Kapitola 12.

Aeon na nich vypleštila oči, neschopná akejkoľvek inej reakcie. Presne vedela, prečo by sa jej to nemalo páčiť. Už výlet do Mrácie bol riskantný a to nielen preto, lebo na jej hlavu je vypísaná pomyselná odmena. Bolo to pomerne neznáme prostredie, no aj tak ešte celkom známe vďaka spomienkam. Mágia je pre Aeon a jej rodinu prirodzená. Ale čo vo svete ľudí? Netušila, akí sú tam ľudia. Používajú mágiu alebo sú obyčajní? Žijú naveky, alebo sú smrteľní? Nevedela s istotou povedať ani to, či ešte používajú latinčinu, či hebrejčinu alebo celý svet prešiel na angličtinu. Uctievajú bohov, od ktorých má moc? V čo vlastne veria a ako žijú?

Zmätene pozrela na ich smrteľne vážne výrazy. „Asi ste nežartovali. Naozaj sa mi tá predstava nepáči.“ Akoby na zdôraznenie svojich slov pokrčila nos.

Macy sa zasmiala. „Jasné, že sa ti tá predstava nepáči, ani nám nie je príliš po chuti.“

Aeon sa zarazila. „Počkať, ja som myslela, že je to niečo ako váš domov. To sa tam nechcete vrátiť?“

„Chceme tam ísť, veď je to náš, ako sama hovoríš, domov. Vcelku pokojné miesto, ktoré je ešte vždy tajné, hoci púšť by len málokto považoval za malebnú, všakže? Ide skôr o to, že sa odtiaľto nemáme ako dostať,“ prehodila len tak mimochodom, chodiac okolo nich ako sup.

„Vy žijete v púšti?“ vyhŕkla Aeon skôr, ako sa mohla zastaviť.

Obaja sa veselo zasmiali, hoci oči mali stále vážne. „To je typická reakcia. Ale ak sa zamyslíš, zistíš, že je to to najlepšie miesto na úkryt. Veď si uváž – kto by dobrovoľne býval na mieste, kde nie je ani voda. Takže nikomu nenapadne hľadať nás tam, jedine ak by mal samovražedné sklony,“ prehodil Darren ironicky.

Prekvapene pozdvihla obočie, ale ďalej to nekomentovala. Darren mal skutočne pravdu – na takom mieste by nikomu nenapadlo hľadať niekoho živého. „Dobre, tak povedzme, že žijete na púšti. Ale kde je problém? Prečo nás tam neprenesieš ako predtým? Alebo čo si to vtedy vlastne urobil,“ uvažovala.

Macy sa zamračila na brata, zastaviac na mieste. „Ty si jej nevysvetlil náš spôsob cestovania?“

„Akosi nebol na to čas a keď sa nepýtala, nemal som dôvod,“ pokrčil plecami. Nevinnosť sama.

„To je vlastne jedno. Vysvetlím ti to takto – nemôžeme sa premiestňovať do sveta ľudí, nie odtiaľto. Jediné miesto, odkiaľ sa to dá, je v Pevnosti. Je kamenná, obrovská a strážia ju asi dve stovky vojakov,“ prskla naštvane, pokračujúc vo svojom malom pochode.

„Asi tomu nerozumiem. Veď ak je len jediné miesto, z ktorého sa dá premiestňovať, ako je možné, že sme sa dostali až sem?“

Darren sa opatrne pozrel na čoraz viac rozzúrenú sestru. Okamžite to pochopila. „Vysvetli jej to ty, ja na to nemám. Musím premyslieť ako sa tam dostať bez toho, aby nás zabili už stráže na hradbách.“

