Kapitola 12.

Do Surinej ospalej mysle pomaly prerážal akýsi zvuk. Nechcelo sa jej opúšťať sladkú nevedomosť, ale ten hluk neustával. Stisla k sebe viečka, aby ich o chvíľku mohla trošku poodchýliť. Všimla si, že do izby preniká slabučké svetlo žiariaceho mesiaca. Druhú vec, ktorú postrehla, bolo, že je v posteli sama a je jej zima.

Prehodila cez seba okraj deky, ktorý poslepiačky nahmatala, a zakutrala sa do nej. V mysli jej blysla spomienka na horúce chvíle v posteli. Cítila, ako jej začínajú horieť uši. Nikdy v živote nebola v milovaní taká odvážna ako túto noc. A Tambe... Zachvela sa pri tej spomienke. Bol to najvášnivejší chlap akého kedy stretla. Bolo to iné ako s Benom. On bol iný, dokonca aj ona. Kým s manželom zažívala pocit nežného súzvuku dvoch bytostí, s Tambeom zažila niečo, čo bolo mnohokrát silnejšie. Akoby boli jedno telo i duša.

„Zobudil som ťa?“ ozval sa odrazu z prítmia sýty hlas. Po chrbte jej prešiel mráz očakávania a telo sa jej zachvelo túžbou. S pocitom blaha si uvedomila citlivosť niektorých svalov a príjemnú bolesť.

„Neviem,“ zavrnela nakoniec na odpoveď.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa zmätene po pár sekundách zvláštneho ticha, keď tam stále stál, akoby neplánoval návrat k nej do postele.

Skôr cítila, ako videla, že sa uškrnul. „Volali mi z dispečingu. Musím ísť k pacientke, ale ty pokojne spi.“

Suri sa zamračila, telo podoprela lakťom, aby na neho lepšie videla. „Je to vážne?“

„To ešte neviem, ale mal by som sa ponáhľať,“ odvetil, idúc ku skrini, z ktorej vybral nohavice a modrú košeľu.

„Pôjdem s tebou,“ rozhodla sa Suri.

Tambe zmeravel uprostred pohybu. „Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ pošepol.

Suri si pridržiavala deku na prsiach, aby si zakryla nahé telo, a posadila sa. Mimovoľne jej napadlo, prečo to vlastne robí. Po predošlej noci by predsa už nemala byť hanblivá. „Čo je s tou pacientkou?“ dožadovala sa odpovede, prerušiac svoje hlúpe úvahy.

Zhlboka sa nadýchol. „Pravdepodobne ide o prípad predčasného pôrodu. Mamička išla večer spať a prebudili ju kŕče v podbrušku. Je na začiatku dvadsiateho deviateho týždňa.“

Suri stuhla v strede pohybu, uprene pozerajúc na Tambea. Ten si už v duchu začal nadávať, že jej spôsobil bolesť, ale to už Suri vstávala z postele, deku stále obkrútenú okolo tela.

„Ideš so mnou?“ prekvapil sa Tambe.

Suri kývla a začala hľadať svoju bielizeň. Čo robí tá podprsenka na lampe? čudovala sa, keď ju konečne našla. Sama pre seba si pokrčila plecami. Keď našla aj zvyšné oblečenie, uvedomila si, že Tambeovi ešte stále neodpovedala.

„Idem s tebou,“ potvrdila.

„Si si istá? Ja ťa nechcem nútiť.“

Suri podišla bližšie k nemu, postavila sa na špičky, uprene mu pozerajúc do očí. „Keby som si nebola istá, nešla by som s tebou. Raz to musím prekonať.“

„Ale ešte len včera...“ chcel namietnuť, no Suri mu položila ruku na ústa, smutne sa usmievajúc.

„Toto je iné. Môžem ti pomôcť, aby sme zachránili mamičku pred predčasným pôrodom. Včera, keď som videla toho malého na rukách tvojej kamarátky, bolo to iné. Samu seba som si predstavila, že by som mohla takto držať svoje dieťa. Preto ma to tak rozrušilo.“

Nežne jej odtiahol ruku, no nepustil ju. Akosi sa mu tá predstava priečila. „A toto ťa nerozrušilo?“ uisťoval sa, aj keď vôbec nechápal, čo mu povedala pred pár sekundami.

