Časť 12.

„Čo myslíš, kto to je?“ spýtal sa Nick svojho brata, ktorý vyzeral ako sekundu pred výbuchom. Nemohol sa mu čudovať, ale napriek tomu stále nesúhlasil s tým, ako sa k tej ženskej správal. Áno, bol jej ochranca a to všetko, ale ona sa zmenila. Všetkých ich privedie do problémov a ak by mal stratiť ešte aj brata, to by si rovno mohol uviazať kravatu na lustri.

Sarren zavrčal ako ranené zviera. „Netuším, ale mal by od nej dať ruky preč, inak mu ich odtrhnem.“

„O niečom spolu hovoria.“

Nick sa ani nemusel otáčať, aby videl, ako jeho brat prevracia očami. „Vidím. A nepáči sa mi to.“

„Nemal by si naňho žiarliť, braček. Má právo rozprávať sa s ňou. Veď je to jeho jediná neter,“ ozval sa odo dverí hlas. Obaja pri tom zvuku skameneli a chvíľu im trvalo, kým si uvedomili, že ich skutočne neklamú zmysli a práve za nimi prišiel ich najmladší brat.

Prvý sa prebral Sarren a rýchlo vyskočil, aby Luciana objal. „Nemyslel som si, že ťa ešte niekedy uvidím. Ten starý bastard ťa držal pod zámkom ako nejakého prašivého psa.“

Lucian sa zamračil. „Ver mi, že by som ho za jeho pohostinnosť rád pohladkal hlavňou svojho obľúbeného glocka, ale nemáme na to čas. Raphael už vie, kde je Lilly a hlavne kto je. Podľa všetkého je na ceste sem, ale nevieme, kde a ako udrie. Pravdepodobne sa najskôr pokúsi získať jej dôveru, odláka ju odtiaľto a pravdepodobne zabije. Vieme len to, že si najal nejakého ostreľovača.“

Oči v miestnosti sa upreli na Nicka. „Nepozerajte sa na mňa, mne nikto nevolal, aby mi ponúkol prachy za vraždu budúcej švagrinej.“

„Ale poznáš ostatných. Vieš sa s nimi spojiť?“

Pokrčil ramenami. „Našiel by sa spôsob. Idem sa na to pozrieť a dám vám vedieť.“ Viac ako ochotne opustil miestnosť a vybral sa na poschodie, kde mal svoj byt. Navonok mohol predstierať, že Lilly považuje za hrozbu, ale nikdy v živote by jej neublížil. Vedel až príliš dobre, ako chutí strata tej, ktorú mu pri narodení zverili do opatery. Jeho srdce ešte stále krvácalo.

Dole v kancelárii Sarren položil bratovi ruku na rameno. „Čo Asasia? Je v bezpečí?“

„Je tu so mnou. Čaká dole v aute a strážia ju.“

Sarren prikývol na znak súhlasu. „Nemôžem uveriť tomu, čo sa stalo z Raphaela.“

„To asi nikto, ale prečo by nás to malo prekvapovať? Svoju ženu miloval a keď ju zabili, zbláznil sa. Nie je sa čo čudovať, Nick sám k tomu nemá ďaleko, ale my ho ešte držíme vzadu, aby sa nevydal na lov.“

„Lenže Lilly ani jej rodina s Mayinou smrťou nemajú nič spoločné!“

Lucian sa poškrabal po brade. „To vieme my dvaja a ešte pár ľudí, ale nikto tomu skutočne neverí. Pretože je ťažké si predstaviť, že by chcel niekto zabiť práve niekoho takého nevinného a dobrého ako bola Maya. Pravdou však ostáva, že vrah je ešte stále tam niekde vonku a striehne na svoju poslednú obeť. Ťažko povedať, kto je nebezpečnejší. Raphael, ktorý nás ako malých opatroval, alebo niekto, koho identitu ani nepoznáme.“

Sarren kývol hlavou k dvojici, ktorú predtým pozoroval s Nickom. „Čo povieš na tamtoho chlapíka? Je hrozba?“

„Je to človek... aspoň z väčšej časti,“ skonštatoval Lucian, keď sa zapozeral na chlapíka, ktorý práve niečo vysvetľoval a ruky mu lietali vo vzduchu, akoby sa snažil vzlietnuť.

