Kapitola 1.
Suri sa prudko posadila na mäkkej posteli, po líci jej ešte stále stekal studený pot, ktorý spôsobil jeden z jej snov. Na rozdiel od iných nocí, keď ju budili strašné obrazy minulosti, teraz ju zobudilo hlasné búchanie na staré, drevené dvere malého domčeka, ktorý nedávno kúpila. Zhlboka sa nadýchla, vstrebávajúc tmavú spomienku, ktorá ju tak náhle v sne prepadla. Práve začala uvažovať o svojom pláne, keď sa ozvalo ďalšie búchanie na dvere. Neznášala nepozvaných hostí, ale teraz bola za toho návštevníka úprimne rada. Netúžila znovu premýšľať nad svojimi rozhodnutiami, ešte by sa zbláznila.
Bolestné obviňovanie prerušilo opätovné zabúchanie na dvere. S nahnevaným hundraním na adresu nepozvaného nedočkavca, sa voľky-nevoľky vyhrabala z vyhriatej postele a vybrala sa k dverám. Ignorovala pri tom svoj bezútešný odraz v starožitnom zrkadle, aj kopy šatstva rozhádzané po zemi, dokonca si nevšímala ani príšerný neporiadok všade okolo. Proste jej všetko bolo jedno.
Prudko otvorila dvere a stretla sa s nahnevaným pohľadom svetlomodrých očí lemovaných úplne bielymi kaderami zvlnených vlasov. V duchu zaúpela. Len ona jej tu chýbala! A to tak úpenlivo dúfala, že ju tu nevyčuchajú. Zase sa mýlila. Jej rodina a priatelia by nemohli byť ako Akty X.
Dievčina si založila ruky v bok. „No to je krásne! Ty si pokojne odídeš do tejto diery a svoju najlepšiu kamošku ani neinformuješ! Hanbi sa, Suri!“
Suri si povzdychla a odstúpila od dverí, aby ju pustila dovnútra, hoci to bolo to posledné, čo túžila urobiť. Svoju kamarátku mala nadovšetko rada, veď jej bola ako ďalšia sestra, ale teraz túžila len zavrieť jej pred nosom, zahrabať sa pod vyhriatu perinu a opäť sa utápať vo vodách seba trýzne.
„Panebože, to tu ale vyzerá... Robíš ty vôbec ešte niečo?“ vyčítala jej pekná, mladá žena, ktorá sa obzerala okolo, ruky založená na prsiach. Na tvári mala jeden zo svojich profesionálnych výrazov bytového dizajnéra. Týmto predávala svoje dekorácie zákazníkom.
No jej posledná poznámka Suri doslova naštvala. Prečo sa jej všetci starajú do života?„Do šľaka, Lunna! Hovorila som vám, že potrebujem byť sama, ale vy nie. Nie som malé decko, nepotrebujem opateru! Ty i moja sestra môžete ísť čičíkať niekoho iného, ja nemám záujem!“ rozkričala sa Suri a čudovala sa, kde vôbec zobrala silu na nejaký krik. Veď len sťažka hľadala silu na obyčajný život.
„A čo si čakala, že urobíme? Necháme to tak?“ pýtala sa Lunna rovnako nahnevaným tónom.
Suri si povzdychla a so skríženými nohami si sadla na béžovú pohovku. Predtým však musela odpratať staré noviny, len tak sa povaľujúce po matraci. Vedela, že by mala upratovať a starať sa o miesto, kde momentálne žije, ale nedokázala to. Dokonca aj to prekliate upratovanie v nej vyvolávalo zlé spomienky; spomienky na časy, keď soboty trávila upratovaním celého ich domu.
„Nečakala, ale tajne som dúfala, že ma necháte aspoň na chvíľu o samote.“ Aby som si to všetko mohla naplánovať, dodala v duchu.
„Chvíľu osamote? Suri, neblázni, si sama už celé týždne. Vlastne odvtedy, čo... no, však ty vieš. Je čas ísť ďalej,“ dodala už miernejšie Lunna a sadla si k Suri, ktorá si rukami objímala kolená tesne prirazené k hrudi.
Suri sa chvela brada, keď odpovedala: „Nemôžem ísť ďalej, Lu, stále to mám pred očami. Keď ich zavriem, všetko to vidím. Musela som utiecť niekam, kde nebude nič, čo by vyvolávalo spomienky...“
Lunna prudko objala kamarátku a po prvýkrát si priala trpieť za niekoho iného. Tak veľmi mala Suri rada a keď videla, ako sa trápi, ako plače a trpí, takmer zomierala aj ona. Pátrala, kde sa podela jej veselá a vitálna kamarátka, ale dobre vedela, kde je. Zostala zakliesnená v tom aute a doteraz sa nevrátila. Žena, ktorá sedela pred ňou, bola len chabou schránkou, len nemým pozorovateľom, dokonca bola ešte menej ako slabnúcim tieňom. Bola však odhodlaná priviesť Suri späť do života. Keď to už vzdala aj Surina sestra Laira, aj jej brat Rand, dokonca aj jej matka – tak sa aspoň ona pokúsi získať spať svoju priateľku. A začne tým, že ju prinúti nájsť si prácu. Musí ju prinútiť robiť aspoň niečo. Musí ju prinútiť opäť dýchať preto, že to chce, nie preto, že je to automatická reakcia jej tela.
