Kapitola 1.

Staršia žena zodvihla zrak od svojho vyšívania a zadívala sa na muža stojaceho pred sebou. Pri tom pohľade sa musela usmiať. Keďže Keitha ako dieťa vychovávala, považovala ho za syna. A ako matka bola naňho nesmierne pyšná.

„Keith, vrátil si sa,“ vítala ho srdečne, vzápätí ho objímajúc. Čo si pamätala, nikdy si nepotrpel na prejavy náklonosti a to sa nezmenilo. Preto sa radšej rýchlo odtiahla a opäť sa posadila.  

Jeho prísne zamračenú tvár odrazu zjemnil náznak úsmevu. „Som tomu rád. Ale prezraďte mi, kde máte neter? Nikto mi nevedel povedať,“ vypytoval sa zvedavo.

Vzpriamila sa, zamračene si ho premeriavajúc. „Ty to nevieš?“

„Neviem, čo máte na mysli, ale iste mi to prezradíte,“ vyzval ju s prižmúrenými očami.

„Moja neter žije u sestry môjho manžela, nech mu Boh dá večný pokoj. Vyslali sme ju na cestu pár dní po tom, ako si odišiel k Niallovi. Odvtedy som ju nevidela,“ hovorila strápený hlasom.

„Domnieval som sa, že ste ju nechceli posielať späť do Anglicka. Nikdy som nerozumel prečo, ale ak to tak bolo, ako to, že žije v pohraničí?“ Jej slová ho zarazili. Nie, že by cítil výčitky, že to dievča odmietol chrániť, ale prišlo mu nanajvýš nesprávne, aby jej vlastnú krv vychovávali v područí niekoho cudzieho.

V očiach sa jej zaleskli slzy. „Nemali sme inú možnosť, Keith. Keď si ju odmietol ochraňovať, zverili sme ju do opatery niekomu inému. Nech to bolo akékoľvek rozhodnutie, moja neter potrebovala ochranu. Môj manžel bol silný muž, ale nebol to bojovník. Obával sa, že keby na nás zaútočili, zomrelo by príliš veľa ľudí.“  

Keith pri slovách o boji mimovoľne zovrel rukoväť otcovho meča, ktorý mu voľne visel povedľa ľavej nohy. V hlave si stále opakoval jej slová. A nemohol uveriť.

„Je to len obyčajné dievča, prečo by o ňu niekto stál tak veľmi, že by vyhlásil vojnu najmocnejšiemu klanu na Vysočine?“ V duchu si predstavoval početnosť bojovníkov McCadenovcov a všetkých spojencov, ktorí by pozdvihli meče na ochranu priateľov. Len slabomyseľný človek by sa postavil takej presile.

V sieni na dlhé chvíle nastalo hrobové ticho. Keď už si Keith pomyslel, že sa nič nedozvie, vykročila odrazu jeho smerom. Schytiac ho za ľavú ruku, ťahala ho za sebou kamsi za zástenu a hore schodmi.

„Poď, milý môj,“ hovorila mu po ceste, „ukážem ti niečo, čo si mal vidieť už pred štrnástimi rokmi. Možno potom mi privedieš moje dievčatko späť domov.“  

***

Elyon vzpriamene sedela v chladom dýchajúcej komnate, chrániaca sa pred náporom chvenia len starou, roztrhanou kožušinou. Sediac v tme snažila sa nezaspäť. Čakala na vhodný okamih, aby rýchlo schmatla malý batôžtek ukrývajúci pod posteľou a utiekla z hradu, ktorý považovala za svoj očistec i peklo. Občas, rovnako ako teraz, roztrpčene premýšľala, čím sa previnila, že si toto vyslúžila ako odmenu.

Odrazu dvere na jej komnate vrzli a dnu vošla tmavá postava. So zvieravým pocitom strachu v srdci v ruke pevne zovrela svoju jedinú zbraň – takmer tupú dýku, ktorú ukradla svojmu opatrovníkovi. Bola si istá, že keď na to príde, bude besnieť ako divý. No dúfala, že vtedy už bude ďaleko za horami.

Už-už sa pripravovala skočiť na nezvaného hosťa, keď sa z tmy ozval dobre známy hlas jediného človeka, ktorému mohla dôverovať. „Elyon, drahá, dúfam, že nespíš,“ pošepla blízko nej teta Kenna.

