Kapitola 14.

10.12.2011 20:04

V zatuchnutej jaskyni nastalo ťaživé ticho. Obaja - aj Darren, aj Macy - si uvedomovali majestátne dračie telo stojace sotva pár metrov od nich, aj páľavu jej dychu, ktorý im strapatil vlasy. No ani jeden z nich sa nevedel pohnúť. Macy v tom bránila hrdosť, ktorá ju nútila nikdy neustúpiť, hoci jej strach zvieral srdce a podlamovali sa jej kolená. Darren proste nemohol. Obrovská masa svalov a šupín stojaca pred ním s takou noblesou mu vôbec nenaháňala strach, hoci srdce mu zvieralo. No bál sa o Aeon. Ak čoskoro niečo neurobia, mohlo by sa jej niečo stať. Je vo svete, ktorý nepozná a Boh mu je svedkom, že smrteľníci dokážu byť hrôzostrašnejší a nebezpečnejší ako akýkoľvek Mracivog. A to bola viac ako dobrá motivácia na to, aby ostal stáť na mieste.

„Tvoju Aeon?“ ozval sa napokon, keď ticho trvalo, podľa jeho úsudku, až príliš dlho. Sotva však prešlo pár sekúnd.

Dračica naňho uprela svoj plamenný pohľad. Inteligencia, ktorú tam našiel, ho určitým spôsobom fascinovala. „Moja Aeon, Darren. Je mojou zverenkyňou a ja jej ochranca. Bola som ešte malým dráčikom, keď mi ju pridelili. Ale pri prechode do Akadémie nás prepadli a ja som sa so svojou sestrou – dračicou, ktorá chráni jej sestru Lili – dohodli, že bude lepšie, ak jedna z nás ostane, aby dala ostatným čas vypariť sa. Nanešťastie Mracivogovia zničili portál, ktorý stál v tejto jaskyni, a ja som za nimi nemohla odísť do Pardenu. Od toho dňa tu žijem a čakám na vhodnú príležitosť. A vy dvaja ste mi ju poskytli tým, že ste mi moju Aeon priviedli sem,“ hovorila im v hlavách, čím ich doslova uchvátila.

Darren mal čo robiť, aby svoju sánku nehľadal po zemi. Ani nevedel, či ho viac prekvapil fakt, že sa Aeon narodila vo svete ľudí, alebo to, že staré príbehy sú pravdepodobne predsta len pravdivé. Pamätal si na ne, ale nikdy im neveril. Teraz musel uznať, že bol viac ako hlupák. Bol doslova idiot.

„Myslel som, že príbehy o dračích ochrancoch sú len starými legendami,“ poznamenal opatrne. Netúžil po tom, aby ho upiekla ešte skôr, ako by mu povedala, či je Aeon v poriadku. Momentálne to bola jeho posledná nádej, ktorá ho držala pri zdravom rozume.

Dračica sa zvláštne zachechtala. „Chceli sme, aby ste si to mysleli. Potom, čo vyviedla Elizabeth, bolo pre nás viac ako výhodné, aby sme sa tvárili ako vyhynutý druh. Pravdou je, že drakov sú celé tisícky. Žijeme si celkom dobre, hoci v ústraní.“

Darren sa pri tých slovách zamračil. „Ako je potom možné, že Lili a Aeon majú dračích ochrancov?“

„Len pokojne, my nie sme krvilačné beštie, len osamelé bytosti, na ktoré už ostatní zabudli. Samozrejme, ak nerátame rod Darknight. To oni nám našli domov, v ktorom sme v bezpečí. A za to sme im ponúkli svoju pomoc. Nevyužívali ju, pretože si mysleli, že by to bolo príliš. Až dokým rodičia Aeon neboli predvedení na súd. Vtedy nás poprosili, aby sme sa postarali o ich deti. Neváhali sme ani sekundu. Keďže ja pochádzam z rovnako dôležitého rodu ako Aeon, vďačne som prijala úlohu jej ochrancu. Rovnako na tom bola aj Galadriel pri Lili a Glandur, keď si vybral Elijaha,“ vysvetľovala im trpezlivo, akoby mali nekonečne veľa času. Darrena to vytáčalo, ale zároveň bol aj zvedavý na to, čo by im všetko mohla povedať. Túžil dozvedieť sa o Aeon niečo viac. Potreboval spoznať jej minulosť, aby ju mohol pochopiť a ochraňovať.  