„To áno, ale dokážem sa ovládnuť, aby som mohla ísť s tebou. Tak sa rýchlo prezliekaj, mamička to nevydrží naveky,“ štipla ho na špičku nosa a odpochodovala do kúpeľne, aby si opláchla tvár a prečesala vlasy.

Tambe stál na mieste iba chvíľku, no rýchlo sa spamätal a ešte rýchlejšie obliekol. Ani nie za päť minúť už spolu so Suri sedeli v aute a rútili sa na opačný koniec mesta.

„Počuj, ako to vlastne funguje? Keď sa v meste niečo stane, tak volajú tebe a nie na pohotovosť?“

Pokrútil hlavou. „Nie, nevolajú mne. Volajú na pohotovosť v Barns, kde je aj nemocnica. Mesto je od Wolves vzdialené asi sedemdesiat kilometrov, čo je niekedy problém aj pre rýchlu zdravotnú službu. V akútnych prípadoch preto priamo z pohotovosti volajú mne, aby ma tam vyslali. Častokrát sa už stalo, že som niekoho zachránil len preto, lebo som prišiel skôr ako záchranka.“

Suri sa v duchu usmiala. Zachraňovanie životov považovala za najušľachtilejšiu prácu na svete. Takže sa nemýlila, že Tambe má dobré srdce. Keby nemal, len ťažko by niekoho zachránil. Svoje úvahy sa však rozhodla nechať pre seba. Ešte na nejaký čas.

„Volajú ťa takto často k prípadom?“

Opäť pokrútil hlavou. „Záleží na tom, aké je ročné obdobie. Najčastejšie ma asi volajú v zime, keď sú zle zjazdné, poprípade úplne neprejazdné, cesty. Vtedy sú tu dosť často autonehody. Aj niekoľkokrát za noc. Niekedy sa stáva, že ma volajú na Štedrý deň.“

Zmračila sa na neho. „To ti nevadí, že ťa volajú uprostred Vianoc do služby?“                                       

„Niekoho musia zavolať a ja som sa nikdy netajil tým, že by mi to prekážalo. V skutočnosti je mi úplne jedno, kde som na Štedrý deň. Ja nemám rodinu, s ktorou by som oslavoval sviatky.“

„Takže aj tieto Vianoce budeš čakať na telefóne, či to nejaký nezodpovedný človiečik nezaparkoval v strome?“ prehodila sarkasticky, narážajúc na fakt, že sa Vianoce nezadržateľne približujú. Veď už bol takmer koniec októbra.

„To sa ešte uvidí,“ žmurkol na ňu.

O pár minút neskôr už parkovali na krátkej príjazdovej ceste, ktorá viedla k typickému dvojposchodovému domčeku s bielou fasádou a hnedou strechou. Takmer naraz vystúpili, no ani nestihli zabuchnúť dvere, keď sa spoza zákruty vyrútila zavíjajúca sanitka, osvetľujúca majákom všetky okolité domy a budiaca spiacich susedov.

„Zdá sa, že ideme neskoro...“ mrmlala si pre seba Suri, ale Tambe ju počul.

„Ani nie, len som neskoro zdvihol telefón. To vieš, tak si ma vyčerpala, že sa nie a nie zobudiť,“ doberal si ju s úsmevom.

Suri opäť cítila, ako jej horia uši. „Takže ideme domov?“ zmenila rýchlo tému.

„Takže ideme domov, len by sme im tu prekážali,“ odpovedal, nastupujúc späť do auta. Suri ho napodobnila.

Rýchlo vycúval z príjazdovej cesty. Keď odchádzal, kývol na pozdrav vysokému vodičovi sanitky, ktorý vyzeral, že nemá viac ako dvadsať päť. Podozrievala ho, že pri takej kráse a takých svaloch je jedným z vlkov. Ani nevedela prečo, veď Tambe jej už dávno hovoril, že vlci vyzerajú v ľudskej podobe rovnako ako obyčajní ľudia. Možno to spôsobil jeho pohľad – taký uprený a skúmajúci.

„Dajú sa vlci rozpoznať na prvý pohľad od ostatných ľudí?“ napadlo jej hneď.

„Ak sa pýtaš na to, či bol vodič vlk, tak ti odpoviem hneď – áno, bol.“

„Dobre, ďakujem za informáciu, ale ja čakám odpoveď na otázku,“ podpichla ho.

