Kapitola 16.

14.08.2012 16:16

„Milé od vás, že sa ukážete,“ začala Lunna hrešiť Tambea so Suri hneď medzi dverami.

„A od teba je zase milé, že nás nechávaš mrznúť pred dverami,“ oplatila jej Suri s vážnou tvárou, no o chvíľku sa už obe chichotali akoby im za to platili.

„Chýbala si mi,“ objala kamarátku Suri.

Lunna odstúpila odo dverí, aby ich vpustila dnu. S Tambeom si len kývli hlavami, keďže sa ešte nepoznali.

„Pozerám, že si sa tu perfektne zabývala aj bezo mňa,“ uznala Suri, keď si obzrela dom, ktorý ešte pred pár týždňami vyzeral tak melancholicky. Teraz dýchal tou pravou atmosférou domova. Za to priateľku v duchu veľmi obdivovala. Ona proste vždy mala v sebe niečo, čo Suri považovala za obrovský talent, vďaka čomu dokázala aj z pochmúrnych miest urobiť iskriacu oázu pokoja. Proste designérka telom i dušou.

„Čo ti budem hovoriť, je tu pekne,“ zasmiala sa Lunna, zatiaľ čo si posadali v obývačke. Z kuchyne k nim doliehal hrmot, takže bolo jasné, že v dome je viac obyvateľov ako sa na prvý pohľad môže zdať.

„Rand je ešte stále tu?“ vyzvedala Suri a pomaličky obhrýzala sezamovú tyčinku, ktorá bola v pohári na stolíku.

„No... on... vlastne...“ koktala.

„Proste sa nikam nechystám,“ dopovedal za ňu Rand, ktorý sa náhle objavil medzi dverami s podnosom na rukách. Miestnosťou sa rozliala lahodná vôňa čerstvo uvarenej kávy a ovocného čaju.

„A to prečo? Dúfam, že sa zase nehráš na policajta,“ prižmúrila na brata oči.

To gesto vyznievalo nanajvýš komicky, keďže Suri bola od neho takmer o dve hlavy nižšia a omnoho krehkejšia. On urastený čiernovlasý muž, ona nežná žena s medovými vlasmi. Tambeovi mimovoľne napadlo, že keby nie tých očí, nepovažuje ich za príbuzných, nieto ešte za brata a sestru. Bol veľmi zvedavý, ako asi vyzerá najmladšia sestra.

„Nie, to naozaj nie, veď teraz sa o to postará tuto Tambe. Nemám pravdu?“ kývol Tambeovi, následne sa usadiac vedľa Lunny. Keď ju objal okolo pása, všetkým bolo hneď všetko jasné.

„Konečne si sa umúdril a pustil Trish k vode?“ podpichla ho Suri dobromyseľne.

Rand pokrčil plecami. „Veď si mi to sama radila, no nie?“

„Ale nečakala som, že ma niekedy poslúchneš, ty tvrdohlavec!“ vyprskla. „Ale ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy. A prečo si ju nechal ísť?“

„Jednoducho povedané: začal som sa nudiť. Teda, okrem iného. Najdôležitejšie bolo, že mi jeden dobrý kamarát povedal, že v mojej spoločnosti zaspáva...“

„Tak počkaj – kto z vás bol nudný? Ona alebo ty?“ prerušila ho Suri.

„Netuším, ale aj tak mi je to jedno. Hlavne, že sa s Lu nenudíme,“ zapriadol takmer nežne, bozkávajúc Lunnu na ucho.

Suri sa pozerala na kamarátku spoly vyčítavo, spoly nadšene. Už dávno vedela, že sa Rand Lunne páči, ale ani jedného z nich nemohla dokopať k nejakej činnosti. Bola spokojná, že nakoniec si k sebe našli cestu aj bez jej pomoci. Vyzerá to tak, že dráha dohadzovačky nie je tak celkom stratená, či beznádejná.

„Nepozeraj sa tak,“ vyrušila ju zrazu z rozjímania Lunna.

„Nepozerať sa ako?“

„Ako mačka, ktorá zožrala kanárika.“

Suri sa len tajomne usmiala. „Tak dobre, dobre,“ zodvihla Lunna ruky v obrane, „mala si pravdu. Spokojná?“

„Ani nevieš ako,“ zapriadla sladko, žmúriac oči na kamarátku.

„Nechajme to tak,“ prehlásil Rand. „Mala by si vedieť, že o šesť týždňov budú Vianoce.“

„A?“

„Teta Lauryn usporadúva každoročný vianočný večierok pre celučičký klan Danielsovcov.“

„Och, panebože...“ zanadávala Suri.

