Kapitola 13.

Suri položila slúchadlo a automaticky sa otočila. Opäť raz sa jej podarilo pristihnúť Tambea pri tom, ako jej pozerá na zadok. Usmiala sa naňho, keď sa zatváril ako najväčšie neviniatko na svete. V mysli si mimovoľne predstavila kocúra zo Shreka. Ten tiež hral nevinnosť, ktorú určite nemal...

„Kto to volal?“ spýtal sa jej nakoniec Tambe.

„Lunna. Opäť sa ma snažila prehovoriť, aby som sa k tebe nesťahovala. Vraj bude v tom veľkom dome strašne opustená. Keby som nevedela, že je tam aj Rand, som ochotná jej to uveriť,“ zasmiala sa.

Prešla tú krátku vzdialenosť medzi sebou a Tambeom a usadila sa mu do lona. Ten na to zareagoval spokojným úsmevom. Automaticky ju objal rukami okolo pásu, aby ju pri sebe udržal čo najdlhšie.

„Takéto nehanebné prejavy vášní na pracovisku? Čo mi nato poviete, vážená slečna?“ doberal si ju naoko vážne. Vyznelo to ešte viac komicky, keď jej nežne pohrýzol ušný lalôčik. Suri si užívala dokonalý pocit bezpečia, ktorý ju vždy v jeho náručí zachvátil.

„Je to neodpustiteľné, doktor Davis. Čo navrhujete ako trest?“

Poláskal jej líce. „Hmm... Čo tak večera?“

„Romantická vo dvojici?“

„Skôr pracovná v trojici,“ zaškľabil sa Tambe.

„Pracovná? Davis, čo si mi zase zabudol povedať?“ vyhŕkla Suri, veštiac niečo, čo sa jej nemusí páčiť.

Tambe zodvihol ruky v nemej obrane. „Ja som to pozvanie dostal len ráno. V Barns totiž nastúpil nový praktický lekár a k jeho obvodom patrí aj Wolves. Síce odtiaľto nemá príliš veľa pacientov, keďže väčšina chodí ku mne, ale je zvedavý. Ja osobne si myslím, že chce vidieť vlka v ľudskom tele naživo.“

„Stáva sa to často? Teda to, že o vlkov majú záujem doktori?“

Pokrčil plecami. „Ako kedy. Pamätám si, že asi pred desiatimi rokmi tu bol neurológ, ktorý sa snažil na vlkoch robiť rôzne výskumy, ktoré by mu zabezpečili vedecký grant,“ smial sa.

Suri sa však zamračila. Nepáčila sa jej predstava, že sa nejaký človek snažil robiť pokusy na vlkoch. Nielen preto, že teraz s jedným žila, ale aj preto, že neznášala ľudí, ktorí sa kvôli kariére hnali doslova cez mŕtvoly.

„Ako to nakoniec dopadlo? A čo sa vlastne snažil dokázať?“

„Jeho vedeckú prácu som videl, ukazujú ju každému novému lekárovi v okolí, niečo ako výstraha. Celý život sa snažil dokázať výskyt paranormálnych javov a mýtických bytostí. Takisto sa zaoberal rozšírenou mozgovou aktivitou niektorých jedincov. Náš druh pokladal za dobrých pokusných králikov, keďže sme tak trochu mýtickí a naša mozgová aktivita je v mnohých prípadoch niekoľkonásobne vyššia ako u bežných ľudí. Dopadlo to tak, že ho Restalon s Poice vydesili natoľko, že sa vyhýba nielen Wolves a okoliu, ale aj celej Aljaške.“

Suri sa tej predstave musela zasmiať. „Ako si to myslel s tou mozgovou aktivitou? Čo to znamená?“

Tambe sa tiež zasmial a tvár zaboril do bohatej hrivy jej medovo-zlatých vlasov. Ešte stále nemohol uveriť tomu, že tá úžasná bytosť patrí jemu. Hoci ešte krátko, ale bola jeho. Cítil to každou bunkou tela, každým vláskom. Suri bola žena, na akú sa oplatí čakať aj do konca života. Tá jediná a pravá.

