6. kapitola

„Tak, čo sa stalo?“ spýtal sa ma, keď som k nemu podišla. Všimol si, čo sa stalo s mojim tetovaním, čo ho rozčúlilo, no našťastie sa dokázal ovládať a nezabil ma hneď. Asi sa chce so mnou pred tým rozlúčiť, alebo čo.

„Mala som autonehodu,“ začala som, no on zdvihol ruku, aby ma prerušil.

„Tú kopu šrotu som našiel, Christina. Bola tam aj tvoja krv, tak mi láskavo povedz, ako sa to stalo! Neodišla by si odtiaľ po svojich, niekto ti pomohol.“ Pohľadom zablúdil k skupine morojov a dhampýrov, ktorí akurát odchádzali.

„Oni nie...“

„Tak?“

„Strigoji,“ priznala som. Abe sa na mňa neveriacky pozrel a zdvihol jedno obočie. „Naozaj, Abe!“

„No dobre, dajme tomu, že to tak bolo. Čo bolo ďalej?“ Myslela som si, že tu na mňa bude jačať, že ako som si mohla dovoliť priblížiť sa k ním tak nebezpečne blízko. No nič také sa nedialo, čo ma vyviedlo z miery.

„Po tej autonehode som sa niekde dostala, kde nás bolo plno. Niečo ako gang. Bola som tam len veľmi krátko, možno len tri hodiny. Bolo tam plno takých mladých... tí strigoji hľadali len takých, pretože chceli zabiť kráľovnú. Teraz sú všetci z nich mŕtvi... a zabila som jedného človeka.“ Keď som to vyslovila, rukou som si zakryla ústa. Nechcela som sa mu s tým priznať, no nejako to zo mňa napokon vyšlo. Abe zvážnel. Panebože, naozaj som zabila nevnného muža len pre to, aby som sa napila krvi. Myslela som si, že sa zrútim, no abe ma chytil za plecia a prinútil ma, aby som sa naňho pozrela. No ja som od neho oddvrátila hlavu. Nechcela som sa mu viac pozrieť do očí. Nie po tom, čo som urobila. Cítila som sa hrozne. Ten chlap mohol žiť, nebyť mňa. Do očí sa mi začali tlačiť slzy.

„Christina. Christina, prosím...“

„Nie!“ vzlykla som. „Bol to nevinný človek, Abe. Taký, ktorý má iste milujúcu rodinu. A ja som ho jednoducho zabila len pre to, aby som sa napila. Je zo mňa netvor!“ Oči ma už štípali a slzám som nezabránila. Pokúsila som sa ich zotrieť si chrbtom dlane.

„Kto ťa premenil späť na moroja?“

„Adrian... Ivaškov,“ odvetila som pomedzi vzlyky.

„Dobre. Pôjdeme za ním. Potrebuješ si s ním pohovoriť. Malo by ti to pomôcť.“

„Jemu to už život nevráti.“

„Viem,“ uznal. „No tebe to pomôže, naozaj.“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou. V hrdle som ešte stále pociťovala tú hrču, kvôli ktorej som poriadne nemohla ani dýchať. Ako by mi to malo pomôcť?

„Abe, je mi to jedno. Žiadny rozhovor mi nepomôže, tým som si istá. A ešte niečo som zistila, kým som bola v Leihgh. Christian Ozera je môj brat.“

Prikývol na súhlas. „Áno, vedel som to. No ty si o svojich príbuzných nechcela ani počuť, preto som ti to nehovoril.“ Spomínam si na to. Vtedy som netúžila spoznať ani jedného člena, pretože som bolana nich naštvaná. Absolútne sa mi neozvali a neprejavili o mňa žiadny záujem. Tak som si povedala, že sa na nich taktiež vykašlem. No teraz som zmenila názor – rada by som sa o svojej rodine dozvedela viac. Chcela by som do nej patriť. Keď som už spoznala Christiana...

„Dobre si urobil. Keby som to vedela, asi by som tu teraz nebola.“ A bola mŕtva – dodala som v mysli. Ak by som vedela o Christianovi, jeho strážca by ma zabil skôr, než by som sa k nemu dostala. Myslel by si, že ho chcem zabiť.

„Tak ideme za tým Ivaškom, dobre?“ Prikývla som na súhlas. Neviem, o čom by sme sa mali pozhovárať. Tým sa nenapraví nič. „Alebo... vieš čo? Nie za ním, ale za Christianom a jeho strážcom. To on bol moroj a kráľovná Lissa ho s pomocou Rose a Christiana premenila späť na dhampýra. Taktiež mal z toho, že zabil nevinných ľudí, deprimujúce odbobie, no veľa času po premene trávil s Lissou, a potom mu bolo o trochu lepšie. Čo ty na to?“ Tak toto bola pre mňa novina. Čiže to bol on, koho pemenila kráľovná!