„Nemáš rada večierky?“ spýtal sa z ničoho-nič Tambe, ktorý až doteraz zaryto mlčal.

Suri mala dojem, akoby nad niečím tuho premýšľal. Obávala sa, že ho niečo trápi, ale nemohla to z neho ťahať ako z chlpatej deky len preto, že on si chcel všetko riešiť sám a bez nej. V srdci ju to bolelo, ale nedala to na sebe znať. Radšej mu ukazovala, samozrejme čo najnenápadnejšie, ako sa ona zveruje jemu so svojimi myšlienkami. Ukazovala mu pravú tvár dôvery. Čo však o to, keď on jej nedôveroval.

Rýchlo potriasla hlavou, keď sa ozvala známa ozvena bolesti pri srdci. „Mám rada večierky, ale rodinné stretnutie? Určite by ťa to nelákalo, keby si mal asi dvadsať tiet, ktoré sa starajú len o to, aby ťa zoznámili s čo najväčším počtom starých mládencov, ktorých berú ako potenciálnych synovcov,“ zahundrala.

„Ak chceš, tak tam pôjdem s tebou,“ ponúkol sa okamžite Tambe. Desila ho predstava, ako jeho Suri obletuje naraz aj desať chlapov, ktorí sa ju snažia dostať buď do postele alebo pred oltár. Po prípade do oboch situácií, len postupne.

„To by si urobil?“ Suri cítila, že je sánka čochvíľa padne až ku kolenám.

Tambe nonšalantne pokrčil plecami. „Prečo nie? Možno sa tak o tebe dozviem všeličo nové,“ iskrilo mu v očiach.

„Mala by som ťa upozorniť, že naša rodina je skutočne veľká a poriadne hlučná.“

„Mňa neodradíš. Ak chceš ísť ty, idem s tebou.“

Suri zamrkala očami. Bez upozornenia sa mu vrhla okolo krku, nechajúc sa objať mocnými pažami.

„Ďakujem,“ zavrnela mu do ucha.

Jeho telo na to spoľahlivo reagovalo – celé stuhlo. Hneval sa na preto sám na seba. Keby boli sami, mohol by to vyžiť, ale takto? Ostalo mu len trpieť. A podľa Randovho kŕčovitého úsmevu pochopil, že v tom nie je sám. Táto predstava ho zvláštnym spôsobom upokojovala.

„Mama sa veľmi poteší,“ pošepla odrazu Lunna, no všetci ju počuli.

Tambe sa odtiahol od Suri, aby sa jej mohol zadívať do očí. „To rozhodne,“ odpovedala jej Suri.

Lunna chcela niečo povedať, keď vtom sa miestnosťou rozozvučalo nepríjemné zvonenie telefónu. Tambe s nadávkami siahol do vrecka nohavíc, vyberajúc odtiaľ zavýjajúci mobil. Suri ihneď vedela, že mu volajú z pohotovosti.

„Davis, prosím,“ ozval sa do telefónu.

„Rozumiem... Áno, viem, kde to je, často som tam chodil... Hej, poznám... Čože? Prečo by to robil? O tom som nevedel... Radšej jej to nehovor, mohlo by ju to položiť... Jasné, že hovorím o nej... Ahá, tak ona bola tam... Nie, to, že ju nepoznáš ešte nezname... Dobre, už idem... Do toho ťa nič!“ zavrčal napokon a tresol telefónom. Suri si predstavila, že dotyčný na druhej strane si šúcha ucho.

„Čo sa deje?“ vyzvedala Suri, zvedavo ho sledujúc.

„Prepáčte, ale budem musieť ísť. Pohotovosť,“ odvetil ospravedlňujúco, vstávajúc z pohovky.

„O koho ide? Zdalo sa, že ho poznáš.“

Tambe zamručal. „Jasné, že ho poznám, je to barman z Loppy. Niekto ho zmlátil do bezvedomia.“

Suri okamžite vyskočila na nohy, akoby sa chystala s ním. „Za ako dlho je tu záchranka?“

„Nevedia, či vôbec príde. Jediná cesta do Barns je zasypaná, zrútilo sa tam niekoľko stromov. Vraj potrvá ešte zopár hodín, kým úsek sprejazdnia.“

„Idem s tebou,“ prehlásila Suri, keď si uvedomila, že zraneného trochu pozná.

„Nie, ty ostaň pekne tu a porozprávaj sa s Lunnou. Sama si hovorila, že ste sa dlho nevideli.“

„Pokojne choď, Su. Veď sa uvidíme na tom večierku,“ skočila im do rozhovoru Lunna.