„Si zvedavá, vieš o tom?“ podotkol nakoniec.

Vôbec sa mu nechcelo rozprávať. Najradšej by takto sedel, s ňou v náručí, až do konca života. Bože, ako sa mu nechcelo ísť na tú prekliatu večeru!

„A to nevieš, že ženy sú vo všeobecnosti až nechutne zvedavé stvorenia?“ podpichla ho, zabudnúc, čo sa ho to vlastne pýtala.

„Pravda, takmer som na to zabudol.“

Pri pohľade na hodiny si povzdychol. Neochotne vstal, pričom Suri opatrne postavil pred seba. Chcel mať tú maškarádu čo najskôr za sebou, aby mohol byť len s ňou. Pri tej predstave mu mimovoľne stuhlo celé telo, niektoré partie doslova až na kameň. Boli spolu takmer dva týždne, ale mal pocit, akoby to bolo sotva pár minút. Snáď po prvýkrát v živote pocítil skutočnú radosť zo života. A to len vďaka nežnej žene, ktorú smel zvierať v náručí.

„Kedy je tá večera?“ vytrhla ho zo zamyslenia opatrne Suri.

Usmial sa, aby ju upokojil. Ako dávno nemal nutkanie len tak sa usmievať! „Asi o pol hodinku. Vybral som reštauráciu tu v meste, je neďaleko. Ale už by sme mali ísť. Teda, ak chceš ísť so mnou?“ Ku koncu svoje rozprávanie stočil do otázky. Nechcel, aby mala pocit, že je to jej povinnosť.

„Čo je to za doktora? Ak je to nejaký nudný dedo s paličkou, tak sa na mňa potom nehnevaj, že som zaspala na stole,“ podpichla ho, nenápadne vyzvedajúc.

„Volá sa Mark Wellsenders. Predtým pracoval ako primár traumatológie v Chicagu. Myslím, že ešte nemá ani štyridsať.“

„Primár traumatológie zo Chicaga sa dobrovoľne rozhodol ísť pracovať na Aljašku? Nechcem sa ho niečím dotknúť, ale má všetkých päť pohromade? Veď to miesto muselo byť úžasné, nie?“

Tambe pokrčil plecami. Jeho starosť to teda určite nebola. „Netuším, ale môžeš sa ho spýtať.“

Suri spozornela a na jeho veľké sklamanie sa mu vymanila z náručia. S úžasom pozoroval, ako sa jej boky pri každom kroku mierne pohojdávajú. Mal pocit, akoby vypil príliš veľa vodky. Teda pocit, ktorý nikdy predtým nezažil, keďže alkohol na neho nemá takmer žiadne účinky.

„Tak ideš alebo tam budeš stáť až do súdneho dňa?“ spýtala sa so smiechom Suri.

Tambe potriasol hlavou. Uvedomil si, že ona ju už pripravená, zatiaľ čo on stále stojí na mieste a pozerá na ňu ako hladný na večeru. Čo sa to s ním deje? Vari sa zbláznil?

Rýchlo sa obliekol a už spoločne, ruka v ruke, nasadli do auta a vybrali sa do centra. Cesta sa niesla v duchu priateľského ticha, ktoré medzi nimi zavládlo, no vôbec im neprekážalo. Mali sa o čom rozprávať, keďže toho okrem rovnakého povolania mali aj tak dosť spoločného, ale často mlčali. Radšej sa rozprávali dotykmi, ktoré venovali jeden druhému.

Ani nie o pár minút už parkovali pred pomerne veľkou budovou s bledomodrou fasádou, ktorá bola reštauráciou i pizzériou v jednom. Trojoký drak bol vlastne stará školská jedáleň, ktorú po rekonštrukcii mohli porovnávať s luxusnými reštauráciami v Barns. Vkusné zariadenie, milá a diskrétna obsluha, vynikajúci šéfkuchár, tichá a príjemná hudba.