„Mne to je jedno.“ A na potvrdenie svojich slov som mávla rukou.

„Tak teda poď, keď ti to je jedno.“

Abe ma viedol po dvore akoby tu bol doma. Presne vedel, kade má ísť. Nemusela som to tu poznať, aby som nevedela, že tu býva kráľovná. Bol to hotový palác! Okolo bolo plno lámp, ktoré ho osvecovali, takže ho bolo dokonale vidieť. Budova sa zdala postavená v gotickom štýle, no keď sme vošli dnu, hneď som zmenila názor. Bolo to tu také prekrásne a moderne vybavené. Všade bolo veľa strieborného, zlatého a lesklého. Taktiež tu boli rozličné kvety a v kútoch izvieb aj niečo ako bytové palmy. Proste nádhera!

Od premeny zo strigoja späť na moroja som si začala všímať každé krásne veci, ktoré by som inak prehiadla.

„Krása,“ vydýchla som.

„U-hm, je to tu naozaj pekné,“ súhlasil. Vyšli sme po troch schodoch a dostali sa na dlhšiu chodbu. Abe na chvíľu zastal, a potom zabočil doľava. Nasledovala som ho a pri tom sa stále pozerala po oboch stranách. Na jednej strane boli len dvere. Akoby to bola nejaké ubytovňa... alebo izby pre hostí. Hosťovské izby! Na opačnej strane boli zas rôzne miestnosti. Niečo ako konferenčné miestnosti, jedáleň, masáže a tak ďalej. Abe zrazu zastal pred jednými dverami a zaklopal.

Otvorili sa dvere a ja som čakala, že sa v nich objaví Christian. No bol to Dimitij. Zdalo sa mi, že sa mu uľavilo, že nie sme niekto iný. Jasné, ak niekto dlho bojuje so strigojmi, myslí si, že nebezpečenstvo môže byť všade. Dokonca aj vtedy, keď si od toho chce dať na chvíľu pauzu.

„Kto to je?“ opýtal sa Christian z vedľajšej miestnosti.

„Abe a Christina.“

„Pusť ich dnu.“ Bolo počuť zatvorenie skrine a buchnutie – akoby na zem padlo niečo kovové. Christian zanadával a Dimitrij len prevrátil očami.

„Ja idem za Rose, stretneme sa potom. Ty,“ ukázal na Dimitrijho, „daj na ňu, prosím, pozor.“ Strážca prikývol. Abe odišiel a nechal ma tu samú. Strážca si sadol na stoličku, vzal si knihu, ktorú mal položenú na stole a začal ju čítať. Keďže mi nevenoval pozonosť, mala som možnosť si ho poriadne prezrieť. Pri čítaní mal sklonenú hlavu, a keďže soms tála, nevidela som mu do tváre. Bolo to aj pre to, že mi v tom bránili jeho dlhšie hnedé vlasy. Keď sme boli v aute, vlasy mal zopnuté, no takto vyzeral oveľa lepšie. Aj keď som mu nevidela do tváre, vedela som, akej farby má oči. Boli tmavohnedé, takmer až čierne. Oblečené mal čierne nohavice a bielu košeľu. Na stoličke, na ktorej sedel, mal prehodený čierny kabát. To bolo pre strážcov typické oblečenie.

Dimitrij zrazu zdvihol hlavu a naše pohľady sa na malú chvíľu tretli. Akoby vycítil, že sa naňho pozerám. No v tom sa otvorili obrovské dvere a do miestnosti vstúpil Christian. „V tej skrini nájsť niečo na oblečenie je fakt zázrak. Tak, čo ťa sem privádza?“ opýtal sa.

Dimitrij sa zrazu postavil. „Budem vedľa.“ Vzal si knihu do ruky a mal v pláne ísť. No ja som t prišla práve za ním!

„Strážca Belikov,“ začala som. V momente zastal a spýtavo sa na mňa pozrel. „Chcela by som sa s vami porozprávať.“

„Tak to pôjdem asi ja, Dimitrij,“ zasmial sa Chrisian a uškrnul sa. „No nič, idem si dať sprchu, a potom si pozieť niečo v telke. A potom za Lissou.“ Tie slová boli venované Dimitrijmu. Ten len prikývol a bol stále prekvapený, že som tu prišla práve za ním.

„Viem, že vás to asi prekvapuje, že som tu prišla práve za vami...“

„Pokojne mi tykaj. Som Dimitrij.“ Podal mi ruku.

„Christina. No tak hneď prejdem k veci. Vlastne toto ani nebol môj nápad, aby som tu šla... No... bol si strigoj, však? Chcela som sa o tom s niekým pozhovárať...“ cítila som, ako mi horia líca.