„A ostatní si myslia, že vy traja - teda ty a tvoji dvaja súrodenci - ste poslední svojho druhu, však?“ ozvala sa celkom nečakane Macy, ktorá doteraz len ticho počúvala. Preto ich svojou otázkou tak veľmi zaskočila.

Dračica chvíľku premýšľala. Akoby váhala, čo všetko môže prezradiť. „Povedzme, že je to tak lepšie, ak zoberieme do úvahy, že by nás kvôli našej veľkej moci mohli zneužívať. Sme síce obrovskí draci, ale tiež sme prisahali, že nezabijeme nikoho, kto na nás priamo nezaútočí. Je to jeden z našich najtvrdšie strážených zákonov. Jeho porušenie sa trestná naozaj tvrdo,“ dodala nakoniec na vysvetlenie.

„Ako sa vlastne voláš? Nemôžeme ťa aj naďalej volať ona alebo hej ty,“ pokračovala v otázkach Macy.

Darren jej v duchu ďakoval, pretože on mal pocit, že zo seba nedostane ani jediné súvislé slovo, nieto vetu. Telo mu zachvátila panika a hoci mu rozum stále hovoril, že teraz sa im ju podarí nájsť, celou svojou bytosťou cítili, že to nebude také jednoduché, ako sa im môže zdať. Bál sa, že strata času by mohla Aeon stáť príliš veľa. Hoci vôbec netušil, ako sa mu také myšlienky vôbec dostali do hlavy.

„Moje meno je Gwithiel, som z kráľovského rodu Arantari,“ povedala pevným hlasom, v ktorom sa jasne črtala hrdosť, ktorú pociťovala voči vlastnej rodine. Darren to chápal. On sa správal rovnako, keď hovoril o svojich súrodencoch a malej dcérke.

Macy si zamyslene šúchala bradu. „Prečo práve Aeon, síce z mocného no inak obyčajného rodu, dostala za ochrancu niekoho takého ako si ty?“  

Gwithiel si ťažko povzdychla, až sa otriasli steny jaskyne. „Nemám právo rozprávať o jej minulosti, to môže len ona. Ale môžem vám povedať jediné – ako kráľovská rodina patríme k najmocnejším drakom vôbec. A rod Darknight má veľa nepriateľov a teraz naozaj nemyslím Mracivogov.“

Darren zalapal po dychu, keď si pospájal v hlave všetky súvislosti, ktoré mal k dispozícii. „Chceš povedať, že ich rodičia vedeli, že by sa raz proti nim mohla opäť postaviť kráľovská rodina?“

„Elizabeth a jej poskoci nie sú jediní, ktorí by mohli, iba najpravdepodobnejší. Sú však aj mocnejšie rody, ktoré by ich mohli chcieť zničiť. Samozrejme, ak by sa začali hrabať v minulosti, čo len tak neurobia,“ uvažovala opatrne.

Dokonca ani ona, veľmi mocná a stará dračica, si nemohla byť istá. Tým, že Aeon videla len raz v živote, sa ich puto veľmi oslabilo. Nevidela jej do hlavy, a preto jej nikdy nemohla dať vedieť, že je nažive. Dúfala, že sa za to na ňu nebude veľmi hnevať. To by bola vážne nerada. Zrazu si však uvedomila ťaživé ticho, ktoré v jaskyni nastalo. Takmer súčasne jej napadlo, že tí dvaja jej niečo nechcú povedať. Pomaly sa v jej dvíhala vlna zlosti.     

„Čo mi tajíte?“ vybafla na nich, až obaja poskočili. Nemala náladu ospravedlňovať sa. Najdôležitejšia bola Aeon a ak ju oni dvaja nejako ohrozili, spáli ich na škvarok.

Darren zodvihol ruky. „Do ničoho sme ju nenútili, chcela to sama,“ uistil ju na začiatok, čím ju upokojil. Pripísala mu za to bod k dobru. „Aeon zistila, ako sa dostať k svojim zvyšným spomienkam. Chce asi nejako ukončiť celú tú hrôzu svojej rodiny. Sama navrhla, aby sme sem išli, keď sa dozvedela, že je tu stará čarodejnícka kniha jej rodiny,“ dopovedal jedným dychom, až sa takmer zadusil. Zhlboka sa nadýchol, aby schladil rozpálené pľúca.