„To neznamená, že nie je hrozba.“

Lucian prikývol. „A to je ten problém. Je to obyčajný človek. Kto z nás by niekoho takého považoval za hrozbu, hlavne ak zoberieme do úvahy, akým spôsobom Maya zomrela?“

„Je mi to jedno. Nepáči sa mi ale, ako sa okolo nej krúti.“

Zasmial sa bratovým dôvodom. „Žiarliš snáď?“

Čo s tým jeho bratia stále mali? „Nie, do pekla, ale nepáči sa mi to! Neviem, kto to je a podľa jej výrazu ani ona. Mohol by to byť najatý vrah alebo niekto z Raphaelových ľudí. Po prípade oboje.“

„Prečo sa ho teda nejdeme spýtať?“

Sarrenovi sa rozžiarili oči. Na verejnosti sa snažil pôsobiť nenápadne, takže farbu svojich očí vedome menil na nevýraznú tmavohnedú, ktorá nikoho obzvlášť neohúri. V súkromí a hlavne v spoločnosti tých, ktorým mohol veriť, sa vždy vykašlal na kamufláž. No po prvý raz v živote vyzeral skutočne nebezpečne, dokonca aj vlastnému bratovi sa javil rozzúrenejšie než obyčajne.

„Toto, milý Lucian, je najlepší nápad, aký si mohol dostať,“ povedal chladným hlasom a vybral sa k dverám.

Neisto ho nasledoval, vedomý si toho, že tento večer sa nebude niesť v pokojnej atmosfére rodinného stretnutia. Pre istotu radšej zavolal, teraz už svojim, ľuďom, aby boli v pohotovosti. Ak jeho brat vyvolá nejakú hádku, bude lepšie mať po ruke posily.

***

Kaya sa pozerala na mužíčka pred sebou a zo všetkých síl sa snažila spomenúť si na akýkoľvek aspekt spomienky, ktorá by zahŕňala tohto muža. No nič nenašla. Dokonca sa vedome ponorila do svojej mysle, aby tam našla niečo, na čo sa snažila nemyslieť. Na vlastnú minulosť. Ale nech sa snažila akokoľvek, jeho tvár tam nikde nefigurovala. Ani jedno slovíčko, ktoré by spomínalo nejakého maminho strateného alebo vydedeného brata. Len jej mamu, teda Kayinu starú mamu, ktorá hneď po pôrode utiekla a už nikdy sa nevrátila. Odvtedy o nej nikto nepočul, takže mohla mať pokojne aj desať ďalších detí, ale aj keby to bola pravda, ako to chcel tento človiečik dokázať? Takže sa miesto uisťovania, kto je on, rozhodla hrať sa, že nevie, o čom hovorí.

„Ja som svoju matku nepoznala. Vyrastala som ako sirota v deckom domove, kým si ma neosvojili. A ver mi, ja vyzerám akokoľvek, ale ani vláskom sa nepodobám Amelii.“

Chlap sa zasmial. „Prečo ma neprekvapuje, že sa snažíš hrať hlúpu? Ja nehovorím o tvojej pestúnke, alebo kto to je, ani o tvojom živote úbohej siroty. Hovorím o tvojom skutočnom ja. Ktoré sa pred dvadsiatimi siedmimi rokmi narodilo pod menom Lilly Teressa Keluargová milujúcim rodičom Williamovi a Valerie.“

Kaya zalapala po dychu keď počula meno, ktoré doteraz vídavala iba na svojom falošnom náhrobnom kameni. Cítila sa takmer bezpečne vo svojom novom živote, vo svojej vymyslenej identite, ktorá ju mala držať v dostatočnej vzdialenosti od všetkých problémov. A ak sa to nedarilo, ešte stále mala svoje zbrane. V Úrade na ochranu svedkov jej sľubovali, že ju nikto podľa starého mena nevystopuje. Do riti, veď ani jej šéfovia v FBI netušili, kto v skutočnosti je, inak by ju nezamestnali, a tento chlapík to nejako vyňuchal? Celé telo jej stuhlo, akoby sa pripravilo na útok, a rukou jej mimovoľne myklo k revolveri, ktorý mala na v puzdre na páse.

„Netuším, o kom to hovoríš. Moje meno je Kayla,“ povedala ľadovo meno svojho terajšieho krytia. Čo už na tom, že ju takto nikto nevolal. Vlastne, keď o tom tak premýšľala, ešte nikto ju tu neoslovil menom.