„Pšššt, Suri, všetko spolu zvládneme. Najskôr však musíme urobiť niečo s týmto príšerným neporiadkom. Čo sa to s tebou stalo, dievča? Veď ty si priam stíhačka na poriadok,“ krútila hlavou.
Otázka položená ako rečnícka však nemusela dlho čakať na odpoveď.
„Čo sa so mnou stalo? Naozaj sa ma to pýtaš, Lunna? Stratila som všetko na svete, neostalo mi nič. Čo si čakala, že tu nájdeš? Mňa v posteli s nejakým gigolom?“ prskla a jej slová doslova kričali iróniou.
Lunna zodvihla ruky v bezmocnom geste. „Prepáč, proste to nechápem. Nemôžem uveriť, že...“ Pokrútila hlavou, akoby sa potrebovala prebrať. „Poď, je načase opäť z tohto miesta urobiť domov. A potom ti musíme nájsť niečo, čo ťa bude nútiť ísť stále vpred...“ Suri jej však nedovolila dohovoriť.
„Prosím, ušetri ma tých psychologických drístov, dobre? Dosť, že ma nimi kŕmili na univerzite, nemusíš to robiť aj ty,“ povzdychla si unavene. Najskôr zo všetkého by sa mala poriadne vyspať, lebo jej to nejako nemyslí.
„Už si si skúsila nájsť prácu?“ nedala sa Lunna.
„Na čo by som si hľadala prácu? Aj tak nie je nič, čo by ma dokázalo zabaviť,“ odvrkla jej.
Suri sa v duchu presviedčala, že slzy sú vhodné len do postele a môže ich ukázať jedine vankúšu. Nie svojej kamarátke, ona si to nezaslúži. Aj keď ju tým, čo plánuje, zraní, už nehodlala odskočiť od svojho úmyslu. Je to jediné riešenie a najlepšie pre všetky strany... Ale pred ňou musí hrať niečo iné. Možno ju potom nechá na pokoji, aby všetko doviedla do dokonalosti.
„Dobre, takže najskôr ti nájdeme prácu, dobre? Určite tu bude niečo, čo by si mohla robiť. Aspoň predavačku v supermarkete,“ uvažovala Lunna, vôbec si nevšímajúc Surin zamyslený výraz.
Pokrútila hlavou. „To asi nie, tu supermarkety nemajú, len samé malé obchodíky. Toto je príliš malé mesto.“
„Prečo si si vybrala práve Wolves? Veď vieš, čo sa o tomto mieste hovorí. Je to tu veľmi nebezpečné a nielen kvôli vlkom.“
Pokrčila plecami. Tento rozhovor ju vôbec nezaujímal. „Neviem, je tu fajn a páči sa mi sneh,“ zaklamala. Pravdou bolo, že predtým videla sneh len jediný raz a to vtedy, keď bola lyžovať v Alpách, kde si stihla zlomiť aj nohu. Hneď v ten moment ho znenávidela, hoci za to tie rozkošne biele chumáčiky nemohli.
„Hmm... Myslela som, že zimu rada nemáš...“ zauvažovala potichu Lunna, ale potom rýchlo pokrútila hlavou a zahovorila to: „Ale vráťme sa k tej práci. Pohľadáš si ju alebo ti nájdem nejakú ja?“
Suri rýchlo zakrútila hlavou, keď si predstavila Lunnu v akcii. Všetko je lepšie ako, keď niečo zariaďuje ona. Dokonca aj predstieranie záujmu o nejakú poondiatu prácu, ktorú by dobrovoľne nehľadala.
„Nie, to nemusíš. Možno je to dobrý nápad, nájsť si nejakú. Aspoň sa nebudem nudiť,“ vyhŕkla s predstieraným zamyslením.
Lunna sa nečakane usmiala. „To je moje dievčatko, musíš predsa bojovať o svoj život.“
Suri sa však len uškrnula, už ani nevedela, aké je to usmievať sa. Keby tak jej priateľka vedela, že o život bojovať už nemieni. Už nevládze, je unavená z toho všetkého a navyše – už dávno stratila nádej, že ju ešte niečo v živote čaká. Vlastne, čaká ju už len jediné, len jedna vec jej ostala... A zajtra je predsa spln.
