Kapitola 17.

Leonie sa usmiala na jednu z mladých slúžok a pokračovala vo svojej každodennej prechádzke. Po tom, čo jej Carme rozpovedala príbeh svojho brata a Vanea, bola o čosi pokojnejšia. Stále ju bolelo čo i len pomyslenie, že jej muž tam kdesi v neznámom kraji bojuje o život, alebo je už zranený, ale teraz už vedela, že sa jej vráti. Alebo v to chcela dúfať. Carme jej hovorila pravdu, nemala dôvod klamať. A Leonie sama pochopila, že pre Alvara je bytostne dôležité, aby sa obaja vrátili živí a zdraví. Netrúfala si ani pomyslieť na príčinu, ktorá prinútila takého muža nútiť niekoho takmer násilím, aby urobil, čo chce.

S povzdychom sa posadila na slnkom rozohriatu zem pod vysokým stromom. Hoci po celom ostrove rástli všakovaké stromy, ktoré Leonie nikdy predtým nevidela, v palácových záhradách si pripadala ako doma. Vôňa práve kvitnúcej lipy jej dávala prazvláštnu istotu, hoci sa cítila úplne inak. Bruško mohla stále ukrývať pod záhybmi látky, ale mala obavy, aby niekto jej tajomstvo neodhalil. Ani nevedela prečo. Čosi v nej samotnej akoby jej prikazovalo chrániť to maličké všetkým, čo mala.

Miesto trpkých úvah o nemožnom sa Leonie zapozerala na živý ruch okolo seba. Toľko ľudí pobehovalo, za hlasného huriavku a buchotania sa snažilo prichystať všetko potrebné na honosný bál na oslavu narodenín svojej princeznej. Pre Leonie to bolo čosi nevídané, nepoznané. Lákalo ju to i desilo zároveň. Nikdy nevidela toľko krásnych šiat a kvetov pokope, no pre Carme to bolo iste všedné. V tvári bola pokojná a vyrovnaná, akoby si ženícha vyberala snáď každý deň. Keby sa jej v tichosti jej komnaty nezdôverila so svojim strachom, Leonie by nikdy nepoznala jej neistotu ukrytú pod rokmi vycibrenou pretvárkou. No v srdci to stále bola neistá dievčina, ktorá túžila po láske a obávala sa, že ju nenájde.

„Kiež by som tu takto mohla sedieť aj ja,“ ozval sa zrazu za Leonie hlas tej, o ktorej premýšľala. Akoby ju snáď privolala.

Leonie na ňu uprela pohľad. „A prečo nesmieš?“

„To nepoznáš moju matku. Chce, aby som vyskúšala snáď desatoro šiat a ani jedny vraj pre mňa nie sú vhodné. Asi si myslí, že snáď hodvábne šaty pomôžu môjmu výberu ženícha.“

„Stále sa toho obávaš?“ spýtala sa Leonie, hoci odpoveď dobre poznala.

Carme si k nej sadla, nedbajúc na to, že môže zašpiniť jemnú suknicu levanduľových šiat. „Len ďakujem Bohu, že ako princezná si smiem ženícha vybrať sama. Inak by som iste dopadla ako sesternica Gabrielle, ktorú vydali za muža staršieho ako jej otec.“

Leonie sa mierne zachmúrila. „Prečo tomu prikladáš taký význam, Carme? Rozumiem, že sa bojíš o svoj život po sobáši, ale akoby... akoby si sa obávala, že niekoho sklameš?“

„Ako dobre ma poznáš, Leonie,“ povzdychla si Carme. „Ako princezná som bola vychovaná v duchu tradícií a vo viere, že svojim sobášom prinesiem svojej krajine mier a prosperitu. A nikdy nesmiem pozerať na svoje šťastie, to je to posledné, čo by malo trápiť moje srdce. Lenže ja... som si už svojho ženícha dávno vybrala a teraz sa bojím, že ho otec nepozval, aby sa o moju ruku uchádzal.“

Leonie priateľku objala. „Ak je z dobrej rodiny, iste tu večer na teba bude čakať.“

Carme jej pokývala hlavou na znak súhlasu. „Ale čo ak si v sebeckej túžbe po šťastí vyberiem muža, ktorý našej krajine len uškodí? Čo ak ožobráči náš ľud?“

„Myslela som, že toho muža poznáš, Carme.“

„Vyrástli sme spolu, hoci je omnoho starší ako ja. Je skôr vo veku môjho brata.“

Leonie sa usmiala. „Tak ver svojmu srdcu. Ak mu verí ono, potom budeš po boku toho muža šťastná a tvoj ľud nikdy nebude poznať núdzu."

