Epilóg

O niekoľko mesiacov neskôr...

Na malej lúčke medzi stromami sa veselo smiala skupina detí. Aeon ich sledovala so zmiešanými pocitmi, nad ktorými stále dominovalo dojatie. Nemohla uveriť, že po storočiach samoty odrazu mala toľké šťastie. Nad výskanie sa odrazu vzniesol zvonivý hlások jej takmer dcéry. Musela sa usmiať ešte širšie. Stále ju prekvapovalo, ako je možné, že ju malá Sora tak dobre prijala a bola ochotná považovať ju za matku, ktorú nikdy nemala. Ako sa tak na ňu pozerala, zrazu zamávala krehkými krídelkami a vzniesla sa takmer dva metre nad zem. Aeon sa doslova nafúkla pýchou, keď videla aká je šikovná.

Odrazu ju však, bez akéhokoľvek upozornenia, objali mocné paže, ktoré si ju k sebe pevne pritisli. Keď pocítila hrejivé dlane hladiace jej mierne vystúpené bruško, spokojne sa zasmiala, viac sa oprúc o Darrenove hrejivé telo. V mysli sa jej opäť zjavili spomienky na týždne naplnené láskou a objavovaním.

S Julianovou pomocou sa pomaly vracali k veľkoleposti, ktorú mal kedysi ich národ. Spoločne s ním objavovali dávno zabudnuté tajomstvá a učili sa opäť zapadnúť medzi smrteľníkov bez toho, aby padli do rúk nenásytných a krutých ľudí, ako kedysi Aeon. Teraz svoje krídla vedeli skrývať rovnako dobre ako kedysi pred tisícročiami ich predkovia.

Darren si položil bradu na jej plece. „Dúfal som, že budeš spať dlhšie. Potrebuješ si oddýchnuť,“ pošepol v znamení obavy i pokarhania.

Aeon prikryla jeho dlane, stále spočívajúce na jej brušku, svojimi. „Nemôžem leňošiť celý deň,“ podotkla v márnej snahe odvrátiť rozhovor iným smerom. Opäť sa jej to nepodarilo.

Cítila, ako ju pevnejšie zovrel v náručí. „Neboj sa o ňu, je silná, postará sa o seba. Rovnako ako ty.“

Otočiac sa k nemu, zaborila si tvár hlboko do jeho hrude. Nechala voľný priebeh svojmu zúfalstvu a obavám, ktoré ju trápili aj v snoch plných temnoty a strachu. Nemohla sa v nich pohnúť, akoby nemala hmotné telo. Počula a videla ako sa jej sestra trápi, ako volá zranená o pomoc, no nemohla sa k nej dostať. A nech sa snažila akokoľvek, zomrela. Bol to len sen, ale bála sa, že by sa to mohlo stať skutočnosťou. Už len pri tej predstave sa triasla a oblieval ju mrazivý pot.

„No tak, hej,“ tíšil ju, „je to predsa tvoja sestra, Aeon. Kto iný než ty by mal veriť v jej schopnosti? Vďaka tomu, čo ju naučil Julian, zapadne do role obyčajného človeka. V Mrácii bude môcť predstierať, že je čarodej. Buď silná a bude aj ona. Hlavne ak pocíti, že v ňu veríš.“

No jeho slová akoby na ňu mali úplne opačný účinok. Ešte viac sa roztriasla. „Viem, čo všetko dokáže, ale ešte nikdy nemusela čeliť Mracivogom zoči-voči. Čo ak ju odhalia a ublížia jej? Bola by som pokojnejšia, keby si so sebou niekoho zobrala,“ zamrmlala nespokojne. V hlase jej jasne rezonovali obavy.

Darren sa takmer usmial. Odtiahol sa, no držal si ju na dĺžku predlaktí. „A kto povedal, že ide sama?“

Aeon naňho vypleštila oči. „Nespomínaš si, ako ostro protestovala, keď sme jej navrhli, že s ňou pôjde aspoň pár bojovníkov? Skoro vybuchla. A ty mi chceš povedať, že nakoniec súhlasila?“

„Čo sa toho týka, tvoja sestra je rovnako tvrdohlavá ako ty, takže by nikdy neustúpila,“ krútil hlavou.

Aeon sa naňho zamračila, odstúpiac dva kroky vzad. „Tak prečo potom tvrdíš, že nejde sama?“

Tajomne sa usmial. „Pretože o tom nebude vedieť.“ Keď videl, ako zmätene sa tváril, pokrútil si sám pre seba hlavou. „Bude s ňou niekto, koho neuvidí,“ dodal, dúfajúc, že to pochopí.