Elyon sa takmer nahlas rozosmiala od úľavy a dýku rýchlo skryla do záhybov suknice. „Akoby som mohla spať, tetuška, keď ma zajtra vydajú za toho... toho... zloducha,“ povedala rovnako ticho nenávistným hlasom.

Žena ju nežne pohladila po jemných kučerách zakrytých čiernym plášťom. „Neboj sa, nikdy sa nestaneš jeho ženou. Utečieme. Spolu. Ešte dnes.“

„Ale ako? Čo ak nás strýko pristihne tetuška? Ja nechcem, aby ubližoval aj tebe,“ strachovala sa Elyon.

„Nepristihne nás, pretože spí tvrdým spánkom. Bylinkárka, ktorú môj muž tak nehanebne vyhnal do búrky, mi dala bylinu vyvolávajúcu spánok. Vtedy mi povedala, že odvar z tej zeliny mám uvariť len vtedy, ak budem chcieť uspať diabla. Tak som to urobila. Keď sa prebudí, bude mať bolesti a my dve budeme na míle ďaleko. Spoločne sa preplavíme do Írska. Tam nás nikdy nenájde,“ prezrádzala jej svoj plán. Elyon ju len nemo počúvala a nemohla neobdivovať silu tej ženy. Ona sama to chcela už toľkokrát vzdať a proste sa podriadiť cudzej vôli, ale teta jej v tom vždy zabránila. Nikdy jej nebude môcť splatiť svoj dlh.

„Ale dosť už bolo rečí, moja malá. Teraz musím rýchlo konať. V stajni nás čaká Duane s pripraveným jedlom.“

Elyon sa pri mene starého správcu zachmúrila. Bol to dobrý človek, ale z obavy o svoju rodinu sa nikdy neodvážil zastať sa jej, alebo jej pomôcť. Rozumela mu. Aj ona by urobila čokoľvek, aby ochránila tetu Kennu.

„Prečo nám chce pomôcť? Čo ak na to strýko príde a ublíži jeho žene?“  

Teta, ťahajúc ju z postele, sa na ňu zmierlivo usmiala. „Duane sa toho neobáva. Sám pomýšľa na útek z tohto prekliateho hradu. Rozhodol sa, že už príliš dlho mlčky trpel krutosť môjho muža a neprávosti, ktoré na tebe napáchal. Ak by som ti dnes nepomohla utiecť ja, Duane by bol schopný nechať ťa uniesť.“

Elyon sa pri tých slovách mierne usmiala. Už takmer zabudla, čo je to smiech, ale čin starého správcu ju ohromil. Ani si len neodvažovala predstavovať, ako sa mu za to odvďačí. Ak sa im útek zdarí, budú slobodné. Lenže mala aj iný zámer, s ktorým sa tete nechcela zdôverovať. Podľa poslednej vôle svojho otca sa odo dňa svojich dvadsiatich narodenín, teda od zajtrajšieho dňa, môže svojvoľne vydať za koho bude chcieť bez povolenia svojho opatrovníka, teda manžela tety Cornelie. Musí si nájsť manžela, aby ju ochránil pred chamtivým barónom. Ale to tete nesmela prezradiť. Nesúhlasila by s tým.

Rýchlo pokrútila hlavou, aby sa prebrala z ospalého premýšľania. Rýchlo schmatla svoj batôžtek, pevnejšie si uviazala šnúrku pod krkom a do čela si stiahla kapucňu plášťu tak, aby z pod nej netrčal ani jediný vlások. Potichu sa vybrala za tetou Kennou, ktorá už otvárala tajné dvere v stene. Opäť raz ďakovala Bohu za prezieravosť staviteľov tohto hradu. Keby ich nebolo, nedostali by sa za hradby tak rýchlo a nepozorovane. Ono utiecť podozrievavému pohľadu starej gazdinej bolo takmer nemožné.

Keď za sebou zavrela druhé dvere na konci chodby, oprel sa jej do tváre chladný, nočný vzduch. Pevnejšie si k sebe pritiahla cípy plášťu a skrývajúc sa v tieni vysokých stromov, bežala k stajni, odkiaľ počula erdžanie starého, ale stále silného, Aresa. Tešila sa, ako vysadne na chrbát svojmu vernému spoločníkovi. Preto ju prekvapilo, keď namiesto neho pred sebou zbadala osedlanú rovnako uhľovo čiernu kobylku, jednu z početného potomstva jej žrebca. Eos ticho zaerdžala, keď ju zacítila.