Povzdychol si, no odhodlane sa otočil k Aeon, pripravený odpovedať na všetky jej zvedavé otázky. „Pýtala si sa, ako je možné, že sme sa dostali sem a nie sme v Pevnosti? Je to jednoduché - Mracivogovia našli spôsob ako cestovať medzi svetmi, no všetko má svoje pre a proti. Nevýhoda tohto cestovania je, že ty sa prenesieš na akékoľvek miesto v celej Mrácii. Tam, kam si predstavíš. Ale odtiaľto sa dostaneš len za pomoci... ako by som to... je to niečo ako krištáľ. Neviem to inak pomenovať, ale práve on nám dáva moc opustiť tento svet.“

Aeon sa naňho zamračila, úporne premýšľajúc. „Ja som myslela, že na cestovanie slúžia portály.“

Darren netrpezlivo kývol rukou. „Portály sú pre ľudí. Žiadna iná bytosť ich totiž nevidí a necíti. Vieš, vtedy, keď vznikli tie múry okolo svetov, zariadila vaša kráľovská rodina, aby sa nemohlo cestovať. Jediní, ktorí toto obmedzenie nemali, boli práve anjeli. Oni sa dostali kdekoľvek len chceli. Ľudia neskôr objavili diery v plášti okolo zeme, ale Mracivogovia tu boli stále uväznení. Až po pár storočiach našli spôsob – zo zeme vyhrabali starý krištáľ a trochu ho začarovali, aby prebudili jeho moc. A ostatné už vieš,“ vysvetľoval už trošku nevrlo. Sestrin pochod ho dosť vytáčal.

Aeon sa chcela spýtať ešte ďalších pár vecí, ale nedostala na to možnosť. Odrazu sa pred nimi zastavila Macy a jej víťazoslávny úsmev im napovedal, že niečo vymyslela.

„Už viem, ako sa tam dostaneme!“ zvolala, akoby na potvrdenie ich úvah.

„A ako?“ nabádal ju k pokračovaniu Darren, vstávajúc zo zeme. So sebou potiahol aj Aeon.

„Viem sa presúvať po celej Mrácii. Lenže ja sa presuniem aj do Pevnosti, veď tam bývam.“ Aeon sa nepodarilo rýchlo skryť šok. Takmer hrozilo, že vlastnú sánku bude naháňať po zemi. „A dokážem tam dostať aj vás dvoch.“

„A ako?“ zopakovala Aeon otázku, ktorú predtým položil sestre Darren. „No tak, hovor!“  

„Pôjdete ako moji väzni. Nikto ma nebude podozrievať, nikomu by ani len na um nezišlo, že už nie som ako oni.“

Aeon sa zamračila, Darren prudko zalapal po dychu. „To nemyslíš vážne! Tú prekliatu vec mi okolo krku nedáš! To ti prisahám!“

„Darren, pochop! Nie je iné východisko! Vieš, že sa mi to nepáči o nič viac ako tebe, ale je do naša jediná šanca. Na tú hodinku to vydržíš. Nesmieš len robiť žiadne prudké pohyby,“ snažila sa ho presvedčiť.

„Nie, dočerta! Povedal som! Mal som to okolo krku päťdesiat rokov a dobre to vieš! Nevydržím s tým ani len sekundu!“ zajačal, nervózne pobehujúc sem a tam.

Macy chcela bratovi odporovať, no odrazu ju prerušilo ostré zahvízdanie. „Poviete mi už konečne, o čom sa to hádate?“ vyžiadala si pozornosť Aeon.

„Darren, vysvetli jej to. Ja idem nájsť nejakého obhliadača.“ Na potvrdenie svojich slov sa vybrala hlbšie do zničeného lesa. O pár sekúnd sa im stratila z dohľadu úplne.   

„Obhliadača? Oni ich ešte stále majú?“ začudovala sa Aeon, otočiac sa späť na stále vytočeného Darrena.

Vypleštil oči. „Ty o nich vieš?“

„Viem o nich zo spomienok. Predtým to boli pávy a vytvárali ich čarami niekde na severe Mrácie. Nikdy som však celkom nepochopila, čo robia,“ uvažovala, dívajúc sa kamsi na oblohu.

