Kapitola 1.

Dylan sa zadíval do lúčov vychádzajúceho slnka a nechal jemný vánok, aby sa mu pohrával s trochu dlhšími blond vlasmi. Po toľkých rokoch strávených vo vojne, kde sa každý nádych rátal, lebo mohol byť vašim posledným, vedel oceniť takéto pokojné chvíľky ako nikto iný. V duchu zamieril k tým dňom, keď bolo toto miesto jedinou nádejou, že si zachová zdravý rozum. Mohol sa obklopiť všetkým známym, ale aj napriek tomu sa pri každom prudšom pohybe strhával a ešte stále ho zahanbovalo čo i len si priznať, ako vyvádzal, keď bola poriadna búrka a hrmelo, čo sa v tejto oblasti stávalo veľmi často. Ešte stále boli dni, keď sa obával, že príde aj o posledné zrnko zdravého rozumu.

Z premýšľania ho prebralo konské zafŕkanie. Sám pre seba sa usmial a otočil žrebca smerom k východnej pastvine. Nebol pravý farmár, na živobytie si zarábal skôr prenájmom pôdy než chovom dobytka, ale aj napriek tomu boli jeho stajne plné koní. Možno to malo niečo spoločné so životom, aký viedol dávno predtým, než sa dal nahovoriť, aby sa pripojil k armáde a snažil sa tak ochrániť svoju krajinu. Nechýbalo veľa a domov by sa vrátil ako vyblednutá spomienka ukrytá v drevenej debni, ktorú by niektorí hrdo nazývali rakvou. Zážitky blízko smrti boli takmer na dennom poriadnu a častokrát sa stalo, že chlapík, s ktorým ste ešte ráno hrali karty, sa večer už nevrátil.

Potriasol hlavou, aby sa zbavil svojich démonov a radšej sa sústredil na prácu. Po jednej zo silnejších búrok bolo preňho samozrejmosťou, aby vysadol na koňa a skontroloval celé rozsiahle pozemky. Zatiaľ sa zdalo, že okrem premočenej pôdy a pasienok neutrpelo nič a nikto žiadnu ujmu. S tým pomyslením si vydýchol. Na opravovaní plotov mu nezáležalo, len by nerád videl niektorú z kráv uviaznutú v ostrom oku. A nezáležalo na tom, že to zviera nepatrilo jemu. Nájomníci sa spoliehali, že ich stáda budú uňho v bezpečí predtým, než ich budú môcť predať.

Niekde za ním sa ozvalo nadšené štekanie. Nemusel sa otáčať, aby videl svojho štvornohého priateľa, ako sa k nemu rúti cez kopec. Napriek svojmu veku mu bol verný Falco vždy v pätách. Jeho škvrnitá srsť sa na prvých lúčoch mierne leskla.

„Ahoj, kamarát,“ pozdravil psa, akoby mu snáď mohol odpovedať. Asi sa vážne zbláznil, že sa rozpráva ešte aj so zvieratami. „Ideme domov.“

Ani do nedopovedal a popchol koňa do cvalu. Miloval čerstvý vzduch a potulovanie sa po pasienkoch, ale najviac zo všetkého zbožňoval svoju ženu a niekedy sa mu zdalo, že ak nie je s ním, pociťuje priam fyzickú bolesť. Bolo to smiešne a nikdy by to nepriznal nahlas, ale občas sa mu zdalo, že zatiaľ čo jeho zmenili neustále boje a strata takmer všetkých priateľov len kvôli pochybnej predstave stať s hrdinom, Nadyne, žena, ktorú miloval od prvého okamihu, keď si k nej sadol v prvom ročníku na strednej, sa zmenila ešte väčšmi. Vedel, že osamelosť ľudí mení, ale nie je možné, aby zmenila aj všetky jeho zvyky. Potriasol hlavou. Zase bol príliš podozrievavý, ako mu to ona sama hovorila, keď sa jej vypytoval na všetky hlúposti, ktoré mu občas napadli. Napríklad ako je možné, že predtým sa koní bála a teraz nemala problém jazdiť dokonca aj na neosedlanom. Život z neho urobil paranoika.

„Dobré ráno,“ pozdravil ho známy has, ktorý ho prebral zo zamyslenia. Až vtedy si uvedomil, že sa priblížil k domu. Mierne sa strhol a v duchu si vynadal nad svojim nedostatkom pozornosti.

