5. kapitola

Bol to nejaký vysoký moroj. Bola som k nemu otočená čelom, no zdvihnúť hlavu som sa ešte neodvážila. Jeho ruky som cítila na chrbte a teplo jeho tela mi bolo tak príjemné. Ja som sa ho zas držala za ruky, pretože keď som doňho vrazila, takmer som spadla na zem.

„Prepáč,“ pípla som a chcela od neho odstúpiť, no nejako sa nemal k tomu, aby ma pustil. Konečne som zdvihla hlavu a stretla sa s párom zelených očí. Presne tie oči som videla, keď ma premenil... Adrian. „Ja... prepáč.“

„To si už raz povedala. Nič sa nestalo.“ Uškrnul sa a pomaly ma pustil. Pri som neprerušil náš očný kontakt. Srdce mi vynechalo zopár úderov. Ten moroj bol naozaj na zahryznutie. Jeho dokonale rozstrapatené vlasy a zelené oči z neho robilo fakt kus sexi chlapa. „Ozerová, však?“ opýtal sa. O krok som ustúpila a začala ľutovať, že som si vybrala práve túto darkyňu. Keby som šla o kúsok ďalej, iste by som našla niekoho iného, a tak sa vyhla rozhovoru, pri ktorom sa mi zastavuje srdce a podlamujú nohy.

Prikývla som. „Pravdepodobne. Mala by som sa ti poďakovať za to, čo si urobil. Naozaj to pre mňa veľa znamená.“

Vykročila som k darkyni, ktorá sa na mňa netrpezlivo pozerala. Ja som po krvi túžila určite viac, než ona po uhryznutí. Darcovia sú na tom závislí, keďže uhryznutie a pitie krvi im spôsobuje rozkoš. No Adrian ma chytil za lakeť, čo ma prinútilo zastať. Pozrela som sa raz na jeho ruku, ktorou ma držal a raz na jeho tvár, na ktorej mal úsmev.

„Nemáš za čo. To bolo prvý raz, čo som to urobil, preto som sa dosť bál, aby som ťa nezabil. Som naozaj rád, že sa to podarilo.“ Len som prikývla a pokúsila sa o úsmev, pretože som okolo neho začala vidieť zlatú farbu. Ja mám už fakt absťák! Zrazu ma chytil za bradu a hlavu mi natočil tak, aby dobre videl na moje ľavé líce, kde som mala tetovanie. Vlastne to tetovanie tam aj je, no takmer ho nie je vidieť. Druhou rukou mi zastrčil za ucho pramienky vlasov, ktoré mi padali do tváre.

Adrian zalapal po dychu a odtiahol sa oho mňa. „Alchymista,“ vydýchol od úžasu. Ako si to mohol všimnúť, keď ja sama som mala problém to tam vidieť? Previnile som sklonila hlavu a odišla k darkyni. Adtian bol tým zistením taký zaskočený, že ma už druhý raz nezastavil.

Toto bolo to posledné, čo som chcela - aby sa dozvedeli.

„Christina! Kde si a čo sa stalo, keď si sa mi neozvala? Vieš, ako veľmi som sa o teba bál? Okamžite sa vráť,“ hovoril Abe. Nebol rozčúlený,za čo som bola len rada.

„To je na dlho.“

„Kde si?“ opýtal sa.

„Na akadémii v Leihgh,“ priznala som. Christian bol tentokrát pri mne, a keď sa naše pohľady steetli, len sa na mňa spýtavo pozrel.

„Kde?“ opýtal sa zdesene.

„Na akadémii v Leihgh,“ zopakovala som a cítila, ako sa mi v hrdle urobila hrča.

„Preboha, ako si sa tam dostala. Dobre, radšej to nechcem vedieť. Akurát mám cestu na kráľovský dvor, čo nie je od Leihgh tak ďaleko. Pokúsiš sa tam dostať? Tam mi to všetko vysvetlíš!“

„Pokúsim sa,“ odvetila som, no dobre viem, že sa mi tam podarí dostať. Ak to vyjde, už o také dve hodiny ma čaká stretnutie s Abeom.

