4. kapitola

Mel sa len zhlboka nadýchla a na mňa a Samuela sa len ospravedlňujúco pozrela. „Len sa mi zatočila hlava.“ Keď si všimla, že to na nás nezabralo, ešte dodala: „Dnes som nič nejedla a nepila, pravdepodobne to bude preto. Som už vyčerpaná a chce sa mi spať.“ To dávalo logiku.

„Mám ťa hodiť domov?“ ponúkol sa Sam. Mel len nesúhlasne pokrútila hlavou. Pohľadom som skontrolovala parkovisko. Mel tu svoje auto nemala, takže tu iste s niekým bola, alebo tu prišla buď pešo, alebo autobusom.

„Netreba.“

„Melissa, vyzeráš tak, že každú chvíľu sa zosypeš, možno by nebolo od veci, keby ťa Sam odviezol,“ navrhla som a významne sa pozrela na Samuela. Nechcela som, aby sa Mel niečo stalo, tak ich oboch dokopem k tomu, aby ju Sam hodil domov.

„Andy má pravdu.“

„Tak dobre,“ vzdychla nakoniec.

Keď som sa nasledujúci deň prebudila, absolútne sa mi nechcelo ísť do školy. Už len pri tom pomyslení, že by som mala vyliezť z postele, sa mi chcelo spať stále viac a viac. No nakoniec som predsa len usúdila, že bude lepšie, ak už vstanem. Spomenula som si totiž na to, že je doma mama. To ma dokázalo prebrať natoľko, že som sa ihneď posadila a pretrela si oči.

Rýchlo som si obliekla svetlé džínsy, k tomu voľné žlté tričko s krátkym rukávom a výstrihom do V. Tričko bolo pod prsiami stiahnuté svetložltou stuhou. Vlasy som si sčesala nabok a aby mi nepadali do tváre, pripla som si ich malou nenápadnou sponkou.

Keď som zišla na prízemie, mama stála v kuchyni opretá o kuchynský pult. V ruke držala pohár, v ktorom bola iste jej obľúbená káva. Pozerala sa cez veľké okno do záhrady za domom.

„Dobré ráno,“ pozdravila, no neotočila sa. Iste ma počula.

„Bré ránko.“

Potom sme prehodili ešte zopár poznámok o peknom počasí, o škole, ja som sa najedla a šla do školy. Dnes ma našťastie tréning nečakal, tak som si hneď od rána mohla naplánovať celý deň len pre seba. Samozrejme, že sa budem musieť učiť do školy, ale to je teraz nepodstatné. Síce som hneď ráno nevedela, čo budem celý deň robiť, vyučovanie je ideálne na premýšľanie, čo s voľným dňom.

Na školskom parkovisku som zaparkovala vedľa Samuelovho auta. Dnes sme do školy nešli spolu. Je pravda, že odvtedy, čo ma pobozkal, sa mu snažím vyhýbať.

Prvé dve hodiny sa zdali byť celkom v pohode. Síce som sa párkrát stretla so Samuelom, len sme sa pozdravili kývnutím hlavy. To bolo všetko. A takto prebehol zvyšok vyučovania. Dnes som výnimočne nemala chuť na pokec s nejakými ľuďmi. Čakala som len na to, kedy  konečne tento deň naposledy zazvoní, aby som mohla skočiť na obed, a potom ísť domov.

Lenže posledná hodina bola španielčina a veľkú starosť mi robila práve Melissa, ku ktorej som si prisadla. Najskôr som si myslela, že sa jej chce len spať. Modrofialové kruhy pod očami boli zas výrazné a bola dosť bledá. Jej biela tvár kontrastovala s jej dlhými, tmavohnedými vlasmi. Chcela som sa jej na to opýtať, lenže mali sme vypracovať toľko úloh, že som jej nevenovala pozornosť.