„Ach, tak to sa už nečudujem, že neodolala. Tá kniha je pre ich rodinu dôležitá vo viacerých ohľadoch. Aeon ešte len teraz zistí, že o sebe nevie ani polovicu toho, čo by mala,“ zafilozofovala Gwithiel, ale Darrenovi bolo jasné, že sa rozpráva sama so sebou. Aj preto ostal ticho.

„Takže to máme chápať tak, že Aeon nájdeš?“ pútala na seba pozornosť Macy s rukami založenými v bok.    

Mohutná čierna hlava sa k nej sklonila. „To áno, nájdem ju. Ale povedz, ako môžem mať niekto taký ako ty záujem na tom, aby sa našla? Tvoj druh ju predsa nenávidí,“ skonštatovala Gwithiel, no v hlase nemala ani náznak výčitky. Proste sa len pýtala.

Macy pokrčila plecami. „Povedzme, že som prehodnotila to, čo do mňa celé desaťročia tĺkli. Nie je síce moja najlepšia priateľka alebo niečo na ten spôsob, ale mám ju celkom rada. Je to správny človek a nemôže za to, čo sa stalo v minulosti. A okrem toho,“ pozrela na brata, „ nemôžem dovoliť, aby Darren takto trpel. Jemu na nej skutočne veľmi záleží a ak by sa jej niečo stalo, neprežil by to. A to nemôžem dopustiť.“  

Čierna hlava sa okamžite stočila na Darrena, plamenné oči sa opreli do tých jeho búrkových. Jej upretý pohľad mu bol trochu nepríjemný, ale prinútil sa neodvrátiť zrak. Nechcel pôsobiť ako slaboch, či ako človek, ktorý sa má za čo hanbiť. Pretože za svoje city sa hanbiť neplánoval. Bol za ne rád.

Po takmer nekonečnej minúte sa opäť ozval jej hlas: „Si veľmi odvážny, ale odvaha ti nebude stačiť, aby si Aeon ochránil pred jej minulosťou. Si pripravený na nebezpečenstvo, ktoré na ňu bude čakať? Pretože viem, že ona sa, rovnako ako celá jej rodina, nevzdá, aby dokázala pravdu a potrestala neprávosť napáchanú na celom jej rode.“

Darren netušil, čo chce od neho počuť, tak sa riadil srdcom. „Ja ju ľúbim a som ochotný obetovať aj vlastný život, aby som ju ochránil. Som ochotný ísť za ňou aj do samotného pekla.“ Keď to dopovedal, cítil, ako Macy vedľa neho stuhla. Tváril sa, že to nevidí.

Gwithiel párkrát súhlasne pokývala hlavou. „Vedela som, že si Aeon vybrala dobre.“

„Takže vieš, kde teraz je?“ dobiedzal, hoci ho jej odpoveď zaskočila. Netrúfal si však prepadnúť nádeji. Nie je možné, aby Aeon cítila podobný cit ako on prechovával k nej. Veď jej ešte ani nepovedal kto je, hoci to určite musela tušiť.

Už čoskoro, zaprisahal sa nakoniec v duchu. Už čoskoro sa to dozvie.

„Viem, ale neviem, ako sa tam dostať. Aeon je niekde v podzemí, hoci je stále na púšti.“

***

Aeon žmúrila okolo seba do ostrého svetla, ktoré ju obklopovalo. Bolo to už po tretíkrát čo precitla, ale vždy hneď upadla naspäť do bezvedomia. Keď teraz otvorila oči, a konečne uvidela kde je, bola za svoje predchádzajúce mdloby celkom rada.