„Vyzerá to tu krásne,“ poznamenala Suri, narážajúc na živý plot ostrihaný do tvaru draka s veľkými krídlami. V lete záhrada hýrila rôznofarebnými kvetmi, teraz sa však musela uspokojiť s fádnou zelenou.

S úsmevom ju zobral za ruku a vybral sa dovnútra. Už pri otvorení dverí začuli jemné husľové tóny. Dnes tu mal niekto romantický večer s partnerom.

„Och, dobrý večer, doktor Davis,“ pozdravil Tambea vysoký chlapík so srdečným úsmevom, vráskami od smiechu a šedými vlasmi. Už na prvý pohľad vyzeral ako mierumilovný človek.

„Zdravím, John. Náš stôl je pripravený?“ zaujímal sa Tambe, keď si s ním potriasol rukou.

„Samozrejme, pane, ako vždy. Váš hosť dorazil pred piatimi minútami. Ihneď sme ho usadili.“

„Výborne, John, ste skvelý. Ďakujem,“ usmial sa opäť Tambe. Bolo očividné, aký vzťah má s postarším pánom.

Suri sa tej skutočnosti čudovala i tešila zároveň. Tešla sa, pretože mala možnosť vidieť, že je aj spoločenský, ak veľmi chce. Čudovala sa však preto, lebo jej ho nikdy predtým nespomenul. Bolo jej však jasné, žeby jej to nepovedal. Z nepochopiteľného dôvodu o sebe nerád rozprával a to ju trápilo. A nielen preto, že bola zvedavá. Chcela proste vedieť niečo o človeku, na ktorom jej záležalo dokonca viac ako na vlastnom živote.

„Môžem vašej očarujúcej spoločníčke zobrať kabát?“ pýtal sa pán.

Suri prekvapilo spojenie slov očarujúca a spoločníčka. Dnes večer bola všetko možné, len nie očarujúca. Po celodennej práci v ordinácii bola určite strapatá, a pod očami mala isto-iste kruhy, akoby sa s niekým pobila a mala minimálne zlomený nos. Nechcela však starého pána zaťažovať svojimi komplexmi, tak len rýchlo kývla, následne si vyzliekajúc kabát.

„Tak poď,“ ťahal ju Tambe za ruku k stolu v rohu miestnosti.

Nenápadne sa obzerala okolo. Na chvíľku mala pocit, akoby bola v inom svete. Vo svete tropického dažďového pralesa. Všetko tu bolo dokonale naaranžované, a aj keď tam bolo pomenej výzdoby, pôsobilo to sviežo a nenútene. Akoby to tam tak bolo odjakživa. Dokonca aj tá umelá napodobenina Ary Severnej vyzerala ako živá.

„Je to tu úžasné,“ šepla užasnuto, natiahnuc ruku, akoby jej tam mal ten vták pristáť.

Tambe sa zasmial, ale nepovedal na to nič. Nebolo to potrebné.

Suri sa zadívala na miesto, ku ktorému mierili. V rohu oproti nim bol okrúhly stôl so štyrmi stoličkami. Bol tak trochu bokom od ostatných ľudí, čo v spojení s tlmeným svetlom vytváralo priam intímnu atmosféru. Z predstavy, že by tam sedela s Tambeom sama, ju príjemne mrazilo. Určite by jej pod stolom zase hladil stehno, ako to bolo vždy keď jedli a vôbec nezáležalo, či sedeli v obývačke alebo v preplnenej reštaurácii. Až keď prišli k stolu, došlo jej, že tam nikto nesedí.

„Počkaj, nehovoril ten pán, že tvoj hosť už dorazil?“ uisťovala sa zarazene, keď jej Tambe odtiahol stoličku, aby sa mohla usadiť.