***
Šedý vlk letel krížom cez les s vetrom o preteky. Za sebou nechával len zvírený vzduch a poletujúce lístie. Miloval pocit slobody, ktorý ho pri behu na chvíľu prepadal. Bol síce uväznený vo zvieracom kožuchu, mal ostrejšie zmysly a inštinkty lovca, ktoré mu našepkávali, aby zabil všetko, čo sa pohybuje rýchlejšie ako maličký slimák, ale aj napriek tomu všetkému to bolo lepšie, ako byť človekom. Podľa jeho mienky určite.
Má to výhodu v tom, že ako vlka sa ma boja, prehodil si sám pre seba, keď triskom zastal pred vlastným domom, kde naňho čakal podivne vyzerajúci muž v stredných rokoch.
Vlk si uprene prezeral cudzinca pred sebou. Pod jeho žltým pohľadom sa muž takmer nebadane otriasol, no necúvol. Za to si vyslúžil niečo ako pochvalu. Nie každý mal takú odvahu, aby neutiekol hneď, keď sa mu zadíval do tých zvieracích hlbočín.
Prešľapoval z laby na labu, až to vyzeralo akoby sa pohojdával tak, ako to majú vo zvyku netrpezliví ľudia. Čakal, či sa ten muž k niečomu odhodlá. Nemusel čakať dlho.
„Ehm... doktor Davis? Tambe Davis?“ prehovoril nakoniec muž opatrne. Jeho hlas znel tak strhane, ako vyzerala jeho stará, kockovaná, pôvodne červená, košeľa, ktorá by teraz len s veľkou dávkou fantázie mohla pripomínať hnedú. Horšie na tom boli len tie zašednuté nohavice s dierami na kolenách. Takto takmer pôsobil dojmom, že ho trhali divé psy.
Aké absurdné! zasmial sa. Po love mal vždy trošku povznesenejšiu náladu. Teda, občas.
Vlk napokon kývol veľkou hlavou na znak súhlasu.
„Ehm... nechcem vás rušiť, to ani v najmenšom! Lenže ja a moja žena sme boli v lese, keď... Proste Annie, moja manželka, je zranená. Hľadal som pomoc a oni ma poslali k vám...“ vysvetľoval.
No, teraz si si to pokazil, ty somár, skonštatoval už opäť namrzený Tambe.
Ak bolo niečo, čo neznášal viac ako svoj život, vlčí kožuch a nenormálnu rodinu, boli to práve ľudia podobní tomuto mužovi. Keď už sa chceli hrať na odvážnych, nech. Dokázal to do istej miery oceniť, keďže bol kým bol a tak mu to vyhovovalo. Ale neznášal, keď sa niekto snažil vehementne obhajovať všetko, čo robí za účelom zalíškať sa mu. Mal rád jednanie na rovinu.
„Doktor Davis?“ ozval sa muž opätovne, pútajúc na seba pozornosť šedého vlka. „Pomôžete mi? Annie nemôže chodiť a ja som sľúbil, že zoženiem pomoc. Ak nemáte čas, zavolám do Barns, ako mi to radila jedna staršia pani. Annie nechce sedieť v aute celú cestu do Barns a...“ táral ďalej.
Tambe sa, skôr z nedostatku trpezlivosti než s ľútosti, rozhodol ďalej netrápiť svojho nepozvaného hosťa a už vôbec nie seba. Tušil, že ešte chvíľu a vybuchne. A to by sa ani jednému z nich nepáčilo. Sústredil sa teda na automatickú reakciu svojho tela a než ten človiečik stihol povedať vlk, stál pred ním takmer dvojmetrový doktor vo svojej divokej kráse. Žlté, vlčie oči, žiarili temným a dosť nebezpečným leskom.
„Kde je vaša žena?“ povzdychol si. Vedel, že inak sa ho nezbaví. A to chcel do rána chytiť ešte aspoň jedného medveďa. Až keď si všimol, že muž o dva kroky cúvol, uvedomil si svoje vrčanie.
„No tak, človeče, nemám na vás celý večer. Ak chcete pomôcť, zaveďte ma k manželke,“ riekol, snažiac sa zachovať si ako-tak pokojný hlas aj výraz tváre.
Muž naprázdno prehltol, hodnotiac ho ustrašenými očami. „I-i-iste, pa-pán doktor. Annie je len kúsok odtiaľto, sedí v aute na krajnici. Ďalej sa mi ju neporadilo dostať – proste si nedala povedať,“ rozhovoril sa opäť. Bolo jasné, že prvotný šok prekonal.
Zaujímalo by ma, kto mu o mne čo pekné narozprával, napadlo Tambeovi mimovoľne, ale hneď to pustil z hlavy. Nezaujímal sa o podobné veci a teraz nezačne.
„Fajn, tak poďme,“ pobádal ho, vykročiac smerom k nemu.