„Dobré,“ zamrmlal a kývol na svojho mladšieho brata hlavou.

Zatiaľ čo Dylan bol vysoký blondiak so zelenými očami po matke, Matt bol tmavovlasý s hnedými očami po otcovi. Keď sa konečne vrátil domov z nikdy nekončiacich vojenských misií, otec ho uprosil, aby sa usadil v dome po starom otcovi a postaral sa o Matta. Netušil, či sa mu to darilo, ale zdalo sa, že jeho brat je šťastnejší a už nelieta v problémoch, ktoré počas tých rokov mal – a nielen s drogami.

„Zdá sa, že tentoraz k nám bolo počasie naklonené a žiadny z plotov nemusíme opravovať,“ hovoril mu a pritom zosadal z koňa.

„Nebol by som si tým taký istý. Vietor strhol takmer celú strechu na nocľahárni.“

Polohlasne zanadával. Toľko k šťastiu, že má kde bývať. Niekedy vážne uvažoval nad tým, že by to tu celé predal a odsťahoval sa na miesto, kde mu minimálne raz mesačne nehrozilo, že sa niekto zraní pri slabšom či silnejšom tornáde. Lenže potom sa pozrel na všetkých, ktorých zamestnával, na šťastie svojej ženy a hneď vedel, prečo by tu ostal, nech by tu sám diabol tancoval tango.

„Povedz chlapom, aby sa dočasne presťahovali do domu.“

Matt sa zasmial a v očiach mu ihrali pobavené ohníčky. „Neskoro. O to sa už postarala tvoja malá gazdiná.“

Dylan zaprskal. „Prisahám, že tá ženská je horšia ako môj veliaci dôstojník a to je čo povedať. Ten chlap bol vážne hrozný.“

„Nebodaj sa bojíš jednej malej ženy?“

„Ja sa bojím o ňu, to je rozdiel,“ odfrkol si. „Prisahám, že čoskoro budem z nej mať šedivé vlasy. Má dva, nanajvýš tri týždne do pôrodu a vie, že sa nemá namáhať. Ale dá si povedať? Vážne neviem, čo je horšie – mať tehotnú manželku, alebo gazdinú, ktorá si odmieta zobrať voľno. A akoby toho nebolo málo, nadáva mi vo svojom rodnom jazyku, lebo vie, že jej nerozumiem ani slovo.“

„Je proste energická,“ skonštatoval Matt, dusiac v sebe smiech.

„Len sa smej. Fakt netuším, prečo som tú ženskú zamestnal. Ušetril by som si bolesť hlavy minimálne niekoľkokrát do týždňa.“

„Zamestnal si ju, lebo na teba zažmurkala tvoja krásna žena.“

Dylan zavrel oči. „Je to moja manželka, aj ty by si urobil čokoľvek, aby si ju urobil šťastnou.“

„Je trochu relatívne hovoriť o tom, čo by som urobil, hlavne vzhľadom na to, že sa nemienim ženiť. Nikdy.“

„Počkaj, pripomeniem ti to, keď ma budeš prosiť, aby som ti išiel za svedka.“

Matt sa zasmial a zobral si od brata opraty. „Zavediem ho do stajne a postarám sa oňho. Ty sa zatiaľ choď porozprávať s Jai.“

„A potom kto sa jej bojí,“ prehodil Dylan s úsmevom, ale v duchu s bratom súhlasil.

„Má mať pokoj na lôžku. Stále mám pred očami tú pekelnú noc, keď sa zdalo, že nám tu predčasne porodí. Keby sme bývali vo väčšom meste, nechali by si ju v nemocnici, ale takto ju museli poslať domov. Lenže ona nepočúva. Myslí si, že sa môže liečiť sama tými svojimi starovekými metódami, o ktorých som nikdy v živote nepočul.“

Potľapkal ho po pleci. „Nezabúdaj, že jednou z tých prehistorických metód ti dala dokopy chrbát.“

„Hej, tak, že som sa dva týždne poriadne nevyspal. Skús ty Rossovi vysvetliť, že ti popod nos prekĺzla krava len preto, lebo zaspávaš v sedle od únavy.“

„Fňukáš ako ženská, chlapče.“

Odfrkol si. „A ty si bezcitný bastard. To si hovoríš brat? Si si istý, že nie si adoptovaný?“

„To v žiadnom prípade, ale ak rýchlo nezmizneš, budeš si priať, aby ťa rodičia dali na adopciu a nikdy si sa so mnou nemusel stretnúť.