„Obhliadači slúžia ako informátori. Pre ostatných nepredstavujú hrozbu, veď sú to len vtáci. V skutočnosti sú to však oči a uši Mracivogov. Ich prostredníctvom vedia čo sa kde deje a privolávajú posily svojim škrekotom. Tiež prenášajú... cateny.“

„Cateny? Akože putá? To je to, o čom ste sa hádali predtým s Macy?“ vyzvedala ďalej.

„Hej, o tom sme sa hádali. Oni to totiž nie sú len také obyčajné putá. Sú to jemné a ľahké reťaze s obručami okolo krku, rúk a nôh. Ale to nie je to najhoršie. Oni sú totiž ukuté zo zvláštnej zliatiny, ktorá pôsobí ako... rozhorúčené železo. Jediný prudší pohyb a tie reťaze ťa popália. Ešte sa nikdy nikomu neporadilo zbaviť sa ich bez pomoci.“ Na konci už jeho hlas znel tvrdo a neľútostne. Aeon mimovoľne napadlo, či ich skutočne nosil alebo len chcel dosiahnuť, aby im ich Macy nedávala.

„A tie nám chce dať tvoja sestra? Nešlo by to bez nich?“ spýtala sa Aeon trochu naivne. Veď už predtým dostala jasnú odpoveď, že to inak nepôjde.   

„Skutočne to bez nich nepôjde. Priala by som si, aby išlo, ale nie. Tú chvíľu to budete musieť vydržať,“ ozval sa odrazu za jej chrbtom Macy.

Rýchlo sa na ňu otočila a zbadala, ako jej na oboch predlaktiach visia strieborné reťaze. Musela uznať, že skutočne vyzerali jemne, takmer ako nejaká ozdoba. Keď však zbadala aj hrubé obruče s vyrezanými ornamentmi, prešiel jej po chrbte mráz. Neboli tam totiž vyryté žiadne kresby, ale nápisy. Škoda, že vedela, čo tie znaky znamenajú. Predstava, že to bude mať okolo krku, ju pomaly začala desiť.

„Tak nech to máme rýchlo za sebou,“ pretisol Darren pomedzi zuby, čím vlastne neochotne priznal, že je to ich jediná možnosť.

Skôr ako stihla Aeon žmurknúť, reťaze sa vzniesli do vzduchu, akoby nimi hýbal niekto neviditeľný. Keď sa však pozrela na sústredením zvraštenú tvár Macy, uvedomila si, že to má na svedomí ona. Putá sa rýchlo pohybovali a než stihla akokoľvek zareagovať, začula už len ostré cvaknutie západky na poslednej obruči na krku. Akoby sa putá tiež premiestnili. V jednej sekunde viseli Macy na rukách a v tej druhej ich už spútali. Konečne pochopila, ako stiesnene sa cítia väzni. Poznala ten pocit bezmocnosti a tichého hnevu, ale nikdy skutočne nepochopila, ako dokáže kúsok kovu potrápiť hrdosť a nakoniec niekoho aj pokoriť. 

„Je to nepríjemné,“ zabrblala Aeon a mala nutkanie odchýliť si obruč na krku, ale z nejakého neznámeho dôvodu nakoniec ruku nezodvihla. Možno to spôsobili Darrenove slová o prudkých pohyboch a popáleninách. Rozhodne presvedčivá výstraha.

„Viem, že je to hnusný pocit, ale inak to nejde. Ak nebudete robiť žiadne prudké pohyby alebo sa nepokúsite dať si okovy dole, nič sa vám nestane. Iba vám bude teplo,“ vysvetľovala Macy takmer previnilo.

Darren sa zatváril ako citrón popichaný kaktusom. „Radšej poďme, nech to mám z krku. Doslova.“   

„Hlavne sa držte,“ zahlásila Macy.