Tambe sa posadil oproti nej, chytiac ju za ruky. „Možno si len odskočil. Určite tu niekde bude. Nemyslím si, že by sa len tak vzdal možnosti stretnúť sa s vlkom,“ upokojoval ju, no istý si nebol. Kdesi hlboko v sebe však bol nadšený. Predstava večera stráveného len so Suri ho vzrušovala.

„Dobrý večer prajem. Nech sa páči jedálny lístok. A tento odkaz vám tu nechal istý doktor Wellsenders, pane,“ ozval sa vedľa nich vysoký, mladý čašník. S blond vlasmi, nezdravou pleťou a strojčekom na zuboch vyzeral ako typický študent.

„Ďakujeme,“ zavrčal Tambe, keď tam len tak stál. Našťastie jeho narážku pochopil a rýchlo sa pobral, červenajúc sa pri tom ako rak.

Suri nad tým len pokrútila hlavou, no aj tak jej mykalo kútikom úst. „Nemusel si byť taký, snažil sa byť len milý.“

Tambe jej poznámku zámerne ignoroval, no jej tón nemohol. Vzrušovalo ho, keď sa snažila dávať mu lekcie slušného správania. Vyznievalo to komicky už len preto, že sa pri tom nevedela ovládnuť a usmievala sa akoby ju za to platili.

Aby umlčal svoje nie práve vhodné myšlienky, potriasol hlavou a začítal sa do odkazu. „Doktor nepríde. Ospravedlňuje sa, ale jeho dcérka mala nejaký úraz a on musel urýchlene odísť domov. Vraj sa mi ozve, alebo príde do ordinácie,“ zhrnul jej, keď dočítal. V duchu sa zaradoval, hoci situácia nebola ani trochu šťastná.

Ale ako lekár sa o svoju dcéru určite dobre postará, utešoval sa v duchu.

Suri trochu vypleštila oči. „Snáď je tá malá v poriadku.“

„Môžem povedať len to, že je v dobrých rukách skúseného odborníka,“ snažil sa ju upokojiť, rovnako ako predtým seba. Namiesto odpovede na naňho len vďačne usmiala. Malo to naňho účinok akoby mu venovala ďakovné formulky minimálne v desiatich cudzích jazykoch.  

„Ostaneme tu na večeru?“ spýtala sa ho odrazu, v hlase náznak nádeje.

Natiahol sa, aby ju opäť uchopil za ruku, dívajúc sa jej uprene do očí. „Dúfal som, že to povieš.“ Akoby na potvrdenie svojich slov otvoril jedálny lístok, a hoci sa naozaj snažil prečítať ponuku jedál, nevidel nič. Jediný kontakt so Surinou pokožkou a už nevedel kde je sever.

„Čo keby sme si dali niečo jednoduché? Napríklad nejaké cestoviny?“ navrhol, keď sa mu ani na tretíkrát nepodarilo prečítať viac ako prvé slovo.

Suri sa zasmiala, no zavrela svoj jedálny lístok. Pri spomienke na väčšinu ich večerí sa proste nemohla ovládnuť. Veď kto by najmenej dvakrát do týždňa jedol Lasagne? „Ideme pokračovať v dráhe pojedačov polotovarov?“ Šelmovsky sa usmiala. „Nemôžem sa dočkať.“

Potichu sa zasmial, zodvihnúc hlavu s úmyslom privolať čašníka. Nemusel ani kývať rukou, alebo pokrikovať, pretože k nim už mieril usmievajúci sa John. Tambe si takmer úľavne vydýchol. Ten predchádzajúci mu síce neprekážal, ale to len dovtedy, kým nezačal zízať na jeho Suri. To nemal robiť a Tambe bol aj rád, že sa nemusí vystavovať riziku urobiť nejakú scénu, ktorá by mohla Suri nejako vyľakať alebo pohoršiť. No v tomto, už staršom, mužovi nevidel nijakú konkurenciu, keďže bol úplne oddaný len svojej manželke.