Unavene si povzdychol. „Ľudia, ktorí s nami žijú celý život, tvrdia, že sa okolo nás vznáša niečo ako aura. Vraj z nás cítiť agresivitu a živočíšnosť. Najmä večer. Ale neviem, či je to pravda. Mnohí tiež tvrdia, že vlci sú vždy vyšší a svalnatejší, takisto aj vlčice sú krajšie.“

„Odkiaľ si poznal toho vodiča?“ vyzvedala ďalej.

„Jeden z mojich bratrancov.“

Zamračila sa naňho. „Bratrancov? Máš ich veľa? A ako sa volal tamten?“

Pobavene sa zasmial. „Mám šesť bratrancov a jednu sesternicu. Dvoch z maminej strany, ostatní z otcovej. Tamten sa volá Naveed.“

Suri sa usmiala, pohodlnejšie sa usadiac na sedadle. Po očku sledovala Tambea. Ešte stále nemohla uveriť, čo sa stalo cez noc. Boli si takí neuveriteľne blízki. Akoby dýchali jednými pľúcami. V kútiku duše však stále váhala. Ešte presne nevedela, čo k nemu cíti, ale nech to bolo čokoľvek, bolo to silné. Bála sa však, čo k nej cíti on. Čo ak len chcel ukojiť svoju túžbu? Nemala by mu to za zlé, minulú noc naňho skočila skôr ona a on len spolupracoval. To sa dalo čakať. Mráz jej behal po chrbte už len z predstavy, že by to mohlo skončiť. Niečo ju k nemu pútalo a nech to bolo čokoľvek, nechcela o to prísť. Vďaka tomu niečomu sa cítila spokojná a šťastná. Po tých dlhých mesiacoch depresií to bol viac ako zázrak.

„Hej, chceš tu sedieť až do zajtra?“ budil ju zo zamyslenia Tambeho pobavený hlas.

Pozrela na neho a uvedomila si, že už opäť stoja pred jeho malým domčekom, učupeným medzi stromami. „Nie, len som sa zamyslela,“ vysvetlila.

Vystúpila z auta a vybrala sa dovnútra, odrazu sa cítiac vyžmýkaná ako citrón. Túžila po sprche, ktorá by ju úplne prebrala. Dnes bola síce sobota, ale to neznamená, že sa musí cítiť ako použitá handra.

„Kam ideš?“ zavolal za ňou Tambe.

Obzrela sa. Stál na začiatku schodiska a blýskal po nej roztúžený pohľadom. Pristihla ho pri tom, ako jej zíza na zadok. Opäť sa začervenala, v duchu preklínajúc svoju trápnu vlastnosť. Čo si pamätala, vždy sa červenala. Akoby ani nebola žena, ale pobláznená puberťáčka.

„Idem do sprchy,“ pípla, keď vtom jej niečo napadlo. Rýchlo dodala: „Chceš sa pridať?“

Ani nedopovedala a v očiach mu zazrela známe iskričky. Videla ich tam po celú noc... keď sa milovali. Takže po nej túžil, rovnako ako ona po ňom. Mierne potriasla hlavou. Nebudem na to myslieť, predsavzala si v duchu. Namiesto uvažovania natiahla ruku a čakala, kým Tambe vybehne za ňou. A že nemusela čakať dlho.

„Bože môj,“ zaúpel, keď vyšiel až k nej. Bez varovania ju schmatol do náručia. Keď sa rozbehol smerom do kúpeľne, Suri sa mu šťastne rozosmiala v náručí. Smiech ju však prešiel v tom momente, keď ju položil na chladné dlaždičky a začal zo seba i z nej strhávať oblečenie. Po celý čas ju doslova prepaľoval hladný pohľadom.

„Myslím, že o chvíľu začnem horieť,“ pošepol vo vytržení, keď si k sebe pritiahol jej nahé, roztúžené telo.

„Tak ten požiar uhasme,“ zapriadla mu do ucha. Vzápätí sa na seba vrhli ako zmyslov zbavení. Bozkávali sa vášnivo i zúfalo zároveň, akoby to malo byť poslednýkrát v živote.

Keď ju posadil na práčku, Suri mimovoľne napadlo, či sa do tej sprchy vôbec dostanú.

vvv

Ruana sedela pri obvyklom stole v Loppe, tentokrát však sama. Kto by tiež čakal, že vlastnú svadobnú noc nebude tráviť v manželovom náručí? Možno len ju, aj keď v kútiku duše dúfala, že sa niečo zmení aspoň tou svadbou. Opäť sa mýlila. Už ju to začínalo unavovať, ako sa večne v niekom sklamáva.