Aeon sa chcela spýtať prečo, ale to už ju obklopila tma. Cítila, akoby ju nejaká neviditeľná a obrovská ruka ťahala niekam dole (možno do podzemia), no ona sa držala reťaze, ktorej koniec určite mala Macy, hoci ju nevidela. Keď žmurkla, boli okolo nej lesy, no iné ako predtým. Teraz pred sebou videla aj najmenej desať metrov vysokú hradbu z masívnych kameňov, ktorá bola kedysi obrastená popínavými ružami. Svedčali o tom tŕne, ktoré tam stále trčali z vyschnutých šľahúňov.

„Zdá sa mi to, alebo to naozaj bolo rýchlejšie ako predtým?“ podotkla potichu Aeon. Nevedela do akej miery majú súkromie. Na hradbách videla pohybujúca sa tiene, takže tam muselo byť najmenej desať stráží.

„Tu je to rýchlejšie, lebo cestuješ len v Mrácii a nie v rámci svetov,“ podotkla rovnako potichu. „Teraz skloňte hlavy, nehovorte a len choďte za mnou. Ak budeme mať šťastie, nikto sa nebude príliš vypytovať.“

„Macy,“ snažila sa ju Aeon ešte na chvíľu zastaviť, „a čo moje tetovanie? Všimnú si ho.“

„Och, došľaka. Na to som zabudla.“ Na chvíľu sa zadívala kamsi za seba, akoby úporne premýšľala. „Na krku ti ho zakryjú vlasy, ale na ruke?“

„Potrebovala by som nejaké tričko s dlhým rukávom,“ vynašla sa Aeon. Problém bol však v tom, že ani jeden niečo také nemal.

„Zober si Darrenove tričko. Obviažeme ti ním ruku. Môžeme prestierať, že si zranená,“ ozvala sa takmer zároveň s ňou Macy.

Ani to nestihla dopovedať a v ruke držala Darrenove zafúľané tričko. Aeon radšej nepozerala jeho smerom, inak by zrak proste neodtrhla. Už ho bez trička videla, takže veľmi dobre vedela, čo pod ním skrýva. O sekundu neskôr mala na ruke zaviazané tričko. Vyzeralo to naozaj gýčovo, ale svoj účel to splnilo – nebolo vidno ani jediný znak. Na tú chvíľku to určite postačí.

„Ideme,“ zavelila ostrým hlasom bez emócií.

Aeon pomaly vykročila, skloniac hlavu. Chcela sa poobzerať okolo seba, aby zistila kde sú, ale radšej odolala. Jej okovy ju mohli kedykoľvek popáliť, ak by sa náhodou pohla príliš rýchlo. Pozerala len pod nohy. Udupaná zem sa čoskoro zmenila na takmer čierne kamene. Určite to bola cesta do Pevnosti.

Keď prešli popod klenbu zacítila stuchlinu a vlhkosť. Nutkalo ju na kýchnutie, ale zadržala dych. Nepotrebovali na seba pútať ešte viac pozornosti, hoci už cítila, že sa jej na chrbát a krídla upiera veľa párov očí. Z ničoho-nič pred sebou zbadala Darrenove päty. Došlo jej, že zastali a ona by ten pohyb mala napodobniť, ak nechce prísť k úrazu.

„Ale, ale Macy,“ ozval sa kdesi pred nimi hlboký hlas. „Kde si našla týchto dvoch? Alebo si sa nám len chcela postarať o zábavu?“ V hlase neznámeho muža bolo jasne počuť náznak humoru. On Macy skutočne podpichoval, čo Aeon prekvapilo. Mracivogov si predstavovala inak, ale rozhodne nie ako niekoho so zmyslom pre humor.

„Našla som ich pri južnej hranici. Idem sa s nimi pohrať,“ odpovedala Macy. Jej hlas opäť znel odmerane, ba až chladne. Rozhodne tón, ktorý núti k poslušnosti.

