Kapitola 17.

Tambe, objímajúc Surine vyčerpané telo, sa díval za miznúcimi majákmi zavýjajúcej záchranky. Kým prišli, podarilo sa mu, za jej výraznej pomoci, stabilizovať barmana. Teraz to bolo v rukách lekárov z pohotovosti v Barns. Osobne sa s niektorými poznal, dokonca aj s primárom úrazovky. Ľudský barman to prežije, tým si bol takmer istý. Rovnako istý si bol aj tým, že ten človek sa Ruane a Ravenovi nabudúce vyhne oblúkom. Ak nejaké nabudúce niekto z nich dovolí.

„A to som si myslela, že dnešný deň bude pokojný,“ ozvala sa zrazu Suri. V jej hlase rozpoznal úsmev, ale aj únavu.

Sám sebe si nadával – mal ju v noci radšej nechať spať. Vzápätí si však uvedomil, že by to nedokázal ani keby chcel. Bola to prirodzená reakcia na jej telo, na ňu samotnú. Stačil jediný pohľad do jej očí a okamžite sa vzrušil. A bolo úplne nepodstatné, či boli v tej chvíli doma alebo v obchode na nákupe.

Potriasol hlavou, následne ju pobozkajúc do vlasov. „Tu nečakaj radšej nič, väčšinou to niečo prekazí,“ prehlásil rozhodne.

„Myslím, že si mi to už raz hovoril. Čo teraz bude s tým vlkom?“ vyzvedala.

Tambe si povzdychol, ťahajúc ju za ruku do opäť veselo fungujúcej Loppy. Čudoval sa, ako sa to tu zmenilo. Ako mladé ucho tu chodieval veľmi rád a veľmi často, ale počas štúdia na vysokej s tým zvykom prestal. Možno aj preto ho prekvapilo, ako to miesto vyzerá dnes.

Sadali si za stôl v rohu miestnosti práve vtedy, keď zvlhnutý vzduch preťali prvé tóny trochu pomalšej skladby od Hoobastank-u. Tambe rýchlo kývol na drobnú čiernovlásku, ktorú poznal ešte zo strednej. Tá okamžite vedela, čo im má doniesť. To bola taká miestna rarita – všetci vlci pili vždy to isté, nikdy nič iné. Ľudia si z toho radi robili žarty.

„Tak už mi povieš, ako to bude s tým vlkom teraz?“ zopakovala Suri otázku, keď pred ňou pristál pohár s akousi zvláštnou modro-fialovou tekutinou, ktorú rozhodne neodhadovala na niečo nealkoholické. A rozhodne to neplánovala vypiť.

„Občas vieš byť poriadne tvrdohlavá.“

„To je predsa niekedy dobrá vlastnosť, nie?“ podpichovala ho dobromyseľne.

Kývol na súhlas, usrkol z nápoja. „Dobre, tak ti teda odpoviem. Ak ten človek prežije bez ujmy – čo aj prežije –, tak Raven neponesie žiadnu zodpovednosť.“

Suri vypleštila oči, pevnejšie zovrúc pohár medzi prstami. „Chceš mi povedať, že vlci môžu beztrestne tĺcť ľudí ako sa im zapáči a nebudú mať z toho ani len problémy? Nie je to tak trochu na hlavu?“ zdesila sa.

Opäť pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Takto to nie je. Určite si aj sama prišla na to, že Raven ho zmlátil kvôli žiarlivosti – alebo skôr kvôli svojej novopečenej ženuške.“

 „Dobre, tak ako je do toho zapletená jeho manželka – Ruana, ak sa nemýlim,“ trvala na svojom.

