Kapitola 10.

Ruanine dlhé vlasy padali v ťažkých vlnách takmer k zadku, jemne lemujúc bledú tvár s ľahučkým make-upom. Jednoduché šaty z bieleho mušelínu zase zvýrazňovali a podčiarkovali jej pôvaby, ale aj napriek tomu, že vyzerala úžasne, necítila sa tak.

Nervozita, ktorú pociťovala v posledných dňoch takmer neustále, ju úplne pohltila. Po pár dňoch v Ravenovej spoločnosti sa cítila totálne neisto a krásne zároveň. Bol to úžasný muž, fascinoval ju i desil zároveň. Cítila z neho istú dávku neodolateľnosti, takže bolo úplne jasné, ako veľmi ju priťahoval a čo všetko cítila v jeho prítomnosti. Snažila sa to zakrývať, ale mala pocit, že to všetko cíti a vysmieva sa jej.

Najhoršie však bolo to, že pokým ona horela túžbou iba pri spomienke na neho, s ním to vôbec nehlo. Ignoroval ju, všímal si ju iba v tých výnimočných príležitostiach, keď boli na verejnosti. Vtedy ju aj vytáčal prejavmi vlastníctva. Teraz ju rozčuľovali o to viac, pretože ich hral. Ubližovalo jej to, urážalo ju to. Jej sebavedomie, ktoré nikdy nemala, ktoré vlastne len predstierala, sa stalo len trápnou fraškou.

„Sestrička?“ vyrušil ju odrazu z premýšľania veselý hlas jej sestry. Pozrela na seba do zrkadla. Zbadala, že jej v očiach vidno všetku bolesť, ktorú v sebe dusila.

Potriasla hlavou. Nie, nebude sa ľutovať. Vydáva sa preto, aby mala pokoj. Nič to pre ňu neznamená a nikdy nebude. Pre ňu niečo znamená len pomsta. Keď sa pomstí, odíde ďaleko odtiaľto – bez ’manžela‘, bez minulosti. Začne odznova.

„Poď ďalej, Nee,“ vyzvala sestru, sadnúc si na nízku stoličku.

Keď vošla Neema, mala Ruana pocit, že na zem zostúpilo slnko. Vydávala sa síce ona, ale jej sestra prežívala to pravé nadšenie. Vo svetlomodrých šatách po kolená vynikli jej sivé oči, ktoré žiarili ani diamanty. Krátke vlasy mala natočené do jemných vĺn, vďaka ktorým vyzerala jej tvár až detsky pôvabne.

„Prečo sa tváriš ako citrón? Dnes si predsa berieš Ravena! Dočerta, ségra, veď ty si zbalila taký kus krásneho chlapa! Kde je ten triumf?“ povzbudzovala ju sestra.

Bože, prečo nemôžem byť taká bezstarostná ako ona? „To je nervozita,“ vyhovorila sa.

Neema si ju pozorne prezerala. Nemohla sa zbaviť pocitu, že pod povrchom krásnej fasády niečo vrie. Keďže sestru poznala až príliš dobre, vedela, že nemá význam pýtať sa ani pátrať po príčine. Ak bude chcieť, povie jej to sama. Namiesto toho jej začala naprávať už tak dokonalý účes.

„Ako ti závidím. Aj ja by som sa už chcela vydávať,“ povzdychla si.

Ruana jej poťapkala po ruke, pobavene sa zasmiala. „Nee, máš len devätnásť. Ver mi, ešte netušíš, či to chceš. Myslela som si, že sa na to teším, ale teraz... Naozaj neviem.“

Neema odrazu skamenela. „Nechceš utiecť zo svadby, však nie?“

„Nie, nechcem,“ usmiala sa, „aj keď by som to najradšej urobila. Ale neboj sa, nesklamem ani otca, ani nikoho iného.“ A neurobím tú radosť Ravenovi, ktorý ma nenávidí každou bunkou tela.

Neema sa ešte chvíľu pozerala na dokonalú tvár svojej sestry. Bála sa toho, čo bude ďalej. Najmä sa bála o Ruanu.

„Ideme? Už nás čakajú.“

Ruana kývla. „Nech to mám za sebou.“

Predtým, ako vyšla z miestnosti po boku svojej sestry, nasadila si na tvár svoju typickú masku arogantnej povýšenosti, ktorú ukazovala svetu. Ako išla, rozkývala svoje boky a zadkom krútila tak usilovne, akoby tancovala.

V kruhovej miestnosti zbadala len pár ľudí. Videla svojho otca, ktorý mal dojatie doslova vypálené v sivých očiach. V perfektne padnúcom obleku vyzeral ako filmová hviezda v najlepších rokoch.