„To určite, len mi musíš povedať, kedy bude,“ vyzvedala.

„O dva týždne – v piatok, sobotu a nedeľu.“ Suri sa len usmiala, potom sa odhodlane zadívala na Tambea.

„Určite chceš ísť so mnou?“ uisťoval sa opäť. Keď Suri kývla, vybrali sa k dverám, kde sa rýchlo prezuli a schmatnúc svoje bundy, kývli tým dvom na pozdrav. Nečakajúc na reakciu, rýchlo sadli do auta a vyštartovali smer Loppa.

„Čo sa tam stalo?“ snažila sa zistiť podrobnosti.

„Barová bitka, len s tým rozdielom, že vlk zmlátil človeka,“ odvetil kyslo Tambe.

„Kto koho zmlátil?“

Tambe si povzdychol, v duchu nadávajúc na ten prekliaty zvyk všetkých vlkov - najskôr volať jemu, až potom na pohotovosť v Barns. Vlci ho nikdy nemali radi, aj keď to skôr bola reakcia na jeho vlastnú izoláciu, ale keď potrebovali doktora, verili mu takmer tak, ako vlastnému tieňu.

„Hovorila si, že si predtým chodievala do Loppy, takže si určite pamätáš toho ľudského barmana.“

Suri sa zamyslela, ale okamžite jej v hlave blysla spomienka na počernejšieho barmana so šikovnými rukami, ktorý dosť často pokukoval po vlčiciach, najčastejšie však po Ruane. Ako sestrička u vlka-doktora, mala informácie z prvej ruky, takže vedela aj to, že sa Ruana vydala, alebo ako to vlci nazývali. A vlci si dosť obozretne strážili partnerky, žiarlivci!

„Budem hádať – zmlátil ho manžel tej Ruany, všakže?“ opýtala sa nakoniec.

Tambe po nej švihol zvláštnym pohľadom, ale skôr, ako ho stihla identifikovať, zmizol rovnako rýchlo ako sa objavil. „Hej, on ho zmlátil. Neviem prečo, neviem, či ho už odviedli, takže by som ťa mal na niečo upozorniť. Naštvaný vlk je veľmi nebezpečný, keďže vtedy ho ovláda jeho trochu horšie, vlčie ja, ktoré túži po krvi a mäse svojho nepriateľa. Môže to tam byť dosť... agresívne.“

„O tom si mi nehovoril,“ prekvapila sa Suri.         

Potichu sa zasmial. „Ešte toho veľa o nás nevieš, Suri. Ale niekedy je lepšie nevedieť, ver mi. Raz ti o tom porozprávam.“ 

„Ako si to myslel s tým horším ja?“ nedala sa odbiť.

Zhlboka sa nadýchol. „Nie je to nič zložité. Pamätáš ako som ti hovoril, aké je to byť vlkom?“

Kývla hlavou na súhlas. „Hovoril si, že je to akoby si mal v sebe dve osoby, teda, občas.“

„Presne o to ide. My vlci máme v sebe aj človeka, aj vlka. Väčšinou sú tieto dve časti v súlade. Človek v nás je racionálnejší, snaží sa zachovávať si studenú hlavu a riešiť všetko pokojne. Vlk v nás je však emotívny, výbušný a väčšinou aj dosť agresívny. Ver mi, ak má vlk ženu, a ja celkom jedno, čo k nej cíti, považuje ju za svoju, stráži si ju. Ak sa jej niekto čo i len dotkne, alebo sa na ňu pozrie ako na ženu, je schopný aj vraždiť, pretože vtedy ho ovládajú len vlčie pudy a inštinkty, nie ľudská rozvážnosť.“

Keď zakončil svoju reč, nastalo v malom priestore auta ponuré ticho sprevádzané tichým pradením motora. Tambe sa kútikom oka pozrel na Suri, no ona vyzerala akoby nad niečím úporne premýšľala. Na chvíľu mu napadlo, či si v takej situácii nepredstavuje jeho. Rýchlo však takú predstavu zamietol, ona predsa nemá dôvod uvažovať nad takým absurditami. Prečo by mala chcieť, aby bol ňou niekto posadnutý?

„Ty si to už niekedy zažil?“

Takmer sa zadusil, keď to počul. Sprudka zalapal po dychu, aby sa uvoľnil, ale príliš to nepomohlo. Nebol pripravený na taký druh otázky, takže sa okamžite zamyslel nad odpoveďou. Je pravdou, že párkrát vybuchol kvôli žene, hlavne na vysokej, ale žeby niekoho túžil zabiť? To rozhodne nie. Pre neho to haslo jednou päsťou do brady, prípadne do nosa. Nikdy nemal taký vrúcny vzťah so žiadnou ženou. Keď si však teraz predstavil takúto situáciu so Suri, vedel presne, ako by to dopadlo – buď by skončil na zemi on, ale dotyčný muž aj s prehryznutým hrdlom.