„Nenahneval by som sa, keby si mi nechala tú malú na hranie,“ zavrčal neznámy muž. Aeon mimovoľne prebehol mráz po chrbte, keď jej došlo, akým spôsobom by sa s ňou hral. V krku pocítila odpornú pachuť, ako sa jej zodvihol žalúdok.

„Títo sú moji. Mám v úmysle dostať z nich ako sa sem dostali. Ak to prežijú, sú tvoji, Marcus.“

Neznámy muž sa hlasno zasmial. „Už viem, prečo si z nás najlepšia – nemáš zľutovanie. Ale to sme pri inom. Mal som ti odovzdať správu. Asi pred hodinou sa vrátil Drake. Máš ísť hneď za ním.“

Aeon už nepočula, či mu Macy odpovedala alebo nie. Len zareagovala, keď sa ich malá skupinka opäť začala hýbať. Zacítila blízko seba akýsi pohyb, akoby sa jej niekto chcel dotknúť, alebo ju udrieť, no v polovici pohybu sa zastavil. Neodvážila si ani len úľavne vydýchnuť.

Po pár minútach pomalého pochodu a ocitli pod ďalšou zatuchnutou klenbou.

„Ideme ku mne do izby,“ pošepla ešte Macy predtým, než ich preniesla.

Všetci traja sa objavili v akejsi neznámej miestnosti. Bola tam takmer úplná tma. Jediné svetlo poskytovalo napoly zastreté okno. Aeon sa odvážila zodvihnúť hlavu a keď zistila, že sú tam len oni, vydýchla si. Poobzerala sa okolo. Stroho zariadená miestnosť vyzerala ako izba len vďaka posteli, ktorá bola pod oknom. Okrem nej tam bol len štvorcový stôl s tromi stoličkami a na stene viseli dve prekrížené dýky. Kvôli šeru si ich nemohla poriadne prezrieť, ale bola si takmer istá, že na konci rúčky majú dračiu hlavu.

„Vitajte v mojej izbe. Nie je to bohviečo, ale vyspať sa tu dá. Ukážte, dám vám dole tie reťaze.“ Ani to nedopovedala a ich okovy skutočne zmizli.

Aeon si automaticky začala šúchať zápästia. Obruče ju síce neodierali, veď takmer vôbec nevnímala, že ich má, išlo skôr o nepríjemný pocit, ktorý v nej vyvolali putá samotné. Zaprisahala sa, že radšej zomrie, než dovolí, aby jej ich opäť zapli. Ani sa nečudovala Darrenovi, že tak hlasno protestoval.

„Prečo si nás odviedla do tvojej izby? Ku krištáľu je to odtiaľto určite poriadne ďaleko,“ vyzvedal Darren.

Aeon mu rýchlo podala jeho tričko, keď sa naňho pozrela. Bol rovnako úchvatný ako si ho pamätala, ale teraz nebol vhodný okamih na ospevovanie jeho predností. Teraz boli na bojovom poli – a to doslovnejšie, než si ktokoľvek z nich bol ochotný priznať.

„Moje izba je v podzemí na konci západného krídla Pevnosti. Ku krištáľu odtiaľto vedie jedna chodba, o ktorej vedia len vyššie postavení veliaci. Teda niekto ako ja,“ ukázala na seba, vykročiac k prekríženým dýkam. O chvíľku neskôr už ich mala zastoknuté za pásom.

„Ako to, že si veliaca?“ pýtal sa zvláštnym tónom Darren. Aeon by bola ochotná odprisahať, že ten tón bol strach.

„Prebojovala som sa tam, Darren,“ prehodila akoby len tak mimochodom, vykročiac k posteli. Natiahla sa pod ňu a vytiahla odtiaľ akýsi čierny kus pokrčenej látky. Keď ho rozprestrela a uviazala si ho okolo krku, Aeon došlo, že je to niečo ako plášť.  