Po jeho boku zbadala mladšieho brata svojho nastávajúceho partnera. Raed bol úplným opakom svojho protivného súrodenca. Nevyzeral na svojich sedemnásť rokov, najmä kvôli príťažlivému zovňajšku a vysokej postave. Všetko to dopĺňali vlasy a oči rovnakej farby, ako má jeho brat. Od neho sa však líšil tak veľmi, ako sa líšia deň a noc. Pokým Raven bol večne zamračený, sústredený a strašný suchár, jeho mladší brat bol veselý ani škriatok. Bezprostredný, vtipný, milý a s takou charizmou, že by ju mohol predávať Hollywoodskym hviezdam doslova na kilá. Proste to nešlo nemať rád.

Restalona v obradnom rúchu len preletela pohľadom a zastavila sa až pri Ravenovi. Keď sa naňho zadívala, pocítila opäť tú nepochopiteľnú mätež strachu, príťažlivosti a vášne. Bála sa toho, čo by k nemu mohla cítiť po svadbe, ale aj tak odhodlane pristúpila k nemu a pravú ruku vložila do tej jeho.

Pohľadom ho prebehla od hlavy po päty, rovnako aj on ju. No pokým on sa tváril chladne, ona mala čo robiť, aby sa jej vzrušením nepodlomili nohy. V tmavošedej rozopnutej košeli, čiernom saku a so strapatými vlasmi na hlave vyzeral doslova na zožratie. Ametystové oči, ktoré ju tak veľmi fascinovali, však ostávali plné pohŕdania. Dokonca na Antarktíde by našla viac tepla.

„Vitajte, vlci a vlčice!“ zvolal odrazu Restalon mocným hlasom a tým začal obrad. Ruana sa musela dvakrát zhlboka nadýchnuť, aby opäť mohla zaostriť zrak.

 „Zišli sme sa tu v súkromí, kde podľa starých tradícií oddáme tohto vlka a túto vlčicu, aby životom kráčali pospolu a ochraňovali nielen jeden druhého, ale aj svoje kmene, ktoré týmto spájajú.“

Vyzývavo, no s neskutočnou múdrosťou, sa zadíval do očí každému z nich. Nech tam hľadal čokoľvek, nenašiel to tam. Ruane sa na chvíľu dokonca zazdalo, že sa spokojne usmial. Má nepochybne radosť z môjho utrpenia. Vždy mi predsa hovoril, že raz dopadnem veľmi zle.

„Vaše životy spája povinnosť, nie vzájomná úcta, či oddanosť. Preto sa pýtam vašich svedkov – máte námietky voči obradu?“

Ruana takmer zavyla od zúfalstva, keď sa ani jeden z nich neozval. Jedno zlé rozhodnutie...

„Dobre teda, bude to vaša záhuba,“ zamumlal Restalon. „Pýtam sa ťa Raven, syn Beriogela, prijímaš túto vlčicu za svoju?“

„Áno, odteraz je moja,“ prehlásil Raven.

„A teraz ty, mladá vlčica. Prijímaš život vlka, ktorý ti ho ponúka?“

„Prijímam ho za svojho,“ pošepla smutne, ba až zlomene.

Restalonov výraz sa ani v najmenšom nezmenil, keď im pokynul, aby bozkom spečatili obrad. Ruana hneď znervóznela ešte viac; cítila, ako sa jej potia dlane. Od prvého dňa, keď zbadala Ravena, túžila spoznať, ako asi chutia tie dokonale vyzerajúce pery. Keď však na tých svojich pocítila ten dlho očakávaný dotyk, bola sklamaná. Krátko a tvrdo pritisol ústa na jej. Ani si poriadne nestihla uvedomiť, čo urobil. Ale aj tie kratučké dve sekundy mala pocit, že pobozkala chladný mramor. Dokonca aj on by bol prejavil viac citu. Alebo by ho aspoň predstieral.

„Dobre teda, deti. Odteraz Ruana stáva sa partnerkou Ravena. Nech k sebe nájdete cestu, lebo mnoho bolesti vidím vo vašom živote. Mnoho,“ šepol, následne opúšťajúc izbu. On bol už raz taký. Videl nešťastie, ale nechal ho, nech sa udeje. Lebo každý si je strojcom svojho osudu.