Elyon vošla do stajne a hladiac kobylu po dlhej hrive, všimla si pokojnejšieho hnedého žrebca svojej tety, ktorý bol z kobylky vedľa seba celý nesvoj.

„Dobrý večer, pani moja,“ ozval sa odrazu za jej chrbtom šepot starého Duana. S úsmevom sa naňho otočila. Všimla si, že teta Kenna stojí vedľa neho. Takže tam zmizla hneď potom, čo vyšli z tajnej chodby. Hľadala správcu.

„Dobrý večer, Duane. Som vám nesmierne vďačná, že nám pomáhate.“

On však len pokrútil hlavou a zoberúc jej malý batôžtek, priviazal ho za sedlo na Eos. „Boh mi je svedkom, že som to mal urobiť už dávno, pani moja. Ešte v ten deň, keď po prvý raz na vás vztiahol ruku,“ dodal trpko.

Elyon sa otriasla odporom, keď si spomenula na ten prekliaty večer. Pamätala si ho akoby sa to všetko stalo len pred pár dňami, a nie rokmi. Vtedy mala sotva desať rokov a bezstarostne tancovala po sieni. Vonku zúrila búrka. Práve sa točila blízko svojho strýka, ktorý popíjal víno pri kozube. Vrazila doňho. Spadla na zem a o chvíľu počula rinčanie skla, keď vedľa nej dopadla aj poloprázdna karafa vína. Strýko sa rozzúril. Nikdy predtým ho nevidela takého červeného v tvári. Keď sa konečne upokojil, mala napuchnuté celé líce. Niekoľko dní sa hanbila vyjsť von, aby nikto nevidel, akú má fialovú tvár.

Rýchlo zahnala spomienku späť do tieňov minulosti. Duane už medzitým na jej kobylu uviazal aj vak s jedlom. Sotva okamih hútala, kde ho toľko zobral. No neodvážila sa ho vypytovať. Obávala sa toho, čo by jej povedal. Pretože aj tak dobre vedela, že ho zobral zo svojho stola.

Rýchlo sa vyšvihla do sedla. Kobyla zaspätkovala, ale keď ju poťapkala po krku, upokojila sa. „Ešte raz vám ďakujem, Duane. Nech vás za to pánboh požehná.“

„Vydajte sa po starej, lesnej ceste smerujúcej do mestečka Carlisle. Brat mojej manželky je krčmár v Troch podkovách. Keď mu poviete, že vás posielam ja, bude vedieť. Má pre vás izbu, aby ste tam mohli prespať. Potom sa vydajte do Lancasteru. Presne o osem dní odtiaľ vypláva rybárska loď Čarodejnica. Keď im dobre zaplatíte, preplavia vás aj vaše kone až do Rally Farts v Írsku,“ radil im, ešte napájajúc kone.   

Teta Kenna sa k nemu sklonila, aby mu mohla na čelo urobiť znak kríža. „Nech Boh žehná vašej dobrote, Duane.“

Starý správca mlčky tľapol oba kone, čo pochopili ako príkaz vyraziť. Elyon v rukách zovrela uzdu. Keď prebiehali popod posledné stromy aleje, prudko popchla kobylu do cvalu. Teta ju však aj tak prebehla a obe ich viedla temný lesom.

Elyon si ani raz za hodiny strávené v sedle nespomenula na starý hrad, v ktorom prežívala väčšinu svojho života. Jediný, za kým jej bude smutno, je jej milovaný žrebec Ares. A aj starý správca jej bude nesmierne chýbať. Až teraz, keď odišla, si naplno uvedomila, ako veľmi ho mala vždy rada. Bol ako deduško, ktorého nikdy nemala. Niečím jej pripomínal jej otca, hoci nevedela prečo a čím. Možno tým, že obaja boli čestní muži.

Keď prvé lúče slnka sfarbili oblohu do oranžova, zbadali okolo cesty prvé chatrče drevorubačov. Ani nie o pár minút už obe zosadali z koňov, pretože pred nimi stál hostinec Tri podkovy. Bol to malý dom so stodolou učupený medzi stromami. Zatiaľ čo Elyon ostala vonku strážiť kone, vybrala sa Kenna dovnútra, aby im zaistila izbu a trochu teplej vody.

Za výčapom stála korpulentná žena s červeno-striebornými vlasmi. „Dobré ráno, dobrá žena. Ja a moja neter hľadáme nocľah. Posiela nás sem Duane,“ prehodila tichým hlasom, akoby sa bála, že ju niekto začuje.

