Časť 10.

Kaya mala chuť rozbehnúť sa za tým klamárom a pekne mu vyčistiť žalúdok, možno mu aj preriediť tie jeho ukážkovo biele zuby. Od okamžitého úteku ju však odrádzala skutočnosť, že má Natalie ešte stále narodeniny a predsa jej ich nepokazí ešte viac, než už boli. Preto sa len veľmi nerada posadila za stôl a nechala služobníctvo, aby jej naservírovali Nataliine obľúbené jedlo. Bolo to tak každý rok na jej narodeniny. Hoci jej rodičia pravidelne a radi zabúdali, služobníctvo si všetko pamätalo až príliš dobre. Nemohli svojej panej otvorene zablahoželať, tak si vybrali túto cestu. Amelia by ich snahu neocenila, hlavne ak by začali rozprávať. Bola presvedčená, že kvalitní sluhovia majú byť poslušní, nemí a v každom prípade hluchí a slepí k tomu, čo robia ich zamestnávatelia. Hlavne čo sa týkalo toho, s kým a kedy lezú do postele.

Natalie, akoby si ani neuvedomovala vážnosť ich predchádzajúceho rozhovoru, veselo pojedala svoj obed a ešte si pri tom aj hojdala nohami. Kaya len automaticky kládla jednotlivé kúsky do úst a prehĺtala ich. Občas zabúdala aj žuvať. Veľmi sa snažila nepozerať sa na hodiny, ale väčšinou sa jej to nedarilo. Ak sa odtiaľto čoskoro nedostane, vybuchne ako nejaká časovaná bomba.

„Kaya, nehltaj tak. Snaž sa aspoň predstierať, že vieš, ako sa má mladá dáma správať,“ ozvala sa odrazu pani domu, ktorá sa zjavila presne v čase, keď ich služobníctvo zvolávalo na obed.

Podľa významných pohľadov, ktoré hádzala smerom k oknám, zase trávila kvalitný čas v záhradníkovej posteli. V duchu sa tomu chlapovi čudovala. Hej, bola bohatá, ale ani všetky peniaze sveta jej nevrátia mladosť. A čo sa jej týkalo, Amelia Estová bola stará rašpľa. Aspoň tak vyzerala bez tej omienky, ktorú si zvyčajne pokladala na tvár.

Kaya sa napila vody a nevinne zaklipkala očami jej smerom. „Budem predstierať, že som dáma, keď sa ty na ňu prestaneš hrať. Je to komické. Ale zase, vždy som k jedlu oceňovala kvalitnú zábavu.“

„Tieto poznámky si pri jedle vyprosím,“ skríkla priškrteným hlasom.

„Prepáč, zdvíhajú ti žalúdok, ničia ti chuť do jedla? No, to bude asi tým, že sú pravdivé. Pravda vraj oslobodzuje. Ktovie, možno oslobodí tvoj žalúdok od toho, čo do seba pcháš.“

„Správaj sa slušne. Mala by si byť vďačná, že do tejto rodiny patríš. Bohvie, akoby si skončila, keby nebolo vás.“

Kaya sa uškrnula. „Netuším, kde by som skončila, ale rozhodne by som obedovala v lepšej atmosfére.“

„Ako sa opovažuješ, ty jedna malá...“ Kaya ju nenechala dohovoriť.

„... malá, špinavá potvora. Celé roky sme ťa šatili a živili. Mala by si nám byť vďačná, že máš dôstojný život. Ale ty nie! Ty nami len pohŕdaš. Keby som to bola vedela, radšej by som neprosila o to, aby sme si ťa osvojili!“ napodobnila jej hlasom nezaujato. Počúvala jej tirádu tak dlho a tak často, že ju už vedela zarecitovať z pamäti.

„Si taká pokrytecká! Nauč sa ďakovať za dary, ktoré sme ti dali.“

Ach, tá melodráma. „Mám ďakovať za faloš a pretvárku? Nie, ďakujem.“

„Choď, odíď! Nechcem ťa tu dnes už vidieť!“ vykázala ju odrazu.