Zasmial sa. „Mňa klamať nemusíš, viem o tebe všetko.“

„Ak vieš všetko, tak určite vieš aj veľkosť topánky, ktorá ti rozkope zadok, ak ihneď nevypadneš.“

„Nemusíš na mňa hneď útočiť, ja sa chcem len porozprávať. Si moja jediná žijúca neter. Čo je zlé na tom, že chcem spoznať svoju rodinu?“

Kaya sa zamračila. „Choď obťažovať niekoho iného, lebo ťa nechám vyviesť.“

Pokrútil hlavou. „Ty to nechápeš, ale ja vážne hovorím pravdu. Tvoja stará mama po tom, ako porodila tvoju matku, utiekla do zahraničia. Presnejšie do Kanady, a tam sa neskôr vydala za môjho otca. Mám ešte dvoch starších bratov, ale ako jediný som sa rozhodol pátrať po príbuzných, ktorých by som tu mohol mať.“

Kaya chvíľu uvažovala o jeho slovách. Áno, poznala ten príbeh, ale netušila, ako skončil. Nebola by až príliš veľká náhoda, keby tento tu hovoril pravdu? A ak to aj tak bolo, prečo by ju to malo zaujímať? Keď sa to všetko pred pätnástimi rokmi stalo, nikto nedokázal vystpovovať nikoho z jej rodiny. Žiadnu vzdialenú pratetu, bratranca, alebo hluchú babičku. Nič. Akoby sa po nich zľahla zem. Alebo presnejšie povedané, nikto taký neexitoval. A po tak dlho čase by sa odrazu objavil niekto, kto podľa úradov nemal ani existovať? Nech bol tento človek ktokoľvek, rozhodne nemohol hovoriť pravdu.

„Ako ťa mám prinútiť, aby si ma nechal na pokoji? Mám si zohnať zákaz priblíženia? Nemám záujem o nič, čo mi chceš povedať.“

Smutne sa zasmiala. „Myslel som si, že takto budeš reagovať. Ale je to skutočne pravda. Tvoja stará mama mala ešte troch synov a takisto si zmenila meno, aby na svoju minulosť zabudla. Len priekupník, za ktorým zašla, odviedol omnoho lepšiu prácu, ako vaša vláda. Ak som ťa dokázal nájsť ja, dokáže to každý.“

„Mal by si si dávať pozor. Ak sa mi chceš vyhrážať, uisti sa, že ťa nezabijem skôr, ako sa otočíš.“

Vytrel pred seba ruky, akoby jej chcel dokázať, že je neškodný. „Nechcem vyvolávať konflikty. Len ťa chcem spoznať.“

„Predtým si hovoril niečo iné.“

„Hej, lenže keď som začal pátrať, myslel som si, že moja sestra ešte žije. Lenže ona zomrela pri pôrode. A o dvanásť rokov neskôr zahynuli jej dve dcéry, manžel a svokra a spolu nimi všetci, čo žili v dome. Zaútočili na nich a nikto neprežil. Len FBI vie pravdu a dokonca ani moji ľudia sa k tým zložkám nevedia dostať.“

„Netuším, o ktorom teraz hovoríš a aj keby som to vedela, prečo by ma to malo zaujímať? Prečo si sem vlastne prišiel?“

Z vnútorného vrecka vybral malý kúsok papiera, ktorý vyzeral skoro ako vizitka. Opatrne si ho zobrala, akoby snáď mohol pri jej dotyku vybuchnúť a všetko, čo sa dozvedelo bolo, že pred ňou stojí akýsi Adrian Abélard, ktorý vlastní firmu zaoberajúcu sa bezpečnosťou, konkrétne najímaniu osobných strážcov.

„Chcem ti ponúknuť pomoc. Niekto ti chce ublížiť a ja tomu chcem zabrániť. Je také ťažké tomu uveriť?“

Kaya si útrpne povzdychla a natiahla krk. Bože, ako dobre by jej teraz padla masáž! „Čo máte všetci s tým, že som v nebezpečenstve? Celý život som sa o seba starala sama a teraz nepotrebujem nikoho, aby mi v tom asistoval. Do riti, veď pracujem v bare! Čo by sa mi tu asi tak mohlo stať, keď sa dnu nedostanú žiadne zbrane? Spadne na mňa disco guľa? Kurvafix, už ma to doháňa k šialenstvu!“

„Môžeš ostatným klamať, že si človek, ale nie si. Rovnako ako nebola tvoja stará mama a rovnako ako nie som ani ja. Tu nejde o tvoju schopnosť prežiť, ale o to, že stále nevieš, kto si. Kým sa to nedozvieš, nebudeš trénovaná. A nevycvičený Terr je ako časovaná bomba.“