Žena nepatrne kývla hlavou. „Iste, môj manžel vás očakával už skôr. Máme pre vás izbu.“

Kenna si úľavne vydýchla. „Postaráte sa nám aj o kone? Potrebujú napojiť a vytrieť dosucha.“

„Môj syn sa o ne rád postará,“ povedala žena a otočiac sa kdesi za seba, zvolala pevný hlasom: „Joseph, poď sem!“

Ani to nedopovedala a odkiaľsi spoza nej vybehlo vysoké chudé chlapča s ufúľanou tváričkou. „Pôjdeš s pani a postaráš sa o jej kone, je ti to jasné? A nechcem ťa vidieť zase behať s tým Paulovým chlapčiskom, rozumel si?“ zrúkla naňho zlostne. Chlapča len rýchlo prikývlo a rozbehlo sa k dverám.

Kenna sa na ženu vďačne usmiala a vybrala sa von. Keď zbadala unavenú tvár svojej netere, cítila sa o to horšie. Ale prvú časť cesty mali za sebou. Bezpečne sa dostali až do Carlisle. Čo na tom, že od únavy takmer padajú? Ak sa im poradí ich plán, budú voľné, slobodné. Ale najdôležitejšie je, že to úbohé dieťa si nebude musieť zobrať takého neznaboha, za akého bola ona sama vydatá už dlhé roky. No viac ako roky premárnené životom s tým človekom ľutovala to, že ju Boh neobdaril deťmi. Hoci pri takom zlostnom a chamtivom mužovi akým bol ten jej to bolo možno aj lepšie. Ale srdce jej krvácalo rovnako.

„Elyon, dievčatko, poď,“ vyzvala neter, keď si zobrali svoje batôžteky a malé vaky s jedlom pripevnené na sedle.

Keď vošli dovnútra hostinca, všimli si pár ľudí, ktorí sa pomaly vytrácali von alebo k výčapu na rannú čašu vína, či piva. Elyon si všetkým so záujmom prezerala. Ešte nikdy predtým okolo nej nebolo toľko ľudí a novôt. Túžila sa na všetko vypytovať, každého spoznať. Ale dobre vedela, že to nesmie.

Teta Kenna sa zastavila pred výčapom a začala sa rozprávať so ženou, ktorá tam postávala a práve niečo utierala. No Elyon ich nepočúvala. Svoju pozornosť práve upierala na podivného muža krčiaceho sa v rohu. Zdal sa jej niečím podozrivý, známy. Akoby ho už niekedy predtým videla. Ale takého vysokého a mohutného muža by si predsa pamätala... hoci mal kapucňu plášťa stiahnutú tak, aby nevykúkal ani fúzik. Z celej tváre mu videla len ústa zvraštené v akejsi zlostnej grimase.

Odrazu ju teta potiahla za ruku. Bol to nečakaný pohyb, takže podskočila. „Poď, dieťa. Táto dobrá žena nám ukáže miesto, kde môžeme skloniť hlavu a ovlažiť sa vodou.“

Elyon mlčky kývla hlavou a neochotne sa odvrátila od toho muža. Mala nepríjemný pocit, že ho nemá na očiach, ale snažila sa ho nevnímať. Radšej len mlčky nasledovala tetu po schodoch a potom po chodbe až na druhý koniec hostinca. Vošla za nimi aj do malej miestnosti, ktorá je pripomínala komôrku. Boli v nej len dve postele s obyčajnými prikrývkami aj podhlavníkmi. V strede stála zástena. Za ňou Elyon zazrela kaďu s vodou. Pri tom pohľade sa zaradovala. Všade na sebe cítila prach z cesty a oblečenie sa na ňu lepilo. Túžila sa čo najskôr očistiť.

„Ak budete niečo potrebovať, stačí zavolať. Príjemný deň,“ popriala im ešte žena spoza výčapu a zavrela za sebou dvere.

Elyon si s neskrývanou úľavou ľahla na prikrývku. Pred tetou sa to hanbila priznať, ale z jazdy na koni ju bolel každý kúsok jej úbohého tela. A to len preto, že nikdy predtým nejazdila na osedlanom koni dlhšie ako pár minút. So zavretým očami sa snažila samu seba presvedčiť, že všetko už bude len veselé. Ale nedokázala to. Niekde v nej stále prevládal pocit, že niečo nie je v poriadku.

S pokrútením hlavy sa posadila. Nikomu nepomôže, ak sa nechá zaslepiť strachom. Teraz je slobodná a kým to tak bude, nemala by tetu znepokojovať svojim detinskými obavami.