„Tak si si aj ty vyvolila Vanea?“

Leonie pri jej otázke strnul úsmev na perách a v túžbe zahnať zvieravý pocit pri srdci zalapala po dychu. Odvrátila sa od priateľky, aby sa mohla opäť ovládnuť a presvedčiť svoje oči, že ďalšími slzami preliatymi pre tú istú príčinu, nič nezmení na citoch svojho svojhlavého muža.

„U nás si muž vyberie ženu, s ktorou chce spojiť svoj život. Lenže Vane nemal na výber. Náš zväzok je len z povinnosti. Jediná možnosť, ako udržať mier na území našich klanov.“ Jej samotnej znel jej hlas mĺkvo, zadumane. Možno aj zronene.

„Ale veď...“ začala Carme, no včas sa zastavila.

Leonie na ňu uprela prosebný pohľad. „Prosím, nesnaž sa ma upokojiť. Ja viem, kde je moje miesto a radšej budem trpieť a svoju lásku skrývať, akoby som ho mala nútiť ostať so mnou.“

„Zahadzuješ vlastné šťastie, Leonie. Vane si ťa váži a prechováva v sebe vrúcne city.“

„Mala by som ísť, akosi sa ochladilo,“ vyhŕkla Leonie chabo a rýchlo sa postavila.

Vedela, že zase zbabelo uteká, ale už nemala silu na hovory o niečom, čo nikdy nemohlo jestvovať. Vane by nikdy nemohol dať svoju lásku žene, za akú ju považoval. Pretože bol presvedčený o tom, že má kamenné srdce bez kúska citu a je bezbožná falošnica. Pri srdci ju bodol osteň bolesti zakaždým, keď na to pomyslela. No ani vlastná trýzeň ju nemohla presvedčiť o tom, že by to snáď nebolo právom. Zradila ho. A minulosť už ničím neodčiní.

„Útekom to nezmeníš, Leonie,“ pošepla Carme, ale tiež vstala. Snažila sa rešpektovať vôľu svojej priateľky, ale to neznamenalo, že s ňou súhlasí. Jasne o tom vypovedal jej zachmúrený výraz.

„Poď, musíme ťa pripraviť na bál.“

Leonie prekvapene pohliadla na svoje šaty. Svoj tartan len veľmi neochotne zamenila za krásne vyšívané šaty zo zeleného hodvábu jemného ako pavučinka. Nikdy toľkú krásu na sebe nemala a ani mať nebude. Nedokázala si nijakovsky predstaviť, prečo by mala ísť na bál kráľovskej rodiny, kde nemala čo pohľadávať žena ako ona – bez významného titulu a z obyčajnej rodiny. Jej otec bol zeman klanu, ale tu to mohlo sotva čosi znamenať. A Carme jej práve povedala, že tam je nielen vítaná, ale kvôli takej veľkolepej príležitosti si musí aj prezliecť iné šaty? Bola k nej až priveľmi láskavá a nemala na to ani najmenší dôvod.

„Si ku mne láskavá, Carme, ale ja tam nepatrím. Som váš hosť a to si nesmierne cením. Už to je priveľa.“

Carme sa rozosmiala, akoby Leonie povedala snáď niečo smiešne. „Práve si to povedala, Leonie. Si náš hosť so všetkým, čo k tomu patrí. Takže neodvrávaj a poď so mnou. Nebudeš kdesi zavretá v komnate dumať nad vlastným osudom. Na to si mala už času dosť. Až príliš.“

A skôr, ako si Leonie stihla čo i len premyslieť, ako sa vyvlečie z takého pozvania, už ju Carme tlačila smerom do paláca. Bola priveľmi unavená na to, aby sa vzpierala niekomu tak veľmi svojhlavému. Bolo lepšie proste sa podvoliť osudu. A ktohovie? Možno jej tento nezvyčajný moment pomôže aspoň a chvíľu striasť z pliec ťarchu bolesti a strachu.

Leonie už o niečo ochotnejšie vykročila po boku Carme bez toho, aby ju k tomu nútila. Len úsmev na jej tvári vypovedal o jej výslovnom súhlase. Obe ticho prešli okolo služobníctva, ktoré úctivo skláňalo hlavu pred svojou princeznou, hoci od roboty nevedeli kam skôr skočiť. Boli to tradície a zvyky, ktoré museli dodržiavať. A Carme ich s úsmevom prijala. Niekoľkých žien sa čo-to popýtala vo svojej materčine. Leonie ticho obdivovala jej srdečnosť. Hoci mala na sebe krásne šaty, ktoré veľa vypovedali o význame jej rodiny, nedala sa tým opiť. Bola dievčinou, ktorá poznala všetkých po mene a rada žila v ich kruhu. Leonie si vždy bohatých pánov a dámy predstavovala ako chladné bytosti bez kúska ľútosti v tele, ktorí svetu radi okato dávajú najavo, koľko zlata sa ukrýva v ich truhliciach.