„Tak, doktor, čo si dáte?“ povedal milým, tlmeným hlasom a teatrálne zamával blokom v ruke. Suri sa zachichotala. Ten zvuk ho zaujal, no tváril sa, že to nepočul.

„Čo si dá dáma?“ otočil sa na ňu s otázkou čašník, keď sa Tambe akosi nemal k odpovedi.

Na chvíľku sa zamyslela. „Aké cestoviny by ste mi odporučil?“

Čašník sa na chvíľku zamyslel. „Dnes večer sú to určite Boloňské špagety a Tortelloni Funghi. Ktorým dáte prednosť?“

„Tak si dám tie Tortelloni a k tomu biele víno, výber už nechám na vás.“ Zapísal si, kyvkajúc hlavou.

„Ja si dám tie špagety s k tomu len sódu,“ doplnil objednávku Tambe. Čašník len rýchlo prikývol a skôr, ako stihli žmurknúť, bol preč.

„Ehm, Tambe,“ pútala na seba pozornosť náhle nervózna Suri, „však som si neobjedla nejaké morské príšery?“

Keď začul jej otázku a videl, ako si nervózne žmolí ruky, nemohol zareagovať inak ako smiechom. „Prečo si sa na to nespýtala, alebo si neobjednala špagety?“

Zamračila sa naňho ako sto čertov. „Pretože ich neviem jesť inak, ako tak, že som potom špinavá až za ušami. Tak prepáč, že ťa nechcem zahanbovať,“ prehodila ironicky.

Okamžite sa prestal smiať. Impulzívne natiahol ruku a nežne ju pohladil po líci. Ani nevedel, či ten dotyk viac prekvapil jeho ako ju. „Ty ma nikdy nebudeš zahanbovať,“ šepol zastrene chrapľavým hlasom.

Suri sa ostro nadýchla, až to zapískalo. „Vráťme sa radšej k cestovinám.“

Tambe sa jej jemnej narážke nezasmial, no ruku položil späť na stôl. „Tortelloni určite poznáš, no tieto sú so smotanovou omáčkou a šampiňónmi. Vyhovuje?“

Takmer počul, ako z nej spadli obavy. „Dokonale.“

V tej chvíli sa pri nich objavil starší čašník nesúci na podnose pohár so sódou a prázdny na víno. Suri to prišlo zvláštne, no len dovtedy, kým sa za jeho chrbtom nezjavila menšia blondínka nesúca fľašu vína otočenú etiketou k nej, aby si mohla prečítať názov. Nie, žeby sa to chystala urobiť.

„Dobrý večer, toto víno som pre vás vybrala,“ pokynula fľašou a podišla ešte o krok bližšie, aby si Suri mohla prečítať názov. „Nech sa páči, polosladké Chardonay, ročník 2008. Mám vám naliať, madam?“ pýtala sa, zdvorilo sa usmievajúc. Suri jej namiesto odpovede len nemo kývla hlavou.

Žena rýchlo sňala kovovú zátku, ktorou nahradila predošlú korkovú, a naliala tekutinu zlatavej farby to pripraveného pohára.

„Budete si želať fľašu nechať na stole?“

Suri pokrútila hlavou. „Nie, jeden pohár mi postačí. Ďakujem vám.“

Žena sa s milým úsmevom a popriatím príjemného večera otočila na päte a odišla smerom, ktorým prišla. Suri za ňou chvíľku zamyslene hľadela, no potom nad sebou potriasla hlavou a opäť sa sústredila na Tambea. Veď tento večer sú tam len oni dvaja.

