Kapitola 12.

Vane už ani nevedel ako sa cítiť. Bol presvedčený, že jediný, o koho nemusí mať strach, je práve jeho žena. Preboha, veď mu prisahala, že ostane v bezpečí kajuty. Ako sa mýlil! Keď sa to peklo konečne skončilo a posledná guľa z dela nepriateľa znivočila palubu jeho lode, takmer slepý únavou a hnevom z toho, čo sa stalo, vpadol na miesto, kde sa domnieval, že sa ukrýva jeho žena spolu s Jocie. Takmer spadol z nôh, keď ju tam nenašiel.

Srdce mu zovrel temer neľudský hnev a obavy. Čo ak sa jej niečo stalo? Odrazu si uvedomil, že ak by o ňu prišiel, jeho život by stratil lesk. Kričal na ňu, keď tak pochabo ponúkla život vojakom bez zľutovania, no predsa... kdesi v kútiku duše cítil radosť z jej odvahy. Jeho brat by ho išiel oslobodiť už len preto, že sú jedna rodina. Ale Leonie? Nemala na to žiadny dôvod. Ich zväzok nebol šťastný, bola to len číra povinnosť. No aj napriek tomu sa vydala na dlhú cestu v nádeji, že si ho odvedie domov živého. Zvláštne ho to dojalo. A to ho desilo ešte viac ako pomyslenie, že ju mohol uniesť nepriateľ na svoju loď.

A vtedy sa pri ňom opäť zjavil Lucan a tvrdil, že jeho ženu videl. Ani sa nesnažil zakrývať svoju zúrivosť. Jeho verný priateľ nemohol za útok na loď, no Vane aj tak pocítil záchvev ešte neumlčanej zúrivosti. Keby prišiel čo i len o chvíľku neskôr, bola by mu Leonie vyjavila svoje city. Mohol sa dozvedieť, čo ju viedlo k tomuto všetkému. A miesto toho musel ísť bojovať o ich životy. Keď mu Lucan prezradil, že jeho ženu videl utekať kamsi do podpalubia a je takmer jasné, že bude v kuchyni pri zranených, ani sa nesnažil ovládať. Zreval naňho ako zmyslov zbavený pochábeľ a rozutekal sa tým smerom. Bolo mu jedno, že sa naňho väčšina posádky pozerá akoby ho nikdy predtým nevidela. Len túžil schmatnúť Leonie do náručia a poriadne ňou zatriasť za to, aký strach ho prinútila pocítiť.

Prudko zastal na prahu dverí a nemo pozeral na výjav pred sebou. Ani nevedel, čo čakal, že uvidí. No nič ho nemohlo prekvapiť väčšmi ako obraz jeho jemnej ženy zamazanej od krvi jeho druhov s ihlou v ruke. Skláňala sa nad Virgileom a trasúcou sa rukou zošívala okraje rozškľabenej rany. S údivom a nesmiernou pýchou pozeral na to, ako ho utišuje tichým hlasom a napriek vlastnému strachu pokračuje v záchrane. Bol odhodlaný odtiahnuť ju odtiaľ hoc aj za vlasy a zavrtieť ju v kajute, kde by jej najskôr poriadne prečistil žalúdok a následne by ju objal, aby sa presvedčil, že je v poriadku. Potreboval cítiť teplo jej tela, hoci si to sám pred sebou ospravedlňoval tým, že proste dlho nemal na lôžku ženu. A zrazu dokázal len nemo pozerať na jej odvahu a cítiť pýchu a radosť z toho, aké má láskavé srdce.

Keď naňho Enzo uprel významný pohľad hovoriaci za všetko, potichu sa obrátil a úplne upokojený zamieril späť na palubu. Jeho žena zachraňovala život mužom z jeho posádky. Bez toho, aby jej to ktokoľvek prikázal, dokonca pri tom porušila aj jeho priamy zákaz. A on miesto hnevu pocítil niečo veľmi podobné radosti!

Zavrel oči a snažil sa nevšímať si významné pohľady všetkých okolo. Potreboval si prečistiť myseľ. A miesto toho, aby len bezhlavo túžil po svojej žene, obrátil svoje rozorvané city proti posádke a nie práve najmilším hlasom začal vydávať rozkazy. Práca na oprave poničenej paluby mu zamestnala ruky, no nie myseľ. Akokoľvek sa snažil, stále videl jedinú tvár, láskavé oči a mierny úsmev. Bože, ako ju potreboval! Vlastná myseľ ho desila. Nikdy nevydržal pri jednej žene dlho, ani nemohol, keď bol takmer neustále na mori. A zrazu tam bola Leonie s tými známymi a zároveň tajomnými očami, ktoré ho mátali v snoch.

