Kapitola 11.

Tambe pozeral na schodisko, po ktorom pred pár minútami doslova vyletela Suri, a nezmohol sa na slovo. Bol v šoku. Netušil, čo sa s ňou stalo. Ešte pol minúty predtým sa smiala, radovala, oči jej žiarili... Lenže potom? Zbledla, akoby videla smrť, vyľakala sa a následne utiekla.

„Mey? Ty Suri poznáš?“ spýtal sa jej napokon. Netušil, prečo sa to pýta. Snažil sa len nejako vysvetliť jej divné správanie. A to bolo jediné logické zdôvodnenie, ktoré mu napadlo.

Namiesto Mey sa však ozval Rand – Surin brat: „Za to môže to dieťa,“ podotkol, čím si vyslúžil pozornosť všetkých naokolo.

„No dovoľ?! Malý jej nič neurobil!“ ohradila sa okamžite Mey, mračiac sa na Randa. Vyzeralo to takmer komicky, keďže pritom musela trochu zakloniť hlavu. Ale na Jamieho výraze nebolo nič komické, len číra zlosť.

Zodvihol ruky akoby v obrane. „Ja viem, že jej ten malý nič neurobil, veď to ani netvrdím. Iba hovorím, že Suri utiekla kvôli tomu dieťaťu.“

„Ale prečo by...“ zamýšľal sa Tambe. Rand s Lunnou ho pozorne sledovali, vyzerali, akoby im teraz niečo došlo. Aj ich výrazy sa akoby určitým spôsobom vyjasnili.

„Ona ti to nepovedala,“ skonštatovala napokon Lunna a pokrútila hlavou.

„Nepovedala mi čo?“ vyzvedal Tambe.

„Choď za ňou, povie ti to.“ Rand vyzeral byť presvedčený tým, čo tvrdil. Lunna mu prikyvovala. Mey s manželom však vôbec netušili, čo sa okolo nich deje. Aspoňže ten maličký spinkal spánkom spravodlivých.

Tambe sa mierne zarazil. „Ak mi to nepovedala doteraz, tak mi nedôveruje. Mali by ste za ňou ísť vy dvaja.“

Lunna zakrútila hlavou. „Je rozdiel medzi dôverou a bolesťou. Ak vám to nepovedala, znamená to, že sa ešte stále bojí bolesti. To nie je nič nové. Ale keby som tam išla ja alebo Rand, tak by to nemalo žiadny zmysel. Teraz potrebuje niekoho, komu by sa vyrozprávala. Takže zoberte svoj zadok a choďte za ňou,“ mrkla na neho.

Postrapatil si vlasy, ktoré mu ostali stáť. „Ale ak...“ No Lunna ho nenechala dohovoriť.

„Žiadne ale, pán Davis. Zoberte sa a choďte za ňou. My môžeme prísť aj zajtra alebo inokedy. Alebo príďte vy dvaja, to je už jedno.“

Mey vtedy vedela, že nastala pravá chvíľa vypariť sa. „Neviem síce, čo sa tu deje, ale mal by si si s ňou pohovoriť. A neopováž sa povedať, že sa s tebou nebude rozprávať, lebo ťa nakopnem do zadku!“ vyhrážala sa mu. Tambe len silnejšie stisol pery k sebe. Zase ho odhalila.

Lunna rýchlo odvrátila tvár, aby si Tambe nevšimol jej uštipačný úsmev, ale súdiac podľa jeho pozdvihnutého obočia ho zachytil. Mey prekvapilo najmä to, že nevybuchol. Poznala ho už dlho a tiež vedela, že po smrti sestry bol príšerne výbušný. Suri mala na neho očividne dobrý vplyv, a to ju nesmierne tešilo.

„Tak poďme, Jamie. Tambe?“ spýtala sa ho, a keď sa na ňu otočil, dodala: „My ideme domov, zajtra ti zavolám, dobre?“ Keď kývol, rýchlo ho pobozkala na líce, Jamie mu podal ruku. Bez ďalšieho zbytočného slova vyšli von a nastúpili do auta.