„Nezaoberaj sa tým, braček, bolo to lepšie ako stále bojovať. Malo to aj výhody, ale o tých ti poviem niekedy inokedy. Teraz musíme skutočne ísť. A bude lepšie, ak sa budete držať za mnou,“ rozkázala, ani nemihnúc okom.

Otočila sa na päte a vybrala sa k chatrne vyzerajúcim dverám. Snažila sa ich otvoriť naozaj potichu, no aj tak zavŕzgali. Keď im rukou pokynula, aby išli za ňou, bez zaváhania tak urobili.

Ocitli sa na tmavej chodbe, kde jediné svetlo pochádzalo z olejovej lampy visiacej pri dverách. Macy ju zvesila a vybrala sa doľava, Darren za ňou. Aeon išla posledná a neustále sa obracala, či niekto za nimi nejde. Bolo to absurdné, pretože tam bola taká tma, že aj keby jej niekto stál priam za zadkom, tak ho neuvidí. 

Po pár metroch začula, ako sa jej okraje krídel šúchajú o neustále sa zužujúce steny. Snažila sa ich trochu prispôsobiť šírke okolia, ale neporadilo sa jej to do takej miery ako dúfala. O pol minúty neskôr, keď sa cesta pod jej nohami začala zvažovať, opäť začula šušťavý zvuk. Vracal sa k nim s desivou ozvenou, čo spolu s nepreniknuteľnou tmou a navlhnutým smradom zo stien pôsobilo trochu stiesneným dojmom. Viac ako kedykoľvek predtým zatúžila dostať sa odtiaľ.

„Teraz buďte opatrní,“ ozval sa spredu tichý šepot.

Aeon sa chcela spýtať prečo, no to už začula cvaknutie, akoby niekto odomkol zámok. Nasledovali ho prudké a tak trochu prekvapené výdychy. To neveštilo nič dobré.

„Macy, čo ty tu robíš?“ ozval sa z miestnosti hrubší hlas podfarbený nefalšovaným šokom. Aeon poháňaná zvedavosťou sa rýchlo postavila za Darrena, ktorý už postával medzi dverami a širokými ramenami jej tak tienil vo výhľade. Rýchlo sa však vynašla a pozrela mu popod rameno.

Všimla si, že miestnosť je malá, okrúhla a niečo v nej vydáva zvláštnu fialovú žiaru. Vďaka nej mala aký-taký prehľad o tom, čo sa deje. Nech už tam hľadali čokoľvek, neboli jediní. Zazrela tam malú skupinku Mracivogov, mohlo ich byť šesť alebo sedem. Videla však len jedného z nich a musela uznať, že vyzeral skutočne impozantne.

Bol vysoký ako hora, hlavou sa takmer dotýkal stropu. Telo mal vytrénované, samý sval. Pohľad do jeho tváre ju takmer posadil na zadok. Mala pocit, že sa pozerá na Darrenovu presnú kópiu. Muž, nech už to bol ktokoľvek, mal vlasy možno o odtieň belšie ako Darren a o pár centimetrov dlhšie. Namiesto sivej farby mali jeho oči modrú, takmer až ametystovú farbu a v uchu mal náušnicu zvláštneho tvaru. Z pohľadu naňho však nebola nervózna, nebála sa ho. Čo bolo viac ako šialené, keďže to bol Mracivog, ktorý by ju bez mihnutia oka zabil, a na to by mu stačilo len zazrieť jej tetovanie. Po prvý raz za celú cestu skutočne ďakovala, že je okolo nich taká tma.

„Drake, choď nám z cesty, nerada by som ti ublížila,“ zasyčala naňho Macy, no jej hlas neznel nenávistne, ale výstražne. Varovala ho a Aeon si bola istá, že svoju hrozbu by splnila, ale len nerada. Predsavzala si, že sa ich na to spýta neskôr.