Na lôžko padol ani podťatý v snahe pomôcť svojej mysli upokojiť sa aspoň v spánku. Bez úspechu. Len tíško ležal a nútil svoje telo ostať na mieste, hoci ho volalo, prosilo, aby vykročil späť do kuchyne a uprel pohľad na Leonie. Bol pochabý hlupák. Vtom sa dvere na kajute otvorili. V mesačnom svetle zbadal drobnú postavu. Ani sa nemusel uisťovať, kto to je. Proste vedel, že je to jeho žena. Ruky ho svrbeli túžbou pohladiť tie jemné krivky, pobozkať ako zamat mäkké ústa. No ona neuľahla k nemu. Zložila svoje drobné telo na tvrdú podlahu a zaspala. Vedel to podľa pomalého dychu.

Potichu ako myška vstal. Pomyslenie na to, že Leonie nespí na lôžku, ho trápila. Najjemnejšie ako vedel ju zodvihol a položil na tartan. Zadíval sa na jej unavenú tvár, ktorá vyzerala tak bezbranne. Nevinná ako dieťa. V tej chvíli mu bolo jedno, že svoju nevinnosť dala inému. Nezáležalo na to, že ako prvý neokúsil krásy jej tela. Proste sa na ňu pozeral a nemohol uveriť, aký bol slepý k jej pôvabom. Ako si čo i len na krátky okamih mohol pomyslieť, že je obyčajná? Ako sa tak pásol pohľadom na jej tvári, odrazu si všimol čosi iné. Hlboké a veľmi tmavé kruhy pod očami silno kontrastovali s bledou pleťou. Na ľavom líci mala šmuhu od krvi. Strapaté vlasy jej vykúkali z vrkoča. Ruky, zložené pod hlavou, mala zafúľané a takmer čierne. A tartan na tom nebol o nič lepšie. Potrebovala kúpeľ. Vedel to a zároveň si zakazoval ju budiť.

Odhodlane vykročil na palubu a zamieril do kuchyne odhodlaný postarať sa o ňu. Na svoje veľké prekvapenie ho už Enzo čakal aj s vedrom plným teplej vody. Mlčky mu podal čisté plátno.

„Ak budeš potrebovať viac vody, zahvízdaj,“ zakričal za ním, no to už Vane mieril späť do kajuty. Samého ho prekvapilo, ako veľmi sa ponáhľa. Akoby sa bál, že mu Leonie za tú krátku chvíľku kamsi utečie.

Keď zavrel dvere, stále spala. Vôbec sa nepohla. Vane k nej potichu pristúpil a ešte tichšie položil vedro vedľa lôžka, rovnako aj plátno. Opatrne jej začal rozväzovať záhyby na tartane. Ešte nikdy predtým to nebolo ťažšie. Vytiahol hrubú vlnu spod nej. Ruky jej samovoľne skĺzli na brucho, kde nežne zotrvávali. Takmer akoby niečo chránili. Vane potriasol hlavou. Čo si to zase predstavuje? Keď sa pozrel na jej telo zahalené len tenkou spodnou košieľkou s dlhými rukávmi, naprázdno prehltol. Pocítil známu bolesť v slabinách, ale bol odhodlaný nevšímať si ju. Takmer sa zasmial sám sebe, keď si uvedomil, že sa z neho o chvíľu stane majster v potláčaní vlastnej túžby.

S posvätnou úctou jej vyzliekol aj ten posledný kúsok látky z tela a jemu sa naskytol pohľad na prekrásne krivky jeho ženy. Po morskej nemoci bola mierne pochudnutá, ale to nič nemenilo na nádhere toho pohľadu. Jemné púčiky pŕs sa zvraštili od chladu, ktorý v kajute vládol. Vane naprázdno prehltol a tvár zavrátil dozadu, akoby vzpínal k nebu modlitbu.

Panebože, ak je toto môj očistec, dovoľ mi v ňom zotrvať!