Kaya sa snažila ignorovať presvedčivosť a úprimný záujem v jeho hlase. Nepoznala ho, ale niečo na tom, čo hovoril, sa jej hlboko dotýkalo. Lenže sa jej to nepáčilo. Hovoril o jej rodine, akoby snáď na to mal právo a ona sa chvela túžbou niekoho zabiť. V jej vnúti sa rozliehala len nikde nekončiaca temnota a chlad, až hrozilo, že o chvíľu zomrie na podchladenie. Nesnažila sa nemyslieť na to všetko len preto, že to bolo príliš bolestivé. Ale cítila sa zle, ak premýšľala o tom, ako žila kedysi. Hanbila sa za svoj terajší spôsob obživy. A predovšetkým sa hanbila na to, že nedokázala pomstiť tie ohavnosti, ktoré na nich niekto napáchal. Bola bezmocná ako malé batoľa, ktoré dali do postieľky a ono sa ešte nenaučilo, ako odtiaľ utiecť. Vedome sa snažila všetko zatlačiť do úzadia, ale nedarilo sa jej. Namiesto toho sa pristihla, že zrýchlene dýcha.

„Odíď skôr, ako mi prasknú nervy a zabijem ťa uprostred baru.“

Povzdychol si. „Vážne som to zobral zo zlého konca. Asi by som mal ísť. Moju vizitku máš, ak chceš, môžeš mi zavolať. Ale dávaj si pozor. Ak som ťa vypátral ja, dokáže to každý. Všetky doklady vyzerajú dôveryhodne, dokonca aj tvoj úmrtný list a hrob. Všetko. Problém je rodný list. Tvoje odtlačky sú také isté, ako malo kedysi tvoje staré ja. Malý detail, ale ktokoľvek, kto si dá trochu viac námahy, si to uvedomí.“

Kaya sa naňho zamračila a vykročila. Ani netušila, čo sa chystala urobiť, keď tu sa pred ňou odrazu objavila dlhá ruka, ktorá jej zabránila v pohybe. Ani sa nemusela pozerať, aby vedela, komu tá končatina patrí. A vôbec sa jej nepáčilo, že Sarren zasahuje do jej osobných záležitostí, hoci by nikdy v živote nepriznala, ako jej to teraz prospelo.

„Čo keby sme si my dvaja pohovorili o tom, prečo obťažuješ mojich zamestnancov?“ ozval sa a znel, akoby každé slovo musel násilne pretískať pomedzi zuby. Kaya sa so zdvihnutým obočím poobzerala. Zdalo sa, akoby im nikto nevenoval pozornosť.

„To ťa nemusí zaujímať, chlapče.“

Sarren sa zamračil a Kaya na kratučký okamih uvažovala, že ešte nikdy nevyzeral taký rozzúrený. Dokonca ani vtedy, keď mu odvrávala. „Ale áno, musí. Tí, čo nejakým spôsobom konfrontujú mojich ľudí, akoby si niečo začali so mnou. Takže prečo nejdeme do mojej kancelárie, aby sme to vyriešili?“

„Sarren...“ ozvala sa, aby protestovala, ale umlčal ju zodvihnutím ruky.

„Dobre, prečo si nepohovoriť,“ odvetil chlapík pokojne a postavil sa vedľa Sarrena.

V Kayi začal bublať ešte väčší hnev. „Nepotrebujem tvoju poondiatu pomoc! Svoje problémy si celkom obstojne vyriešim aj sama.“

„To ma neprekvapuje,“ odvetil sucho a otočil sa na odchod. Chrbát mal stuhnutý a napätý. „Daj si pauzu.“

„Do riti, aspoň predstieraj, že počúvaš, čo ti hovorím,“ zavrčala.

Ticho sa zasmial. „Prečo by som mal, keď ty to nerobíš,“ vrátil jej a bez ďalších slov sa vybral do svojej kancelárie, neznámy chlapík išiel pred ním a za ním ešte jeden muž, ktorého nikdy predtým nevidela, ale pripadal jej zvláštnym spôsobom známy. Možno, že ho predtým zahliadla v bare, ale nebolo to pravdepodobné. Kvôli vlastnému prežitiu sa naučila veľmi dobre si pamätať tváre. Niekedy medzi ňou a smrťou mohla stáť práve jedna spomienka.