„Radšej ti to vysvetlím celé,“ prehrabol si vlasy, „aby si to pochopila. Raven a Ruana sú v ľudskom ponímaní manželia. Lenže u vlkov to funguje aj inak. Vlk, aj keby svoju družku nemiloval, cíti, že je len jeho... Ale to som ti vlastne vysvetlil aj predtým.“ Keď kývla, pokračoval inde: „Preto nebude potrestaný, pretože len chránil to, čo považuje za svoje. V tomto jedinom prípade sú vodcovia ochotní prehliadnuť násilie voči ľuďom. Keby ten človek zomrel, pravdepodobne by Raven nejaký trest dostal, ale aký – to neviem. Určite sa však trestajú neoprávnené útoky na človeka – či už vo vlčej podobe alebo v tej ľudskej. Nepočíta sa to len vtedy, ak bitku vyvolá samotný človek.“

Zatiaľ čo sa Suri snažila spracovať nové informácie, prstom obkresľovala okraj pohárika pred sebou. Nemohla sa ubrániť predstave Tambea, ako sa zo žiarlivosti bije za svoju milovanú. Pre ňu to bola šialená predstava, ale na druhej strane aj veľmi lákavá. V skutočnosti však túžila po tom, aby sa tak bil práve o ňu.

Čo si potratila rozum, ty blázon?

„Máte zaujímavé pravidlá,“ podotkla nakoniec, aby zahnala bláznivé.

Pokrčil plecami. „Možno tebe to tak pripadá, ale my ich máme zakorenené v krvi, teda hlboko v tom, čo sme.“

Suri sa usmiala. Poobzerala sa okolo seba. Tento bar už poznala dosť dobre, veď tu presedela veľa večerov. Ale aj napriek tomu sa jej zdalo to miesto akési iné. Akoby veselšie, živšie. V duchu sa pozastavila nad tým, že možno sa nezmenilo miesto, ale ona. Tambe ju zmenil, rovnako ako zmenil jej pohľad na svet.

„Čo ten vianočný večierok, ktorý spomínal tvoj brat?“ spýtal sa Tambe, prerušiac jej trochu zmätené myšlienky.

„Je to taká tradícia. Čo si pamätám, bol ten večierok každý rok pred Vianocami. Je to hádam jediný večer, keď sa stretne celá naša rodina na jednom mieste. Aby si pochopil – rodina Danielsovcov je strašne rozvetvená. Ja sama mám asi milión sestreníc, bratrancov, tetušiek či pratetušiek.“

Poškrabkal sa po hlave. „Neviem si to predstaviť.“

Suri sa potichu zasmiala. „To si nevie asi nikto, kto to nevidel na vlastné oči. Ale neboj – väčšina rodiny je normálna.“

Tentoraz sa zasmial Tambe. „A čo tá druhá časť – menšina?“

Nachýlila hlavu na stranu. „Asi by som ti o tom mala porozprávať, aj tak ich stretneš.“ Keď kývol hlavou a v očiach mu zazrela trochu zvedavý pohľad, pokračovala:

„Môj otec – čistokrvný Daniels, ako rád vyhlasoval – má ešte ďalších ôsmych súrodencov. Z toho päť sestier a ostatní sú bratia. Práve tie sestry sú asi tá menšina, no a ešte ich rodiny. Moje tety sa totiž venujú čarodejníctvu, voodoo, vykladaniu kariet a symbolov. Nie sú to žiadne šarlatánky, skutočne vedia, čo robia a darí sa im. A naozaj vedia čarovať.“

Tambe si ju na chvíľku premeriaval, a potom vybuchol do smiechu. „Mágia predsa neexistuje.“

„Jasné, to hovorí chlapík, ktorý sa premieňa na chlpatú guľu s chvostom,“ odvrkla sarkasticky.

Zodvihol ruky v bezmocnom geste. „Myslím taký druh mágie.“

„Vieš čo, som zvedavá, či to bude tvrdiť aj potom, čo ti ukážu svoju moc.“

Tambeho okamžite zamrzela jeho prvá reakcia. Mal sa ovládnuť, no namiesto toho ju i jej rodinu urazil. Natiahol sa cez stôl, chytiac jej prsty.

„Prepáč, nechcel som sa niečím dotknúť teba alebo tvojej rodiny. Ide len o to, že... proste ja mám celý život problém uveriť, že môj vlčí kožuch skutočne existuje. Preto sa nečuduj, že som trochu menej náchylný ihneď niečomu takémuto uveriť,“ dodal jedným dychom.

Suri poklesla sánka. „Tak toto by som práve od teba nečakala. Z ohľadom na tvoje oči, napríklad.“

„Je to celkom zaujímavý príbeh, ale neboj, raz ti ho určite vyrozprávam,“ sľuboval.