S pocitom hriešnika, ktorý neprávom vstúpil na posvätnú pôdu kostola, prebehol pohľadom po každom kúsku ten úchvatnej nádhery. Očami zastal až na ramene. S hrôzou a potlačovaným hnevom si uvedomil, že sa pozerá na nie práve najmenšiu ranku zaliatu zaschnutou krvou. Opatrne ju začal omývať, v duchu prisahajúc pomstu tomu surovcovi, čo by dokázal ublížiť takému nežnému stvoreniu. Hoci sa nakoniec jej rana ukázala byť neveľkým škrabancom, jeho hnev to ani v najmenšom nezmiernilo. Oviazal jej ho pruhom látky. Potom svoju pozornosť obrátil k zvyšku jej tela. Jemne utieral všetky šmuhy od krvi. Telo mu zaplavila horúčosť pekelných plameňov, ktoré sa nezmiernili ani potom, čo Leonie obliekol do spodničky, ktorú jej darovala Jocelin. Až príliš dobre si pamätal, ako vyzerá bez nej. A nepohlo ani to, že ju až po bradu prikryl svojim tartanom.

Už-už sa hotoval vyliať špinavú vodu do mora, keď čosi začul. Otočil sa práve včas, aby videl zmietajúce sa telo, ktoré akoby bojovalo proti tomu úbohému tartanu. S obavami k nej vykročil a dotkol sa jej ramena práve v okamihu, keď sa prudko posadila a oči vypleštila v neznámom strachu. Spomedzi pier sa jej vydral jediný chrapľavý výkrik. No to ju už Vane objímal so všetkou nehou, ktorej bol schopný. Túžil odňať z nej tú hrôzu, prebrať jej spomienky za svoje. On sa už vedel vyrovnať s pohľadom na krvavé telá plné rán. Ona nie. Nikdy k tomu nebola nútená. Bol krutý hriešnik, že ju tomu vystavil.

„Psst, si v bezpečí,“ pošepol jej do ucha, akoby tým mohol niečo zmeniť.

Zrazu ako by si Leonie uvedomila kto ju objíma a tisne k sebe, odtiahla sa od neho a uprela naňho kajúcny pohľad. Tíško sedela, mierne sa chvela a vyzerala, akoby na niečo vyčkávala.

„Deje sa niečo?“ pýtal sa s obavami.

Leonie potriasla hlavou. „Čakám na tvoj hnev. Prisahala som, že tu ostanem a predsa tom utiekla do kuchyne. Ale musíš to pochopiť!“ skríkla naliehavo. „Musela som ísť. Niekto bol zranený, až sem sme počuli jeho krik. Chcela som pomôcť, byť užitočná!“

Vane sa zhlboka nadýchol a pozrel z okienka na hviezdami zaliatu oblohu. „Som ti vďačný, Leonie. Áno, porušila si môj zákaz a odišla z kajuty, ale zachránila si život členom mojej posádky. Do smrti ti nebudem schopný oplatiť toľkú láskavosť.“

„Ale nezachránila som všetkých...“ pošepla sotva počuteľne.

Vane otočil tvár práve v okamihu, keď sa jej v očiach zaleskli prvé slzy. Bez zbytočných slov ju opäť zovrel v náručí a dovolil jej zmáčať mu košeľu. Opäť. A rovnako ako predtým, aj teraz mu zovrelo srdce v žalostnej túžbe zmeniť jej smútok na smiech. Zrazu, akoby doňho udrel blesk, si uvedomil, že z jej úst nikdy nepočul vyjsť ten zvuk plný radosti. Túžil to zmeniť tak mocne, až mu to pripadalo pochabé.

„Zubatá je nenásytná a berie si koho len chce. Vďaka tebe prežili ostatní. Neber si pocitom viny zázrak, ktorý si dokázala.“

Odtiahla sa od neho a v očiach sa odrážala nesmierna zraniteľnosť. Bezbrannosť. Po lícach sa jej tichučko kĺzali slzy. Vane ich túžil zotrieť. Skôr, ako sa stihol zastaviť, naklonil sa k nej a perami zotrel slaný potôčik. Ani nevedel, koho jeho počínanie prekvapilo väčšmi. V duchu sa počastoval nie práve slušivými menami. Ona je vystrašená a on túži len po tom jedinom. Cítil sa ako najväčší zloduch na svete. Začal sa odťahovať, odhodlaný ukryť sa na palube, aby ovládol svoju bezmedznú túžbu, keď ho náhle zastavil jemný dotyk na líci.