Hravo mu zasalutoval. „Rozkaz, generál.“

Dylan sa zachmúrene pozeral za svojim bratom, ako si bezstarostne vykračuje smerom k stajniam a ešte si pri tom aj popiskuje. Obaja si v živote prešli peklom, hoci každý iným, no Dylan nechápal, ako dokázal byť Matt taký bezstarostný. Mal podozrenie, že väčšinu času len predstieral niečo, čo ani neexistovalo. Vedel, kvôli čomu začal brať drogy a vedel aj kvôli čomu sa posledných pár rokov ani nepozrel na fľašu s pivom. Musel obdivovať jeho vnútornú silu. On to všetko zdolával sám, nepýtal si pomoc a predsa stál pevne nohami na zemi a aj naďalej pracoval a žil svoj život, zatiaľ čo on, keby nemal Nadyne, len ťažko by sa zapojil späť do všedného prežívania každodenných starostí.

S potrasením hlavy zamieril do domu a Falco sa mu plahočilpopod nohy. Na terase si vyzul vysoké bagandže a radšej išiel bosý. Psovi prikázal, aby ostal tam, kde bol a pomaly sa vybral do kuchyne. Sám sebe sa v duchu vysmial. Odkedy nechodil do kuchyne zadnými dverami, ale potichu sa zakrádal predtnými a snažil sa pri tom nevydať ani hláska?

„Jai-Lin?“ zvolal do kuchyne, ale nikto sa mu neozval.

Plný obáv prekonal aj tých posledných pár krokov a zastal na prahu dverí. Naskytol sa mu pohľad na nevysokú Číňanku s peknými rysmi tváre, ktorá mala pred sebou brucho väčšie ako čokoľvek, čo doteraz videl. A tehotné ženy boli v jeho živote takmer na dennom poriadku, keďže mal tri sestry a každá z nich mala deti. Vedel, že jeho dočasná gazdiná čaká dvojčatá a či si to chcel priznať alebo nie, bál sa o ňu. Za posledné mesiace mu prirástla k srdcu ako ďalšia sestra a to posledné, čo chcel, bolo vidieť ju takú smutnú a zamyslenú, ako bola teraz.

Ešte stále mal pred očami večer spred pár mesiacov, tesne pred jeho sobášom s Nadyne, keď prišla z mesta a za sebou vliekla zmoknutú ženu. Vtedy si pomyslel, že keby poznal viac ľudí z jej národa, považoval by ju za krásnu. Rozum sa mu zastavoval nad jej osudom. Keďže otehotnela ešte pred svadbou a jej snúbenec zomrel, stala by sa z nej slobodná matka. Smutná, ale vo svete už takmer bežná udalosť. Lenže niečo také nehrozilo, ak ste žili v Číne. Podľa zákonov by jej vláda hneď po pôrode dieťa zobrala a dala ho na adopciu – dokonca aj bez jej súhlasu. Vedel, že sa snažia svoju už tak preľudnenú krajinu ochrániť pred ďalším rozpínaním, ale ani to im nedávalo právo surovo odtrhnúť dieťa od matky, alebo diktovať rodinám, že smú mať len jedno dieťa. Nad tou krutosťou sa mu pozastavoval rozum. Nie je sa čo čudovať, že Jai radšej zo svojej rodnej krajiny utiekla, dokonca aj pod hrozbou, že už svoju rodinu možno nikdy neuvidí.

Keď ho Nadyne požiadala, aby jej dal prácu a nechal ju žiť u nich, nemusel váhať, hoci Mattovi povedal niečo iné. Bol odhodlaný pomôcť jej za každú cenu. Zatiaľ čo Nadyne si z nej urobila dôvernú priateľku a učila ju variť ich jedlá a hovoriť po anglicky, Dylan sa snažil nájsť spôsob, legálny spôsob, aby tu mohla Jai ostať. Zatiaľ bez väčšieho úspechu, ale všetko nasvedčovalo tomu, že sa dostávali k tomu, čo potrebovali. Hlavne s prihliadnutím na to, že Jai mala trvalé zamestnanie.