„Macy...“ začal, no vtedy akoby si bol niečo uvedomil a skríkol na celú miestnosť: „Macy, ty malá potvora!“ Aeon si až neskoro uvedomila, že jeho oči sa upierajú presne na ňu.

Skôr ako ju stihol Darren stiahnuť za seba, začula zasvišťanie. O chvíľku už dýka s rúčkou hada trčala z Darrenovho pleca. Nemykol sa, ani neskrivil tvár od bolesti. Celý jeho postoj však vyjadroval hnev.

„Nerád by som si ublížil, Drake, ale urobím to, ak mi nedáš inú možnosť. Nechaj nás ísť, máme príležitosť skoncovať s týmto všetkým,“ zasyčal, ešte stále chrániac Aeon celým telom.

„Ty a Macy pokojne choďte, ale s tou malou by som sa rád porátal. Zomrieš za to, čo nám urobil tvoja rodina!“ Hneď ako to dopovedal, strhol sa boj.

Aeon zacítila, ako ju Darren sotil dozadu. Ani nestihla žmurknúť a chrbtom prudko narazila do steny, až jej na pár sekúnd vyrazilo dych. V hlave sa jej ukrutne točilo, ale nemohla len tak nečinne sedieť na zemi a prizerať sa tomu, ako ostatným ubližujú kvôli nej.  Vyskočila na nohy, ignorujúc protestujúce kĺby, a vrhla sa na prvého Mracivoga, na ktorého mohla. Neznášala násilie, ale nemohla inak. Využijúc moment prekvapenia, schytila muža za hlavu a prudko ňou skrútila, až sa ozvalo nechutné puknutie. Bola rada, že takmer nič nevidí, stačilo jej, ako sa už nehybné a mŕtve telo zosunulo na zem. Pár sekúnd musela presviedčať vlastný žalúdok, aby sa upokojil.

„Ty mrcha!“ vykríkol niekto.

Aeon si všimla, ako k nej doslova beží malá dievčina. Pootočila sa k nej, no aj tak jej nevidela do tváre. Vlastne z celej jej postavy videla iba nenávistne svietiace oči a blýskajúcu sa čepeľ dýky, ktorú jej určite plánovala zapichnúť do srdca. Ani na chvíľku nestratila duchaprítomnosť a čakala na pravú chvíľu. Keď bolo dievča už takmer pri nej, a zahnalo sa rukou s nožom, chystala sa uskočiť. No celkom pri tom zabudla na telo pri svojich nohách.

Presne naplánovaným krokom dozadu sa chcela dostať z dráhy noža, no keď narazila na nehybné telo, prekvapene poskočila vpred a namiesto únikovému manévru sa doslova napichla na nôž. Keď pocítila ako jej chladná čepeľ prechádza bruchom, zaťala prudko zuby. V ústach zacítila horkastú príchuť vlastnej krvi, pred očami videla čierne kruhy.

Dievča stojace pred ňou s, teraz už krvavou, dýkou v ruke a opäť natiahlo k výpadu, keď náhle zmizlo. Namiesto nej sa objavila Macy s natiahnutou rukou. Aeon sa nezamýšľala, kde zmizla jej súperka a radšej poslúchla jej nemú výzvu. So sebazaprením sa rýchlo natiahla.

„Darren, nechaj Drakea tak! Musíme ísť skôr ako prídu posily. Chyť sa mojej ruky!“ kričala Macy, akoby od seba boli vzdialený celé míle a nie sotva pol metra.

Aeon už bola jednou nohou v bezvedomí, takže si nedokázala plne uvedomovať, čo sa deje. Cítila len, že ju niekto chytil za druhú ruku. Skôr, ako sa prepadla do tmy úplne, začula rozzúrený rev a neznesiteľnú bolesť v krídle. Už nemala silu vykríknuť, len sa poddala bezvedomiu.