6. kapitola

Otec ma odviezol domov. Ľahla som si do postele bez toho, aby som sa prezlieka alebo umyla. Bola som úplne vyčerpaná. A ak by som mala povedať pravdu, nezáležalo mi na ničom. Snáď len na to, aby Eliot bol v poriadku, nech je kdekoľvek. Zajtra by som mohla zájsť do nemocnice a zistiť, či tam náhodou nie je. Ale niečo mi stále našepkávalo, že tam aj tak nebude.

Topánky som z nôh skopla na zem a poležiačky si vyzliekla mikinu. Natiahla som cez seba perinu a potichu vzlykla. V hlave mi nepríjemne búšilo. O malú chvíľu sa mi predsa podarilo zaspať.

„Ako vám môžem pomôcť, mladá dáma?“ spýtala sa staršia žena na recepcii v nemocnici. Možno to bola aj doktorka alebo sestrička, keďže bola celá v bielom. Červené vlasy mala stiahnutá v chvoste, hnedé oči upierala na mňa.

„Chcela by som sa spýtať na jedného pacienta.“

„Meno?“ Pristúpila k počítaču.

„Eliot Grump, pravdepodobne ho tu priviezli po včerajšom výbuchu v hoteli Mystery,“ odpovedala som na jej otázku. Žena, teda pani Gettyová – ako som zistila podľa menovky, naťukala do klávesnice Eliotovo meno a trpiteľsky vzdychla. Počítač je pravdepodobne straší, keď to tak dlho trvá! Snažila som sa upokojiť.

Dúfam, že tu je a budem ho môcť navštíviť...

„Je mi to ľúto, ale žiadny Eliot Grump tu nie je,“ ospravedlnila sa mi a trošku naznačila, že za mnou niekto stojí a čaká. „A ani nebol.“

Mňa však už nezaujímalo nič iné. Jej slová boli ako šípy do srdca. Toto nie! Prosím. Nemohla to byť Cassidy, kto ho uniesol. Možno ho aj zabila! Slzy si znova našli cestu, ako sa dostať na povrch. Aj keď som bola presvedčená, že ho tu nenájdem, prekvapilo ma to a slzám sa z nevysvetliteľných dôvodov nedalo zabrániť. Ale stále som cítila, že je so mnou.

Ako sa teraz dostanem k Eliotovi a Cassidy? Musím sa presvedčiť, že je v poriadku a že žije. Asi budem musieť zájsť za Sebastianom alebo Morgan a povedať im, čo sa stalo.

A najlepšie by bolo vybaviť to hneď dnes alebo zajtra!

Zazvonil mi mobil. Keď som sa pozrela na mobil, pomyslela som si, že Morgan asi počuje moje myšlienky. Potešila som sa a prijala hovor.

„Ahoj, Min,“ pozdravila.

„Morgan. Práve som na teba myslela...“ Potichu sa zasmiala a prerušila ma.

„Rada by som sa dnes s tebou stretla.“

„Aj ja, potrebujem ti niečo povedať. Morgan, si teraz v hoteli?“ spýtala som sa a dúfala, že áno. Potrebujme, aby pri našom rozhovore bol aj Sebastian. Alebo aby ho aspoň upozornila na Cassidy. A nech si dáva pozor nielen on, ale aj Riley. A vlastne všetci, pretože je iste nebezpečná.

„Áno, deje sa niečo? Mám niekomu niečo odkázať?“

„Je tam Riley alebo Seb?“ Prosím, prosím...

„Riley je ešte stále v nemocnici. Nechali si ju tam na pozorovanie. Sebastian sa tu dnes ukázal len na chvíľu.“ Ak je Riley tu, tak by som mohla za ňou skočiť. Teda ak by ma tá milá osoba na recepcii zas neodbila. „Min, opakujem svoju otázku. Vieš, že nemám rada, keď mi neodpovedáš! Deje sa niečo?“ Jej hlas znel už dosť prísne, mala by som si dať pozor, aby som ju nevyprovokovala. Dokáže byť dosť nepríjemná.

„Prepáč, ale... no aj sa niečo deje. O hodinu sa zastavím v Mystery. Budeš tam?“

„Budem ťa tu čakať. Kde si teraz?“

„Pred nemocnicou. Eliot tu nie je! Morgan, už budem končiť. Idem ešte za Riley. Ak sa v Mystery ukáže Sebastian, nech tam na mňa počká. A ešte – Agnes tam čistou náhodou nie je?“

„Nie, nie je tu.“

„Dobre,“ vydýchla som. To by už bol tretí deň, čo tam trčí. Možno trpí poruchami spánku alebo niečo podobné. Alebo prespáva priamo v Mystery. To by vysvetľovalo, prečo tam je tak často a dlho. „Najneskôr o hodinu som pri tebe.“ Ukončila som hovor, otočila sa a s nádejou znovu vstúpila do budovy nemocnice.

„Naozaj sa cítim dobre. Tí doktori to proste nedokážu pochopiť. Prebrala som sa hneď pri Morgan, mimochodom, Damien je sexi! No, doktori sú úplne padnutí na hlavu. Už chcem ísť domov, Min. Naháňa mi to tu strach.“ Po tých slovách som verila, že je Riley v poriadku. Mlela ako o život.

„Si tu na pozorovaní,“ zasmiala som sa.

„Veď to je ten problém,“ vzdychla a hodila sa do postele. Trpiteľsky si vzdychla a hodila pohľad na prístroje okolo nej.

„Neboj sa. Ešte také dva dni a pôjdeš domov.“ Nuž, neuškodí jej trošku ju podpichnúť.