Aeon sa odrazu napriamila, v hlave si prehrávajúc jeho slová. Čosi jej našepkávali, ale musela loviť poriadne hlboko v spomienkach, aby si to všetko pospájala. Kdesi v tmavom kúte sa jej odrazu zableslo a videla pred sebou niekoľko týždňov starý obraz seba samej, keď jej Darren predstavoval svojich najbližších priateľov. Medzi nimi bol aj večne vysmiaty Cole so šticou strapatých vlasov. Bol bezprostredný, dokonca až tak veľmi, že ju to zarážalo. No len dovtedy, kým jej nezmizol priamo pred očami. Vedel byť neviditeľný. A to ju dostalo viac než jeho charakter...

Prudko zodvihla pohľad k Darrenovi, usmejúc sa kútikom úst. „Posielaš za ňou Colea.“

Zmierlivo kývol hlavou, keď začul zvláštny podtón v jej hlase. „Nie je to preto, že neverím, že by to dokázala sama. Len sa o ňu bojím, rovnako ako ty. Ak by sa jej niečo stalo, veľmi by si trpela a to ja nechcem. A okrem toho, aj mňa si už stihla omotať okolo prsta.“ Nechápavo pokrútil hlavou, ešte stále žasnúc nad tým, že sa jej to podarilo. „Cole nebude zasahovať do jej záležitostí, ale ak by sa náhodou ocitla v nebezpečenstve, pomôže jej bojovať. Ak to nebude potrebné, ani nezistí, že s ňou niekto bol.“

Aeon cítila, ako sa jej do očí derú slzy dojatia. Utrela si ich opakom ruky. „Ďakujem,“ pošepla roztraseným hlasom. Práve v takýchto chvíľach nenávidela svoje rozhárané emócie najviac.

Keď začul jej plačlivý hlas, spokojne sa usmial. Uprúc pohľad na neustále sa zaguľacujúce bruško, pristúpil bližšie. Pritiahol si ju do náručia, oprúc sa o ňu celým telom. Vždy, keď sa na ňu pozrel, alebo sa jej dotkol, prepadol ho pocit až iracionálneho šťastia. Stále nemohol uveriť tomu, že za to všetko, čo v živote urobil, pretože to mnohokrát nebolo správne či dobré, dostal takú štedrú odmenu. Z ničoho-nič však jeho myšlienkové pochody prerušilo tiché klopanie na dvere. Obaja sa strhli a zadívaj sa smerom odkiaľ prichádzal zvuk, preklínajúc toho, kto ruší ich súkromie.

„Ahojte,“ nakukla dnu Lilina tmavovlasá hlava, „tak som si povedala, že vám pôjdem pripomenúť, že o chvíľku odchádzam.“ Ani to poriadne neodpovedala a už bola preč. Aeon sa v duchu čudovala nad jej nadšením, ale hneď aj prišla na to, prečo jej to tak veľmi prekáža. Pretože jej sestra to len predstierala a v skutočnosti sa bála možno ešte viac ako ona.

S povzdychom chytila Darrena za ruku, ťahajúc ho za sebou von z Akadémie na malé nádvorie, kde sa už opäť vyučoval boj. No teraz už nie preto, že to mali v popise práce. Teraz to robili hlavne preto, aby raz, keď príde čas, mohli bojovať za svoju slobodu, aby sa mohli vzoprieť Elizabeth a jej prívržencom. Teraz to chceli.

Nevšímala si chodby voňajúce po čerstvých kvetoch, ani hebký a mäkký koberec pod nohami. Dokázala len vnímať čas, ktorý im práve dochádzal. Mala pocit, že tikanie tých posledných sekúnd počuje v ušiach ako nejaký gong.

Vyjdúc z chodby, do očí jej udrelo prudké poludňajšie slnko. Chvíľu musela žmurkať, aby si zvykla na tú žiaru a prestala vidieť tie odporné tmavé fľaky. Až potom sa poriadne poobzerala a všimla si, že na tom malom priestranstve stojí Lili a ostatné tiene spolu s Julianom a drakmi v ich druhej podobe. Colea nikde nevidela, ale cítila, že je neďaleko, pripravený ísť s Lili.

Aeon sa začudovala, keď zbadala Glandura v jeho elfskej podobe, ale nepozastavovala sa nad tým  príliš dlho. Určite mal dôvod, keď oželel svoje krídla, ktorých by sa za iných okolností nevzdal. Hoci Aeon dobre vedela kým je, zdal sa jej pekný. S dlhými hnedými vlasmi zviazanými šnúrkou do chvosta a príťažlivou tvárou so širokými lícnymi kosťami a očami takmer rovnakej farby ako mal ich brat vyzeral ako vďačný objekt na pozeranie. Vedela si predstaviť, akú pozornosť by vzbudil vo všetkých ženách, či dievčatách v Akadémii i mestečku polovičných. Možno preto uprednostňoval šupiny.

Keď boli len na pár krokov od neveľkej skupinky, Lili sa im vybrala oproti. Uprostred kroku sa proste sestre hodila okolo krku, no stále sa snažila byť jemná, aby jej nejako neublížila.

