7. kapitola

Keď Morgan odišla, posadila som sa do kresla pri recepčnom stole. Momentálne som nemala náladu na nič. Ani len sa pohnúť, nieto ešte ísť k autu a odviesť sa domov.

„Ahoj, Minie!“ pozdravil ma pán Newton. Otočila som sa za jeho hlasom. Pán Newton iste nemal viac ako štyridsať rokov. Čierne vlasy mal ako vždy upravené, na krku kravatu a červený oblek. Ale v Mystery mal každý jeden zamestnanec červené oblečenie, uniformu. Ale pri pánovi Newtonovi stál nejaký chlapec. Mohol mať toľko rokov, koľko ja. Čierne vlasy mal krátke, no ofina sa zdala o čosi dlhšia. Konce vlasov mali blond farbu. Bol vysoký, dokonca vyšší než pán Newton. Na sebe mal pracovné oblečenie, ktoré mal zašpinené a zaprášené. Žeby nový pracovník, opravár? Alebo stavbár?

„Dobrý deň,“ povedala som a usmiala sa.

„Chcel by som ti predstaviť svojho syna Derecka. Dereck, toto je Minie Jeffersonová. Minie, Dereck.“ Dereckovi pri mojom mene jemne šklblo kútikom úst. Oprášil si ruku a podal mi ju.

„Teší ma, slečna Jeffersonová... Minie,“ zašepkal.

„Rada ťa spoznávam, Dereck. Pán Newton, nikdy ste sa nezmienili o tom, že máte syna,“ zasmiala som sa.

„Nuž... Vieš, že nerád rozprávam o svojom súkromí. Dereck prišiel pomáhať s rekonštrukciou hotela. Po tom, čo sa stalo, sme sa rozhodli, že ho zmeníme. Je treba urobiť drobné, ale aj väčšie úpravy. Sám sa ponúkol, že pomôže.“ Hrdo sa pozrel na Derecka.

„Pravda,“ uškrnul sa.

„Ako to vlastne vyzerá na druhom poschodí? A čo sa vlastne stalo, prečo to zrazu vybuchlo?“ spýtala som sa. Boli to prvé otázky, ktoré mi prišli na um a ktoré som chcela položiť niekomu z personálu. Dúfam, že pán Newton je dobre informovaný...

„Nechceš sa tam ísť pozrieť?“ ponúkol sa Dereck a pozrel sa na mňa svojimi výraznými strieborno-modrými očami. Boli naozaj úchvatné, nádherné...neskutočne krásne. Neviem prečo, no zdalo sa mi, že keď na jeho tvár dopadol väčší tieň, zažiarili. Skrátka akoby svietili.

„Vieme len toľko, že to vzniklo z plynu. Pravdepodobne unikal z nejakých prasknutých rúr. Ale tým si nie som celkom istý.“ Na chvíľu sa zamyslel. „A možno nie. No proste bol to len plyn, ktorý vybuchol,“ vzdychol. „Jeden odporný plyn vie napáchať takú škodu!“

„Dereck, rada sa tam pôjdem pozrieť.“ Aj keď mi to bude pripomínať tú udalosť s Eliotom.

Pán Newton je ešte stále v tom, že to nebolo úmyselné. Ach, kiežby vedel, že to všetko má na svedomí Cassidy! Tá, ktorá uniesla Eliota, aby ho...čo? Zabila? Nie, o tom pochybujem. Eliot musí žiť, aj keby mal pre to vyhasnúť môj život.

Kiežby som ho našla čím  skôr. Je to len necelý deň od toho, čo to tu vybuchlo, no aj tak mi veľmi chýba!

„Rada by som sa tam šla pozrieť, Dereck, ale...“

„Žiadne ale! Myslím, že samú by ťa tam nepustili. Je to tam aj tak zapratané doskami a všelijakým materiálom.“ Neznášam, keď ma niekto preruší v strede vety. Ľudia, a zvlášť tento chalan, ktorý ma ani nepozná, by si mali dávať pozor a byť slušní! No nie?

Nakoniec som len prikývla.

„Bola si pri tom? Keď sa to stalo, myslím,“ spýtal sa a vybral sa smerom k schodom.

„Áno.“

„Aha. Nuž, som rád, že sa ti nič nestalo. Vieš o tom, že môj otec ťa veľmi často spomínal? Vraj si jedna z najspoľahlivejších ľudí,“ usmial sa.

Nevedela som, čo mu na to odpovedať, nakoniec zo mňa vyšlo len niečo takého: „Ehm... neviem.“

Dúfam, že keď sa pozriem na jedáleň, dá mi pokoj. Začína mi pripomínať Riley, a to nie je najlepšie. Nielenže si začínam vybavovať Riley ležiacu v nemocnici, ale aj Eliota v náručí Cassidy. Pri tej predstave ma doslova striaslo.

Ale Dereck je celkom milý. A to som zistila len za tieto tri minútky? Naozaj by som so sebou mala začať niečo robiť, inak takýmto tempom úplne zabudnem na Eliota. Alebo na to, že zajtra musím zájsť za Morgan. Som zvedavá, čo so mnou chcú prebrať. Čo by mohlo byť také dôležité, že pri tom musí byť aj Damien?