S takmer zahanbeným úsmevom sklonila hlavu a sama seba v duchu počastovala nie práve peknými menami. Ako si čo i len na malý okamih mohla o Carme pomyslieť niečo také hrozné? Ako jej tieň ju nasledovala po schodisku s ručne vyrezávaným ebenovým zábradlím do jej komnát. Vždy sa cítila prazvláštne, keď vstupovala do komnát princeznej, kde dokonca nemohli ísť ani všetky slúžky. Nie každej dali tú česť, aby mohla vidieť, ako trávi svoje dni ich pani. Leonie mala neodvratný pocit, že toto je svet, ktorému nikdy nebude môcť porozumieť.

„Poď, Leonie, moja krajčírka už na teba čaká.“

Leonie sa zarazila. „Ako si vedela, že ti neutečiem?“

„Jednoducho – pretože by si nemala to srdce pokaziť mi tento výnimočný deň,“ zachichotala sa Carme a Leonie tým pripomenula, že dnes oslavuje aj narodeniny.

Leonie sa len s povzdychom podvolila jej vôli a zamierila za zástenu, kde postávala vysoká žena so zamračenou tvárou. Keby sa usmiala, možno by vyzerala krásne, ale takto jej skôr pripomínala jej vlastnú matku, ktorá jej tak často pripomínala, že čokoľvek robí, robí to zle a k jej nevôli. Potriasla hlavou, aby od seba odohnala tú spomienku a ponechala svoju osud v jej rukách. Nechala sa otáčať akoby bola len bezduchou hračkou a bola rada, že nerozumie ani jediné slovíčko z toho, čo sa jej tá žena snaží povedať. Alebo skôr jej vykričať do ucha. Leonie mala pocit, že to nemá konca-kraja. Ale to sa mýlila, keď jej Carme pošepla, že si musí zobliecť šaty, ktoré má na sebe. Leonie pocítila, ako jej do tváre stúpa červeň hanby. Hoci tam bola len Carme a žena bez mena, ktorá sa oháňala ihlou, pripadala si Leonie nepatrične. Veď... prečo by sa mala odhaľovať práve pred nimi? No skôr, ako stihla čokoľvek namietnuť, už mala rozšnurovanú viazačku na chrbte, a tak jej neostávalo nič iné, len sa podvoliť.

Leonie zavrela oči a nechala dva páry rúk, aby si s ňou robili čo len chcú. Cítila na tele hladné pohladenie niečoho jemného, no neodvážila sa pozrieť, čo by to mohlo byť. Do uší jej doliehal tichý rozhovor dvoch žien. Zdalo sa jej, akoby sa hádali. Lenže tak zneli všetci, ktorí hovorili iným jazykom ako ona sama. Prestupovala z nohy na nohu v snahe čímsi zamestnať svoje telo, no myseľ nevedela odpútať od bolestných úvah. Snažila sa spomínať na krásny dni strávené v objatí hrejivých slnečných lúčov v radostnom lesku smiechu najmladšej dcéry kráľovskej rodiny. Navidomoči zistila, že sa sama usmieva.

„Otvor oči, Leonie. Inak neuvidíš svoje nové šaty,“ zasmiala sa jej takmer pri uchu Carme a Leonie sebou vyľakane trhla. Asi ubehlo viac času, ako si myslela. Minúty tak utekajú, keď spomína na čosi krásne.

Leonie pomaly roztvorila oči a viac sa ich bála zatvoriť. Stále stála len v spodničke za zástenou v komnate zaliatou slnečným svitom. No netrápilo ju to, pretože na nízkom stolčeku boli rozložené tie najkrajšie šaty, aké kedy videla. Boli vo farbe tmavej hlbočiny mora so striebristými výšivkami, rovnakých odtieňov, akými sa pýšil kráľovský erb. Leonie si prikryla rukou ústa, aby nevyhŕkla niečo nevhodné. Po lícach jej stiekla jedna osamotená slza. Vedela, že tými šatami jej preukazujú veľkú česť. Pretože také isté majú oblečené všetky princezné. Ako poctu krajine a svojmu ľudu.