„Jai?“ oslovil ju opäť a položil jej ruku na rameno. Od ľaku vyskočila a rýchlo si začala utierať tvár opakom ruky. Musel by byť slepý, aby nevidel jej slzy, ale radšej ich nekomentoval. Nemohol zabrániť tomu, aby jej nechýbal domov, alebo tragicky zosnulý snúbenec. Mohol jej len poskytnúť domov a prácu. A možno raz aj rodinu.

„Vydesil ma,“ odpovedala mu svojou lámavou angličtinou s nesmierne silným prízvukom. Občas mal veľké problémy jej porozumieť. Inokedy zase vďaka svojej odlišnej výslovnosti vytvárala nové slová. Človek sa s ňou nikdy nenudil.

„To som nemal v úmysle,“ ticho sa jej ospravedlnil a odstúpil od nej, aby nemusela tak veľmi zakláňať hlavu, aby mu videla do očí. „Ale rád by som ti pripomenul, že máš byť v posteli. Tvojim drobcom bude najlepšie, ak ešte ostanú tam, kde sú.“ Hoci bude musieť rodiť predčasne, aj keď až o nejaký čas. Stále to bude takmer o mesiac skôr. Možno aj o viac, nikdy nebol dobrý v týchto veciach. Vzhľadom na očakávaný príchod jeho potomka by to mal zmeniť.

„Nemohla ležať. Deti nepokojné, keď ležať. Musieť chodiť.“

„Ak chceš, tak sa prechádzaj aj po celom pozemku. Ale nepracuj.“

„Nepracovala,“ pokrútila hlavou, až sa jej dlhé, takmer čierne vlasy roztancovali okolo tváre. „Len plniť svoja povinnosť.“

„Povedal som ti, že nemáš pracovať a myslel som to vážne. Nadyne sa ponúkla, že bude variť a upratovať, vzala si kvôli tomu voľno v práci. Nenamáhaj sa a oddychuj pokiaľ môžeš.“

„Ty raz byť dobrá otec.“

Dylan sa zasmial jej komplimentu. „Hej, ak ma predtým ty a moja žena neprivediete do hrobu.“

Jai chvíľu bola ticho, akoby sa snažila pochopiť, čo jej povedal, a potom sa mierne pousmiala. Napriek tomu vyzeral ten výraz žalostne. „Nadyne byť divná.“

Zamračil sa. „Je tehotná, trochu jej kolíšu hormóny.“

„Nie, nie tak,“ pokrútila hlavou. „Nie ona, nie byť ona. Niekto iný.

„To sa ti len zdá,“ odpovedal pohotovo, no v mysli mu hlodala pochybnosť.

Nevšimol si aj on sám, že v poslednej dobe často len tak sedela a bola stratená vo vlastných úvahách? Často bývala roztržitá, akoby ju pri niečom prichytil a niekedy sa zdalo, akoby sa rozprávala sama so sebou. Pripisoval to veľkým zmenám, ktorým bola vystavená. Bola tehotná, ráno ju trápili nevoľnosti a zdalo sa, že prácu, ktorú nadovšetko miluje, bude musieť čoskoro opustiť, aby neohrozila dieťa. V dome si otvorila niečo ako malý salónik, kde miestnym ženám i paničkám z okolia lakovala nechty a upravovala im vzhľad. Nezarobila veľa, ale jemu to neprekážalo. Vedel, že to robí hlavne preto, lebo ju to baví. Lenže kvôli všetkým tým výparom bude musieť čoskoro skončiť. A to ho mrzelo - hlavne kvôli nej.

„Pôjdem za ňou, ale keď sa vrátim, nechcem ťa tu nájsť, inak ťa osobne pôjdem zaniesť do tvojej postele a zamknem ti dvere, aby si sa nedostala von.“

„Čakať dieťa, nie smrť.“

Jedno s druhým sa nevylučujú, lebo ja budem mať raz smrť z teba, dodal v duchu, ale radšej to nepovedal nahlas. Nechcel ju nejako uraziť.