„Tak ťa tam budem čakať,“ a zložil. Vzdychla som, podala mobil Christianovi a posadila sa na posteľ.

„Nebolo to také hrozné, ako si hovorila,“ poznamenal Christian s úsmevom na perách.

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Nie, ale to len preto, že sme spolu hovorili cez mobil. Dôležité veci sa predsa len vybavujú lepšie osobne.“ Ó, áno... zabiť niekoho cez mobil sa nedá. Ale Abe je schopný všetkého.

„Nebude to také strašné.“

„Čaká ma na kráľovskom dvore. Rozmýšľam, či by som stihla zdrhnúť niekde ďaleko, vieš, aby som si predĺžila svoj život aspoň o pár minút.“ Hodila som sa na posteľ a zatvorila oči. Chcela som si len pospať. A možno toto všetko je len sen a ja sa zobudím doma vo svojej posteli. Asi by to tak bolo aj lepšie. Aspoň by nebola pravda, že som bola strigoj a že mám zničené tetovanie. „Ach, bože!“

„Čo? Aj tak ideš na dvor s nami.“

„To tetovanie.“ Rukou som si prešla po ľavom zjazvenom líci. Pravdepodobne už prácu alchymistu vykonávať nebudem.

„Neboj sa. Teraz poď, musíme už ísť.“

Spolu s Christianom sme vyšli pred akadémiu. Každý sa na mňa pozeral tak divne. Všimla som si Dimitrijho a tú dhampýrku, ktorú som vtedy nechtiac zranila. Teraz stála vedľa Dimitrijho, ktorý ju držal okolo pása. Čudné... Bol tu aj ten Adrian a jeho strážca – Eddie. Takže aj on ide na kráľovský dvor.

„Christina, dúfam, že ti nebude vadiť, ak pôjdem s Lissou, však? Musia s ňou ísť aj ďalší strážci, takže sa nepomestíme. No predstavím ti tých, ktorých ešte nepoznáš,“ ponúkol sa. „Toto je Adrian Ivaškov,“ a ukázal na moroja, ktorý ma premenil. Poznala som jeho meno, no o tom Christian asi nevedel. „Adrian, toto je moja sestra – Christina Ozerová,“ predstavil ma. S Adrianom sme si podali ruky.

„Teší ma.“ Usmial sa a odišiel si sadnúť do auta.

„Eddieho, jeho strážcu, poznáš. Takisto aj kráľovnú – Vasilisu Dragomirovú.“ Prikývla som.

„Volaj ma len Lissa. Bez toho titulu, poprosím.“

„Strážca Dimitrij Belikov a strážkyňa Rose Hathawayová. Rose je hlavná strážkyňa Lissy a Dimitrij je zas pridelený ku mne.“ Títo dhampýri sa na mňa neusmiali, no len kývli hlavou na pozdrav. Strážkyni Hathawayovej by som sa mala potom ospravedlniť za to, čo sa stalo.

Strážca Belikov sa ujal šoférovania a strážkyňa Hathawayová si sadla na miesto spolujazdca. Kráľovná Lissa a Christian išli v aute za nami s ostatnými strážcami, takže nebude vadiť, keď tam jej strážkyňa nebude. Mňa posadili medzi Adriana, ktorý bol naľavo a Eddieho, jeho strážcu, ktorý bol zas po mojej pravej strane. Bolo mi to dosť nepríjemné, no musela som vydržať. Bolo niečo neuveriteľné, že mi kráľovná navrhla, aby som šla s nimi na kráľovský dvor, keďže som doštudovala a som nezvyčajný prípad. A taktiež tam čaká aj Abe.

Dhampýri sa medzi sebou stále na niečom dohadovali, no my, moroji, sme boli ticho. Začala som rozmýšľať nad tým, čo poviem Abeovi, keď sa stretneme. Asi sa so všetkým priznám, aj keď pochybujem, že by mi uveril. Ak by aj áno, tak dostane nervy a budem si od neho vypočuť ďalšiu prednášku o bezpečnosti morojov a tom, že by bol radšej, ak by som sa na tú prácu vykašľala.

