Časť 4.

Kaya sa vo svojej úlohe cítila hrozne. Akoby si obliekla príliš malé topánky a teraz sa v nich snažila chodiť bez toho, aby krívala. Vyzbrojená len samými radami, ktoré jej na nič neboli, krátkymi šatami, vlasmi po plecia a s jedinou malou zbraňou v kabelke sa cítila podivne nahá. A nie kvôli tomu, že väčšina jej pokožky bola len tak vystavená na obdiv ostatným. Neustále sa mykala a rukami si prechádzala po ramenách, alebo stehnách. Kráčala sebavedomo a pomaly sa približovala k hlučnému baru, ktorý by nemohla obísť ani keby chcela.

Vnútri v nej sa niečo búrilo ako more pri tajfúne. Upokojovalo ju aspoň to, že dnes večer ju nikto neodpočúval. Aby mala väčšiu šancu dostať svoje miesto. Hoci niekto v jednotke sa nechal počuť, pravdepodobne to bola Essie, že aj keby nechcela, dostane sa tam. Ak si ju na tejto akcii niekto vyžiadal, prečo by jej nemohol zaistiť aj miesto v bare? Osobne tomu neverila. Človek mal v živote len to, čo si sám zarobil. A ak to nedržal dostatočne silo, uletelo mu to, opustilo ho to. Tak ako ju opustili... všetci, ktorých kedy poznala.

Potriasla hlavou a vnútorne sa nútila k bezvýraznej maske. Jej odpor k tejto jej možnej práci nikoho nezaujímal a ak je tu šanca, že sa odreaguje od svojich osobných démonov, pokojne tých pár hodín denne s veľkým výstrihom a kratučkou sukňou vydrží.

Sebavedomo zastala pred vyhadzovačom pred barom, ktorý sa na ňu pozeral ako na zjavenie. Potešene sa uškrnula a tiež si ho obzrela. Na jej vkus bol až príliš zavalitý a svalnatý a mal až trošku príliš málo vlasov, ale niečo v jeho tvári pôsobilo trochu nevinne, ba až rozkošne.

„Prišla som na konkurz,“ povedala mu priamo, ignorujúc ľudí, ktorí sa za ňou začali rozčuľovať. Nebola predsa jej chyba, že v tom rade stáli možno už niekoľko hodín a ešte sa stále nedostali do baru. Podľa hudby, ktorú mohla počuť až tu, sa ani nečudovala. Dokonca aj jej to pripadalo takmer... príťažlivé.

Chlapík si ju premeral pohľadom. „Idete takmer neskoro. Ale ani to vás nezachráni pred osobnou prehliadkou.“

„No, ak ma chcete vidieť nahú, mohli ste to povedať odrazu. Nemusíte byť násilný,“ zavrnela.

S ostatnými niečo takéto predpokladali. Veľa ľudí hovorilo o takmer legendárnej bezpečnosti v tomto podniku. Dnu sa nedostalo nič. Ani zbrane, či drogy alebo iné omamné látky. Akoby tento chlapík pri dverách fungoval ako filter. O tom, čo sa dostalo von, sa to už povedať nedalo. Niekde v podzemí sa tu, podľa klebiet, vyrábali drogy. Pravdepodobne extáza.

Pokrútil hlavou. „Pravidlá. Prvý raz si ich dodržovanie užijem.“

Možno by si to užila tiež, keby jeho dotyk nebol absolútne profesionálny. Kedysi podobný kurz na post osobného strážcu sama absolvovala, takže vedela ako to funguje. Každý vždy trénoval osobnú prehliadku na opačnom pohlaví, takže to už nikomu netrhalo žilami. Ak ste si už počas výcviku zvykli na dotýkanie sa mäkkých záhybov ženského tela, nemali ste v práci nutkanie pretiahnuť každé druhé dievča, na ktoré položíte ruky.

Na jej tele nemohol nič nájsť, takže jej neprekážalo nič z toho, čo robil. Hoci to robil na jej vkus dosť pomaly. A vraj ona prišla neskoro!

„Toto asi nebude zapaľovač,“ zahundral obviňujúco, keď prešiel na jej kabelku. V podstate sa mohla ohradiť voči takémuto druhu prehliadky, ale to by sa dnu nikdy nedostala. Dokonca aj zákon by bol na jej strane, pretože by šlo o porušovanie jej práv. Lenže sa zdalo, že to doteraz nikomu neprekážalo do takej miery, aby niekde padla sťažnosť. Alebo mal veľký šéf pod palcom aj miestnu políciu.