Nenápadne sa otriasol z tej predstavy, pretože ho uspokojila. A to ho dosť desilo. „Nie, nezažil.“

Zazdalo sa mu, že Suri zosmutnela, ale nemal čas to skúmať, pretože práve parkoval pred Loppou. Ako očakával, bolo tam najmenej dvadsať vlkov, medzi nimi aj Selig. Čo ho však dostalo najviac bolo to, že medzi nimi bol aj Raven – na oboch pleciach mal položené ruky dvoch veľkých vlkov a pred ním stál jeho nájdený bratranec. Akoby bol živá zábrana pred tsunami.

„Mal by si odtiaľto vypadnúť, Raven,“ zavrčal jeho smerom, sotva otvoril dvere. Aj tak ho počul.

„Nemám dôvod. Chcem ho doraziť,“ zasipel pre zmenu Raven.

Tambe prevrátil očami a kývol na ostatných, aby ho pevne držali. „Selig...“ chcel niečo povedať bratrancovi, no on mu skočil do reči:

„Nie, nemám s tým nič spoločné, ak sa chceš spýtať na to. A ak sa chceš spýtať na to, prečo som tu, tak ti poviem, že som prišiel za sestrou.“

„Ďakujem,“ kývol mu hlavou.

Nečakal na Suri, vedel, že pôjde hneď za ním, len čo zoberie jeho kufrík z auta. Vbehol do Loppy, kde boli vlčice, ktoré tam boli aj ako stráž. Sám dávno spoznal, že aj ženy dokážu byť agresívne, vlčice dupľom. Niekedy boli dokonca silnejšie ako vlci. Ak by sa vonku niečo pokazilo, ochránia ľudského barmana vlastnými telami.

Pri bare na zemi ležalo nehybné telo. Už na prvý pohľad spoznal, že je v hlbokom bezvedomí a jeho čuch mu odhalil vnútorné krvácanie do brušne dutiny. Vedľa mužského tela odrazu zbadal aj ženské. Neďaleko neho kľačala na zemi Ruana, ale vyzerala úplne inak ako si ju pamätal. Už to nebola tá hrdá a vitálna žena, teraz vyzerala úplne zúbožene, akoby už spoly mŕtva. Čo však bolo najhoršie, boli slzy, ktoré jej v prudkých potokoch stekali po lícach. Sám Ruanu poznal dostatočne na to, aby vedel, že to už musí byť poriadne vážne, keď taká navonok tvrdá žena začne plakať.

„Tambe! Prosím, pomôž mu,“ prosila ho, keď si kľakol k bezvládnemu telu. Vlčími zmyslami vnímal, že mu srdce bije pravidelne a silno, len dych mal trochu trhaný, akoby prerušovaný. Na chvíľu sa nazdal, žeby to nemuselo byť až také vážne, no hneď ho to prešlo, keď zazrel krv na temene hlavy.

„Neboj sa, bude v pohode. Povieš mi, čo sa stalo?“

Zatiaľ čo čakal na odpoveď, pokľakla k nemu aj Suri. Opatrne začala mužovi prehmatávať telo, aby našla prípadné zlomeniny.

„Ja ani neviem... Prišla som sem za Sareh, vravela, že príde aj Selig. Dávno som ho nevidela, ale chcela som tu byť, aby som im zabránila skočiť si navzájom po krku. Keď som prišla nechtiac som vrazila do Tupaca a zatočila sa mi hlava. Zachytil ma, a potom... Všetko sa udialo tak stra-strašne rýchlo. V jednej se-se... sekunde mi Tupac pomohol, aby som ne-ne-nespadla a v tej druhej tu už takto le-ležal...“

Tambe kývol, ale väčšiu pozornosť ako zronenej vlčici venoval zranenému človeku. Podľa Surinej tváre sa utvrdil v tom, že má zlomené minimálne jedno alebo dve rebrá, pravdepodobne aj ruku, keďže ju mal trochu pokrútenú.

„Tambe, záchranka tu bude do pätnástich minút!“ zakričal na neho niekto zvonka. V duchu sa na chvíľku pozastavil nad tým, ako je to možné, ale rýchlo sa spamätal.

Sám pre seba si kývol, prezerajúc krvavú ranu na mužovej hlave. „Dovtedy je to ta nás. Podáš mi obväz, dezinfekciu a tampóny, prosím ťa?“