Vyvalila na mňa oči. „To nemyslíš vážne, Minie. To nesmú!“

„Ale môžu.“ Snažila som sa zadržať smiech, ale pri výraze a lá ublížené psíča sa to takmer nedalo. „Bola by som rada, kedy si prestala odvrávať a urobila to, čo je pre teba najlepšie.“

„Ostať tu? Sama?“ Prikývla som. „To je...“

„Normálne. A nechci vidieť Mystery! Polovica druhého poschodia je takmer fuč. Chýbajú tam steny. To som si stihla všimnúť včera, keď ma Sebastian odviedol na prízemie, kde ma čakal otec. Všetci tam pobehovali úplne zmätení...“ Keď som sa na ňu znovu pozrela, nemohla som pokračovať. Prebodávala ma pohľadom a mračila sa.

„Pripomeň mi, že som ťa chcela uškrtiť.“

„Riley, si v poriadku?“ spýtala som sa jej, keď bola hodnú chvíľu ticho. Zdvihla pohľad zo zeme. Mykla plecom.

„Áno, som v úplnom poriadku. Nemusela som tu trčať, nebyť jednej protivnej osoby, Min.“

„Kvôli mne?!“

„Nie, jasné, že nie kvôli tebe. Je toho veľa, čo by som ti chcela povedať. Ale jedného dňa s to dozvieš,“ a žmurkla na mňa. Nejaká vec, ktorú mi ona nepovedala? Žeby mala predo mnou nejaké tajomstvo? Vždy sa preriekne, takže o tom pochybujem.

Ozvalo sa tiché klopanie na dvere. „Prepáčte, ale návštevné hodiny už končia. Slečna Sanchezová potrebuje oddychovať!“ Riley len prevrátila očami a niečo zamrmlala.

Obzrela som sa a zbadala postaršieho muža v bielom plášti. Vlasy mal sfarbené dostrieborna, na očiach okuliare a v ruke papiere.

„Isteže.“ Otočila som sa k Riley a takmer na ňu vyplazila jazyk. „Zajtra ťa prídem navštíviť. Ale len ak sa nič nezmení,“ dodala som. „Maj sa a pekne si tu oddychuj.“

„Ďakujem ti veľmi pekne. Toto ti nikdy nezabudnem, Minie. Pozdrav Sebastiana, Agnes a Morgan.“

„Mohol by som sa vás na niečo spýtať?“ opýtal sa doktor, keď som vyšla z izby. Prikývla som. „Dobre. Je slečna Sanchezová stále taká... výrečná alebo to je tým úderom do hlavy?“

Zasmiala som sa. Žeby som Riley ešte trošku viac znepríjemnila pobyt v nemocnici? No... ak by som sa o to pokúsila, nič by jej nebránilo zabiť ma!

„Je to pravdepodobne už od narodenia,“ uistila som ho.

„Aha, to všetko vysvetľuje. Ďakujem.“

„Ako sa má Riley?“ vybafla na mňa Morgan hneď ako som k nej prišla.

„Myslím, že jej nie je nič,“ vzdychla som a sadla si do prúteného kresla. Morgan sedela priamo oproti mne. Na sebe mala voľné, červené tričko s čiernymi pásikmi.

„Ako to vieš?“

„Morgan! Je príšerne ukecaná. Ale zastavila som sa tu preto, aby som ti povedala o jednom mojom sne.“ Ako som vyslovila slová, naklonila sa ku mne ešte bližšie. Akoby vedela, čo jej chcem povedať.

„Počúvam ťa, Minie.“ Kde začať?

„Pamätáš si na Cassidy Lloydovú?“ Prikývla a rukou naznačila, nech pokračujem. „Jeden deň sme boli s Riley v kuchyni. Agnes nás tam poslala pomôcť. Keď jej bol Sebastian zaniesť jedlo, ktoré si objednala, povedal jej nejaké slová. Nikto im nerozumel.“

„Môžem sa spýtať, o aké slová išlo?“

„Gratias. Redibo post te!“

„Ďakujem, vrátim sa po vás,“ prekvapene skríkla Morgan.

„Ty vieš, čo tie slová znamenajú?“ opýtala som sa jej.

Prikývla a prisunula si stoličku bližšie ku mne. „Áno, sú po latinsky. Chceš mi povedať, že tieto slová sa ti snívali?“

„Keď som bola u Eliota. V sne bola Cassidy a povedala, že si príde po moju lásku. Čiže po Eliota.“ Sklonila som hlavu. Tak mi chýba. Neviem, kde je! Chcem, aby bol tu – pri mne. A objal ma, lebo to je to jediné, čo by ma dokázalo upokojiť.

„Cassidy? Si si istá, že to bola ona?“

„Na sto percent. Čo to znamená? Ona... ja neviem, uniesla Eliota? Alebo to bol niekto iný? Pretože El v nemocnici nie je!“

Morgan zrazu zbledla a oči sa jej zaleskli. „Prepáč!“ Postavila sa. Pri tom som zbadala, že tričko jej viac priľahlo k telu. Tak odhalilo rastúce bruško. Zostala som v šoku a prekvapene sa jej pozrela do tváre.

„Morgan,“ šepla som a rozbehla sa za ňou.

„Nechcela som to povedať nikomu, Minie. Nie je to ani vidieť,“ hovorila ospravedlňujúco. „Už osem mesiacov mi je stále nanič.“

„Kedy si sa chcela priznať k tomu, že si tehotná? A k tomu všetkému ešte v ôsmom mesiaci?“ Nadýchla sa, ale neodpovedala. „Prepáč mi to, nemala som na teba tak vyletieť. Ale dosť ma to prekvapilo.“ Že dosť. Panebože, toto nemôže byť pravda.

„Potrebujem ísť už domov. Prosím, príď zajtra ku mne. A prepáč,“ odvetila, otočila sa a priamo pred očami mi zmizla.