Kapitola 14.
Tambe zastal v strede pohybu. Poobzeral sa po tmavej obývačke, no neveril tomu. Nedokázal uveriť. Nútil svoj zrak, aby sa rýchlejšie prispôsobil tme, a keď sa tak stalo, zistil, že ho neklamú zmysly. Pred ním, v celej svojej kráse a arogancii, stál vlk, ktorého videl najmenej rád zo všetkých.
„Do frasa, čo ty tu robíš?“ zrúkol naňho nevľúdne.
Z tmy sa ozval tichý smiech. „Koľká vrúcnosť, bratranček.“
Tambe sa len-len ovládol, aby naňho neskočil alebo aspoň nezavrčal. „Ak ti môj pravý hák spred desiatich rokov nič nepovedal, zopakujem ti to znovu: nie si tu viac vítaný, Selig!“ vyprskol potichu, aby neprebudil Suri. Odrazu ešte intenzívnejšie zatúžil mať ju čo najďalej od zvedavých rúk i pohľadov bratranca.
„Nemohli by sme už zabudnúť na minulosť?“
„Nemohli! Do čerta, Selig! Vedel si, že sa nemáš vracať. Nie do môjho domu, nie tak, aby som o tebe vedel!“ odvrkol.
„Preboha živého, Tambe! Je to takmer desať rokov! Vtedy sme boli mladí blázni, teda ja určite. To ma chceš do konca môjho života nenávidieť, pretože ti bola neverná priateľka?“
„Kebyže je to len raz, tak to pochopím. Fajn, dievča neodolalo, asi som jej nestačil. Ale päťkrát s piatimi dievčatami, o ktorých si vedel, že so mnou chodia? To už nebola náhoda, to bolo posadnutie.“
Bez ďalšieho slova sa otočil na päte a takmer utekal do spálne. Potreboval mať Suri v bezpečí pred ním. Už mu neveril. Nie potom, koľkokrát si zobral to, čo bolo jeho. Nie potom, keď mu tak veľmi ublížil - práve človek, ktorého kedysi považoval za najbližšieho priateľa.
Opatrne ju položil do perín. Tuho ho zvierala okolo krku, takže ju takmer prebudil, keď sa chcel uvoľniť. Keď sa mu to nakoniec podarilo, tak jej len rýchlo vyzul topánky, dal dolu kabát, následne ju prikrývajúc dekou. Na čelo jej dal ešte ľahký bozk a odišiel. Jeho kroky sprevádzal jej spokojný povzdych.
Naspäť do obývačky sa takmer vliekol, v duchu dúfajúc, že Selig pochopil jeho totálnu nechuť vidieť ho a odišiel. Dúfal však márne. Poznal ho veľmi dobre a pohľad na jeho nohy položené na stolíku pred pohovkou ho utvrdil v tom, že ho nezmenilo ani tých desať rokov.
„Čo to bolo za kuriatko?“ dožadoval sa pozornosti.
Tambe si ho premeral od hlavy po päty. Vo svetle, ktoré pochádzalo z rozsvietenej lampy, si všimol, že vyzerá stále rovnako. Tmavohnedé vlasy ostrihané na krátko nosil ešte stále nagelované, až to vyzeralo, že vyznáva štýl ruka-v-zástrčke. Spomínal, ako kedysi nehanebne využíval svoju statnú postavu a tmavomodré oči lemované dlhými mihalnicami na zvádzanie študentiek práva. Určite bol stále rovnaký.
„Haló! Tak kto to bol?“ zopakoval otázku.
„Prečo si prišiel?“ Dúfam, že si si nemyslel, že ti poviem kto to bol? vysmieval sa mu v duchu.
„Nemôžem prísť navštíviť svojho milovaného bratranca?“
Tambe sa sprudka nadýchol skrz zuby. „Hádam si nemyslíš, že som až taký idiot. Radšej rýchlo vyklop, prečo si sem prišiel, pretože zabudnem na slušné spôsoby a vyhodím ťa von prvým zatvoreným oknom!“
Selig okamžite zodvihol ruky v nevinnom geste. „Piánko, chlapče, piánko. Nerád by som tento deň zakončil bitkou práve s tebou. Moja sánka netúži po oživovaní spomienok na tvoje tvrdé päste.“
„Tak sa podľa toho aj správaj. Prečo. Si. Prišiel,“ zopakoval s ľadovým pokojom. Mal pocit, že čochvíľa vybuchne. Opäť si spomenul, že sa chcel už dávno ísť prebehnúť vo svojom vlčom ja.