„My tiež pôjdeme,“ kývla mu na pozdrav Lunna, Rand ju napodobnil.

Tambe tam ešte chvíľu stál osamote a pozeral na zavreté dvere. Mal pocit, že sa to všetko zbehlo akosi prirýchlo. Nechápal to, čo sa deje so Suri, ani s jeho vlastným telom. Nerozumel vlastným reakciám a radšej to ani neskúšal.

S hlbokým povzdychom sa pomaly vybral hore schodmi do svojej izby, ktorá bola dočasne Surina. Ešte nestúpil ani na posledný schod, keď k nemu doľahli hlasné vzlyky plné bolesti a zúfalstva. Zareagoval prudko, akoby to boli jeho vlastné muky – pridal do kroku a už stál pred dverami, ktoré potichučky otváral. Suri ležala krížom cez posteľ, telo skrútené do klbka, hlava zaborená hlboko v páperovom vankúši.

Bez jediné slovka podišiel bližšie a zobral jej chvejúce sa telo do náručia. Suri mu ruky obmotala okolo krku, tvár zaborila do košele. Telo mu zachvátili plamene žiadostivosti premiešané s panikou. Bolelo ho vidieť ju v takomto stave.

„Suri?“ oslovil ju jemne.

„P-pre-č-čo... z-zomreli...“ koktala pomedzi vzlyky.

Tambeho telo automaticky stuhlo z vytušenej bolesti. Odrazu ani nechcel vedieť, čo sa vlastne stalo. Chcel len utešiť Suri, aby v jej očiach videl len radosť a smiech, nie smútok a bolesť.

„Bo-boli ta-k-ké ma... maličké... Prečo?“ zavyla znova. Vytušil, že mu chce povedať niečo, čo je pre ňu veľmi ťažké vysloviť.

„Mo-moje d-detičky... také maličké,“ zavzlykala nakoniec. Tambeho telo stuhlo ešte viac.

Dal si všetko dokopy. To, ako sa pozerala na malého, ako jej telo stuhlo, i muky, ktorú prežívala a spolu s jej trhanými slovami to aj pochopil. A po prvýkrát za svoj život netušil, čo má povedať. Kiežby tak nevedel. Kiežby mohol zobrať Surine trápenia na seba. Ale bol bezmocný. Bezradne sedel na zadku a prizeral sa tomu, ako trpí. Mohol ju len objímať, snažiť sa dať jej vlastnú silu a nejako ju uistiť, že je tu pre ňu.

Suri sa tisla k teplému mužskému telu akoby to bol jediný pevný bod vesmíru. Cítila, ako to všetko na ňu padá, všetky karty, ktoré si postavila na domček svojho života. Ten rok a pol predstierala, že to všetko prekonala, že sa cíti dobre a v pohode. Až stretnutie zoči-voči minulosti jej ukázalo, že to bola a je lož. A všetko sa zrútilo. Jediný skutočný bol Tambe. Nič nehovoril a za to mu bola vďačná. Z jeho objatia aj tak cítila všetko, čo potrebovala. Istotu, bezpečie, možno aj nádej. Odovzdával jej niečo nehmotné, niečo zo seba, a ona to nadšene prijímala.

Keď po nekonečných minútach plač ustal, a ostalo len občasné fikanie, uvedomila si, čo sa deje. Zistila, že stále sedí na posteli a zúfalo objíma Tambea okolo krku, pričom sa na neho tlačí ako mokré oblečenie na holú kožu. Ako posledné si uvedomila mokrú látku na tvári a gombičku vedľa nosa.

Nahlas smrkla. „Zničila som ti košeľu,“ pípla potichučky.

„To nevadí. Len dúfam, že...“ Zaváhal. Netušil, čo by mal povedať. Dúfam, že je to v poriadku? To sotva.

„Mala by som ti to vysvetliť.“ Tambe sa odtiahol a prekvapene na ňu pozeral.