„Ou,“ vydýchol. „A čo by si chcela vedieť? Rád ti odpoviem na akékoľvek otázky.“

„A čo keby si mi o tom porozprával,“ navrhla som. Dimitrij sa zamračil a zdalo sa, že myšlienkami je úplne inde. „Ja len... rada by som... ani netuším, čo chcem vlastne vedieť. Ako dlho si bol strigoj?“ opýtala som sa nakoniec. Dimitrij sa uvoľnil a pravdepodobne si vydýchol. Nechcela som sa ho pýtať na to, čo robil, lebo to mi bolo jasné. Ak to zvládal tak ako ja – výčitkami, tak netuším, ako to prežil.

„Pár mesiacov, no nie dlho.“

Prekvapene som sa naňho pozela. „Pár mesiacov?!“ Prikývol na súhlas. „Ako si to zvládal potom – keď si bol zas dhampýr?“

„Bol som vo väzení. Ty máš šťastie, že ťa tu nikto nepoznal, no ja som bol vtedy dosť známi, pretože...“ Dimitrij zrazu stíchol a sklonil hlavu. Videla som, ako sa mu ramená pri dýchaní dvíhajú a klesajú.

„Si bol dobrý strážca?“ hádala som.

Nesúhlasne pokrútil hlavou. Vlasy mu znovu padli tak, že som mu nevidela do tváre. „Mal som byť strážca Lissy. Spolu s Rose. No nie pre to. Pred Christianom a ešte pred tým, než som učil na Akadémii Svätého Vladimíra, som bol strážca. Mal som na starosti jedného moroja, ktorého v deň môjho voľna zabili. Niektorí to dávali za vinu mne, no ja vom vedel, že to bola moja vina. Mal som ho strážiť a nejako vycítiť nebezpečenstvo. Bolo to niečo strašné, neprijal by som to zažiť nikomu.“ Dimitrij sa dokonale ovládal a snažil sa zadržať všetky emócie.

„Ty si učil na akadémii?“ zmenila som tému. Nechcela som sa baviť o smrti.

„Skôr trénoval budúcich strážcov. Napríklad Rose alebo Eddieho.“ Počkať... takže Dimitrij bol učiteľ Rose, a teraz spolu chodia? Asi si budem musieť zvyknúť na to, že žijem v dvadsiatom prvom storočí, kde je možné všetko.

„Aha.“

„A čo ty? Vraj si bola strigojom len veľmi krátko. Nevieš si predstaviť, koľko výhod to má!“

„No približne deň. Ale aké výhody? Jediné, čo si z toho pamätám, je to, že som zabila nevinného človeka.“ Neviem prečo, no mala som pocit, že sa mi uľavilo, keď som sa s tým priznala.

„Ja som zabil veľa nevinných. Dokonca som Rose držal v zajatí a kŕmil sa z nej. To, čo si prežila ty, je v porovnaní so mnou nič. Buď rada, že to bol len jeden človek. Keby si zabila viacerých, mrzelo by ťa to oveľa viac. Zabudni na to, život ide ďalej. Vykašli sa na minulosť a ži pre budúcnosť.“ Bola som prekvapená, že mi to hovorí. Bolo to také od srdca.

„Pokúsim sa.“

„Minulosť už nezmeníš.“

„Viem,“ priznala som s povzdychom.

„Hovoril som s Christianom a nemám inú možnosť, ako ťa tu nechať,“ začal Abe. Zdesene som sa pozrela na Christiana, a potom na Abeho. „Keďže si zistila, že si kráľovská, nemienim ťa znovu vziať do Detroidu. Najlepšie bude, keď ostaneš na kráľovskom dvore spolu s Christianom. Predstaví ťa rodine a tak ďalej. Potom by si mohla študovať na nejakej vysokej škole, čo ty na to? Ale stále ťa budem kontrolovať.“ Abe bol ako môj otec, takže je jasné, že by sa na mňa len tak nevykašľal, ale zostať na dvore?

„Nikoho tu nepoznám. Teda okrem pár morojov a ich strážcov,“ namietla som.

„Christian je tvoj brat.“

„Ale poznám ho len krátko! A tiež tu nemám žiadne veci, Abe. Ako ma tu chceš nechať?“ Začala som si predstavovať život na kráľovskom dvore... a nebolo to nič extra, pretože som po takom niečom netúžila.

„Zajtra ti prinesiem potrebné veci. Som rád, že sme sa dohodli, Christina. Čoskoro prídem na návštevu. Maj sa.“ Abe sa poriadne so mnou ani nerozlúčil a odišiel. Nechal ma tu samú! Toto si u mňa len tak ľahko nevyžehlí.