8. kapitola

„Čo sa to so všetkými deje? Akoby mali tajomstvo. Alebo niečo, čo nemôžu prezradiť.“

„Vieš, nie vždy je dobré vedieť o tom druhom viac.“

„Ale občas nie je na škodu vedieť trošku viac.“ Nesúhlasne zahmkal a pomohol mi postaviť sa. „Koľko je hodín?“

S Dereckom sme zišli na prízemie. Agnes bola už tu a vypisovala nejaké papiere na recepcii. Možno ona bude vedieť, čo je s Eliotom! Mám jej povedať to, čo si myslím? Dosť, že som pristúpila na to s Morgan a Damienom! Nemusí vedieť o mojom psychickom zdraví  ešte viac ľudí.

„Čo si dáš na obed?“

„Len niečo na pitie. Čistá voda alebo minerálka. Nemám na nič ani najmenšiu chuť. Myslím, že jedlo by mi teraz len ublížilo, Dereck.“

„Naozaj nechceš nič jesť? Nebude ti ani vadiť, keď si niečo zobnem?“ spýtal sa so smiechom. Smiech ho prešiel hneď po tom, čo som sa na neho zamračila. „Prepáč.“

„Nie, nebude mi vadiť, ak niečo zješ.“

Sadla som si na stoličku, lakťami sa oprela o stôl a hlavu podoprela rukami. Pozerala som sa ako si Dereck nakladá jedlo. Najskôr zamieril k stolu s podnosmi, odkiaľ si jeden vzal. Potom podišiel k šalátom. Odklopil dvierka a do misky si naložil šalát, ktorý mám rada aj ja. To je teda pekná náhoda! Otočil sa ku mne s otáznikmi v očiach. Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Nechcem nič jesť, už som mu to predsa hovorila.

Podnos odniesol ku mne na stôl, na opačnú stranu, a potom odkráčal k stolu s pitím. Vzal jednu minerálnu vodu a citrónovú limonádu, dva poháre a prisadol si.

„Doniesol som dve vidličky. Ak by si náhodou dostala chuť dať si cestovinový šalát.“ Dereck sa usmial a vzal do ruky jednu z vidličiek. Žeby vedel, že ho mám rada?

„Dobrú chuť. Ja nebudem nič jesť, nemám chuť,“ zopakovala som. „Skočím si len po slamku...“ odsunula som sa so stoličkou, aby som sa mohla postaviť, keď v tom mi jednu podal. Slamky sú predsa pri bare a on tým smerom vôbec nešiel! „Ako to...?“

„Vzal som aj hdve slamky,“ ukázal na ne. Jedna bola červenej farby a tá druhá modrej. Vzala som si červenú s drobnými hviezdičkami, ktoré boli priesvitné.

„Ďakujem. Ale ako si to urobil, keď slamky bývajú pri bare.“

Zamyslel sa a šikovne sa vyhol môjmu pohľadu. „Boli aj pri pohároch.“

„To teda nie!“

„Ale áno. Môžeš sa tam ísť pozrieť. Naozaj tam sú,“ povedal a začal jesť. „Minie, je to výborné! Daj si.“ Misku posunul ku mne a vidličku k ruke, ktorú som mala položenú na stole.

„Nie. Držím hladovku,“ zaklamala som.

„Ale no tak, Min. Daj si!“ Dereck sa nijako nedal odbyť. Asi by som mu mohla vysvetliť význam slov, ktoré som mu dookola opakovala.

„Nechcem.“

„Raz som držal hladovku. Bolo to kvôli dievčaťu, ktoré som miloval, no ono mňa nie. Bolo to naozaj kruté. Nejedol som asi tak štyri dni. Otec mal kvôli mne nervy. Vyhrážal sa mi tým, že ma pošle na psychiatriu. Ja som ho ignoroval a zostával zamknutý vo svojej izbe... preto nechcem, aby si toto spravila aj ty! Preto ťa prosím, zjedz z toho aspoň  polovicu. Lebo inak to za teba urobím ja. Nakŕmim ťa ako keby si mala dva roky!“ vyhrážal sa.

To by bola dosť vtipná predstava. Ale... ale nechcem, nemôžem to dovoliť. Čo ak by tu niekde bol Eliot? Alebo by ma tu niekto uvidel, niekto z priateľov. Čo by si o mne asi tak pomysleli? A s Dereckom, úžasným chalanom, do ktorého som kedysi bola tiež zamilovaná.