Ležala na niečom veľmi tvrdom a nepohodlnom, čo jej odieralo krídla, no najme to zranené. Do tela jej z toho miesta vystreľovala ostrá bolesť, až musela zatínať zuby, aby nekričala. Zranenie v bruchu stále cítila, hoci vedela, že jej ho niekto ošetril. Ale bolelo stále rovnako, hoci to bola skôr tupá bolesť ako tá, čo sa jej šírila z krídla. Chcela sa pohnúť, no nemohla. Nielen preto, že celé jej telo bolo akési malátne, ale aj kvôli koženým remeňom, ktoré ju spútavali. Po dva na každom zápästní, po jeden na členkoch a stehnách a jeden naozaj široký, ktorý jej tlačil na ranu na bruchu. To bola tá tupá bolesť, ktorú stále pociťovala. Do tela jej stúpla ohromná zúrivosť, ktorá jej zodvihla hladinu adrenalínu, no ani tak nedokázala svoje putá roztrhať. Boli veľmi pevné. Priveľmi na to, aby ich taká oslabená mohla pretrhnúť.

S prižmúrenými očami, tentokrát od hnevu, sa opäť porozhliadla okolo a zistila, že je v akejsi obrovskej miestnosti bez okien, hoci odniekiaľ na tvári cítila jemný vánok suchého púštneho vzduchu. Steny boli biele a svetlo sa odrážala od lesklých predmetov stojacich všade okolo nej. Boli to nejaké hranaté a veľmi hlučné predmety, ktoré občas pípali, občas bzučali. Kdesi za svojou hlavou počula zvuk podobný cinknutiu zvonca, no nebola si taká istá.

Neznáme prostredie ju desilo, no nielen to. Okolo nej pobehovali cudzí ľudia. Každý z nich bol iný, v inom veku či inej farby pleti, ale všetci mali svorne oblečené zvláštne biele plášte, pod ktorými mali rôznofarebné šaty strihov, aké nikdy predtým nevidela. Niečím jej pripomínali oblečenie, ktoré mal na sebe Darren v tú osudnú noc, keď ho našla zakrvaveného v tmavej miestnosti bez okien.

Vtedy sa jej mysľou mihla Darrenova usmiata tvár. Držala sa tej predstavy, aby jej dodala odvahu, ale ani tá nebola všemocná. Pravdou bolo, že ona, jedna z najlepších bojovníčok a viac ako päťsto rokov starý potomok anjelov, sa bála ako ešte nikdy vo svojom živote. Takáto hrôza ju neochromovala ani vtedy, keď sa pozerala do očí niekoľkým Mracivogom. Tých aspoň poznala a mohla s nimi bojovať. No ako sa má biť s niečím, čo nepozná a nikdy predtým nevidela, keď má navyše spútané aj celé telo?  

„Cheng, prebralo sa to!“ ozval sa odrazu kdesi vedľa nej neznámy ženský hlas, až poskočila.

Z ničoho-nič okolo nej stálo asi pätnásť ľudí v bielych plášťoch so zvláštnym leskom v očiach. Aeon z toho pohľadu mimovoľne prebehol mráz po chrbte. Najbližšie k nej stál malý, postarší muž s čiernymi vlasmi a prižmúrenými očami. Aeon sa zdalo, že ich tak má celý život, akoby ich nemohol otvoriť viac.

„Odoberte tomu krv, najmenej tristo mililitrov a pošlite vzorky na všetky možné rozbory. Potrebujem tiež rozbory jej potu alebo slín alebo ušného mazu. Podľa toho, čo z toho to telo vylučuje. Odbery uskutočnite čo najskôr. Niekto mi podajte diktafón a tú malú baterku. Mám ju na stole,“ ozval sa neznámy muž autoritatívnym hlasom. Aeon bolo hneď jasné, že toto je človek, ktorý tomu všetkému velí. O to viac sa ho bála, pretože tušila, že to, čo sa s ňou stane, závisí najmä na jeho úsudku. A podľa jeho zamračeného výrazu vedela, že jeho názor na ňu nebude práve pozitívny.

Periférnym videním si všimla, ako tomu mužovi akási vychudnutá blondínka so strhanou tvárou podáva divnú malú krabičku čiernej farby a potom ešte jednu, ale oveľa menšiu.

„Ďakujem, Amy,“ zamrmlal muž, otočiac sa s päť k napätej Aeon. Keby sa len mohla hýbať! Hneď by som poslala do večnosti. A hoci by jej to ani v najmenšom nepomohlo, pretože by sa odtiaľto aj tak bez pomoci nedostala, aspoň by sa cítila lepšie.