Kaya sa hravo usmiala. Hej, vedela byť dobrá herečka. „To nie ste práve najlepší vyhadzovač, keď nerozoznáte zapaľovač od tridsať osmičky.“

Zamračil sa, no zbraň nevytiahol. Ani nechcel, aby ju niekto videl. „Nie je práve múdre prísť na konkurz so zbraňou v kabelke, madam. Nie som si istý, či by som vás radšej nemal poslať domov.“

„Neberte to ako urážku. Mám na ňu povolenie a používam ju na ochranu.“ Nie všetko bolo klamstvo, povolenie na túto konkrétnu zbraň mala, čo sa nedalo povedať o tých ostatných, ktoré vlastnila. Ale používala ich výlučne na útoky. To však boli osobné informácie.

„Tomu mám aj veriť?“

Pokrčila plecami. „Je to na vás. Presviedčať vás nebudem.“ Hrala sa na naivné malé dievčatko a podľa výrazu v jeho očiach jej na to vážne neskočil. Určite by jej nepomohlo

„V tom prípade vás musím požiadať, aby ste mi tu tú zbraň nechali. Nebojte sa, nestane sa jej nič.“

Kaya sa zamračila. „Môžete to vôbec urobiť?“

„Technicky by som vás mal poslať domov, ale keďže mám dobrú náladu, prižmúrim oko.“

Zodvihla sa v nej vlna bezmocnej zlosti. Nemala rada, ak ju niekto takýmto spôsobom zahnal do kúta, lenže vedela, že bol v práve. A v duchu jej nadával Chrisov hlas. Nezáležalo na tom, že na sebe nemala vysielačku, ani na tom, kde sa teraz jej šéf nachádzal. Mohol byť na opačnom konci mesta v polorozpadnutom skladisku bez majiteľa. Po prvý raz sa dobrovoľne rozhodla prijať pravidlá niekoho iného. Kvôli práci, ktorú nemala rada.

Natiahla sa k nemu. Vďaka príliš vysokým podpätkom mala oči v rovnakej úrovni ako on. „Postráž mi ju,“ pošepla mu do ucha takmer dôverne. Bolo jej jedno, ako bude vyzerať, snažila sa len nejako zaplátať vlastný problém.

Nevšímajúc si jeho prekvapenie, pretisla sa okolo neho, keď ju zrazu zastavil hlas, ktorý sa ozval z temnoty za vchodovými dverami. Podskočila od ľaku a následne si v duchu vynadala. Čo, do riti, sa to s ňou dnes robilo? Hneď, ako sa na dva kilometre priblížila k tomuto podniku, začalo ju mraziť v chrbte. Celé to miesto na ňu pôsobilo ako mierne afrodiziakum, pretože si inak nevedela vysvetliť, že ju začalo bolieť telo na miestach, ktoré cítila len vtedy, keď vážne túžila po sexe. Ale odkedy nemala poňatia, keď sa k nej niekto blížil?

„Vráť jej zbraň, Tom.“ Hlboký hlas, ktorý sa zakrádal okolo nej, bol takmer ako pohladenie. Privrela oči a po chrbte jej prebehol mráz. Niečo v tom tóne jej bolo známe, ale po prvýkrát nedokázala prehliadnuť skrz tiene. Ale ako po tom túžila!

O sekundu neskôr jej do ruky vyhadzovač strčil celú jej kabelku. Podľa váhy si bola istá, že je tam všetko, čo tam bolo aj predtým. Na chvíľu sa cítila zmätená. No potom samu seba okríkla. Ak rozkazoval tomu chlapíkovi, mal vyššiu funkciu. To znamenalo buď samotného šéfa, čo sa však vzájomne vylučovalo. Bolo jasné, že niekto taký ako vážený pán Sarren, ak to vôbec bolo jeho pravé meno, sa nebude len tak potulovať v okolí bez ochranky. Pravdepodobne to bol niekto jemu blízky. Alebo magor, ktorý liezol nadriadenému do zadku.

„Ak idete na konkurz, choďte k baru. Barb vám povie všetko potrebné.“

Kaya sa pozrela tým smerom, hoci vedela, že nič neuvidí. No nemohla sa prestať aspoň pokúšať. „Nie je veľmi slušné, že so mnou hovoríte a neukážete mi svoju tvár.“

„Tváre sa preceňujú, vážená slečna. Nateraz vám postačí hlas. A ak sa nevyberiete na svoj konkurz, bude to to jediné, čo odo mňa dostanete.“

„To je fér,“ zamumlala Kaya, kývla hlavou smerom do tmy. Vedela uznať, keď mala odísť. A takisto spoznala hráča, keď ho videla. Alebo skôr počula.