„Budeš mi chýbať, dvojča,“ pošepla jej do ucha smutným hlasom.

Aeon opätovala jej objatie najsilnejšie ako vedela. Akoby ju tým mohla zadržať. „Nechceš si to ešte rozmyslieť, Lili? Naozaj tam musíš ísť práve ty?“

Lili jej kývla hlavou. „Musím ísť ja. Ty už si svoju úlohu splnila, teraz je rad na mne. A myslím, že by budem omnoho nenápadnejšia, než by bol Elijah,“ poznamenala len tak mimochodom.

„O to mi nejde a ty to vieš,“ kárala ju sestra, no aj tak sa neubránila predstave svojho takmer dvojmetrového brata, ktorý sa snaží nenápadne dostať do močarísk. To už rovno môžete obra skryť za ihlu a malo by to rovnaký efekt. A Aeon dobre vedela, že Lili má pravdu.

Rezignovane sklonila hlavu. „Ale ak tam zomrieš, nájdem spôsob ako ťa vzkriesiť a znova ťa zabiť za to, že si ma nepočúvala,“ vyhrážala sa jej, no nemyslela to vážne.

Lili sa na ňu zazubila, pretože ju odhalila. „Nerob si predčasne vrásky a radšej sa pekne staraj o môjho synovca,“ pošepla jej do ucha, pohladiac ju po bruchu.

Nemohla si pomôcť, no musela jej prezradiť, čo sa jej snívalo. Už len preto, aby svojho rozkošného synovčeka videla sa bude snažiť prežiť to. Hoci si tým nebola absolútne istá. Bála sa, no musela sa aspoň pokúšať predstierať opak. A radosť z nového prírastku v rodine jej v tom pomáhala.

„Budem dúfať, aby to nakoniec predsa len bola neter,“ povzdychla si Aeon. No nikdy si ani len na chvíľočku nepomyslela, že by to nemal byť chlapec. Lili sa o tom snívalo a aj ona sama to cítila každučkým kúskom svojej bytosti. Teraz však dúfala, že sa bude mýliť. Znamenalo by to, že v močariskách nežije ich sestra Allie a jej sestra by nemusela riskovať život, aby ju priviedla. Bolo to sebecké, ale svoje dvojča nemohla stratiť. To by zomrela aj ona sama.

Zrazu sa niekde za nimi ozvalo decentné odkašlanie si. „Lili, je čas,“ pošepol Julian potichu, len nerád rušiac ich rozlúčku.

Aeon objala sestru ešte mocnejšie, akoby jej tým gestom chcela darovať všetku svoju silu. Keď okolo seba pocítila silné paže, vedela, že sa k nim pridal aj Elijah. Prešli dlhú cestu za posledné týždne a ešte oveľa dlhšia ich čaká. No kým budú spolu, zvládnu to. To isté im povedala matka predtým, než zomrela. Až teraz si uvedomili, čo tým myslela.

„Tak poďme,“ prerušil ticho Elijah. V hlase mu jasne rezonovala bolesť a obavy, ale aj napriek tomu sa statočne usmieval ďalej.

Objímuc obe sestry okolo pliec, viedol ich späť k Julianovi, ktorý sa na nich chápavo usmieval. Netušili, čo si majú za tým predstavovať, tak to radšej nechali tak. Lili ešte poslednýkrát každého krátko objala, ani sa na nich poriadne nedívajúc. Inak by sa nevedela prinútiť odísť. Upokojovalo ju to, že s ňou po celý čas bude Galadriel, hoci len v mysli. Budú neustále v spojení, takže bude vedieť, čo sa deje doma. Domov. To slovo jej stále znelo neuveriteľne, no mala ho - miesto, kde sa rada vracala, kde bola v bezpečí. Kde boli tí, ktorých miluje, v bezpečí.

Zadívajúc sa Aeon hlboko do očí lesknúcich sa od sĺz, poprosila v duchu Galadriel, aby začali. Nezaujímalo ju, ako robia tie prechody, ani akú cenu za to platia. Len sa povzbudzujúco usmiala. Keď okolo seba zacítila známy hrejivý vánok, vedela, že o chvíľku bude úplne inde. Pevnejšie zovrela plecniak, ktorý mala na chrbte namiesto krídel.

Zavrela oči a nechala sa odnášať na tých pokojných vlnách. Netrvalo dlho a namiesto hrejivého hladkania na pokožke pocítila prudký nápor severáka. Vedela, že už nie je vo svete ľudí. Otvorila sa pred ňou krajina, ktorú si priala navštíviť zo všetkých mies najmenej. Nehostinná Mrácia. S pocitom úzkosti sa zhlboka nadýchla. Pozrela na zúboženú krajinu a predstavila si ako to miesto vyzeralo predtým. Škoda, že už nikdy neuvidí pôvodnú krásu tohto miesta. S tou myšlienkou sa vybrala na sever...