Všimla som si, že Dimitrij ma stále pozoruje v spätnom zrkadle. Akoby sa mu na mne niečo nezdalo.

„Christina, odkiaľ si prišla k tej jazve na líci? Mám pocit, že sa akosi trbliece,“ opýtal sa. Hlavu som sklonila tak, aby mi ju nebolo dobre vidieť. „Niečo podobné majú aj alchymisti.“

„Som alchymista,“ priznala som. Bolo počuť niekoľko zalapaní po dychu. No Adrian o mne vedel, tak bol jediný, kto sa netváril prekvapene.

„Pre koho vlastne pracuješ?“ opýtal sa ma zrazu Eddie. Otočila som sa k nemu, pretože som bola dosť prekvapená, že sa so mnou chce rozprávať.

„Prečo?“ Naozaj som nemala v úmysle povedať mu, kto je môj šéf.

„Som zvedavý. O alchymistoch som už počul, dokonca ich pár bolo nedávno aj na kráľovskom dvore.“ Adrian si vedľa mňa dosť nahlas povzdychol. Eddie sa naňho pozrel, no hneď od neho odvrátil pohľad. Rose a Dimitrij sa na seba na chvíľu taktiež pozreli.

„Pracujem pre jedného moroja...“ začala som, no prerušila ma strážkyňa Hathawayová.

„Abe, tipujem,“ ozvala sa strážkyňa Hathawayová.

Prikývla som. „Poznáte ho?“

„Práve sa rozprávaš s jeho dcérou.“ Prekvapene som sa pozrela na Adriana, ktorý to vyslovil tak, akoby mi to malo byť jasné.

„Vážne? Tak to je... skvelé. Je to celkom dobrý muž, mám ho rada a iného šéfa by som si ani predstaviť nevedela.“ To, čo som hovorila, bola pravda. Naozaj bol ku mne milý, vždy. No od mojej autonehody som ho nevidela.

„Naozaj? Jedna alchymistka sa ho až bála, keď mi pomáhala,“ zasmiala sa Rose. „A aký živel ovládaš?“

„Áno, je skvelý. A vraj ovládam éter, no netuším, či to je pravda.“

„Je,“ ubezpečil ma Adrian.

Zívla som a pozrela sa von oknom. Práve sa stmievalo, čo znamenalo, že sa práve začína pre morojov deň, no mne to bolo jedno, pretože za posledné dni som mala denný režim úplne rozhádzaný a dokopy som ani nespala.

Po tomto som sa už do konverzácie nezapájala. Dhampýri sa rozprávali o alchymistoch a mojom šéfovi. Mne pomaly začali klipkať oči. Snažila som sa únavu nejako potlačiť, no vôbec to nešlo. Hlava mi padla nabok a nakoniec sa mi predsa len pri bežiacom motore podarilo zaspať.

„Sú celkom zlatí. Obaja nemajú problém zaspať hocikde a obaja ovládajú éter. Som zvedavá, čo majú ešte spoločné.“ Otvorila som oči a zbadala uškierajúcu sa strážkyňu Hathawayovú. Opierala som sa o Adrianovo rameno a on mal hlavu položenú na tej mojej. Takto som si teda zdriemnutie nepredstavovala. Aj keď bolo príjemné tu takto pri ňom sedieť a opierať sa oňho. Ihneď som sa narovnala a Adrianovi padla hlava nabok, čím som ho prebudila.

„Čo to...?“ opýtal sa a poobzeral sa okolo seba.

„Prepáč.“ Auto zrazu zastalo. Pozrela som sa von oknom, no nič som nevidela. Všade bola tma. „Kde to sme?“ opýtala som sa. Potom som si všimla dve svetlá. Druhé auto zastalo vedľa nás.

„V podzemných garážiach na kráľovskom dvore,“ odpovedal mi Eddie. „Prespala si väčšinu cesty.“

Keď som vystúpila z auta, ešte raz som sa ospravedlnila Adrianovi a zbadala Abeho, ako stojí pri východe. Tak, toto bude na dlho.