Nezdržovala sa obzeraním cez rameno, len vykročila cez malú uličku smerom do davu ľudí, ktorí boli obklopení blikotavými svetielkami, parou, UV svetlami a chytľavou hudbou. Na podobným miestach sa väčšinou z pudu sebazáchovy nevyskytovala príliš dlho. Boli príliš... všetko. Osobne dávala prednosť zastrčeným putikám, v ktorých ste cez cigaretový dym nevideli na barový pult.

S vnútorne nie práve najlepším pocitom sa začala predierať davom. Snažila sa nevenovať pozornosť okoliu, ale aj tak musela uznať, že to vo vnútri bolo trochu menšie, než očakávala. Stredu dominoval parket, kde sa preháňali ženy hore b... so širokou stuhou, ktorá im zakrývala prsia. Nebolo to práve cudné, ale splnilo to účel. A zákazníci mali dokonalý výhľad bez toho, aby boli odhalené všetky intímne časti. Už sa nečudovala, že sa povrávalo o obsluhe bez podprseniek. V tej tme by si človek tú stuhu nevšimol. Ona však bola zvyknutá vidieť detaily aj tam, kde ich nebolo možné nájsť.

Obzerala sa okolo. Ten chlapík povedal, že má hľadať bar, respektíve asi barový pult. Nemusela ho hľadať dlho. S led podsvietením na stoličkách aj samotnom pulte to vyzeralo ako veľkonočné vajce vo veľkom. Musela však uznať, že sa to tam nejakým spôsobom hodilo. Zamierila tam a nenápadne sa obzerala okolo. Podľa plánu hore neboli verejné priestory, ale stále tam boli. Stopercentne to boli kancelárie určené na obchodovanie alebo na bývanie. Nech to bolo akokoľvek, neboli to súkromné miestnosti pre striptíz. Tie boli vzadu na prízemí a dalo sa tam prejsť okolo baru, cez zadné dvere, pred ktorými momentálne stáli dvaja až príliš svalnatí chlapíci. V duchu sa sama seba pýtala, čo má majiteľ tohto miesta s namakanými gorilami. Asi bol fanúšik steroidov a vygumovaných mozgov.

„Čo ti ponúknem?“

Kaya sa pozrela na vysokú brunetku s exoticky tvarovanými očami. Hlavne buď milá, opakovala si v duchu.

Silene sa usmiala, hoci viac ako úškrn z toho nebol. „Ak si Barb, tak by si mi mohla pomôcť získať novú prácu.“

„Ááá, ďalšie vtáčatko. Už som si myslela, že sa nikto neukáže. Máme tu päť ďalších báb, ale tie chodia s podnosmi okolo. Ty vyzeráš, že by si mi mohla pomôcť aj tu.“

„To by mi vyhovovalo.“

Natiahla ruku ponad pult a vrelo sa usmiala. „Som Barbara, ale môžeš ma volať Barb.“

Prijala jej ruku. „Ja som Ka...“ Zahryzla si do jazyka, keď skoro povedala svoje pravé meno. Do pekla, až taká hlúpa by predsa nebola. Rýchlo v duchu vyhrabala meno, ktoré mala na falošných dokladoch. „Kayla, volám sa Kayla.“

Žena a usmiala a prudko trhla za Kayinu ruku, aby si ju k sebe pritiahla bližšie. „Dávaj si pozor na to, čo robíš. Sú ľudia, ktorí, na rozdiel od teba túto prácu budú potrebovať aj zajtra.“

„Čo ťa vedie k myšlienke, že túto prácu nepotrebujem?“

Prebehla ju pohľadom. „Ty? Si oblečená príliš dobre na to, aby si musela pracovať. Buď máš bohatého milenca, alebo si zhýralá panička, ktorú prestalo baviť bohatstvo. Nech je ako chce, nie si v núdzi. Tieto handry sú originály od návrhára. To meno mi až cvendží v ušiach.“

Kaya sa zamračila. „Ako to ty môžeš vedieť?“

„Nie vždy som bola barmanka.“ V jej slovách bolo príliš veľa bolesti na to, aby sa pýtala. Bola mrcha, ale nie až taká. A neznepriatelí si človeka, ktorý by mohol byť jej potenciálny spojenec.

„Máme svoje tajomstvá,“ skonštatovala len Kaya.