„Nad čím tak dlho premýšľaš? Alebo sa len hanbíš?“ spýtal sa so smiechom.

„Tipujem, že teba slušnosti absolútne neučili! Mám pravdu?““

„Na otázku sa neodpovedá protiotázkou.“

„Nevyhýbaj sa mojej otázke.“

„Ani ty mojej.“

„Vidno, že si Newton!“ sykla som potichu. Nadvihol jedno obočie a spýtavo sa na mňa pozrel. To som asi povedať nemala. Aj keď to bolo potichu, iste to počul. „Prepáč, ja... už nerozmýšľam, čo vravím. Ale toto ma naozaj vytočilo. Snažila som sa utriediť si myšlienky...“

„To všetko vysvetľuje. Triedenie myšlienok je naozaj vyčerpávajúce.“

„Skúšal si to vôbec niekedy?!“

Pozrel sa na mňa. „Keď som sa... no proste, keď som mal ťažké obdobie. To bolo pred niekoľkými týždňami. Vtedy som trávil čas sám a nič nejedol.“

„Prečo si mal ťažké obdobie?“ Viem, možno by som sa ho na to nemala pýtať, je to jeho život a len jeho vec, ale nedalo mi to.

„To je na dlho,“ usmial sa. „Keď si obzrieš tie trosky, bol by som rád, keby si niečo zjedla.“

„Nie som hladná!“ odvrkla som.

„Si.“

„Ako to vieš?“ spýtala som sa ho a založila si ruky na hrudi. „Vieš, nemusela by som tu teraz byť. Môžem sa otočiť a proste odtiaľto odísť.“ Zhlboka som sa nadýchla a vyhýbala sa pohľadu do jeho očí. Bolo to rovnaké ako u Sebastiana. Ak by som si nedala pozor, podľahla by som mu. Preto som sa mu radšej pozerala na plné, červené pery. Alebo na čierne tričko, ktoré obopínalo jeho vypracované telo.

„Viem, že by si tu byť nemusela, ale chceš. A si hladná. Počujem, že ti škvŕka v bruchu.“

„Ako... ale veď je to potichu!“

„Je to počuť dosť, takže si veľmi hladná. Pozývam ťa na obed, Minie.“

„Dereck, poznáme sa koľko? Päť minút, či ešte menej? A ty by si ma už pozýval na obed!“ Nesúhlasne som ešte pokrútila hlavou a vzdychla.

„Myslím, že sa poznáme už od prvej triedy, Minie. Zvláštne, že si na mňa nepamätáš, pretože ja na teba teda áno. Mala si vtedy asi sedem rokov a ja som bol do teba až po uši zamilovaný. No... detská láska.“. Čože? On je ten Dereck, Dereck, ktorému som tak rada robila zle, štvala ho, skrývala mu veci a neviem, čo ešte! Prekvapene som sa na neho pozrela. Myseľ mi zaplavili spomienky na detstvo. Áno, bol do mňa zamilovaný a ja som to s radosťou využívala.

„To si ty?“ prekvapene som sa spýtala.

„Á, ty si to pamätáš!“ nadšene zvolal.

„Chodili sme spolu až do deviateho ročníka, nie?“ Prikývol. Dereck mi už nepripadal ako krásny neznámy. Bol to môj starý priateľ. „Páni, to je dlhá doba, čo sme sa nevideli!“ vydýchla som napokon.

„Vieš o tom, že si mi chýbala? Rád by som ťa objal, ale...“ Dereck ukázal na svoje oblečenie, ktoré bolo špinavé.

„Tak nabudúce,“ uškrnula som sa. A vieš, že ja som potom nemala od koho odpisovať úlohy!“ obvinila som ho a jemne ho štuchla do rebra.

Vyšli sme na druhé poschodie. Vo vzduchu bol prach a divný zápach. Človek by si myslel, že za deň nestihnú zbúrať všetky steny! Ale čuduj sa svete, od schodov sme mali výhľad až na budovu knižnice. Vo výhľade nám ale zavadzali piliere, ktoré zabraňovali tomu, aby sa tretie poschodie tiež zrútilo. Napravo bola skládka odpadu. Polámané stoličky, kúsky stolov, skriniek a kuchynskej výbavy.

Vyzeralo to ako na stavenisku. Ako po výbuchu.

„Toto stihli za jeden deň? Však by trvalo najmenej štyri dni, kým by sa všetko odpratalo.“ Zamračila som sa na mužov, ktorí niesli pohovku. Bola to presne tá, na ktorej sme s Eliotom často sedávali. Ničia mi spomienky!

„Ja som tu dnes pomáhal. Otec vravel, že za peniaze, ktoré sa za tých pár rokov našetrili, sa to tu všetko postaví nanovo. Akoby aj nie, že? Je potrebné mať v hoteli ešte jednu jedáleň s kuchyňou. Hlavne pre to, že tu chodí celkom veľa ľudí.“

„To máš pravdu,“ uznala som.