„V skutočnosti ma vyhodili z bytu, vraj som neplatil nájom alebo niečo podobné. Po pravde sa skôr domáci bál toho, že jeho utešená dcérenka utečie niekam so mnou. Tak som sa vrátil sem. Stačí ti také vysvetlenie?“ odvetil napokon.
Tambe sa naňho dlho a uprene pozeral. Snažil sa nájsť v jeho slovách niečo, čo tam v skutočnosti ani nebolo, ale nemohol sa zbaviť pocitu, že mu ešte niečo zamlčal. Rozhodol sa, že to pre tentokrát nechá tak.
„Dobre teda, povedzme, že ti verím. Prečo by som ťa však mal strpieť vo svojom dome?“
Selig zodvihol ruky v nemej obrane. „Veď ja predsa...“ No Tambe mu skočil do reči:
„Snáď si nemyslíš, že som včerajší. Prečo by si sa vystavoval riziku, že ťa zmlátim alebo rovno zabijem? Jedine preto, lebo potrebuješ niekde bývať. Čo si zase urobil, že sa bojíš vlastnej sestry?“ doberal si ho, sadajúc si do kresla.
Selig zavrčal nespokojnosťou. Mal svojho bratranca rád, ale niekedy mu poriadne liezol na nervy tou svojou prekliatou schopnosť vidieť mu až na samé dno žalúdka.
„Vyspal som sa s jej niekdajšou najlepšou kamarátkou.“
„Dobre... a kde je pointa? Tak by ťa za to prefackala. Veď sa to už stalo toľkokrát.“
Selig prevrátil oči. A to tak veľmi dúfal, že o tom nebude musieť hovoriť už pár minút po príchode. Na chvíľu sa zadíval do noci a premýšľal, ako sa asi má Layla. Vedel si predstaviť, že je zničená. Neznášal, keď ženy plakali, ale keď si predstavil uplakanú tvár lemovanú krátkymi vlasmi, týralo ho to. Doslova. Musel sa zasmiať tej príšernej absurdnosti.
„To máš pravdu, ale žiadnej inej predtým som neutiekol spred oltára...“ priznal po dlhom mlčaní.
Tambe vyvalil oči, sánka mu poklesla. „Repete!“
„Počul si dobre. V deň svadby som zdrhol spred oltára. Prekvapuje ťa to?“
„Skôr ma dostal fakt, že ťa niektorá bola schopná doviesť až tam. Nemala na teba náhodou aj obojok a reťaz, za ktorú ťa tam dotiahla?“ posmieval sa mu.
Opäť si zničene povzdychol. „Nie je to tak, ako si myslíš. Nikto ma nikam nedotiahol. Skutočne tú ženu milujem a chcem s ňou žiť. Ale svadba? To je prisilná káva aj na mňa. Dúfal som, že to nejako prežijem, ale keď som zbadal sobášiaceho, vydesil som sa. Proste som to nezvládol a zdrhol. Desať minút potom som už síce uháňal preč po diaľnici, ale cítil som sa mizerne.“
„Prečo si sa cítil mizerne?“
„Prepadli ma kvôli nej výčitky. A bol som naštvaný sám na seba, pretože v skutočnosti som pred tým oltárom chcel stáť. Netuším, čo sa so mnou porobilo. Myslel som si, že takéto nervózne môžu byť len ženy.“
Tambe sa užasnuto pozeral na svojho bratranca. Po jeho slovách ho úplne opustila chuť vyraziť s ním dvere. Minulosť nechal tak, veď už to bolo dávno, a premýšľal, či mu má veriť. Príbeh s útekom spred oltára mu veril, ale lásku? Veď Selig bol ako on – nevedel, čo je to láska. Nevedel ju niekomu dať a už vôbec ju nevedel v niekom vyvolať. Aspoň nie účelne. Aj preto spolu trávili tak veľa času.
„Porozprávaj mi viac o tom, ako si sa dostal pred oltár. A kto ťa tam vlastne dostal,“ dožadoval sa odpovedí.