Barb prikývla. „To hej. A teraz poď sem. Konkurz trvá hodinu a za ten čas musíš šéfovi ukázať, že sa dokážeš postarať sama o seba a aj o zákazníkov.“

„Kde potom je, ak je toto interview?“ spýtala sa a prešla na opačnú stranu. Kabelku hodila do skrinky, ktorú pre ňu Barb otvorila. Na chvíľu váhala, kým ju tam skutočne vložila, ale napokon sa rozhodla, že vnútri tohto baru si môže aspoň na hodinu odložiť svoju nenabitú zbraň. Stále má všetky tie bojové umenia, ktoré do seba v priebehu rokov dostala. Ale tak či tak to bol príšerný pocit - nemôcť sa spoľahnúť na svoju presnú mušku.

„Ide o prácu barmanky, po prípade čašníčky. Nebudeš sedieť za stolom. Tu predávaš svoje schopnosti. Tak sa čiň.“

Kaya mala stále pochybnosti, ale aj napriek nim sa snažila zapamätať si všetko, čo jej brunetka hovorila. Nikdy predtým nepracovala takto, dokonca ani popri škole. Možno bola priveľmi rozmaznaná alebo lenivá, ale necítila potrebu. No nikdy v živote by to nepriznala, takže naoko sa tvárila, že s týmto má už skúsenosti a v duchu sa snažila k jednotlivým názvom priradiť drinky, ktoré sama už mala možnosť ochutnať. S väčšinou z nich mala šťastie, ale to bolo tak všetko, čo mala. Prečo, do pekla, sa na túto úlohu nepripravila lepšie?

„Hej, kráska, nechcheš mi naliať?“ ozval sa za ňou hlas.

Kaya švihla tým smerom hlavou a uvedomila si, že sa pozerá na chlapíka, ktorý sa očividne potácal zo strany na stranu. Nebola možno odborník na miešanie drinkov, vlastne to nikdy nerobila, ale vedela, že on už nemá nárok na nič. Po očku pozerala na Barb, či to nejako vyrieši, ale tá sa otočila na druhú stranu a tvárila sa, že neexistuje. Premkol ju zlý pocit, ale radšej mu nevenovala pozornosť.

Pokrútila hlavou. „Už máš dosť.“

„Nikdy nie je dosť.“

Možno by mala byť ohúrená jeho rečovými schopnosťami, ale miesto toho len cítila roztrpčenosť, že sa ho nemôže zbaviť. Mala by sa sústrediť na to, aby sa dotohto podniku dostala permanentne, aby mohla dokončiť svoju úlohu a čo najskôr sa presunúť k niečomu, čo poznala. A hlavne k niečomu, o čom si bola istá, ako to má vykonávať. Toto je bolo cudzie. Až príliš. Jej nadriadení boli idioti. Ako si mohli čo i len na chvíľu pomyslieť, že by ju takto rýchlo mohli hodiť do niečoho takéhoto. Veď to je akoby čakali od dvojmesačného batoľaťa, aby vedelo rozprávať a chodiť.

Opäť potriasla hlavou. „Pre teba už len odvoz. Ak chceš, zavolám ti taxík.“

„A čo keby si mi miesto toho robila spoločnosť?“ Tak dobre, toto bolo podozrivé. Je možné, že by ten chlap tú opitosť len hral?

„Musím pracovať.“

Natiahol sa a pohladil ju po ruke, ktorú nechala ledabolo položenú na pulte. „Ale no ták, pusinka. Bude to len rýchlovka. Už dávno som nestretol takú krásku ako si ty.“

Jednoznačne to prestieral. Ale otázka je prečo? „Pozri, krásavec, nemám na teba čas. Takže odpáľ.“

Trhla sa dozadu, ale prekvapila ju jeho neočakávaná sila. Zvieral ju ako vo zveráku a v očiach mu žiaril posmechom. Prečo jej toto robil? Zaplatil mu snáď niekto za to, aby ju obťažoval? Lenže kto by to robil? Ani tú otázku nedokončila a uvedomila si, že odpoveď aj tak pozná. Nebola práve ukážkovým občanom a už vôbec nie slušným človekom, ale to nikomu nedáva právo, aby sabotoval jej pokus o poslúchanie príkazov.

Snažila sa od neho odtiahnuť bez toho, aby vzbudila pozornosť. Nech už predtým povedala Chrisovi čokoľvek, bola natoľko slušná, aby sa nesnažila zmariť prácu, ktorá nebola len o nej. Mohla byť vnútorne prázdna a vyhorená, ale ešte stále poznala svoje povinnosti. Alebo aspoň väčšinou.