Aeon mykla hlavou do boku, keď jej do očí zasvietilo ostré svetlo. Odvracala tvár, no akési mocné ruky jej to nedovolili. Keď sa nemohla ani pohnúť, oči proste zavrela, za čo si vyslúžila len ďalšiu bolesť. Tie isté ruky jej totiž násilím viečka roztvorili. Po takmer nekonečnom a bolestivom svietení sa Aeon cítila ako slepá. Akoby ani nemala oči. Chcela si ich pretrieť, ale zmohla sa len na zlostné zašklbanie putami. Ten pocit bezmocnosti ju zadúšal ešte väčšmi ako zlosť. Keď sa nešetrne dotýkal jej zraneného krídla, prevalila sa cez ňu obrovská vlna bolesti. Zahryzla si do pery a opäť zamykala rukami aj nohami uväznenými v putách. Bezvýsledne. Iba čo si spôsobila ešte väčšiu bolesť.

Keď o chvíľu pocítila bolestné pichnutie na zápästí, takmer nadskočila. Všimla si, že tam stojí iná žena s čiernymi vlasmi, držiaca v ruke niečo podobné valcu s čiarkami a paličkou na konci. Bolo to obrovské a Aeon so zdesením sledovala, ako sa to plní niečím červeným. Jej krvou. Z neznámeho dôvodu sa jej zodvihol žalúdok.

Po dlho tichu, ktoré len sem-tam prerušovalo mrmlanie, sa opäť ozval ten čiernovlasý muž. Tú čiernu krabičku mal blízko úst, akoby hovoril s ňou.

„Poznámky doktora Chenga Ming Yoea, streda, dvadsiateho štvrtého apríla, šestnásť hodín tridsať dva minút. Objekt skúmania číslo päť s názvom XW. Telo podobné tomu ľudskému, dúhovke chýba pigment alebo ide o nejaký druh mutácie, ktorý môže byť nákazlivý. Na chrbte dva neidentifikovateľné predmety, pravdepodobne výsledok inej mutácie. Zistiť rozsah citlivosti. Krv poslaná na podrobný rozbor. Objekt reaguje agresívne a môže byť nebezpečný,“ dopovedal dôležitým hlasom, akoby objavil niečo výnimočné.

Aeon mala chuť naňho zakričať, že to on je zvláštny a nebezpečný, ale radšej sa rozhodla mlčať. Nerozumela síce väčšine toho, čo hovoril, ale byť ticho prináša so sebou isté výhody – nebudú vedieť, že im rozumie. Možno sa jej podarí nejako zistiť, ako sa odtiaľto dostane.

„Ako dlho budem čakať na tie rozbory!“ zakričal netrpezlivo čiernovlasý muž, kopajúc špičkou topánky o zem.

Opäť sa za ním zjavila tá istá blondína, ktorá mu predtým doniesla tie zvláštne veci. „Ostatní chcú mať istotu, že urobili všetky rozbory, takže to bude až zajtra ráno.“

Muž si unavene pretrel čelo. „Dobre, Amy, ja počkám. Pošli zatiaľ pre doktorku Maeovú a doktora Seadwisa. Určite sa na to budú chcieť bližšie pozrieť, veď je to ich objav.“

Len čo to dopovedal, blondínka zmizla rovnako nenápadne ako sa objavila. Čiernovlasý muž na ňu chvíľu zadumane  hľadel, no potom tiež odišiel. Aeon sa už radovala, že ostala zase sama, no bolo to predčasné. Sotva o pár sekúnd a pri nej zjavil muž so ženou.

Bol to ten istý ryšavý muž, ktorého videla predtým na púšti. Tá žena bola asi tiež tá istá, ktorá tam bola s ním, no nemohla si byť stopercentne istá. Veď ju ani nevidela. Teraz, keď na ňu pozerala, musela uznať, že je skutočne krásna. Tmavohnedé vlasy siahajúce jej sotva po plecia jej dodávali určitý druh nevinnosti. Mala súmernú tvár, oči mandľového tvaru a pekne krojené pery. Ktokoľvek by sa na ňu bol pozrel, prirovnal by ju k anjelovi. To by sa jej však nemohol pozerať do očí, v ktorých mala doslova fanatický výraz šialenca, podobný výrazu toho muža.

Aeon sa celá zachvela a zatvoriac oči, snažila sa pripraviť na muky, ktoré ju ešte len čakajú.