Selig prudko vypustil vzduch z pľúc. „Pamätáš si ešte Laylu Prescottovú?“
Okamžite vedel, o koho ide. „Jasné. To malé zeleno oké dievčatko, čo ťa všade prenasledovalo. Prečo ju spomínaš? Veď sa odtiaľto odsťahovala, keď bola druháčka na strednej. My sme vtedy boli v poslednom ročníku, ak si dobre spomínam.“
Pomaly kývol. „To je pravda. No ešte predtým sme spolu skončili v...“ Rezignovane si povzdychol. „Skončili sme spolu v posteli. Detaily vedieť nepotrebuješ. Ide však o to, že som ju takmer pred rokom náhodne stretol v obchode. Vrazili sme do seba. Okamžite som ju spoznal. Tie zelené oči som často videl v hlave. Doslova ma vtedy uhranula.“
„Ale ako ťa dokopala až pred oltár?“ súril ho.
„Pozval som ju na obed, ale celý čas som mal pocit, že sa k niečomu odhodláva. Nakoniec som to nevydržal a priamo sa jej spýtal, či mi nechce niečo povedať. Vypleštila oči a strašne sa vydesila. Až trochu neskôr pochopila, že naozaj neviem, čo mi chcela povedať.“
„To bolo také zlé?“
„Ako sa to vezme. Povedala mi, že mám jedenásť ročného syna a dcéru. Dvojčatá.“
Keď si všimol šok na tvári bratranca, uškrnul sa. Bez pochyby takto musel vyzeral on sám, keď mu to Layla povedala. Spomínal si na tú chvíľu akoby sa stala len včera. Mal pocit, že skolabuje, a Layla mu to musela zopakovať trikrát, kým konečne plne pochopil, čo mu povedala.
„Kvôli jej tehotenstvu sa odsťahovali?“
Pokrútil hlavou. „Tvrdí, že sa presťahovali, lebo jej otec dostal nové miesto v Juneau. To, že je tehotná, zistila až dva týždne po odchode.“
„Ako to pokračovalo?“
„Začali sme sa stretávať a poznávať jeden druhého. Samozrejme bez detí. Po prvýkrát v živote som mal pocit, že zomriem, ak niekoho neuvidím. Šialene som sa do nej zamiloval, a myslím, že aj ona do mňa. Vyzeralo to ako idylka. Dokonca ma prijali aj deti. No jej rodičia nás stále nútili k sobášu, tak sme nakoniec súhlasili. Behom mesiaca zorganizovali svadbu. Bolo to také rýchle, že som si to nestihol ani uvedomiť, a utekal som spred oltára. Iste aj sám vieš, že som urobil kopu blbostí. Bože, veď som sa správal ako bastard, ale tamto... Laylu to zabije, aj mňa to zabíja. Neviem, ako sa vrátiť. Ako sa jej ospravedlniť. Ako sa jej vôbec môžem ešte niekedy pozrieť do očí?“ Potom vložil hlavu do dlaní, zúfalo hľadajúc odpoveď na celý ten zmätok.
Tambe s vypleštenými očami počúval. V mysli si predstavoval situáciu, ale to nebolo možné. Dofrasa, veď on si nevedel predstaviť Seliga ani v obleku, nieto ešte pred oltárom na jeho vlastnej svadbe!
„Volal si jej aspoň?“
Pokrútil hlavou. „Nie. Síce sa mi skúšala dovolať, ale ja som jej to nezodvihol a nakoniec som vypol mobil.“
Tambe sa poškrabkal na brade, kde ho popichalo trošku dlhšie strnisko. Mal by sa oholiť. „Zajtra jej to zodvihni.“ Keď Selig pozdvihol obočie, dodal: „Dnes si v takom stave, že by si si po tom rozhovore mohol uviazať rovno slučku.“
„To máš pravdu, cítim sa totálne mizerne.“
Tambe sa proti svojej vôli rozosmial, ale bol to smutný smiech. Skutočnosť, že jeho bratranec – jeho vždy veselý, nadšený a optimistický bratranec – vyzeral ako naštvaný kaktus, ho trápila. Vyčerpaný, strhaný, dokonca akoby trpel. Takého ho nepoznal. Odrazu mal pocit, že by mal minulosť aspoň na čas hodiť za hlavu.
„Počuj, ešte nie je tak neskoro. Nepôjdeme sa prebehnúť?“ navrhol odrazu Selig.
„Neviem...“ vykrúcal sa. Potreboval byť opäť so Suri, potreboval na ňu dávať pozor. Ochrániť ju pred vlastným bratrancom.