„Nechaj ma. Nechceš mať problém práve so mnou.“

Muž si odfrkol. „Čo ty vieš, možno to mám rád natvrdo.“

Tvoja hlava je dosť tvrdá, to je pravda, pomyslela si a natiahla sa dozadu, aby získala odstup. Nepotrebovala tu teraz vyrobiť nejakú scénu, ktorá by ju vystavila pohľadom ostatných. Musí byť rýchla a tichá a čo najmenej nápadná. Nechcela nič nikomu vysvetľovať.

Naoko sa uvoľnila a natiahla ruku dopredu, aby ho pohladila po krku. „Si si istý, že túžiš len po mne?“

V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. „Samozrejme.“

Sama pre seba sa zákerne usmiala. Toto bolo až príliš jednoduché. Natiahla sa ešte viac, len tak, ako jej to pult medzi nimi mohol dovoliť. Postavila sa dokonca až na špičky a to všetko len pre to, aby sa uistila, že prstami dosiahne na to jedinečné miestečko na krku, kde neboli len nervové zakončenia, ale aj akupresúrny bod. V duchu ďakovala za všetky tie lekcie, ktoré vždy považovala za nudné a nezaujímavé. Teraz sa jej celkom hodili. Hlavne ak bez námahy pritlačila bruško prsta k tomu bodu, počkala niekoľko sekúnd a výsledkom bolo unavené zaklipkanie viečkami. O moment neskôr sa mužova hlava zosunula na pult. Len tak-tak stiahla ruku späť, aby nedopadol na ňu.

„Barb,“ povedala cez rameno, v hlase nedokázala skryť spokojnosť. „Zavolaj taxík. Tento tu je už hotový.“

„Ak dovolíte,“ ozval sa za ňou ten istý mužský hlas, ktorý začula pri vchode. Ani tentoraz tvár dotyčného nezachytila. A ani len náznak jeho príchodu. „Postarám sa oňho sám. Koniec koncov je moja vina, že skončil takto. Nemal som ho za vami poslať.“

„No, mohli ste vyvinúť trochu viac úsilia, ak to mala byť skúška,“ uškrnula sa Kaya. Mala zo seba dobrý pocit. To nebolo trestné.

Muž sa ticho zasmial. „Vezmem si vašu radu k srdci. Môžem ale vedieť, čo ho prezradilo?“

„Nabudúce ho skutočne opite. Nie je práve najlepší herec.“

„Och áno, jeho poľutovania hodné herecké schopnosti. Pošlem ho na kurz. A vám dám dvojnásobný plat. Zdá sa, že ušetrím za vašu ochranu. Dokázali ste, že sa o seba viete postarať.“

Kaya sa zamračila. Také jednoduché to byť nemohlo. „Pane?“

„Vitajte v bare Nex. Od zajtra nastupujete.“

Až podozrivo ľahké!

***

Vysoký blondiak si odpil zo svojej whisky a ešte stále krútil hlavou nad tým, čo mu pred viac ako pol hodinou oznámil jeho šéf. Bol s tým chlapom toľké roky a vždy ho dokázal dokonale prekvapiť. Rukou sa oprel o hrubé, nepriestrelné sklo. Sledoval dianie v bare pod sebou bez toho, aby skutočne niečo vnímal.

„Takže je to ona? Nie so si tým taký istý. Dosť sa zmenila.“

Jeho šéf sa zasmiala vo svojom kresle. „Hej, dospela a ostrihala si vlasy.“

„Čo s ňou urobíš teraz?“

Druhý muž sa postavil zo svojho kresla a tiež sa zadíval do tej masy ľudí, len s tým rozdielom, že on pozeral na niekoho konkrétneho.

„Teraz ju budem ochraňovať.“

Blondiak sa zamračil. „Trochu neskoro. Nemal si za úlohu dávať na ňu pozor po celý život? Nezdá sa, že by sa ti tvoja práca podarila.“

„Udržal som ju nažive!“ skríkol naštvane.

„A teraz si ju priviedol do osieho hniezda,“ skonštatoval takmer žalostne.

Tmavovlasý muž sa smutne zasmial. Bol si vedomý svojej mizernej práce v minulosti, ale nemienil to opäť ponechať osudu. Bolo to až príliš nebezpečné. Už aj tak mal toho na svedomí viac ako dosť, nepotreboval k tomu pridať aj spoluúčasť na vražde, ktorej nebude môcť zabrániť. Ako predtým...

„Ostatní sa k nej nesmú dostať.“

Blondiak na jeden dúšok vypil svoju whisky. Pálila ho celou cestou až do žalúdka. „Úprimne? So spôsobom života, aký vedie, sa čudujem, že ju už dávno nenašli.“