„Ale, ale, manželíček ťa už má dosť?“ dobiedzal Tupac, keď jej doniesol obvyklý drink.

Neisto sa naňho usmiala. „A čo ak ja mám dosť jeho?“ zapriadla zvodne.

Tupac pokrútil hlavou a trochu cúvol. „S tým nerátaj, kráska. Prosil som ťa, aby si sa nevydávala. Vraj je to povinnosť. Keď je tak, buď s manželom. Pred svadbou si jasne dávala najavo, o koho máš záujem. Ja som to nebol, takže sa teraz nesnaž hľadať niekoho, kto ti pofúka to tvoje nechutne veľké ego.“

Po týchto slovách urýchlene odišiel, aby si nevšimla bolesť v jeho očiach. Zúfalo túžil po tej vlčici, dokonca sa do nej zamiloval, ale ona mu nikdy nedokáže dať to, čo od nej žiada – srdce. Pretože ona žiadne nemá. A bezduchý sex nedokáže nahradiť ani len minútu skutočnej lásky. Radšej tak bude trpieť jej stratou, ako zomierať vo vzťahu bez opätovaného citu.

Ruana na chvíľku za ním zarazene pozerala, no potom sa spamätala, na ex vypila drink, až ju pálilo hrdlo, a na stôl hodila nejaké peniaze. Tušila, že Tupac takto zareaguje, nemohla sa však striasť nádeje - opäť. Mala by si nájsť schopného terapeuta, alebo by mala navštíviť jedno z tých bláznivých skupinových sedení na tému Som zúfalec a nikdy sa to nezmení.

Vybehla z Loppy a nepozrúc sa doprava či doľava, premenila sa na vlčicu. Tentoraz nepocítila ten pokoj, čo vždy sprevádza jej premenu. Teraz ho nahradila bolesť a sklamanie.

Dnešný deň dopadol katastrofou. Najhorší deň jej života. A to si myslela, že najhorším bol ten, keď našla list na rozlúčku od matky adresovaný jej. Zase sa mýlila, teraz to bolo tisíckrát horšie. Najskôr svadba z donútenia, potom pokazená svadobná noc a teraz ešte aj Tupac.

Pri spomienke na svadobnú noc sa zachmúrila, srdcom jej prešiel osteň bolesti. Raven bol vášnivý milenec, ale úplne bezohľadný. Krotil svoje chúťky akoby tam ani nebola. Akoby bola len figurína bez citov. Celé to skončilo ešte skôr ako to vlastne začalo, aj keď jednej jej časti sa to páčilo. Tej zvrhlejšej.

Potom sa Raven otočil chrbtom k nej a do piatich minút zaspal. Ruana ešte dlhé hodiny potom pozerala do stropu a pýtala sa samej seba, kde urobila chybu. Novopečený manžel sa jej hneď zapáčil a či si to chcela priznať alebo nie, zamilovala sa do neho na prvý pohľad. Ale taká bola vždy. Vždy si každého rýchlo obľúbila a zahorela k nemu láskou. Lenže ten dotyčný jej city nikdy neopätoval. Bol to asi druh prekliatia, vďaka ktorému mala trpieť za všetky svoje chyby. Dokonca aj za tie, o ktorých ani netušila, že sa ich dopustila.  

Povzdychla si. Jej matka mala pravdu – je monštrum, ktoré si zaslúži len bolesť, nech robí čokoľvek. Chcela sa zmeniť, ukázať mu svoju pravú tvár, o ktorej takmer nikto nevie, ale on ju podupal. Akoby jej jasne dával najavo, že preňho neznamená nič viac ako splnenie povinnosti. Dovŕšil to už len Tupac. Každým jedným slovom ťal do živého, ale to nemenilo nič na fakte, že to bola pravda.

Ruana potriasla vlčou hlavou a zakázala si ďalej premýšľať. Bez akéhokoľvek plánovania sa rozbehla smerom k Tambeovmu domu. Dúfala, že aspoň tam nájde na chvíľku stratený pokoj.

Zakrádala sa v tieňoch, až bola dostatočne blízko, aby videla cez okno do obývačky. Bolo už nad ránom, vlastne chvíľku pred svitaním, tak ani nedúfala, žeby niekto mohol byť hore. A hlavne nie v sobotu. Na jej prekvapenie však niekto nespal.