Kayu to trochu prekvapilo, ale na druhej strane, nechcela sa odtiaľto čo najskôr dostať? Nemala síce v úmysle kaziť Natalie tento deň, ale podľa jej rozosmiatej tváre jej práve pripravila neoceniteľnú šou. Keď sa jej raz pýtala, prečo ju tak teší, keď sa hádajú, odpovedala, že sú to jediné minúty, keď sa jej matka správa ako človek a nie ako naprogramovaný robot. Niečo pravdy na tom bolo, hoci na to nebola hrdá.

„Tak o týždeň, drahá rodinka,“ rozlúčila sa, keď v rýchlosti dojedla svoju porciu.

Sluhovia ju ocenili pobavenými pohľadmi. Tiež svoju paniu nemali práve v láske, ale nečudovala sa im. Ak bola taká skvelá zamestnávateľka ako bola matka, boli tí nešťastníci radi, ak dostali svoje platy načas. Kývla Natalie na pozdrav a bez ďalšieho pohľadu dozadu zamierila k dverám. No ešte skôr, ako stihla vyjsť do pochmúrneho dňa, zastavil ju detský hlas.

„Nemala by si ho súdiť tak prísne, mal na to svoje dôvody.“

Na chvíľu s pozastavila. „Kto?“

„Môj otec predsa,“ povedala tónom, akoby to bolo nad slnko jasnejšie. „Mal dôvod na to, prečo doteraz nejavil žiadne známky záujmu o moju osobu. Mala by si ho vypočuť skôr, ako naňho začneš kričať.“

Možno ju jej slová nemali až tak prekvapiť, no stalo sa. Natalie bola zvláštna, no nikdy ju neprestane prekvapovať, ako veľmi. „Ako vieš, že za ním idem?“

„Pretože ťa poznám lepšie, ako by sa ti páčilo.“

Kaya len kývla na znak, že tomu rozumie. Hoci to tak ani v najmenšom nebolo. Natalie pre ňu vždy bola záhada, nikdy sa jej nepodarilo celkom pochopiť jej počínanie. Možno za to mohol fakt, že sa jej väčšinou vyhýbala, ale odmietala sa pre to cítiť zle. Bolo len v jej záujme, ak sa od nej držala ďalej. Nemala nič, čo by takémuto dievčaťu mohla ponúknuť. Ani dobré srdce, ani vrúcne pocity, či sesterskú ochranu. Mohla byť len socha, ktorá občas zdobila jej život, ale to je tak všetko.

„Musím ísť do práce.“

S tými slovami sa otočila na päte a opäť vykročila von. „Dávaj si pozor, Kaya. Tam vonku sú sily, ktoré celkom nechápeš. A sú tam ľudia, ktorí nimi vládnu. Niektorí z nich ťa chcú len chrániť, ale ostatní sa tak len tvária a v skutočnosti ťa len využijú a zabijú.“

Nereagovala na to, čo jej povedala. Len mierne kývla hlavou na znak, že ju počula a vyšla von. Nemala tušenia, o čom Natalie hovorila, alebo skôr o kom. Okolo nej sa pohybovali desiatky ľudí, až bolo občas ťažké rozoznať ich tváre. Nikomu z nich neverila, takže pochybovala, že by spadla do nejakej ich pasce. Natalie bola ešte dieťa a pravdepodobne bola paranoidná. Záležalo jej na Kayi takým spôsobom, až ju to desilo. Citové väzby nikdy neboli dobré. Nie pre ňu. Vždy dopadli tým, že ona niekoho stratila. Nebolo jednoduchšie byť samotárkou? Jednoznačne áno.