Zase povedal raz. Bože, to slovo nenávidím. Rovnako aj tú jeho prekliatu neschopnosť komukoľvek, a najmä mne, dôverovať! ponosovala sa v duchu.

„Už viem, prečo si hneď uverila,“ prehlásil odrazu víťazoslávne Tambe, akoby objavil novú Ameriku.

„Čomu som mala uveriť?“ zmätene reagovala Suri, pričom sa snažila zabudnúť na svoje predchádzajúce rozhorčenie.

„Keď som ťa na začiatku spoznal, občas som sa pozastavoval nad tým, ako je možné, že taká racionálna žena ako ty ihneď uverila v existenciu vlkov. Musela si predsa o nich počuť už skôr, ako si prišla do Wolves. Alebo sa mýlim?“

Suri sa zasmiala, aj keď jej to znelo akosi žalostne. „V skutočnosti mi o vás rozprávala jedna neúnavná babka v autobuse smerom z Juneau. Ale máš pravdu, aj predtým mi teta Jasmine rozprávala všelijaké staré legendy. Bola medzi nimi aj jedna o vlkoch, ale na tú si už príliš nespomínam. Nikdy som nemala pochybnosti, že ste existovali, ale to, že ešte stále žijete, bolo prekvapenie.“

„Dúfam, že mi nezačneš rozprávať o upíroch, vílach a podobných bytostiach. Však nie?“ doberal si ju Tambe.

Suri si založila ruky na hrudi, bradu vystrčila nahor v náznaku odhodlania. „Náhodou, sú to veľmi zaujímavé príbehy. Škoda, že žiadna z tých bytostí skutočne nežila,“ vzdychla. Vždy jej pripadalo nespravodlivé, že neexistujú všetky magické stvorenia. Samozrejme okrem upírov, tých nemala nikdy rada. Možno za to mohli strašidelné príbehy, ktorými ju zásoboval otcov starší brat.

Tambe sa s úľubou zadíval na vzdorovité stvorenie pred sebou. Teraz ho vzrušovala asi najviac. Začali zo svrbieť dlane, ako túžili po dotyku jej hebkej pokožky. Vedel si predstaviť ten dotyk akoby bol skutočný. Rovnako si vedel predstaviť aj svoj idiotsky spokojný výraz, ale to mu bolo jedno. Však nech každý vidí, že je z neho zamilovaný blázon...

Vtom sa prekvapene strhol. Zamilovaný... To slovo mu rotovalo v mysli, akoby to bola družica krúžiaca okolo zemegule. On predsa nemôže byť zamilovaný. Nevie dať lásku, rovnako ju ani nevie vzbudiť. To sa naučil už pred mnohými rokmi. Dokáže len túžiť, ba dychtiť. To je všetko. Nepozná lásku, dokonca ju ani nikdy nepoznal, takže ju nemôže ani k nikomu pociťovať.

„Tambe?“ Jeho myšlienkové pochody odrazu prerušil jej jemný hlások. Prinútil sa uzavrieť tému takzvanej lásky niekde v kúte mozgu a zadíval sa na ňu.

„Čo sa deje?“

Suri rozhodila rukami. „To mi povedz ty! Pred chvíľou si vyzeral akoby ti v hlave vybuchla bomba, alebo tak podobne. Si v poriadku?“

Kývol, v hlave rýchlo vymýšľajúc nejaké uveriteľné klamstvo. „Len by som rád vypadol niekam na čerstvý vzduch. Chceš?“ ponúkol jej.

„Konečne by si mi mohol doukazovať mesto, čo ty na to?“ chytila sa tej ponuky akoby to bolo steblo trávy a ona topiaci sa.

Kývol jej na súhlas. „V tom prípade... Zoan!“ zakričal na ryšavú barmanku, ktorú si pamätal ešte zo stredoškolských čias. Takisto vlčica.