„Si si istá?“

Prikývla, následne opäť smrkla, no omnoho tichšie ako predtým. „Mala som ti to povedať už dávno, ale nechcela som spomínať.“

Starostlivo nakrčil obočie. „A teraz už chceš?“

Smutne sa pousmiala. „Ty sa o mňa staráš a zaslúžiš si to vedieť. Chcem ti ukázať, že ti naozaj dôverujem.“

Pohladil ju po tvári, ale ostal ticho. V duchu sa zaradoval, keď sa potvrdili Lunnine slová. Skutočne mu dôverovala, keď sa rozhodla otvoriť pred ním svoje vnútro. Vypustiť svojich démonov. Bolo síce strašné, že sa jej stalo niečo zlé, ale pocit, ktorý v ňom jej náhla úprimnosť vyvolala, bol úžasný. Taký... povznášajúci. Cítila sa ako športovec so zlatou medailou z Olympijských hier.

„Vtedy, keď som mala ten zlý sen, pýtal si sa, kto je... Ben.“ Pri tom mene na chvíľku zaváhala, ale napokon sa odhodlala. Telo jej zachvátila ostrá bolesť, ale v Tambeovom náručí ju neničila tak, ako bola zvyknutá.

Trochu kývol hlavou. „Nechcela si o tom hovoriť.“

„Nechcela, lebo to nebol zlý sen. Bola to... spomienka. Vieš, Ben... on bol... bol... môj manžel.“

Tambeho telo stuhlo. Jeho myseľ sa pokúsila predstaviť si Suri ako manželku a matku, a napodiv to bola krásna predstava. Škoda, že sa netýka jeho a nikdy ani nebude. Nie, to by nešlo. Pre neho neexistuje láska, ale predovšetkým ani neexistuje osoba, ktorá by k nemu tú lásku dokázala cítiť. Rýchlo potriasol hlavou, aby umlčal svoje nemiestne predstavy. Tu predsa nejde o neho. Nemôže byť sebecký egoista. Aspoň nie v tomto momente.

„Ja... porozprávaj mi o ňom,“ dostal napokon zo seba.

„Ja a Ben... my... zoznámili sme sa na strednej a po pár týždňoch spolu začali chodiť. Boli sme jedným z tých typických, dokonalých párov na strednej. On bol futbalista a ja roztlieskavačka. Jeden z tých párov, ktoré dávali každému za vzor. Určite to poznáš,“ hovorila plechovým hlasom.

Tambe sa neveselo zasmial. „Máš pravdu, poznám. U nás na strednej bol taký pár Ruana a môj bratanec Selig. Ale oni boli skôr ten odstrašujúci prípad,“ pritakal, ani nevedel prečo. Chcel jej nejako prejaviť účasť, možno trochu odľahčiť situáciu. Podľa jej jemnučkého úsmevu pochopil, že to ocenila.

„Boli sme pár ako každý iný. Ale po maturite nastala otázka, čo s nami. Ja som chcela byť lekárkou, on zase právnikom. Nastúpili sme každý na inú vysokú a stretávali sa len zriedkakedy. Náš vzťah to však aj napriek všetkému prežil. Asi mesiac po Benových advokátskych skúškach sme mali malú svadbu. Presťahovali sme sa do Knoxvillu, kde sme mali maličký dom, ktorý nám venovali rodičia ako svadobný dar. Ben nastúpil na novú pozíciu vo firme Walker & Rodriguezová, ja som len pokračovala tam, kde som začala praxovať ešte na vysokej.“

Tambe automaticky stuhol. To, o čom hovorila, vyzeralo ako dokonalý život. Pokojná rodinná idylka, niečo ako americký sen. Malý dom, dve popolnice, malá pracovňa a nezariadená detská izba. Už chýbala len psia búda a mačka na pohovke. Lenže vždy je nejaké ale... A on veľmi dobre vedel, že teraz príde. V reakcii na svoje myšlienky ju zovrel trochu pevnejšie.

