... Žeby sa to vzťahovalo aj naňho? Ale veď dodala, že aj po moju lásku.

Ak sa čo i len dotkne jedného z nich...

„Nočná mora, Eliot,“ šepla som.

„Ou!“ Objal ma. „Neboj sa, už je dobre.“

„Počúvaj ma. Nemohli tie slová, ktoré povedala Cassidy, znamenať niečo v tomto zmysle – prídem si po vás?“ spýtala som sa ho a zatvorila oči.

„Nie, určite nie. Snívalo sa ti niečo o tom?“

„Áno. Vraj si po teba príde... po moju lásku,“ zopakovala som to, čo povedala.

„Ach, Min, prosím ťa! Neboj sa, Cassidy už predsa odišla.“

„Ale môže sa vrátiť!“ skočila som mu do reči. Objal ma ešte tuhšie.

„Len sen... bol to len sen. Nič také sa nestane.“

„Sľubuješ?“

„Pravdaže.“ Vtisol mi bozk do vlasov a odtiahol sa odo mňa. „Milujem ťa, nikdy by som ťa neopustil.“

„Tiež ťa milujem, El.“ Dlhšie sa na mňa zahľadel, a potom sa pousmial. Využil to, že ma ešte stále mal vo svojom náručí na to, aby sa so mnou zvalil späť do postele. Ležal nado mnou a úsmev z pier mu ešte stále nezmizol. Pohladil ma po líci. Priblížil sa k mojej tvári a spojil naše pery. Objala som ho okolo ramien a tlačila k sebe ešte bližšie. Ach, keby sme dnes do školy nemuseli ísť...

Zrazu sa otvorili dvere na Eliotovej izbe.

„Úuups,“ povedala Beccy. Eliot len nesúhlasne pokrútil hlavou, no neotočil sa, aby jej niečo povedal. Uškrnula som sa.

Beccy aj tak hneď odišla.

Vyučovanie prebehlo celkom dobre a bez zranení, chvalabohu! Ale celý čas som musela myslieť na ten hlúpy sen. Akoby sa to vlastne mohlo stať? Prečo práve Eliot a Cassidy? Nakoniec som však dospela k jedinému záveru: Cassidy odišla a už sa viac nevráti. Eliotovi nič nehrozí a bodka.

„Minie! Minie!“ kričala Riley a utekala za mnou.

„Čo by si rada?“

„Nejaký hosť má prísť, a tak Agnes nariadila prichystať izbu na treťom poschodí.“

„Medzi poslala nás a poslala ma je obrovský rozdiel, Riley!“ odvetila som sa a ďalej kráčala do kuchyne. Chcela som ísť k Eliotovi. A pre mňa, za mňa... bolo mi jedno, že ma sem nikto neposlal. A zdá sa mi, či Agnes tu aj spí? Mala predsa nočnú službu, čo by dávalo dokopy dvadsaťštyri hodín, ak počítame aj včerajšok. To je nemožné!

„Viem, viem. Prosím ťa, nemohla by si ísť so mnou, prosím, prosím!“

„Máš pravdu, nemohla by som. Potrebujem zájsť za Eliotom.“ Vzdychla a ja som si mohla domyslieť jej pohľad, ktorý by hovoril za všetko. Teda jej názor na našu lásku. No... radšej nekomentujem jej Sebastiana.

„Dohodneme sa takto, Minie! Pôjdeš za ním, no len na malú chvíľku. Potom  pôjdeš pomôcť mne, a keď sa tak stane a izba bude hotová, dám ti pokoj. Och, Sebastian je tu aj dnes, však?“ Nervózne som sa na ňu pozrela a pridala do kroku.

Chcela som vojsť do kuchyne, no po otvorení hlavných dvier som zostala stáť. Niečo mi tu nesedelo!

„No tak, poď!“ Zhlboka som sa nadýchla a do nosa mi udrela známa vôňa.

„Riley, necítiš nič?“ spýtala som sa jej a znovu sa zhlboka nadýchla. Toto nie je tá typická vôňa tejto kuchyne. Väčšinou tu vonia štipľavé korenie alebo niečo vyprážané, či prihorené. Ale teraz to tu bolo cítiť akosi... sladko. A plyn! Naozaj tu bol cítiť plyn! „Plyn!“ skríkla som.

Zbadala som Eliota ako stojí pri jednom stole a niečo krája a mieša. Práve si bral do ruky papriku a chystal sa ju nakrájať, keď v tom sa nám naše pohľady stretli. Ihneď položil na drez nôž, ktorý držal v ruke a papriku nechal na podložne na krájanie. Usmial sa na mňa.  Utrel si ruky do zástery a vykročil ku mne. Priložil si k tvári ruku a odkašľal si. Naozaj tu začínalo byť až nechutne dusno.

Zrazu som na tvári pocítila neznesiteľnú horúčavu. Začali ma štípať oči, preto som ich musela na chvíľu privrieť. Nie, to nemôžem! Nemôžem nechať Eliota bez dozoru ani sekundu. Nie dnes! Čo ak Cassidy mala pravdu?

Keď som ich chcela konečne otvoriť, niečo ma zrazilo k zemi a pritlačilo k stene. Bolo počuť, ako niečo strelilo.

Eliot, kde je Eliot? A čo Riley? Prečo tu nikto nie je?

Chcela som sa nadýchnuť, ale v miestnosti bolo príliš dusno a príliš horúco na to, aby som tak urobila.

Zaprela som sa a pokúsila sa postaviť. Oprela som sa o stenu a zalapala po dychu. Riley bola vedľa mňa, tak prečo zmizla? Žeby stihla utiecť pred tým ako to tu... vybuchlo? A čo Eliot?

Toto nie je možné! Čo sa to vlastne deje? Kde sú všetci?

V hlave som pocítila ostrú bolesť a zatmelo sa mi pred očami.

„Min, preber sa, prosím!“ kričal niekto a začal so mnou triasť, na tvári som cítila niečo chladné a mokré. Pootvorila som oči a zbadala nejakú postavu. Pomaly som začala rozoznávať jej obrysy. Bol to Sebastian.

„Čo sa stalo?“ vykríkla som a chcela sa posadiť, no jeho ruky mi v tom zabránili.

„Lež, o chvíľu tu budú ďalší záchranári a odvezú ťa do nemocnice. Veľmi si si udrela hlavu a pravdepodobne máš pár zlomenín.“ Ako to povedal, pocítila som bolesť v hlave, no inde nie. Žiadna zlomenina, som si tým istá, pretože si cítim každú časť tela.

„Nie. Kde je Eliot? A Riley? Čo sa s nimi stalo?“

„Čšš, neboj sa.“

Konečne som sa s jeho pomocou posadila. Ležala som na jednej z pohoviek na chodbe. Obzrela som sa a prekvapene vydýchla. Tam, kde bola pred chvíľou jedáleň s kuchyňou, bola len nejaká miestnosť bez okien a celá zahalená do čierneho prachu.

„Eliot!“ vzlykla som. A postavila sa. Mala som v pláne rozbehnúť sa tam a nájsť ho. Nemôže sa mu nič stať! Nemôže byť mŕtvy!

„Nie, nesmieš tam ísť.“

„Kde je? A čo Riley?“

„Riley je v bezvedomí, je pri nej Morgan. Bude v poriadku, ale Eliot. On...“

„On čo?“

„Neviem, nebol tam, keď odtiaľ vynášali ranených. Aspoň ja som si to nevšimol.“