„Ďakujem. Bude to tu ale vyzerať úplne inak. Kuchyňu od jedálne nebude deliť len pult a skrine. Bude tam postavená stena.“ Podišiel na miesto, na ktorom bývali stoly so šalátmi a nápojmi. Ukázal pred seba; od ľavej strany, až po pravú. Stál chrbtom ku mne, takže som si ho mohla prezrieť zozadu. Bol hora svalov a k tomu aj pekný. Nechápem, ako sa za necelé tri roky mohol až takto zmeniť. „Stoly budú modernejšie a stoličky také, aby k ním ladili. Steny by mohli byť zelené a podlaha čierna,“ pokračoval. „Alebo... nie len čierna, ale šachovnicová. Čo ty na to, Min?“ opýtal sa a pozrel sa na mňa.

„Hm, ako to všetko vieš?“

„Na otázku sa neodpovedá protiotázkou!“ pripomenul mi, akoby ho to už nebavilo. Ale inak sa ani odpovedať nedalo.

„Prepáč mi to. Neviem, ako by to vyzeralo. Ale možno by to mohlo byť tak ako vravíš. Možno by to bolo aj pekné.“ Prezrela som si stenu, na ktorej boli ešte stále čierne šmuhy a praskliny.

„Aj to sa dá do poriadku,“ dodal.

Zrazu sa zvonku ozval obrovský buchot a padla aj jedna šťavnatá nadávka.

„Čo sa to stalo?“ Rozbehla som sa k jednému z pilierov.

„Minie, nechoď tam! Je to veľká výška!“ skríkol Dereck a podľa jeho krokov som usúdila, že sa vybral za mnou.

Prekročila som dve tyče ležiace na zemi a prudko sa naklonila dopredu. Vlasy mi padli do tváre a ja som videla len to, čo bolo pod nami. Z jednej kopy trčalo všetko možné. Od zbúraných stien, cez tehly, omietku, až po obrazy a nábytok. Vystrela som ruky a snažila sa niečoho zachytiť. Cítila som ako mi v hlave pulzuje krv a príšerne mi v nej búši. Musela som sa príliš prudko predkloniť, alebo to bude ešte tým včerajším úderom do hlavy...

„Min!“ Pocítila som, že ma niekto pevne drží. Skládka pri ceste sa začala točiť a približovať. A znovu vzďaľovať. Budova knižnice sa vlnila. Zdalo sa mi, ako keby bola zo želatíny.

„Vravel som ti, aby si tam nechodila!“ povedal Dereck vážnym hlasom a prísne sa na mňa pozrel. Už som ho nevidela tak rozmazane.

„Čo sa stalo, keď ležím?“ spýtala som sa prekvapene. Naozaj si nepamätám, žeby som si ľahla, alebo že by ma niekto dal na zem.

Nadvihol jedno obočie. „Prudko si sa naklonila dopredu, zatočila sa ti hlava a potom si... zamdlela?. Nechcem ani vedieť, čo by sa stalo, keby som tu nebol a nezachytil ťa!“

„Mňa len zaujímalo, čo tam bolo,“ odvetila som nevinne.

„Stačilo sa spýtať.“

„Ale keď ty sa stále vyhýbaš mojim otázkam.“

„Nevyhýbam. A, prosím, mohla by si byť aspoň chvíľu v pokoji? Nerád by som volal záchranárov. Nie je to nič vážne. Viem, že z výšiek sa ti točí hlava. Pamätám si ešte na jeden výlet...“

„Dosť,“ prerušila som ho so smiechom. „Nechcem počuť o tom, ako ma museli ratovať.“ Bolo to asi pred siedmimi rokmi na moste. Pri pohľade na mesto pod nami mi prišlo zle. Ale to už bolo dávno, a odvtedy sa mi nič také nestalo. Až doteraz.

Naše oči sa znovu stretli. Akoby sa mi Dereck pozeral až do hĺbky duše. Nebolo mi to nepríjemné, práve naopak. Boli také zaujímavé a nádherné. A hlavne magické.

„Dereck, prosím, pomohol by si mi postaviť sa? Musím si dnes ešte niečo vybaviť.“ Prerušil náš očný kontakt a sklonil hlavu. Vôbec som mu nevidela do tváre!

Zohol sa ku mne a chytil ma za ruku. Tvár sme zrazu mali nebezpečne blízko pri sebe. Hlava sa mi ešte stále mierne točila, no aj napriek tomu som počula jeho nádychy a výdychy, ak by som sa pozornejšie započúvala, mohla by som počuť aj jeho tep. Chcela som sa odtiahnuť, no on sa na mňa karhavo pozrel a pomohol mi posadiť sa.

Oči mu zrazu naozaj zasvietili a pohľadom ma takmer prebodol. Bolo to niečo neuveriteľné. Akoby som cítila to, čo on, akoby sme spolu vnímali to isté a to isté aj počuli. Jemne som sa zachvela. Uvedomila som si, že ma ešte stále drží za ruky. Líca mi začali horieť.