„Asi polroka po svadbe som otehotnela. Neplánovali sme to, ale na dieťatko sme sa veľmi tešili. Na naše prekvapenie mi gynekológ povedal, že budú dve. Bolo to také bezstarostné obdobie. Okrem trochu vysokej hladiny hormónov bolo všetko akoby podľa učebníc. Žiadne komplikácie, žiadne bolesti, proste nič.“

Keď sa odrazu odmlčala a trhane nadýchla, vedel, že teraz prišiel ten okamih, ten zlom. Ruku zaboril do jej vlasov a začal ju hladkať.

„Bola som v šiestom mesiaci. Pamätám si ten deň, bol to jeden z tých obyčajných dní. Ben pracoval deň predtým až do noci, aby si mohol zobrať voľno. Mali sme ísť k mojim rodičom, pretože Laira mala narodeniny. Pamätám si, že na spiatočnej ceste som stále nariekala, lebo v rádiu hrali pesničku z Titanicu. Neznášala som tie hormóny, bolo to strašné, stále som len plakala. Ben ma niečím rozveselil a začala som sa smiať. A vtedy sa to stalo. Videla som len ostré svetlo predných reflektorov nejakého kamiónu. Potom len škrípanie bŕzd, rinčanie, krik...“

Objal ju ešte tuhšie, keď si to predstavil. Akú bolesť musela prežiť! Cítil, ako jej po lícach stekajú tiché slzy. Nesnažil sa jej ich utrieť, chcel jej byť oporou, ale nevedel ako. Ako dávno je to, čo niekoho utešoval. On to vlastne ani nikdy nevedel. Jeho nikdy nikto neľutoval, neutešoval. To on bol ten veľký brat, ktorý mal chrániť. A svoju úlohu zbabral. Ako mal teda pomôcť jej?

„O štyri dni som sa prebrala v nemocnici. Cítila som sa strašne, chcela som zomrieť. Keď som zbadala uplakanú tvár mojej matky a čudný prázdny pocit, vedela som, čo sa stalo. Keď mi oznámili, že už možno nikdy nebudem môcť mať deti, zrútila som sa. Začala som sa obviňovať, aj keď za to asi nikto nemohol. Ten kamionista proste dostal šmyk na mokrej ceste, ale ja som to nechápala. Nechcela som. Chcela som Bena a svoje malé dievčatká. Mali to byť dievčatká. Boli nevinné a také maličké. Prečo museli zomrieť? Prečo ma Ben opustil?“ zavzlykala nakoniec. Po vyčerpávajúcom rozprávaní dala opäť priechod svojim prudkým emóciám.

„Pšššt, už je dobre...“ šepkal jej do ucha. V duchu bol však zhrozený nespravodlivosťou osudu. Prečo musí taká nežná žena tak veľmi trpieť? Ona, taká starostlivá a úžasná osoba, má byť ochudobnená o radosť z vlastných detí? Prečo to?

K tomu sa cítil ešte aj rozpoltený. Jedna jeho časť chcela počuť príbeh až do konca. Chcel, aby to zo seba dostala – všetku tú bolesť, strach, nenávisť. A tá druhá časť chcela, aby na to zabudla. Aby netrpela, neplakala.

Ona jeho dilemu nezdieľala, pretože plačlivým hlasom pokračovala: „Na dlhé týždne som upadla do hlbokej depresie. Bola som apatická. Odmietala som jedlo, ľudí, odmietala som život. Nakoniec sa to skončilo pokusom o samovraždu. Takmer na tri mesiace ma zavreli na liečenie, kde do mňa kdejakí cvokári pchali nezmysly o tom, ako všetko bude fajn, ako im je to ľúto, ako sa musím vyrovnať so svojím životom. Nič o tom nevedeli, ale ak som chcela odísť, musela som spolupracovať. Napokon ma prepustili, ale život mi už nič nehovoril. Vrátila som sa k mame a dom v Knoxville predala. Chcela som začať odznova, ale nech som sa pozrela kamkoľvek, videla som Bena a všetko to, čo som stratila.“

