Epilóg

Minie pustila Dereckovu ruku. Otočila sa k nemu a poprosila ho, aby tu zostal. Dereck vycítil, že niečo nie je v poriadku, preto k nej pristúpil a objal ju. Potom prstom kopíroval jej znak na čele a pobozkal ju. Min sa na neho ospravedlňujúco pozrela a opustila ho. Začala kráčať k útesu – k miestu, ktoré ju dnes priťahovalo.

Minie pomaly kráčala na koniec útesu. Bol to menší výbežok, no cítila, že nie obyčajný. Neobzerala sa, aby zbadala Derecka. Dobre vedela, že túto ponuku odmietne a vráti sa k nemu. Ak sa to teda podarí...

Keď zastala na mieste, Dereck si vzdychol a kľakol na zem. Už sa na to odmietal pozerať. Myslel si, že im už v šťastnom živote nebude už nič brániť, a predsa prišlo toto. Pozeral sa na Minie, ako rozprestiera svoje nádherné fialovo-biele krídla. V mysli sa mu hneď vybavil pocit, aké to bolo ich hladiť. Na ruke pocítil mravčanie a jeho spomienky boli také silné, až sa mu zdalo, že to je naozaj. Nesúhlasne pokrútil hlavou, aby aspoň na teraz zahnal všetky spomienky. Sústredil sa na to, aby dal Minie vedieť, že je tu a že ho bude raniť, ak takto odíde. Aj keď... možno by ju čakal krásny život strážneho anjela, alebo niečo podobné. No ak by si mal predstaviť život bez nej... na to nedokázal ani pomyslieť, nieto si to ešte predstaviť.

Minie na sebe cítila jeho pohľad, dokonca aj jeho pocity. Chcela zostať na zemi. Kvôli Dereckovi.

Na nebi sa zrazu objavilo svetlo. Obaja zdvihli hlavy a pozreli sa na to, čo sa deje. Lievik svetla osvietil Minie. Jej krídla sa ligotali, s vlasmi sa jej hral vietor. Cítila sa úžasne, no zároveň aj prázdne, smutne a vnímala aj to, že toto by Dereckovi nedokázala urobiť. Nedokázala by ho opustiť len pre to, aby sa pridala k ostatným anjelom. Nie teraz. Ale ak to neurobí teraz, tak takúto príležitosť už nebude mať nikdy.

Zdvihla ruky nad hlavu a zatvorila oči. Párkrát zamávala krídlami a cítila, že je telo je pripravené vstúpiť do neba. No stále si v mysli opakovala tie isté slová: Prosím, chcem tu zostať. Chcem zostať na zemi...

No aj napriek tomu cítila, že sa jej pevná pôda pod nohami stráca. Šokovane otvorila oči a vydýchla.

Nie. Chcem zostať na zemi!

Okolo seba zbadala rôzne kvety, motýle, ktoré akoby sa kúpali v tom jasnom svetle. Bolo to nádherné, no ju teraz zaujímalo len to, ako by mohla zostať v tomto svete. Nechcela sa vzdať tohto života, aj keď bol často nepríjemný. No mala dôvod tu zostať.

Zrazu – akoby ju niekto vypočul – zastala niekoľko metrov nad zemou. Myslela si, že padne, ale niť také sa nedialo. Svetlo začalo pomaly miznúť, až z neho zostal len tenučký pás. Pomaly zletela na zem a od úľavy si vydýchla, že sa to podarilo. Cítila, ako jej rýchlo bije srdce, ako sa jej valí krv v žilách. Pozrela sa na Derecka, a keď ho zbadal, až ju pichlo pri srdci.

Keď svetlo začalo pomaly miznúť, Dereck sklonil hlavu. Myslel na všetky krásne chvíle, ktoré spolu prežili. Dokonca aj na tie, na ktoré by najradšej zabudol, no aj v jeho spomienkach bola Minie... Musí si ich zapamätať. Nikdy na ňu nezabudne. Na jej nádherný úsmev, hebké pery, prenádherné krídla. Na pocit, keď si ju k sebe pritisol. Na to, keď sa oňho bála a dala mu to vedieť podľa spútania. Teraz z jej pocitov cítil len radosť. Iste je už v nebi, kde bude mať oveľa krajší život...

Z očí sa mu začali valiť slzy. Ranilo ho, keď pomyslel na to, že teraz sa vráti domov bez nej. Život bez Minie už pre neho nebude mať zmysel.

Minie k nemu pomaly pristúpila. Dereck mal hlavu zloženú v rukách a podľa jeho tichých vzlykov usúdila, že nevie, že stojí vedľa neho. Cítila jeho vibrácie – neboli také výrazné ako kedysi. Sklonila sa k nemu a ruky mu požila na ramená. Dereck prekvapene zdvihol hlavu a ich pohľady sa stretli. Dereckova tvár bola plná bolesti. Minie ho takto uvidela po prvý raz. Bol to obraz, ktorý už nikdy nebude chcieť vidieť.

Dereck, akoby neveril vlastným očiam, jej zobral tvár do svojich rúk. Svojím citom nechal voľný priebeh, a tak sa po jeho lícach začali znovu kotúľať slzy.

„Som tu,“ šepla Minie a pritisla si ho k sebe. Ešte stále bola rada, že tu zostala a nepridala sa k ostatným.

„Prečo? Prečo si neodišla? Ja... ja som... myslel, že si...“ Nedokončil svoju vetu, pretože Minie ho pobozkala.

„Mám dôvod na to, aby som tu zostala,“ šepla pomedzi bozky a objala ho svojimi krídlami.