Nasadla do svojho auta a zamierila hneď do baru. Podľa správnosti sa mala zastaviť doma, aby na seba navliekla svoje odpočúvacie zariadenie, keďže pracovala ako strážca. Ale nezáležalo na tom, nie teraz. To, čo Sarrenovi povie, sa nesmie nikto dozvedieť. A už vôbec nie jej nadriadení. Bolo takmer iracionálne starať sa o niečo také triviálne ako totožnosť Nataliinho skutočného otca, ale napriek tomu, aké hlúpe a nezmyselné to bolo, si v duchu opakovala, že ak ho teraz zabije, neprinieslo by to nič dobré nielen jej, ale celej jednotke. Nebol to práve presvedčivý dôvod, ale aspoň sa vďaka nemu dokázala udržiavať v ilúzii relatívneho pokoja.

Pri dverách ešte nestál Tom, aby ju prehľadal a nejaká časť mysle jej pripomenula, že je ešte príliš skoro na to, aby tam niekto bol. Nezastavilo ju to. Odpochodovala ku dverám a keď zistila, že je odomknuté, rovno zamierila k priestorom nad barom, ktoré Sarren okupoval ako svoju osobnú kanceláriu, kde občas ostatných sledoval akoby bol v kine. Vedela, že práve teraz sa správa iracionálne, ale nedokázala sa zastaviť. Bola v pokušení zlomiť mu nos, alebo zasiahnuť trochu viac citlivé miesto, ale nútila sa k pokoju. Ona predsa nepodliehala emóciám. Za žiadnych okolností. Teda, aspoň to tak bolo. Kým jej do života nevstúpil Sarren. Toho chlapa by zabila s takou vášňou, akej nie je schopná ani v posteli.

Všetky jej predsavzatia jej vyfučali z hlavy, keď rozrazila dvere a našla tam svojho šéfa, ako si pokojne popíja whisky alebo iný alkoholický blaf a vedľa neho sedí blond chlapík, ktorý jej pripadal niečím známy. Pravdepodobne ho videla predtým v bare. Pri pohľade na ich zmätené výrazy sa zamračila. Odmietala sa cítiť zahanbene, že ich ruší.

„Nepamätám si síce, že by som ťa pozval na našu poradu, ale pokojne sa pridaj. Dáš si kávu?“

Zamračila sa naňho a podišla k stolu, o ktorý sa oprela rukami zovretými do pästí. „Nechaj Natalie na pokoji. Doteraz sa jej darilo celkom dobre aj bez teba, tak jej prestať pliesť hlavu.“

Sarren sa zasmial. „Na niekoho, kto vyhlasuje, že si celkom dobre vystačí sám, sa až neuveriteľne zaujímaš o dobro mojej dcéry.“

Tichý hlások vzadu v jej mozgu jej pripomenul, že má pravdu. Ignorovala ho. „Je jedno, čo ma vedie k tomu záujmu. Dôležitá je Natalie. Doteraz si sa nezaujímal o to, že vôbec žije. A odrazu sa objavíš v jej živote akoby si tam patril. Neopováž sa ju využiť pre nejaké svoje zvrátené plány, inak sa budeš zodpovedať mne.“

„Prečo ťa tak zaujíma? Nie si jej matka, pokiaľ viem, nie si ani jej sestra. Predstieraš, že neexistuje. Tak čo odrazu toľká starosť?“ vytkol jej.

Vedela, že sa správa divne, ale nedokázala sa zastaviť. Navonok sa prezentovala ak chladná mrcha, ktorú nič a nikto nezaujíma a teraz sa vyhrážala svojmu šéfovi, že ho zabije, ak Natalie ublíži. Do riti, čo sa to s ňou dialo? Zjedla niečo otrávené, alebo na ňu ešte pôsobila tá zmeska alkoholu, ktorú do seba v noci dostala?

„Doteraz ti nezáležalo na tom, že máš dcéru. Prečo si sa tak odrazu rozhodol spoznať ju?“

Sarren sa trpko zasmial a posadil sa. „Nech ti poviem čokoľvek, neuveríš mi, ale aj tak sa o to pokúsim. Netušil som, že Natalie žije. Dozvedel som sa to čírou náhodou pred pár dňami, a tak som ju kontaktoval. Musím povedať, že reagovala lepšie ako ty.“

„Mal si pravdu, neverím ti.“

Druhý muž, na ktorého prítomnosť celkom zabudla, si odrazu odkašlal a postavil sa. „Asi by som vás mal nechať osamote.“

„Nie, len seď, Nick. To tuto slečna čoskoro odíde. Votrela si sa nám do porady a obviňuješ ma z niečoho, čo by som nikdy neurobil.“

„To tvrdíš ty. Ale ak ju sklameš alebo jej ublížiš, nebude miesto, kde by si sa predo mnou ukryl.“

„Vyhrážaš sa mi?“ spýtal sa pobavene.