Tambe sedel na pohovke a v náručí zvieral tú pre Ruanu stále neznámu ženu. Obaja vyzerali nanajvýš spokojne, takže jej bolo ihneď jasné, odkiaľ práve vyšli. Absencia oblečenia to len potvrdzovala. Pichlo ju pri srdci. Chodila s Tambeom dosť dlho na to, aby ho spoznala. Ale pri nej sa nikdy netváril tak... spokojne.

Aj jeho kedysi milovala a tiež sa spálila. On k nej totiž nikdy necítil nič viac ako príťažlivosť. Bol k nej síce nežný a pozorný, ale chýbala v tom láska. V duchu sa samej seba pýtala, za čo sa mu chcel vlastne pomstiť. Za to, že ju urazil? Alebo za to, že ju nemiloval?

V oboch prípadoch však na to nemala dôvod. Urazil ju len preto, lebo urazila ona jeho a čo sa týka lásky... Ju predsa nikto nikdy nebude schopný milovať tak, ako sa len ženu dá. Ona si lásku nezaslúži a nikdy ju nedostane.

Zajtra zájdem za Restalonom a poviem mu pravdu, povedala si v duchu, keď ju prepadla pravdivosť vlastných myšlienok.

Rýchlo sa otočila a bez jediného zaváhania sa rozbehla smerom domov. Pri tom slove však pociťovala čokoľvek iné len nie to, čoby sa dalo spojiť s domovom. Po svadbe s Ravenom dostali ako dar dom, v ktorom kedysi bývala jej matka s otcom. Teda, ešte skôr ako sa narodila ona a Neema.

Vždy sa jej ten dom páčil. Bol síce maličký, ale aj útulný. Také romantické hniezdočko zamilovaných. Tešila sa na to, až si tam ako dospelá privedie manžela. Vždy mala rada deti, aj keď si to nikto nemyslel, a dúfala, že ich raz bude mať. Teraz sa všetko zmenilo. Dom, po ktorom tak dlho túžila, sa jej zhnusil a predstava, žeby mala mať s Ravenom dieťa, ju takmer desila.

Očami prebehla malú verandu, ktorá bola pred domom. Keď bola malá, jej matka tam cez leto pestovala begónie a popínavé ruže. Teraz tam ostali len stĺpiky obrastené suchým brečtanom, ktorý sa tam pokúsil zasadiť jej otec. Dom tak vyzeral ešte bezútešnejšie.

Rýchlo sa premenila na človeka a rukami si uhladila oblečenie. Skôr, ako stihla stúpiť na prvý schod, dvere sa rozleteli. Medzi nimi sa zjavil doslova vytočený Raven. Mimovoľne sa zachvela, no o chvíľku už mala na tvári svoju typickú, arogantnú masku.

„Kde si bola?“ vyletel na ňu bez pozdravu. V hlase akoby mu štrkotali kocky ľadu.

„Prečo sa vlastne pýtaš, keď to nechceš vedieť?“ odvrkla mu a chcela okolo neho prejsť do domu, no on ju schmatol za rameno takou silou, až jej trochu puklo v kĺbe. Bola však odhodlaná nedať najavo žiadnu bolesť.

„Bola si s tým všivavým barmanom. Je to tak?“ Keď neodpovedala, zatriasol ňou a zopakoval: „Je to tak?!“

„Keby to aj tak bolo, teba to nemusí zaujímať,“ odvrkla, držiac sa posledných kúskov sebaovládania.

Raven ňou opäť zatriasol, v tvári takmer šialený výraz. Už sa bála, že ju udrie, no on ju od seba rýchlo odsotil, akoby bola tá najpodradnejšia štetka z ulice. Opäť ju pichlo pri srdci. Toto ju zabolelo asi najväčšmi.

„Vedel som, že si pobehlica, ale toto si prehnala. Budeš rada, ak tvojho milenca nezahryznem. Nemienim ti tolerovať, že zo mňa robíš debila pred ostatnými,“ zavrčal chladne, bez kúska citu v hlase.

Preletel okolo nej. Za pol minúty počula hlasné plesnutie dverí. Vzápätí niečo hlasno treslo a nastalo hrobové ticho, v ktorom Ruane po lícach potichu stekali slzy zúfalstva a definitívnej prehry.