Selig sa zachmúril. „Ty a odmietaš beh? Čo sa deje?“
„Nič, o čom by som vedel.“
„Už len to, že si odpovedal tak rýchlo, mi napovedá, že to nie je pravda. Je to pre tú ženu?“
Nie, drahý bratranec, to ty si zdrojom mojej nervozity. „Som len unavený, o tom si ešte nepočul? To ľudia z času na čas bývajú.“
Selig vyskočil na rovné nohy. „To sú výhovorky. Už dlho sme spolu nebehali v lese. Tak Poď, poď,“ ťahal ho za ruku, až sa Tambe podvolil a spoločne vybehli do noci. V kútiku mysle sa však stále zaoberal tým, či neurobil ďalšiu chybu, keď tu bratranca nechal. A Boh mu je svedkom, že tých chýb narobil toľko, že ich nedokáže spočítať.
vvv
„Tak hovoríš, že si klamala?“ vyzval Restalon Ruanu sediacu oproti sebe.
V malej miestnosti sedeli sami dvaja, ale len vďaka proseniu Ruany. Keď sa Restalon pozeral na vlčicu sediacu oproti sebe, mal vo svojich starnúcich kostiach prazvláštny pocit. Akoby to ani nebola tá žena, akou sa zdala byť. Tmavé kruhy pod očami to len podčiarkovali. Prišlo mu jej ľúto. Nikto by sa nemal takto veľmi trápiť. Nikto si to totiž nezaslúžil.
„Neklamala som vo všetkom, iba v tom, že ju Tambe napadol. V skutočnosti jej zachránil život pred medveďom.“ Sklonila hlavu a pozerala na ruky prepletené v lone.
„Povedz, Ruana, to si tak veľmi túžila po pomste?“ Hlas mal stále pokojný, čo Ruanu desilo. Prečo nekričí? Mal by kričať, vrieskať, mal by sa ju snažiť zastrašovať. Prečo to teda neurobí?
„Ani neviem, po čom som túžila. Neviem to! Ale nie je to správne, teraz to viem,“ zamumlala.
„Dobre, zabudnime na to. Nikto neprišiel k úhone, nikto sa o tom nedozvedel. Akoby sa nikdy nestalo. Mám však pocit, že ťa trápi aj niečo iné.“
Odrazu akoby bola tou, čo predtým, prudko zodvihla hlavu a vzdorovito vystrčila bradu. „Ja nemám žiadny iný problém!“ prehlásila, ale v očiach mala smútok. Ani na chvíľku jej neuveril, no rozhodol sa nepliesť do toho.
Starec kýval hlavou. „Ja som vám to hovoril... ja som vám to hovoril.“
„Hovoril, ale nezabránil tomu,“ obvinila ho.
S trpkým úsmevom potriasol hlavou. „A kým som ja, aby som rozhodoval o osude iných, Ruana? Som jednoduchý muž, ktorý nechá ostatných, aby robili vlastné chyby,“ prehlásil. V duchu však posmutnel. Netušil, že jeho snaha o lekciu pre arogantné stvorenie bude len trest a nesmierna bolesť. Kto však mohol vidieť na dno duše človeka, ktorý mal okolo nej hrubý a nedobytný múr?
„Máš pravdu, sú to moje chyby,“ povzdychla si napokon.
„Ak je to všetko, čo si chcela, môžeš odísť.“ V hlase mu však znel niečo celkom iné. Zdôver sa mi, kričal jeho hlas.
„Ďakujem, Restalon,“ zamrmlala Ruana a odišla.
„Toto si nechcel, však?“ ozval sa odrazu z tmy láskavý hlas jeho sestry Poice.
„Dopadlo to úplne inak, ako som si myslel, Poice. Raven takýto nikdy nebol. Vedel som, že chce dievčaťu uštedriť lekciu, ale toto? On ju zničil. Akoby som pozeral na živú mŕtvolu,“ povzdychol si.
Poice mu prikyvovala. „Čo teraz? Nazrieš jej do budúcnosti?“
„Neodvážim sa,“ pokrútil sivovlasou hlavou.
„Pretože ťa to nezaujíma?“
Opäť pokrútil hlavou. „Pretože by som bol v pokušení zmeniť ju. A osudy nesmie meniť nikto z nás, to vieš.“
Poice sa zachmúrila, hoci jeho odpoveď očakávala. „A čo budúcnosť tvojho vnuka?“
Tentoraz sa zachmúril Restalon. „Nie, jeho budúcnosť nechcem poznať. Tambe dal už pred rokmi jasne najavo, čo sa stane, ak sa pokúsim nejako zasahovať do jeho života. A podľa jeho rady sa aj riadim.“