S rozzúreným povzdychom doslova dupala smerom von. Nemala rada, keď sa niekto plietol do jej záležitostí, ale bola by naivná, keby neuznala, že Sarren, k jej obrovskej zlosti, prišiel práve včas. Ešte predtým, než by sa stihla zosypať. Celý jej život bol postavený na istote, že je v relatívnom bezpečí pred svojou minulosťou. Doteraz jej nikdy nenapadlo pochybovať o čomkoľvek, čo pre ňu tí chlapíci z Úradu dokázali spraviť. Dozvedieť sa, že možno neodviedli až takú dobrú prácu, ju nesmierne vytáčala. A pripravovalo ju to o ilúziu bezpečia, ktorú si držala okolo seba. Jej náhla panika nebola ani očakávaná a hlavne nie logická. Vedela sa o seba postarať bez ohľadu na to, kto vedel, aké bolo jej pravé meno. Bola dokonale vycvičená až do takej mieri, až zo seba urobila dokonalú zbraň. A predsa ju to nedokázalo upokojiť.

Takmer vybehla z Nexu, nevšímajúc si pri tom zvedavé pohľady, ktoré jej smerom hádzal Tom. Ignorovala dokonca aj pokrikovanie podnapitých chlapíkov, ktorých pravdepodobne nepustili do baru. Len rýchlo prešla okolo a zamierila do zadnej časti budovy, kde okrem kontajnerov a parkoviska nič iné nebolo. Musela odtiaľto vypadnúť. Vyčistiť si hlavu a snažiť sa opäť dostať do normálnu. Rukami, ktoré sa jej momentálne neznesiteľne triasli, siahla do vrecka a snažila sa vyloviť kľúče. V polovici pohybu stuhla, keď za sebou počula ľahké našľapovanie. Ktorý kretén ju sledoval tentoraz?!

„Čo chceš?“ vybafla a otočila sa, aby sa stretla s vľúdnym pohľadom staršieho muža s prešedivenými vlasmi.

„Prichádzam v mieri. Po toľkých rokoch som sa vrátil do mesta, tak som chcel navštíviť svoju neter.“

Kaya štipľavo zanadávala. „Čo je dnes? Deň návratu stratených príbuzných?“

Zarazil sa. „O čom to hovoríš?“

Mávla rukou. „To je jedno. Aj ty si ma prišiel varovať o nejakom bláznovi, čo ma chce údajne zabiť?“

„Nie, len som ťa chcel pozdraviť a pohovoriť si, ako sa máš. Ale podľa tvojej tváre vidím, že si ma veľmi nepamätáš. Bože, veď keď som ťa videl naposledy, bola si ešte dieťa. Tak ti to pripomeniem,“ povedal jemne, takmer milo, a vykročil jej smerom s natiahnutou rukou. „Som Raphael, tvoj takmer strýko. Nie sme pokrvní príbuzní, ale tvoju matku som považoval za sestru.“

Trvalo jej takmer celý úder srdca, kým si uvedomila, s kým sa rozpráva. „Asasiin otec. Ako sa má?“

„Pravdepodobne dobre,“ pokrčil ramenami, v oku divnú iskru. „Už dlhšie som ju nevidel. To vieš, má vlastný život a o svojho otca sa už príliš nezaujíma. Asi chce byť nezávislá.“

Kaya sa zamračila. „Nevidela som ťa niekoľko rokov. Kde si sa tu teraz vzal?“ spýtala sa, matne si vybavujúc jeho mladšiu tvár, keď sa na ňu usmievala. Kedysi ju hojdával na nohe, teda, pri tých ojedinelých príležitostiach, keď sa s ním stretla. Boli to krátke návštevy a vždy sa niesli v smutnom duchu. Odohrali sa po pohrebe jeho ženy. Už si nepospomínala, čo sa jej stalo. Ale vedela, že jedného dňa sa aj so svojou dcérou vyparil a objavil sa až teraz.

„Žil som v zahraničí. Teraz som sa na pár mesiacov vrátil. Mám nejaké nedoriešené záležitosti. Ale o tom by som si radšej pohovoril pri káve. Nechceš sa pridať?“

Pokrčila plecami. „Prečo nie. Kam pôjdeme?“

„V hoteli, kde mám prenajatú izbu, je aj celkom obstojná kaviareň. Mohli by sme ísť tam.“

„Poďme,“ povedala nezaujato.

Nemala dvakrát chuť rozprávať sa sním o starých časoch, ale bola zvedavá, ako žije a ako sa má Assi. V duchu sa samej seba pýtala, prečo ju to vlastne zaujíma. Pravdepodobne by teraz spravila hocičo, aby sa odreagovala od toho, čo sa odohralo v bare. No keď nastupovala do jeho auta, nemohla sa striasť neodbytného pocitu, že by to nemala robiť. Násilne však ten hlások vo svojej hlave umlčala. Raphael bol rodinný priateľ. Komu inému ako jemu by mala veriť?