Ruana cítila, aká je napätá. Ona i Raven sa netvárili nadšene, ale to sa nedalo povedať o ostatných, ktorí doslova žiarili šťastím. Nikto z nich netušil, ako Ruane prebehol mráz po chrbte, keď opäť zazrela chlad v očiach svojho “druha“. Odrazu pochopila pravý význam slov prežiť peklo na zemi. Jej život mal byť takýto.

vvv

Tambe sedel v kresle a pohľadom opäť raz hltal zvodné krivky patriace najúžasnejšej žene na svete. Priťahovala ho – a ako veľmi! –, ale tiež vedel, že ju nikdy mať nebude. A boh mu je svedkom, že ju k ničomu nútiť nebude.

Tých pár dní, ktoré ubehli rýchlo ani voda, sám seba často pristihol pri tom, ako si predstavoval svoj život po boku tejto ženy. Nechápal to, nikdy predsa netúžil po rodinnom živote. Ale jednako... vedel si ju predstaviť ako starostlivú matku a milujúcu manželku. Škoda je jedine to, že takému niečomu neverí.

„Zajtra je sobota, nepôjdeme sa prejsť?“ pýtala sa zvedavo Suri, čím ho vytrhla zo zamyslenia. Tambe si všimol, že sa opäť usmieva. A to ho tešilo.

„Nie si už unavená?“ doberal si ju.

Mierne naňho zažmúrila oči. „Som, ale iba dnes. Zajtra je nový deň, znova vychádza slnko, aj keď tu ho nevidno.“

Potichu sa uchechtol jej vysvetleniu. „Môžem ti ukázať mesto, ak chceš.“

Suri sa s pohárom čaju v ruke posadila na pohovku. V poslednom čase mala stále v žilách pocit neuveriteľného nadšenia z vlastného života. Opäť sa dívala na svet s úsmevom, alebo aspoň jeho napodobeninou. Odrazu cítila, že aj minulosť môže pochovať bez výčitiek svedomia. To všetko jej ukázal Tambe, a to len svojou nežnou opaterou. Starostlivosťou a spoločnosťou. Dal jej to, čo jej dokonca nedokázala dať ani jej rodina – pokoj. Ale najdôležitejšie bolo, že tento pokoj nespájala s odchodom zo sveta. Práve naopak. Túžila žiť, nie prežívať.

„A čo dnes večer? Azda nechceš zase pozerať nejaký film? Piaty deň za sebou to už nezvládnem,“ sťažoval sa Tambe, čím tentokrát prebral zo zamyslenia ju.

„Nesťažuj sa stále," napomenula ho ako malé dieťa. „Radšej navrhni niečo lepšie.“

„Dobre, dobre,“ zamyslel sa. „Čo tak zavolať Mey a tvoju kamarátku? Trochu spoločnosti občas nezaškodí.“

Suri vypleštila oči. „Odkedy ty máš rád spoločnosť?!“

„Asi si začínam zvykať,“ pokrčil plecom.

Suri položila hrnček na stolík, schmatla vankúš a prudko ho hodila do Tambea, pričom ho trafila do ruky. Keď ani okom nemrkol, schmatla ďalší a opäť ho doňho hodila. Tentoraz trafila hlavu, ako zamýšľala hneď od začiatku.

„A to bolo za čo?“ pýtal sa naoko nahnevane.

Bola pravda, že spoločnosť neznášal najlepšie, ale kvôli nej to vydrží. Vedel, že stretnutie s kamarátkou v nej vyvolá radosť. A on chcel vidieť jej úsmev. Sebeckosť je proste hrozná vlastnosť.

„Za to, že si taký mizerný chlap, Tambe Davis,“ zavrčala s odutou spodnou perou.

„Teraz vyzeráš ako nahnevané dievčatko, ktorému niekto zobral bábiku,“ zapriadol.

Ruky si prudko založila vbok. „Idem zavolať Lunnu, kým si to nerozmyslíš,“ vyhlásila trochu dotknuto a vybrala sa do izby, kde mala mobil a nejaké oblečenie. Rada by spoznala Mey, aby jej zaň poďakovala. Nebyť jej, chodila by tu asi len v tom, čo by jej bol ochotný požičať Tambe. Toho by asi veľa nebolo. Možno nejaké jeho tričko veľkosti XXL, ktoré by mohla použiť namiesto letných šiat. Chýbalo by jej už len správne ročné obdobie.

Pokým ona vysvetľovala nadšenej Lunne, ako sa dostane do Tambeho domu, Tambe sám volal s Mey.

„Konečne si sa ozval! Už som myslela, že si zomrel!“ prekárala ho. Inokedy by bol po nej vyskočil, ale teraz sa len smial.