„Oddychuj, na prácu sú tu iní.“

Ak aj chcela niečo povedať, nedal jej na to možnosť a zamieril hlbšie do domu, na poschodie, kde boli všetky izby. Zastavil sa pred poslednými dverami, ktoré boli otvorené, a zadíval sa dnu. Nadyne k nemu bola otočená chrbtom, zdalo sa, že pozerá von oknom. Ryšavé vlasy ostrihané po plecia mala zopnuté v strapatom vrkoči na temene, takže mala odhalenú šiju a spolu s ňou aj záhadné tetovanie, ktoré mu pripomínalo čiarový kód. Kedykoľvek sa jej na to spýtal, zmenila tému, alebo predstierala, že ho nepočuje. Nech už sa dala tetovať z akéhokoľvek dôvodu, nechcela mu ho prezradiť, ale niečo to pre ňu muselo znamenať.

V duchu zablúdil k tomu prvému dňu, keď sa presťahovala do ich mestečka. Nikto nevedel kto je a prečo sa zrazu objavila práve v ich škole, ale jeho to nezaujímalo. Miloval ju presne taká aká bola bez ohľadu na to, že nevedel nič o jej rodine. Jej rodičia nežili, nemala súrodencov a okrem jednej pratety v podstate nemala príbuzných. Bola na svete sama. Nevedel, čo prežívala až do tej chvíle, kým si k nej nesadol na angličtine a ona mu nezačala pomáhať v snahe pochopiť Shakespeara. Možno bol hlupák, že sa nepýtal, ale preňho to proste nebolo dôležité.

„Nadie? Si v poriadku?“

Prekvapene sa otočila a zadívala sa naňho svojimi šedo-zelenými očami. „Samozrejme. Iba som sa zamyslela.“

„A o čom si premýšľala?“ povedal jej a pristúpil bližšie. Keď ju mal na dosah, vrhla sa mu do náručia a spoločne sa zvalili do postele. Už si zvykol, ako dychtivo občas túžila po jeho blízkosti. Chápal to, lebo bol na tom rovnako.

„Bojím sa toho, čo príde.“

Dylan sa na ňu usmial a odhrnul jej z čela pramienky vlasov, aby ju tam mohol pobozkať. „Sme v tom spoločne, zvládneme to. Ako všetko doteraz.“ Narážal na mesiace po jeho návrate z vojny keď sa zdalo, že sa obaja musia opätovne spoznať, aby si dokázali porozumieť.

Odvrátila sa od neho, schmatla jeho vankúš a objala ho. Bolelo ho, keď ju videl takú smutnú. „Bojíš sa o dieťa?“

„Čo ak budem zlá matka a nebudem sa vedieť o neho postarať?“

Chytil ju za rameno a otočil ju k sebe, aby sa jej mohol pozerať do očí. „Budeš tá najlepšia mama na svete. Viem to.“ Opatrne si ju vysadil na bedrá a jemne ju pobozkal, aby ju upokojil. Ešte stále objímala jeho vankúš, ale v očiach sa jej zaiskrilo.

„A ja budem rozhodne ten najlepší otec.“

Zasmiala sa jeho samoľúbosti. „Si nemožný.“ Kým stihol žmurknúť, hodila mu na tvár vankúš, akoby ho chcela hravo potrestať. Sám pre seba sa zasmial, no nijako sa nepohol, aby dal dole ten huňatý kus látky.

Smial sa až dovtedy, kým nezacítil, ako proti jeho tvári zatlačila ruky. Zdalo sa mu to divné, ale všetko mu vyfučalo z hlavy, keď sa prívod jeho kyslíka stenčil natoľko, že mu nestačil. Na chvíľu ho zachvátila panika, keď si spomenul na takmer dávno zabudnutú príhodu, ktorá sa mu stala ešte keď bol chlapec. Bez rozmyslu sa natiahol, zhodil zo seba Nadyne a rýchlo sa s ňou prevalil. Vankúš rozhnevane odhodil za seba a bol pripravený dožadovať sa vysvetlenia, keď si všimol, ako sa jej oči plnia slzami. Zrak upierala na svoje trasúce sa ruky, akoby ich ani nepoznala, akoby jej nepatrili.

Bol zmätený ako ešte nikdy. Nechápal čo sa to práve stalo, alebo si to len odmietal priznať. Dopekla, ani nevedel, či to, čo sa stalo, myslela vážne, alebo sa s ním len pohrávala. Ale miesto toho, aby sa pýtal, si ju len pritúlil k hrudi a ticho utišoval jej plač. V duchu súhlasil s Jai. Jeho žena sa skutočne zmenila. Len netušil, či by ho to nemalo desiť o trochu viac.