„Daruj mi túto noc, Vane.“

Ani nevedel, čo jeho dušu i uši pohladilo viac. Či túžba, ktorá zachvacovala aj ju, alebo vlastné meno zaznievajúce z jej úst. Nemal najmenšej potuchy, no keď sa pokladala späť na lôžko, proste ju nasledoval. Oprel sa po stranách jej tváre, aby ju priveľmi neťažil, a zadíval sa jej hlboko do očí. Opantal ho pocit, že tie sivé hlbočiny i pohľad v nich videl už predtým, no skôr, ako si stihol spomenúť kde a kedy, pritiahla si jeho tvár k sebe a prudko ho pobozkala. Chvíľu len nehybne vychutnával ten nežný dotyk, takmer ju uctieval. No vzápätí jej dlaň zaplietol do vlasov a pritiahol si ju k sebe.

Leonie sa pod tým dotykom chvela blahom. Tak dlho túžila opäť spojiť svoje pery s tými jeho. Spomienka stará dlhé týždne takmer vybledla. Občas sa jej zdalo, že si to len nahovára. Pozorovala ho a opájala sa tým pohľadom, zadúšala v sebe túžbu pohladiť mu tvár, zadívať sa mu do očí. Keď sa jej najtajnejšie túžby preplietli s naozajstným dotykom jeho prekvapivo mäkkých pier, mala pocit, že stále sníva. Cítila, ako jej telo zvláčnelo, ako sa poddáva jeho rukám, ktoré odrazu cítila všade. Jeho nástojčivosť ju nedesila, priam naopak. Tlela v nej rovnaká naliehavosť, rovnako mocná túžba pohladiť jemné vlasy. Prestala uvažovať o tom, čo je správne. Prenechala nadvládu svojim dlho potlačovaným citom.

S pocitom na smrť vyhladovaného opatrne pohládzala pevné povrazce šliach na jeho ramenách. Ruky, ktoré vedeli zovrieť meč a zručne sa ním oháňať, teraz cítila všade. Nedostávalo sa jej vzduchu, no nemohla sa vzdať ich bozku. Priveľmi po ňom túžila. Prerušila ho len na tú kratučkú chvíľku, aby z neho mohla vyzliecť prebytočnú košeľu. Mala pocit, že ju zachvátili plamene. Spaľovali ju zvnútra a žiadna voda nepomáhala. Na chrbte pocítila miernu drsnosť vlneného tartanu. Hoci tam ležala tak, ako ju Pánboh stvoril, necítila chlad. Len jazyky pekla, ktoré ju oblizovali a nedovolili jej nadýchnuť sa. Nevedela, kde sa v nej vzala odvaha rukami hladiť každý kúsok jeho tela, len si vychutnávala pocit tej nesmiernej sily, ktorú cítila pod prstami.

Keď ich telá spojil v jedno, hlasno zavzdychala. Pohľad mala uväznený v tom jeho. Neznámy cit, ktorý tam zazrela, jej rozospieval srdce. Silno ho zovrela v objatí, privrela viečka a nechala sa unášať na vlnách slasti a lásky, ktorá ju zaplavovala. Hoci mala oči zavreté, odrazu videla hviezdičky. Čosi v nej sa poddalo naliehavosti ich milovania. Hlasno vykríkla a keď pocítila, ako sa Vane otriasa v záchvevoch toho istého mocného pocitu ako ona, pobozkala ho. Jeho pery boli slané, hoci nevedela prečo. Všetky jej sny a predsavzatia akoby odvial vietor kamsi v diaľ. Ostal len Vane a ruky, ktorými jej hladil tvár, akoby nemohol uveriť, že je tam, pri ňom.

Pritiahol si ju viac na hruď a pretočil sa pod ňu. Lôžko, ktoré vyzeralo byť primalé pre jedného, teraz postačilo im dvom. Leonie mu pohliadla do očí a neudržala radostný úsmev. Nemohla už pred ním skrývať svoje city. Vedela, že ich uvidí a netrápilo ju svedomie. Prisahala, že ho nebude nútiť zaviazať sa jej rovnako mocným pocitom. Lenže srdcu rozkázať nedokázala. To až spievalo od túžby vidieť to isté v jeho očiach. No skôr, ako sa tak mohlo stať, si ju oprel chrbtom o hruď, trochu ich pretočil, aby ležali na boku, a spokojne vzdychol. Rukou ju objímal okolo drieku. Dlaňou prikryl jej lono, akoby vedel o živote, ktorý v ňom klíči. Po líci jej stiekla jediná slza, keď prstami pohladila jeho ruku. Toto bola teraz jej rodina. V duchu prosila Boha o to, aby jej ju ponechal.