Pohladil ju po chrbte a pobozkal na čelo. „Prečo si odišla do Wolves?“

Suri si smutne povzdychla. „Myslela som si, že keď odídem domov, začnem odznova, alebo sa aspoň o to pokúsim. Ale nedalo sa. Všetci sa správali ako starostlivé kvočky. Pretvarovala som sa pred nimi, aká som v pohode, len aby si ma prestali všímať, ale nepodarilo sa mi ich oklamať. Preto som sa zo dňa na deň pobalila, napísala mame list a odcestovala. Vybrala som si Wolves, pretože je to úplne iné miesto ako Tennessee a okrem toho – tu by im nenapadlo hľadať ma. No Lunna ma našla.“

„A ten večer, keď som ťa našiel v lese?“ Tambe pri tej otázke nedokázal ovládnuť reakciu svojho tela a mierne sa zachvel. Bože, čo by sa stalo, keby prišiel čo i len o päť minút neskôr?

Skôr cítil ako videl, že sa červená. „Mal si pravdu. Skutočne som chcela zomrieť. Nevedela som ako ďalej, tak som sa rozhodla to skončiť – opäť. Bolo mi jedno, že tým ublížim všetkým blízkym. Proste som už nechcela trpieť, tak som sa vybrala do toho lesa a narazila na medveďa.“ Pri slove medveď sa mimovoľne zachvela. „Denne ďakujem Bohu, že si ma zachránil. Otvoril si mi oči. Kvôli tebe som sa znovu naučila žiť. Ďakujem.“

Skôr ako stihla domyslieť dôsledky svojich činov, pritisla svoje pery zľahka na tie jeho. Chcela mu tak poďakovať, no v momente, keď sa ich ústa spojili v jemnom bozku, v oboch vybuchla obrovská vášeň. Tambe si k sebe prudko pritiahol jej náhle roztúžené a poddajné telo a pobozkal ju prudšie. Vášnivejšie.

„Suri...“ zavzdychal.

Ruky jej zaplietol do vlasov a snažil sa k nej dostať ešte bližšie. V duchu ho vlastná prudkosť prekvapovala, no nedokázal sa ovládnuť, nie teraz. Tak dlho si tento moment predstavoval, že teraz, keď sa to skutočne dialo a on cítil tú neskutočnú hebkosť jej pokožky a mäkké vlhko jej úst, nemohol len tak prestať. Prebudil sa až vtedy, keď mu Suri začala perami jemne otvárať ústa, aby ho mohla pohladkať jazykom. Po chrbte mu prebehol mráz a nohavice mal ešte tesnejšie ako doteraz. Myseľ mu zaplavilo jediné – čo najrýchlejšie sa zbaviť toho napätia, ktoré sa v ňou každým jej dotykom ešte zväčšovalo.

Prekvapený vlastnou búrlivou reakciou a prudkou živočíšnou vášňou sa chcel to všetko rýchlo zastaviť, lebo sa bál, že ju vyľaká. No jej súhlasné mrauknutie ho zastavilo. Ani si neuvedomil, že sa od nej odtiahol, kým nepocítil, ako ho stehnom objala okolo boku, aby ho zastavila. Zovrel päsť, zápasiac o posledné zvyšky sebakontroly, zároveň si ju ňou priťahujúc bližšie k sebe.

Na chvíľku ho prekvapilo, ako do seba ich telá zapadajú – ako dva kúsky skladačky. Jej malú, chvejúcu sa ruku zacítil na hrudi. Hladkala ho a jeho ten opatrný dotyk privádzal až na pokraj šialenstva.

Druhú Surinu ruku zacítil vo vlasoch, jej pery na uchu. „Bože... Ako veľmi ťa chcem,“ zavrnela chrapľavým hlasom.

Po týchto slovách už pre nich nejestvovala cesta späť. Tambe jej súhlasne zavrčal do ucha, horúčkovito ju zbavujúc nadbytočného oblečenia.