Zrazu za jeho hlavou zbadala akúsi žiaru. Upútalo ju to najmä preto, lebo svetlo v reštaurácií bolo tlmené, aby mali zákazníci pocit, že majú úplné súkromie. Naklonila sa preto poza jeho hlavu a s prekvapeným výdychom si všimla, že asi o tri stoly ďalej práve nejaká čiernovlasá žena pokladá na stôl obrovskú ružovú tortu s veľkým počtom sviečok. V prvom momente Suri napadlo, že nejaká milá babička oslavuje v kruhu najbližších životné jubileum, ale mýlila sa. Za stolom totiž sedelo asi pätnásť ročné dievča, ktoré sa na tortu zlostne mračilo, akoby chcelo, aby prinajmenšom vybuchla. Umelo vyzerajúce plavé kučery jej pri tom groteskne poletovali okolo hlavy.

Keď sa od nich začala rinúť falošná melódia okázalej piesne „happy birthday“, takmer sa začala nahlas smiať. Už sa ani nedivila, že dievčina mala chuť vyhodiť tortu minimálne z okna, aby ju tam prešiel parný valec.

„Chúďa dievča,“ zamrmlala Suri, sadnúc si opäť ako človek a nie ako zvedavá opica.

Tambe sa potichu zasmial, otočiac sa tvárou k Suri. „Ani sa jej nečudujem. Keby to niekto urobil mne, tak tú tortu vyhodím z okna a ešte po nej poskáčem,“ komentoval ešte stále sa smejúc. Suri sa zasmiala tej irónii – vlastne vyslovil jej myšlienky.

Z ničoho-nič sa vedľa nej ozval hlas patriaci staršiemu čašníkovi, až od ľaku mierne nadskočila. „Nech sa páči – Boloňské špagety a Tortelloni Funghi. Budete si želať ešte niečo?“

„Nie, ďakujeme, vám,“ odvetil mu Tambe, keď Suri zakývala hlavou zľava doprava.

Muž sa srdečne usmial, kývajúc pri tom hlavou. „Tak vám prajem dobrú chuť a príjemný večer.“

Tambe so Suri si popriali dobrú chuť, následne sa pustiac do jedla. Suri ihneď zachutilo, no nech sa sústreďovala na jedlo ako chcela, aj tak jej zrak stále behal na Tambea, ktorý si so špagetami poradil ako nejaký profík. Obdivovala jeho plynulé pohyby a prichytila samú seba pri tom, ako naňho zíza s otvorenými ústami. Dokonca bola vďačná za to, keď tá podarená skupinka ľudí opäť začala spievať.

„Mám chuť to dievča odtiaľ nejako dostať. Zvláštne,“ prehodil len tak mimochodom Tambe, keď prehltol.

Suri sa napila vína v snahe trochu si zamestnať ruky. „Ja s ňou súcitím o to viac, že som to párkrát prežila,“ zasmial sa.

„Tak to si mala zaujímavé detstvo. Nechceš mi o ňom porozprávať?“ pýtal sa jej opatrne, aby ju neurazil. Bál sa, že by sa mohla ohradiť. Veď on jej o sebe nehovorí, tak prečo by to ona mala riešiť inak? Lenže ona, na jeho veľké prekvapenie, nič také neurobila, iba napichla pár cestovín, ktoré si takmer ľahostajne hodila do úst. A vzápätí ho prekvapila ešte viac, keď spustila mierne otráveným tónom:

„Som si istá, že to naši mysleli dobre. A bola to zábava – toľko ľudí mi blahoželalo a boli tam iné deti, s ktorými som sa mohla hrať. Spievali mi a mala som veľkú tortu, ale neskôr mi začalo chýbať to súkromie malých, a hlavne rodinných, osláv.“

Uprene sa jej zadíval do očí. „Koľko si vtedy mala rokov? Teda, keď ti takto usporiadali oslavu naposledy?“

Na chvíľku sa odmlčala. „Myslím, že posledné boli dvanáste narodeniny.“

Tambe sa na ňu uprene zadíval. „Stalo sa niečo na tej oslave?“

„Asi ma už dobre poznáš, čo?“ ironicky sa zasmiala. „Skutočne sa tam niečo zomlelo, ale nebolo to nič hrozné, naozaj. Vieš, keď máš dvanásť rokov, začínaš prechádzať do puberty a vtedy ti naozaj veľmi prekáža, keď si na teba ukazujú ľudia v reštaurácií a smejú sa ako blázni tej maškaráde.“

Chápavo prikývol. „Čo na to tvoji rodičia?“ vypytoval sa ďalej, naháňajúc po tanieri posledné špagety.