Kaya potriasla hlavou a odrazila sa od stola. „Nie, to je sľub.“

„Tak niečo podobné sľúb aj sama sebe. Ja som doteraz netušil, že sa vôbec narodila. Jej matka ma vohnala do pasce a ja som o nej nič nevedel. No stalo sa a ja som rád, že sa Natalie narodila. Lenže čo ty? Ignoruješ ju, odháňaš od seba a väčšinu času sa snažíš predsiterať, že vôbec neexistuje. Pravidelne zabúdaš na jej narodeniny. Mne sa vyhrážaš, že ma zabiješ, ak jej ublížim, no ty to robíš neustále. Tak si za to vpáľ guľku do čela, nie?“ Jeho slová pretekali sarkazmom, no aj tak udreli presne tam, kde mali. Niečo v jej sa skrútilo v agónii.

„To, čo robím alebo nerobím, je moja súkromná vec. Pre Natalie je to takto lepšie.“

S tými slovami sa otočila na podpätku a zamierila von. V jej vnútri vírilo niečo, čo sa až priveľmi podobalo na city, ktoré pochovala. Vedela, že má Sarren pravdu. Nemalo by jej záležať na tom, čo sa s Natalie deje. Veď sa tak doteraz tvárila. Držala sa od nej. Mala pokrčil plecami a proste ísť ďalej, keď sa dozvedela, že Sarren je jej otec. Lenže nemohla, niečo v nej jej prikazovalo, aby za ním išla a varovala ho pred svojou presnou muškou. Nenávidela, keď ju niekto zahnal do kúta, tým menej, že teraz sa tam vlastne zahnala sama.

„Je to tak lepšie pre ňu, alebo pre teba?“ ozval sa ešte za ňou Sarrenov hlas, keď prechádzala cez dvere von. Prekliaty chlap. Čo to s ňou porobil? Nielen, že obracal jej vlastné slová proti nej. Nie, to mu nestačilo. On ju ešte prinútil k tomu, aby sa cítila vinná. A to ju desilo ešte viac ako to, čo v nej vyvolal svojim bozkom.

***

Starý pán s ryšavými vlasmi buchol po stole a následne si ruky pomädlil spokojnosťou. „Našli sme ju, Lucian. Stopercentne je to tá, ktorú hľadáme.“

Hnedovlasý muž trochu poposadol na svojej posteli. Mohla byť pohodlná, ale to nič nemenilo na tom, že sa nachádzal príliš ďaleko od jeho milovanej Assi a aby toho nebolo málo, držali ho tu násilím. A kvôli čomu? Kvôli prízemnej pomste muža, ktorý to mal v hlave už dokonale pomiešané.

„A čo teraz, keď si ju našiel?“

Starý pán pokrčil plecami. „Urobím s ňou to isté, čo s ostatnými z te preliatej rodiny. Musí zaplatiť za to, čo sa stalo Mayi.“

Lucian potriasol hlavou. „V tom čase bola ešte len dieťaťom. Ako ju môžeš viniť z niečoho, čo bola len nešťastná náhoda? Čo keby si minulosť nechal tak a žil svoj život? A hlavne to dovolil ostatným okolo seba!“