Rýchlo zaplatil, potom spoločne so Suri vyšli von. Celý čas však mal pocit, že sú obaja myšlienkami inde. Obával sa však, že na opačných stranách vesmíru. Najviac ho desila práve tá vzdialenosť ich myšlienok. Bál sa, že tak raz budú vzdialené aj ich telá.

vvv

Ruana za sebou zatresla dvere až sa otriasla stena. Bola naštvaná, aj napriek tomu, že sa ju jej sestra poslednú hodinu a pol snažila uchlácholiť doslova sladkými rečičkami. Zdrojom jej hnevu bol aj tak vlk, ktorý by jej preukázal láskavosť jedine tým, keby vypadol z jej života. Alebo keby skočil pod nejaký kamión.

„Prečo si to urobil? Čo si si potreboval dokázať?“ vyštekla naňho sotva vošla do obývačky.

Vyskočil na rovné nohy. Na chvíľu sa jej zazdalo, že v jeho tvári vidí snáď ľútosť, či vinu, ale zmizlo to veľmi rýchlo, než aby to mohla skúmať. Nezniesla už ani pohľad naňho, na jeho odmeranú tvár a chladné oči.

„A prečo by som nemohol zmlátiť nejakého človeka?“ odvetil jej pokojne. Nenávidela tú jeho pekelnú schopnosť zachovať pokoj, keď bol totálne vytočený. Desilo ju to.

„Hádam si len naňho nežiarlil?!“ provokovala ho.

„Na nejakého bezvýznamného švába z baru? Nedaj sa vysmiať, nezáleží mi na tom. Nebiť mojich prekliatych vlčích inštinktov, ani o neho nezakopnem. Je to jasné?“

Ruana sa naňho mračila ani rozhnevaný býk. „Odrazu ti to nevadí? Ešte prednedávnom si tvrdil, že zabiješ každého, s ktorým sa vyspím,“ odfrkla, aby zakryla bolesť. Vedela, že ju neznáša, ale vždy, keď jej to ukázal, znovu to zabolelo. Blbá, blbá, blbá! Už si na to predsa mohla zvyknúť.

„Mne to bolo vždy jedno. Pre mňa za mňa sa vyspi aj s polovicou mesta, alebo aj s celým, je to úplne nepodstatné. A vieš čo? Je to dobrý nápad. Aspoň budem mať posteľ sám pre seba už navždy,“ vybafol na ňu tvrdo, jeho oči chladné ako ľad.

Ruana potichu prehltla. Opäť ťal do živého, v tom bol doslova majster. Zo začiatku ich zväzku dúfala v to, že aj keď ju nenávidí, aspoň v noci ho bude mať pre seba. Ukázalo sa, že je ešte bezcitnejší ako predpokladala. Po troch spoločných nociach ju vyhnal ešte aj z manželskej postele. Vraj je ako nafukovacia bábika bez akéhokoľvek citu. Chcela ho za to všetko nenávidieť, no nemohla. Čím viac jej ubližoval, ponižoval ju a ukazoval, ako preňho nič neznamená, ona ho milovala rovnako, dokonca aj viac. Veď ako ho mohla nenávidieť, keď jediné, čo chcela, je povedať mu, čo k nemu skutočne cíti? Ale to nikdy neurobí. Aj napriek tomu, čo všetko jej urobil, mala ešte aké-také omrvinky vlastnej hrdosti, ktoré ju ochránili pred takou pochabosťou.

„Ale, ale, čože sa stalo? Nemáš argumenty?“ provokoval ju ďalej.

Neovládla sa a zasyčala naňho. „Prisahám, že keby som neriskovala otvorený boj, už dávno máš nôž v srdci,“ zavrčala klamlivo.

„Aspoň v jednom sa zhodneme. Pokiaľ ide o mňa – aj smrť je lepšia ako tvoja spoločnosť.“

Ruane sa zadrhol dych v hrdle. Bojovnosť ju opustila už úplne a hrozilo, že sa neudrží na nohách. „Tak prečo to neurobíš?“ vydýchla priškrtene.

„Prečo? Pretože si nehodlám ešte viac ničiť život takou mizernou sukou ako si ty!“ prehlásil zase pokojne a odišiel do kuchyne, kde si dokonca začal veselo popiskovať nejakú vianočnú melódiu.