„Teta Kenna, ako dlho trvá cesta do Lancasteru?“ spýtala sa, zobliekajúc si plášť.

Teta sa na ňu unavene usmiala. „Takmer štyri dni, dievčatko,“ odvetila jej s povzdychom.

Nasledujúce dni zvládli len s vypätím všetkých síl. Neustále sa obávali, že ich mohli začať hľadať a tak sa nikde dlho nezdržovali. Zásoby jedla sa im neustále stenčovali, takže jedli len naozaj málo. Najvzácnejšia sa pre ne stala voda, ktorú nachádzali v lesných potôčikoch, na ktoré občas narazili. Keď po dlhých takmer šiestich dňoch prešli okolo prvých domov Lancasteru, nemohli tomu uveriť.

„Mali by sme si niekde nájsť nocľah,“ prehodila len tak Elyon sužovaná neskutočnou únavou. V bruchu jej vyhrávali cigáni a mala pocit, že po ceste pozbierala všetok prach a ten sa jej teraz usadil na tele.

Teta však zakrútila hlavou. „Najskôr by sme mali nájsť tú loď. Ak tu už nekotví, zbytočne sa budeme zdržiavať, dievčatko. Viem, že si unavená, ale ešte chvíľu budeš musieť vydržať.“

Elyon nasledovala jej príklad a zosadla z koňa. Chytila Eos za uzdu a viedla ju popri sebe. V meste sa cítila ešte stiesnenejšie ako predtým v lese. Pripadala si ako malomyseľná, ale nemohla sa striasť pocitu, že ich niekto neustále sleduje. A ten pocit sa umocňoval každou míľou, ktorú zdolali.

Odrazu ju teta poťahala za rukáv špinavých šiat. „Poď, uviažeme si kone,“ prehodila len tak a uzdu zaviazala okolo žrde akéhosi starého plota. Elyon pokrčila plecami a urobila to isté. Dúfala, že kým nájdu tú rybársku loď, nebudú chudobnejšie ešte aj o svojich koňov. Stačilo im, že v jednom pochybnom hostinci im ukradli takmer polovicu peňazí.

„Tamto je prístav, vidíš?“ ukázala teta na koniec cesty. Nech sa však Elyon namáhala ako chcela, nevidela nič iné ako strom.

Nebola však nútená odpovedať, pretože teta Kenna sa už vybrala tým smerom. Išla nezvyčajne rýchlo, akoby bola poháňaná predstavou malého úspechu. Keď Elyon zazrela jej tvár plnú očakávania, aj ona prepadla nádeji. Keď ku koncu cestičky naozaj začala rozoznávať obrysy niekoľkých menších lodí, musela uznať, že tá nadej nebola až taká planá. Naozaj to bol prístav. A hneď prvá loď, ktorú si obzreli, hrdo niesla meno Čarodejnica. Nemohla uveriť, že by sa na ne usmialo toľké šťastie. A pred nimi stál vysoký muž otočený chrbtom. Len sa ho spýtať na cestu.

Podišli k nemu na pár metrov. „Dobrý deň, pane. Neviete, kde by sme našli kapitána tejto lode?“ spýtala sa ho pevným hlasom teta Kenna.

Muž sa však namiesto odpovede len otočil. V tom momente si Elyon priala, aby to nerobil. Pred nimi stál mohutný muž s dlhými čiernymi vlasmi. Nikdy predtým ho nevideli, no Elyon si bola viac ako istá, že je to ten istý, ktorý sedel vtedy v kúte v Trochu podkovách. Síce z neho videla len ústa znetvorené zlostným úškrnom, ale aj to jej stačilo. Pery tohto muža mali ten istý výraz. A pred ním stál muž s vycivenými očami, ktorému z rany na krku ešte stále vytekala krv. A zaiste to bol kapitán Čarodejnice. Teraz už mŕtvy.

Elyon sa pri tom pohľade zachvel žalúdok a ďakovala jedine za to, že ho mala prázdny. Teta sa pri tom pohľade prekrižovala, akoby sa chcela ochrániť pred útokom samotného satana. Obe sa už-už chceli rozbehnúť preč, keď sa sotva meter pred nimi zjavila iná postava, omnoho nižšia a tučnejšia. Elyon skamenela na mieste.

„Pane, ja-“ Nedopovedala. Pretože v tom momente jej na líce prudko dopadla mäsitá päsť baróna de Creayon.