Nonšalantne pokrčila plecami. „Pamätám si, že vtedy som sa na mamu asi prvýkrát skutočne nahnevala. Tieto oslavy som brala ako tradíciu, pretože sa usporadúvali asi od mojich piatych narodenín. A ona ma dostala tvrdením, že dobre vedela, ako sa mi to nepáči, ale pretože som nič nepovedala, tak ma nechala trápiť sa. Nehovorila som s ňou dva dni, hoci to bolo detinské. Ale... nahnevala ma,“ odpovedala takmer ľahostajne, len v očiach sa jej blýskalo.

„Ešte stále ťa to vie nahnevať,“ skonštatoval Tambe.

„Trochu hej, hlavne ak vidím podobné oslavy. Ale v kútiku duše aj tak viem, že len robila to, proti čomu som nenamietala. Bola to dobrá myšlienka, hoci som bola len dieťa.“

Tambe sa chcel ešte niečo spýtať, no zastavilo ho Surine zívanie. S trochu previnilým pocitom s prezeral jej mierne strhanú tvár. Po mnohých stránkach to bol pre nich dlhý deň a Suri musela byť unavená minimálne dvakrát toľko ako on, keďže v noci jej nedal príležitosť bohvieako dlho si pospať. Mal ju odviezť domov, keď sa ukázalo, že doktor Wellsenders odišiel, ale už nemohol odolať. Chcel dať Suri aj nejaký normálny večer a hlavne spoločnosť iných ľudí. To posledné, čo chcel bolo, aby si o ňom myslela, že je sebecký idiot. Ktorým aj bol, ale nemusí to tak očividne byť do očí ako neónová farba reflexnej vesty.

Suri ho odrazu poťahala za ruku. „Haló, si stu ešte?“

Potriasol hlavou, aby si utriedil myšlienky. „Ale som, len som sa zamyslel,“ zabrblal. Čakal, či sa ho opýta ešte na niečo, ale ona opäť zazívala. Len tak-tak sa ovládla, aby si nenaťahovala nohy pod stolom.

„Chceš ísť ešte niekam, alebo ideme domov?“ spýtal sa jej, keď si všimol, že tiež dojedla.

Suri pokývala hlavou na znak nesúhlasu. „Som unavená.“ Ani netušila, že svojimi nevinnými slovami zhoršila výčitky Tambeho svedomia. „Poďme domov, Tambe,“ dokončila.

Pri tom slove mu poskočilo srdce. Bol doslova vo vytržení, keď vedel, že jeho dom považuje za svoj domov. Zažíval pri tom pocit, ktorý nedokázal ani opísať. A Boh mu je svedkom, že aj ona sa tam začínal cítiť lepšie, spokojnejšie. Veril, že za to môže len a jedine jej prítomnosť.

Bez ďalšieho zbytočného slova zodvihol hlavu, že kývne rukou na čašníka, no opäť to nemusel robiť. Starší muž akoby čakal na to, kým sa naňho len pozrie a už k nim mieril. S úsmevom zastal neďaleko stola.

„Prinesiem vám ešte niečo?“ pýtal sa zdvorilo.

Tambe pokrútil hlavou. „Poprosím len účet.“

Muž kývol hlavou a zoberúc taniere, zamieril späť k pultu, pri ktorom predtým stál. Tambe pomalými pohybmi kreslil Suri po rukách malé krúžky. Podľa jej spokojného úsmevu mu bolo jasné, aké je jej to príjemné. Malo to naňho väčší účinok ako ďalekosiahle poďakovania. Ani nie o päť minút pred ním pristál čierny obal podobný minidiáru. Tambe nazrel očkom dnu a o chvíľku už za obal zakladal bankovku aj s poriadne tučným prepitným.