„To nie je najlepší nápad.“ Dereck si presadol na stoličku vedľa mňa a prisunul si ju ešte bližšie ku mne. Naše kolená sa takmer dotýkali! Vzal moju vidličku a nabral pár cestovín. Zamieril s tým k mojim ústam. „Niečo som ti predsa povedala...“

„Prosím, Min,“ vydýchol.

Nahlas som si povzdychla a zjedla to. Bolo to naozaj výborné, ale nevhodné pre môj žalúdok. Naozaj by som si mohla dať očistnú diétu, poprípade tú hladovku, s ktorou som žartovala.

„Toto naozaj nebolo dobré, Der,“ sykla som.

„Prečo? Nechutilo ti to?“

„Nie, je to vynikajúce. Ale... ten výbuch. Bol pri ňom môj priateľ.“ Ku konci vety mi zlyhal hlas. Sklonila som hlavu a zatvorila oči. Eliot, El, kde si?

„Je mi to ľúto, Minie. Ja som ne-“

„Nezomrel! Neviem, kde je. Ani v nemocnici. Myslím, že ani Agnes nebude vedieť, kde je.“

Zrazu ma chytil za ruku. Prudko som sa k nemu otočila a chcela namietať, ale prerušil ma. „Eliot je jej syn?“

„Ty si to nevedel?“ spýtala som sa ho. Naozaj to nevie? Veď je syn pána Newtona, ktorý vlastní tento hotel. Zvláštne a zaujímavé. Alebo ho na tom prekvapilo ešte niečo iné?

„Nie.“

Po tomto akosi nikto nemal chuť nadviazať konverzáciu. Vypila som minerálku a Dereck dojedol šalát.

„Minie, prosím ťa...“

„Nechaj to tak, chcem ísť domov.“ Postavila som sa a vzala bundu. Dereck ma však len tak nenechal odísť, chytil ma za ruku a pritiahol bližšie k sebe. Ruka mi dopadla priamo na jeho hruď. Zdvihla som hlavu a naše oči sa opäť stretli.

„Minie, mám ťa naozaj rád a nechcem, aby si si ublížila. A naozaj ma trápi to, že neviem, čo to s tebou je. Niečo ťa veľmi trápi. Mne to povedať môžeš, pochopím to.“ Rukou mi prešiel po líci. Cítila som sa fakt divne a zároveň úžasne.

Zachvela som sa a oprela sa o neho. To nie je možné! Nemôžem pri ňom cítiť to isté ako pri Eliotovi. Tie jeho oči a pery... Nesúhlasne som pokrútila hlavou a chcela sa normálne postaviť.

„Pusti ma, Dereck,“ šepla som. Môj hlas znel inak. Toto som nebola ja. Zatvorila som oči a začala som cítiť to, čo vo mne dokázal vzbudiť len Eliot. Ako je to možné, veď toto nemôže byť on.

„Nemôžem, Minie.“ Medzi prsty vzal prameň mojich vlasov. Priložil si ich z nosu a zhlboka sa nadýchol. „Dobre, môžeme si pohovoriť ešte o niečom?“

„O čom by si chcel hovoriť?“

„O tom, čo ťa trápi. Viem, že to niečo bude. Ale čo? Prosím, povedz mi to.“

„Cassidy založila ten požiar úmyselne. Žiaden  únik plynu a podobne. Je to tak, ako ti to hovorím. Pri tom uniesla Eliota. Neviem, čo s ním chce urobiť. Ale musím ho zachrániť, Dereck. Je mi jedno ako, ale ja musím. A nemala by som tu s tebou byť!“ Povedala som mu všetko, čo chcel a potreboval vedieť. Predpokladám, že teraz sa to dozvie pán Newton a ja budem v peknej šlamastike. Ale možno by mi Dereck pomohol nájsť Eliota. Ak by sme sa nejako spojili s Morgan a Damienom... oni by možnože boli ochotní pomôcť. Ale čo Morgan? Ani neviem, kedy má termín. Naozaj mi to mala povedať skôr, a nie teraz, keď toho mám príliš.

„Zajtra...“

„Zajtra idem  k Morgan, nebudem mať čas na normálny rozhovor.“ Prekvapene sa na mňa pozrel.

„Práve to som ti chcel povedať, Minie. Poznám  ju a verím, že nám pomôže.“ Nám? On mi chce pomôcť?

„Ty sa poznáš s Morgan?“

„Je to tvoja teta... tvoja teta!“ povedal to tak, akoby ho aj toto prekvapilo. „Došľaka, Minie. Poď, pôjdeme za ňou hneď.“