Muž si zachoval vážnu tvár a dokonca ho ani nemyklo, keď sa Tambe vedľa neho prudko zastavil. Snažil sa, ale aj tak začul, ako mu srdce poskočilo. Ignoroval to a nechal sa zaviesť na koniec príjazdovej cesty k jeho domu. Červený džíp stál uprostred cesty, nie pri krajnici ako tvrdil muž, lampička na streche auta zapnutá. Interiér vozidla tak osvetľovalo slabučké, žlté svetielko. Tambe si hneď všimol tvár korpulentnej paničky, ktorá naňho zazerala. Bol si istý, že sa začne dívať inak len čo sa dostane na pár krokov od auta.
„Kde si bol tak dlho, Joseph?“ kričala na manžela cez otvorené okienko. Muž sklonil hlavu, akoby sa hanbil. Tambe mal čo robiť, aby si zhnusene neodfrkol. Prítomnosť slabochov vo svojej blízkosti neznášal práve najlepšie.
„Tuto pád doktor sa ponúkol, že ťa prezrie, Annie,“ povedal manželke.
Vtedy sa žena s prešedivenými vlasmi a prísny pohľadom zahľadela na Tambea. Keď jej hnev vystriedalo zdesenie a strach, bol si istý, že jeho práca tu končí. Tá ženština mu nedovolí ani sa na ňu pozrieť, nieto ešte aby ju vyšetril. Viac ako fakt, že sa do toho nechal zatiahnuť, ho vytáčala skutočnosť, že ide už o určitú rutinu v jeho živote. Ale nakoniec – ľudia sú len ľudia, no občas sa mu videlo, že sa správajú ako tupé stádo, ktoré má nacvičené jedinú reakciu na čokoľvek. Útek.
„Nech ide preč, nech ide preč!“ rozkričala sa hystericky žena. Tambe zamľaskal.
„Ale, milá-“ snažil sa jej dohovoriť manžel, no ona ho nenechala.
„Nenechám takú obludu, aby sa na mňa čo i len pozrela. Nech ide preč!“ zopakovala ešte hysterickejšie.
Tak toto naozaj nepotrebujem počúvať, odfrkol si v duchu, otočiac sa späť k príjazdovej ceste.
„Nechoďte! Ona len nevie, čo hovorí!“ presviedčal ho Joseph.
„Pozrite sa, ja mám na pláne robiť aj niečo zaujímavejšie ako obskakovať takúto semetriku. Ak vám môžem poradiť, uspite ju niečím, aj tak je úplne v poriadku. Je len lenivá chodiť po vlastných, tak vás využila na prevoz. Zbohom.“ Posledné slovo zdôraznil, čím dal jasne najavo, že ich už nikdy viac nechce vidieť v blízkosti svojho pozemku a takisto to, že konverzácia práve skončila.
Za sebou začul ozvenu ich perlivej hádky, ale všemožne sa ju snažil ignorovať. S rukami vo vreckách sa zastavil pred svojim domom. Pamätal si na deň, keď sa sem nasťahoval. Realitná maklérka bola viac ako šťastná, keď podpísal kúpno-predajnú zmluvu s predchádzajúcim majiteľom. Doteraz sa rád bavil jej skormútený pohľadom, keď povedal, že by si rád kúpil aj chatu niekde v blízkosti Juneau. Snažila sa to zahovoriť, že firma, v ktorej pracuje, nesprostredkúva také obchody, ale on vedel svoje. Už len kvôli jej trápeniu sa pohrával s tou myšlienkou.
Jeho pohľad opäť padol na dom. Býval tu už dlho, ale stále ho nedokázal považovať za domov. Jasné, bol malý, pre niekoho útulný, praktický, ale aj tak to nebolo preňho to pravé. Niečo mu tam chýbalo, to niečo, vďaka čomu boli miestnosti prázdne, hoci tam bol nábytok. Vedel presne, čo je ten chýbajúci dielik v jeho skladačke, ale nedokázal si to priznať ani sám pred sebou.
V mysli prechádzal každú miestnosť v drevom obloženom domčeku. Opäť raz sa vrátil k menšej izbe na poschodí. Pamätal si, prečo si vybral tento dom, aj to, prečo chcel dve spálne. Lenže teraz mu prázdna miestnosť pripomínala rovnako prázdne miesto v srdci. Mohol ten priestor zamknúť, rovnako ako zamkol svoje srdce, aj dvere izby, ale aj tak tam stále bolo. Cítil ho, vnímal ho každou bunkou tela a nedokázal ho zaplniť. Nikým a ničím.
Hnevlivo kopol do kamienkov na ceste. Neoplatí sa premýšľať, čo by bolo keby. Dôležité je len to, čo je teraz. S touto myšlienkou sa opäť premenil do vlčej podoby a rýchlym behom sa vybral do lesa. Na severozápade zacítil medveďa.