Nervózne som poklepkávala perom po zošite španielčiny a pohľadom hypnotizovala hodiny na stene, keď v tom sa Melissa strhla. Rukou sa ma chytila a zhlboka sa nadýchla. Vydesene a zároveň nechápavo som sa na ňu pozrela. V tvári mala čudný výraz, ktorý sa nedal prirovnať takmer k ničomu. Potom sa pozrela na mňa a pokúsila sa o ospravedlňujúci úsmev. Keď zbadala, že sa ma chytila, odtiahla sa, sklonila hlavu a viac mi pozornosť nevenovala.

Štuchla som ju lakťom. „Čo sa deje?“ spýtala som sa pošepky.

„Ja... nie je mi dobre, chce sa mi spať. Asi sa mi podarilo zadriemať,“ odvetila. A znela naozaj presvedčivo. Lenže keď som si spomenula na to, čo sa stalo včera po tréningu, začala som si myslieť niečo iné.

„Naozaj?“

Prikývla na súhlas. „Od včera mi nie je dobre, zajtra asi zostanem doma.“

„To urobíš asi najlepšie.“ Melisse sa na tvári zjavil úsmev.

„Dúfam, že do zajtrajšieho tréningu sa to zlepší.“

Konečne zazvonilo. Knihy som si hodila do tašky a chcela ísť ku skrinkám, ale Melissa ma chytila za lakeť.

„Adrienne, prosím, mohla by si ma hodiť domov? Viem, že po škole chodievaš na obed do pizzerie a je to cestou...“ Mala pravdu, že som chodievala do pizzerie. Spolu so Samuelom, lenže od víkendu sa mu vyhýbam. No dnes by som mohla skočiť na obed niekde inde, vyskúšať nejakú inú reštauráciu.

Prikývla som a potom sme sa dohodli, že sa stretneme na parkovisku. Dúfala som, že dovtedy sa mi nepodarí stretnúť so Samuelom.

„Naozaj ti ďakujem, Andy. Som totálne vyčerpaná a keby som mala prísť domov po vlastných, tak to asi nezvládnem. Ešte raz vďaka, maj sa!“ rozlúčila sa so mnou a vystúpila z auta. Ešte som sa za ňou pozerala, či šťastne dôjde až domov, a potom som sa vybrala hľadať nejakú reštauráciu do mesta. Len zbežne som prezerala nápisy na budovách v centre mesta. Chcela som nájsť niečo menšie, kde nechodí veľa ľudí, kde by bol pokoj a kde by som mohla často chodiť.

Do oka mi padol len obyčajný názov – Reštaurácia. Zaparkovala som na opačnej strane ulice a vybrala sa tam. Už som pociťovala hlad...

Som zvedavá, či ma bude Samuel hľadať v našej pizzerii. Dúfam, že áno a že bude mať opäť výčitky svedomia. Nech si uvedomí, čo urobil a že to bola obrovská chyba. Keď mu dojde, že mi dvaja nebudeme nikdy tvoriť pár, nech za mnou príde až potom. A s ospravedlnením, samozrejme.

Keď som vošla do tej malej reštaurácie, zostala som stáť pri dverách ako obarená. Bolo tam zo dvadsať stolov a všetky z nich boli obsadené. Vyzeralo to tu ale naozaj útulne. Všetko tu bolo zladené do zelenej farby. Závesy na oknách, obrusy na stoloch, steny... stoly, stoličky a ostatný nábytok mal zas farbu bielu. Všimla som si, že jeden stôl je predsa voľný.

Objednala som si niečo najesť a čakala, kedy mi do donesú.

Pohľadom som zablúdila k dverám, ktoré sa práve otvorili. Muž, ktorý práve vošiel, sa mi zdal povedomý. V momente, keď sa otočil mojim smerom, som pochopila prečo.

Bol to môj tréner. Zachary Coleman. Pravdepodobne hľadal nejaký voľný stôl, no bolo tu všetko obsadené. Čakala som, čo bude robiť, ale pravdepodobne sa otočí a odíde. Ale keď ma zbadal, jeho pery sa skrivili do úsmevu. Kývol na pozdrav a vybral sa ku mne.