Ruane v hlave ako kontrolka vybuchovali dookola tie isté slová. Mizerná suka... mizerná suka... mizerná suka... V duchu zaúpela, srdce jej krvácalo. Keď ju bral za povinnosť, dokázala to ešte zniesť. Ale byť mizernou sukou? To je už posledná kvapka. Hanba-nehanba... Mala by ísť za otcom.

Vtom jej vo vrecku nohavíc zavibroval mobil. Pozeral na displej, a hoci číslo nepoznala, hovor prijala.

„Prosím?“

„Dobrý deň, tu doktor Wellsenders z Barns. Hovorím so slečnou Ruanou Evyianovou?“ oznámil jej neznámy hlas.

„Pri telefóne. Čo potrebujete?“

„Ako iste viete, preberám ambulanciu po doktorovi Bertrandovi. Ako váš nový praktický lekár by som vás rád pozval na prehliadku.“ Jeho hlas jej znel milo, ale až príliš k jej bezútešnej situácii.

„Je niečo v neporiadnu?“

„Och, nie, to nie. Ide len o to, že posledné výsledky, ktoré sú evidované vo vašej zložke, sú staré takmer päť rokov. Nebojte sa, ide o rutinné vyšetrenie. Odoberiem vám trochu krvi, aby som ju mohol poslať na rozbor, či je všetko v poriadku.“

Ruana vydýchla. V podstate jej to bolo jedno, pokiaľ išlo o ňu, tešilo ju jedine to, že aspoň na jeden deň vypadne z Wolves. „Kedy by som mohla prísť?“

„Vyhovovalo by vám to o dva týždne v pondelok?“

„Samozrejme. Dopočutia.“

„Dopočutia.“ Hovor ukončený.

Ešte skôr, ako stihla mobil vopchať späť do vrecka nohavíc, rozvibroval sa znovu. Bola v pokušení hodiť ho o zem, ale keď zbadala číslo, v duchu zajasala nad tou náhodou.

„Ahoj, otec,“ pozdravila najmilšie ako vedela predstierať.

„Ruana, dcérka.“

„Deje sa niečo, keď mi voláš?“

„Nie, nič sa nedeje, len ti chcem zagratulovať k skvelému manželovi. Raven sa ukázal ako dokonalý partner. Áno, už som počul o tom s tým barmanom. A veru, dobre urobil. Teraz si jeho a to sa nikdy nezmení. Len smrťou jedného z vás.“

Ruana sa snažila spomaliť šialený tlkot svojho srdca, ale nešlo jej to. Posledná nádej práve ľahla popolom. Nezostalo jej nič, iba bič, ktorý si na seba pred rokmi uplietla. Otec jej nepomôže. Preboha živého, veď on to dokonca podporoval! Vari len nebol rovnaký barbar ako jej manžel?

„Ď-ďaku-kujem...“ vykoktala napokon zo seba.

„Nebuď v rozpakoch, tak to má byť. Bože, spomínam na časy, keď som rovnako ochraňoval tvoju matku...“

„Prepáč, oci, musím ísť. Pripaľuje sa mi večera,“ rýchlo zaklamala. Netúžila po rozhovore o dokonalom Ravenovi alebo o jej “mŕtvej“ matke.

„Och, iste, dcérenka. Pekný večer.“

„Aj tebe,“ pípla a ukončila hovor.

No namiesto toho, aby zamierila do kuchyne, pustila mobil na zem a vybrala sa von. Potrebovala voľnosť, potrebovala byť aspoň na chvíľu sama. V duchu sa zasmiala tej irónii. Ona predsa celý svoj život bola sama. Samučičká ako prst, ktorý pre nikoho neznamená viac ako nutný kúsok celku.

Ešte nebola ani na verande a už sa premenila. Odrazu stála na štyroch labách, ale nebol to pre ňu žiadny pocit úľavy. Bol to len stav, ktorý dočasne utlmil bolesť roztriešteného srdca. So srdcervúcim zavitým sa rozbehla do lesa, ani nevediac kam. Snažila sa len pri tom ignorovať pukajúce srdce a zvuk ťažko dopadajúc láb svojho manžela, ktoré smerovali opačným smerom ako ona.