„Nech sa páči,“ podal mu Tambe obal a pomaly vstal, aby mu ešte nenapadlo doniesť mu výdavok.

Starý pán sa len milo usmial. „Prajem vám ešte pekný večer a príďte k nám aj nabudúce.“

Suri mlčky vstala a nechala sa Tambeom odviesť k recepcii, kde im milá pani podala kabáty. Cítila, ako sa červená, keď sa nemohla sama obliecť, no Tambe sa ani len neuškrnul, keď jej pomáhal. To ju do určitej miery upokojilo, hoci tvár mala stále červenú. Galantne jej otvoril dvere na aute a počkal, kým sa pohodlne usadí. Sám sa potom posadila na miesto šoféra. Kútikom oka sledoval, ako jej klipkajú oči, no vzdoruje svojej ospalosti. Zámerne ostal ticho, aby zistil, do kedy to vydrží. Už na pol ceste domov spala spokojne ako nemluvňa.

So spokojným úsmevom dupol na plyn, aby cesta ubehla rýchlejšie. Rád ju pozoroval ako spí. Práve vtedy sa mu najväčšmi páčila, ale ho aj najviac vzrušovala. Vyzerala nežná a nevinná a taká zraniteľná, že v ňom prebúdzala aj všetky ochranárske a majetnícke inštinkty a sklony. Vyprovokovala v ňom muža, akým chcel byť a to ho desilo viac ako to, že by bol ochotný pobiť sa o ňu hoci aj so samotným Luciferom.

Keď zaparkoval pred domom, ostal na chvíľu potichu sedieť, aby sa spamätal a trochu upokojil. Chcel ovládnuť svoju túžbu, aby sa na Suri nevrhol a nechal ju spať. Bolestne zatínal zuby, keď si predstavil tú noc odriekania, no pre ňu to musí urobiť. S odhodlaním, no rovnako veľkým vzrušením, otvoril dvere na jej strane a opatrne ju chytil do náručia. Akoby automaticky ho chytila vpredu za kabát a nos mu zaborila ho hrude. Keď si spokojne povzdychla, neubránil sa úsmevu.

 „Kam ma nesieš?“ zabrblala zrazu ospalo, keď zastavil, aby mohol odomknúť dvere. Pohladil ju po vlasoch akoby bola malé dieťa. V tom dotyku bola zvláštna neha, ktorá ho zrazu prepadla.

„Psst, už sme doma. Ideme do postele,“ pošepol úplne tichučko.

„Hmmm....“ odmrmlala mu a pevne zovrela viečka i päste, čím sa k nemu primkla ešte tesnejšie.

Udusil v sebe tichý smiech a rýchlo vkročil do domu Zazdalo sa mu, že niečo cíti vo vzduchu, ale nevenoval tomu pozornosť. Preňho bola teraz dôležitá len osoba v jeho náručí, ktorá sa k nemu dôverčivo tisla, ako sa tisne dieťa k svojej matke, ktorá ho vždy ochraňuje.

Alebo skôr skoro vždy, poopravil sa Tambe v duchu, rýchlo zaháňajúc trpké spomienky.

Potichu za sebou zavrel. Bez toho, aby rozsvietil, vybral sa do spálne, ale keď prechádzal okolo potemnenej obývačky, náhle zastal. Prepadol ho pocit, že je niekto v dome. Keď zachytil akýsi rýchly pohyb v tme, bol si tým istý. Telo mu mimovoľne stuhlo a myseľ premýšľala, ako ochrániť Suri. Ak tu bol nejaký útočník, je takmer mizivá šanca, že by ju dokázal rýchlo dostať na poschodie. Bodlo ho pri srdci nad vlastnou bezmocnosťou.

„Ale, ale, čo to vidím? Nesníva sa mi?“ prehovoril hlboký, no známy, hlas pobavene.