„Až príliš veľa času si strávil s mojou dcérou. Si rovnaký slaboch ako ona.“

Lucian vyskočil na nohy a začal sa prechádzať po malej miestnosti. Boli tam knihy, kvety a krásne zariadenie, všetko podľa jeho vkusu. A aj napriek tomu preklínal každý deň, ktorý bol nútený v tom malom domčeku bez telefónneho pripojenia prežiť. Nemal kontakt s okolitým svetom a predovšetkým nemohol zovrieť v náručí svoju milovanú, alebo ísť položil kvety na hrob ich malej dcérky. Keby mal teraz zbraň, zavŕtal by guľku tomu bastardovi priamo medzi oči. Kvôli jeho obchodom jeho vnučka zomrela, no on si vinu nepripúšťal. Bol zaslepený pomstou tak dlho, že nepoznal nič iné. Ani lásku, ani priateľstvo a zo všetkého najviac netušil, čo znamená zľutovanie a odpustenie.

„S tvojou dcérou nemôžem tráviť toľko času, ako by som chcel. Som jej ochranca a nemôžem na ňu dávať pozor. Čo myslíš, ako sa asi cítim?“

„Práve preto by mal byť nadšený, že som to dievčisko konečne našiel. Čoskoro bude po nej a ty sa budeš môcť vrátiť k Asasii. No nie som veľkodušný?“

„Nie, si bezcitný bastard, ktorý vystaval svoj obchod na krvi nevinných. Všetci to vedia, dokonca aj tvoja dcéra, ale tebe na tom nezáleží, mám pravdu? Ty sa len chceš pomstiť. Vieš vôbec o tom, že si tomu dievčaťu zničil život? A čo ich strážcovia? Jej staršia sestra je dávno mŕtva a čo myslíš, že na to hovorí Nick? Keď som ho videl naposledy, spíjal sa do nemoty, aby zabudol na svoju lásku. Dokonca aj po toľkých rokoch. A jeho brata chceš uvrhnúť do toho istého pekla. Prišiel si o rozum, s týmto ti pomáhať nebudem!“ skríkol a zadíval sa mu pevne do očí. Toto nebol muž, ktorého kedysi obdivoval a vzhliadal k nemu ako ku svojmu vzoru. Teraz to bola len dýchajúca troska.

„Nezaujíma ma nijaký Nick alebo jeho brat. Dokonca ani ty alebo naivita mojej dcéry! Chcem len, aby to dievča zomrelo. Nalákam ju sem bez tvojej pomoci a rovnako ju aj zabijem. A potom sa modli, aby som zbraň neotočil proti tebe. Spolupráca so mnou sa nezahadzuje.“

Lucian si prehrabol vlasy. Riskoval, že svoju Assi ešte dlho neuvidí. Dúfal, že mu to bude raz schopná odpustiť. „Podľa toho, čo som o nej zistil, nemá žiadnu rodinu alebo priateľov. Má občasného milenca, na ktorom jej nezáleží a prácu, ktorú nenávidí. Nemá už čo stratiť. Nevylákaš ju sem len preto, že sa bude vyhrážať smrťou niekomu, koho má údajne rada. Pretože nikto taký neexistuje. Odsúdila sa na samotársky život a všetkých si drží ďaleko od tela.“

„Ešte sa musíš veľa učiť. Ja a ona máme niečo spoločné – chceme pomstu. A ona sa chce dozvedieť, čo sa stalo s jej rodinou. Tak ju sem dostanem.“ V očiach sa mu pri tých slovách niečo iskrilo.

„Raphael...“

Muž sa postavil a zatlieskal rukami, aby ho umlčal. „Ty mlč! Si hanbou svojich rodičov. Keby ešte žili, čo by asi povedali? A ako by sa zachovali, keby zistili, čo sa stalo s tvojimi bratmi?“

„Ty môžeš za to, ako teraz žijú moji bratia. Aj za to, ako som dopadol ja. Nemáme sa za čo hanbiť.“

„Nahováraj si to ďalej, ale ver mi, nakoniec to budeš ty, kto to skoncuje s tým dievčaťom.“

„Radšej by som sám zomrel, než aby som takto zradil vlastného brata.“

Raphael sa zasmial. Lucianovi pri tom zvuku prešiel po chrbte mráz. „Si ostreľovač a vždy si ním bol. Kto povedal, že ti dám na výber?“