„Smiem si prisadnúť?“ opýtal sa.

„Jasné.“

„Čo tu robíš?“ Sadol si oproti mne a zvedavo sa na mňa pozrel. Lakťami sa oprel o stôl a ruky si dal pod bradu. A celý ten čas sa na mňa pozeral a usmieval sa.

„Šla som zo školy a bola som hladná.“ Mykla som plecom. „A čo ty?“

„Vidím ťa tu prvýkrát. Ja tu chodievam každý deň. Obedná pauza v práci.“

„Ty pracuješ?“ prekvapene som sa ho opýtala.

„Hneď po dokončení školy a úspešnom zložení skúšok z výcviku pomáham strážcom. Je to tak asi štyri mesiace,“ pokojne odvetil. No bolo to po tichšie. Dala som si dokopy jeho slová. Zachary vyzeral tak na dvadsaťpäť rokov. Jasné, že pracoval. Podľa toho, čo vravel, musí mať najviac dvadsať. Na veku mu asi pridávali práve dlhšie vlasy a rysy tváre.

„Koľko máš rokov?“

„O pár dní devätnásť. A čo ty?“ Naozaj som si myslela, že má viac!

„Sedemnásť,“ vzdychla som. „Kedy si vlastne začal s výcvikom?“

Vlasy, ktoré mal stiahnuté v malom chvoste, si rozpustil a zamyslel sa. „Tuším, že to bolo pred rokom. Pol roka som mal tvrdší výcvik, a potom dva mesiace pauzu. Ďalšie dva mesiace so, bol strážca. Posledné dni som len tréner.“

„Stalo sa niečo?“

Zdvihol ruku a mávol ňou. „Je to nepodstatné. Ale ak to chceš vedieť... tak napadli nás nepriatelia a ja som bol na tom so všetkých najhoršie, práve preto ma stiahli z postu strážcu na nejakú dobu, aby som sa dal do poriadku. A tiež aby som na sebe zapracoval.“ Pri tej spomienke len sklonil hlavu. Vlasy mu padli do tváre a ja som nevedela, čo mám robiť. Iste to bolo preňho ťažké. Veď bol ešte mladý, keď sa to stalo. Možno urobil nejakú chybu...

„Čo sa vtedy stalo?“ vyzvedala som.

Keď po chvíli prehovoril, bolo to potichu. „Ako strážca som bol dosadený príliš skoro. Bolo to ešte pred skúškami, len jeden člen rodiny si robil nárok na viac strážcov, pretože musel odcestovať a hrozilo mu nebezpečenstvo. Tak navrhli mňa a ja som s tým súhlasil. Bol som úplne nadšený, každý sa vtedy na mňa pozeral inak. Odišiel som zo St. Simons na pár dní spolu s ďalšími členmi a dvoma z Mayerovcov. Vtedy sa nestalo nič a Mayerovci sa spolu so strážcami dohodli, že skúšky mať nemusím a môžem ihneď nastúpiť ako strážca. Bola to naozaj dobrá príležitosť, ako sa stať výnimočným.“

V tom prišla čašníčka s mojim jedlom a opýtala sa Zacharyho, či si niečo dá. Keď odišla, pokračoval: „Prvé dni boli úžasné. Spoznal som mnoho fajn ľudí. Ale potom na nás zaútočili a ja som spanikáril. Chcel som ochrániť svojho zverenca ale tiež som sa bál aj o svoj život. No a tak ma jednoducho odpratali z cesty. Je ťažké byť strážcom. Tým ťa od toho nechcem odradiť, len ti hovorím, aby si sa na to dobre pripravila. Pokiaľ si po rodičoch niečo zdedila, tak budeš skvelá. A ja verím, že áno.“

Ďalej sme sa už rozprávali o menej podstatných veciach. A mne sa Zachary každú minútu zdal byť zaujímavejší a príťažlivejší.

Už som sa nemohla dočkať ďalšieho tréningu!