„Aj ja ťa rád počujem, Mey.“

Mey na druhej strane zalapala po dychu. „Zle počujem, alebo si sa opil?“

Tambe sa opäť pobavene zasmial. „A to som ťa chcel pozvať na návštevu k n... ku mne,“ rýchlo sa opravil. Ty idiot! Ona nie je tvoja, takže nemôže prísť k nám! Ale predstava je to pekná, dodal si nakoniec sám pre seba.

„Ty a spoločnosť? Tak počúvaj, kto si a kde si zahrabal pravého Davisa?“ doberala si ho ďalej.

„Dobre, dobre, mala si pravdu. Dostala sa mi po kožu. Spokojná?“

„A ako veľmi.“ Pred očami videl jej tvár žiariacu zadosťučinením.

Prstami nervózne poklopal po stolíku. „Tak prídeš alebo mám pozvať niekoho iného?“

„Prídem, ale aj s malým a Jamiem. Do pol hodiny sme tam. Vyhovuje?“

„Vyhovuje.“

„Tak sa maj, ty mrzút.“

„To nebolo vtipné,“ odvrkol jej, ale to už so smiechom položila.

Tambe sa otočil a zbadal, ako Suri schádza zo schodov. Ako sa na ňu pozeral, mal pocit, že skôr lieta a podskakuje, ako kráča. Výraz čírej radosti ho uspokojoval tak veľmi, až sa bál. Mal pocit, že jej šťastie spôsobuje aj jeho radosť. Cítil, akoby sa z neho za tých pár dní stal nový človek. Hlavne lepší.

„Príde aj môj brat. Ani som nevedela, že je tu. Ale o pár minút budú tu,“ zatrilkovala.

Prešiel to bez komentára, len sa vyžíval v pohľade na ňu. Na jej rozžiarenú tvár, veselý úsmev a iskriace oči. O pár minút neskôr, keď prišli jej brat a kamarátka, sa presvedčil na vlastné oči, ako veľmi vie byť šťastná. Výraz prekvapenia na tvárach jej hostí mu prezradil, že ju takúto už dávno nevideli. Takmer sa zadusil pocitom takmer iracionálnej pýchy.

Rýchlo ich oboch objala a pobozkala na líce. Potom začala s predstavovaním:

„Toto je Lunna,“ ukázala na drobnú žienku s bielymi vlasmi, „a toto je Rand – môj brat,“ ukázala zase na vysokého muža s kozou briadkou a rovnakými zelenými očami, ako mala Suri.

„A toto je Tambe Davis. Teraz už môj šéf,“ zasmiala sa. Tambe sa usmieval ako idiot, ale tí dvaja boli prekvapení, akoby videli padajúce ufo.

„Nepozerajte sa ako neandertálci a radšej pozdravte,“ napomenula ich so smiechom Suri.

Rand zavrel dvere a zadíval sa na Tambea. „Šéf? Počuj, nech si urobil s mojou sestrou čokoľvek, mal by som sa ti za to poďakovať.“ Všetci štyria sa odľahčene zasmiali.

Skôr, ako stihol ktokoľvek čokoľvek odpovedať, ozvalo sa klopanie na dvere. Všetci ustúpili a Suri s úsmevom otvorila, no keď zbadala, kto tam stojí, vypleštila oči a zalapala po dychu. V náhlom záchvate paniky zmiešanej s bolesťou začala ustupovať, až vrazila chrbtom do Tambea. Automaticky ju objal rukami, aby nespadla. Otočil si ju tvárou k sebe, no hlboký žiaľ, ktorý akoby mala vyrytý v tvári, ho takmer dostal do kolien. Nedokázal si predstaviť, aké muky, a hlavne prečo, prežíva.

„Ahoj, Tambe,“ pozdravil ho vysoký muž s blond vlasmi a lišiackym úsmevom na perách.

Tambe neprítomne kývol hlavou smerom k Mey a Jamiemu. Videl, ako sa naňho jeho bývalá sestrička zamračila, no ignoroval to. Bol zlým hostiteľom a mizernou spoločnosťou, ale to mu bolo jedno viac, ako inokedy predtým. Teraz preňho bola podstatnejšia Suri a bolesť, ktorá sa jej zjavila v očiach. Telo mala napäté a stuhnuté, až mal pocit, že jednoducho zamrzla.

„Suri?“ oslovil ju potichu s obavami. V takomto stave ju ešte nikdy predtým nevidel, dokonca ani vtedy, keď sa s krikom budila z nočných môr. Kútikom oka postrehol, ako ich ostatní len napäto sledovali.

„Prepáč, ale ja...“ takmer vzlykla. Všetkým venovala krátky, ale ospravedlňujúci pohľad, vytrhla sa Tambeovi a utekala hore schodmi. Ozvena tresnutia dverí sa niesla náhle tichým domom.