„Nemôžem ich prijať, Carme. Nezaslúžim si toľkú poctu. Som len obyčajná Škótka, nie som z významného rodu,“

Carme sa pri jej slovách zachmúrila. „Si náš hosť a si moja priateľka. Toto je to najmenej, čo ti môžem dať.“ Zodvihla ruku, keď videla, že Leonie mieni protestovať ďalej. „A ničím ma nepresvedčíš, že si tie šaty dnes večer neoblečieš na môj ples.“

„Budem tam len na smiech. Nepoznám ani vašu reč.“

„Na reči nezáleží, Leonie. Dôležité je len srdce. A to tvoje je čisté ako najčistejšia zátoka na tomto ostrove.“

Leonie vyhŕkli slzy do očí a ani sa ich nesnažila zahnať, keď jej počali stekať dolu tvárou. Carme sa k nej správala lepšie ako k rodnej sestre. Akoby si ju skutočne vážila. Možno si opäť len niečo nahovárala, aby sa mohla aspoň na krátky okamih cítiť šťastne. Nech to bolo akokoľvek, bola ochotná prikývnuť Carme na všetko, hoci v kútiku duše cítila, že by jej nedala na výber. Ticho poďakovala za šaty a keď jej ich chceli obliecť, len tam stála a nechala ich. Akoby sa niečo uprostred nej zlomilo, to niečo, čo jej bránilo prijať taký nemiestny dar. Možno to bola skutočnosť, že nikdy nedostala nič krajšie. Zatúžila po márnivosti ostatných žien. A zo všetkého najviac si priala, aby ju v tej paráde mohol vidieť Vane. Kedy prestane snívať o nikdy nenaplniteľnom?

Ticho si sadla na stoličku a nechala si slúžkou zapliesť vlasy do dlhého vrkoča. Kde-tu jej spomedzi dlhých lokní vykúkala malá hlávka práve rozvitej ruže v nezvyčajnej nebeskej farbe. Neodolala a zatočila sa, aby videla, ako sa jej široká suknica ovíja okolo nôh. Pripadala si iná, akoby to snáď ani nebola ona.

Keď si Carme preobliekla svoje šaty, spoločne sa vybrali do sály, odkiaľ sa ozývalo mnoho hlasov. Leonie zaváhala, no nie na dlho. Carme ju potiahla za ruku, čím jej jasne dala najavo, že už niet úniku. Snažila sa skryť, aby ju nikto nevidel, no jej prianie opäť ostalo nevypočuté. Pohľady ostatných sa do nej zabodli v tú chvíľu, keď vstúpili do veľkej siene vyzdobenej nádhernými kyticami, kde postávali krásne upravení ľudia z tých najstarších a najvýznamnejších rodov. Leonie sa snažila zaplašiť nutkanie utiecť kamsi v diaľ. Pohľad okázalo upierala na svoje nohy, ktoré jej zo záhybov látky nebolo vôbec vidieť. V zúfalej snahe skryť sa pred pohľadom toľkých ľudí začala pomaličky ustupovať. Obzerala sa, no zazdalo sa jej, akoby všetci na okamih načúvali hlasnému prejavu samotného kráľa. Leonie sa postavila k jednému z ozdobných stĺpov a zo všetkého najviac si priala, aby mohla splynúť s krásnymi kvetmi, ktoré nevedela ani pomenovať.

Odrazu sa okolo nej vzniesol nadšený jasot, až sa mykla. Všetci v sále šťastne tlieskali a kričali niečo v tom neznámom jazyku, ktorým hovorila aj Carme. Volali niečo v jej materčine. Leonie si pripadala zahanbená. Rada by sa pridala k nim, aby tak nevykúkala, no nebolo jej to dopriate. Len nesmelo pozerala pomedzi kvety a snažila sa nevšímať si, ako sa okolo nej rozoznieva hudba a mládenci krúžia okolo, akoby si hľadali obeť.

„Vous avez dancé avec moi, s'il vous plaît?“ ozval sa za ňou neznámy mužský hlas.

Leonie sa opatrne otočila a stretla sa s pohľadom vysokého, staršieho pána, ktorý jej veľmi pripomínal jej otca. Pery mu zdobil mierny úsmev a ponúkal jej ruku, akoby nepoznal inú česť, než pomôcť jej. Leonie sklonila hlavu a pokrútila hlavou. Než sa jej už spýtal čokoľvek, nemienila mu dať svoj súhlas.

Muž sklonil v hlavu v náznaku pozdravu. „Il est très dommage. Bonsoir, madame.“ S tými slovami sa opäť vytratil tam, odkiaľ prišiel.

Leonie si s úľavným výdychom oprela hlavu o chladný mramor a prosila Boha, aby bol k nej milosrdný a dovolil jej aspoň ísť skoro spať. Nemala sa nechať uchlácholiť rečami Carme ani nikoho iného. Mala sa proste ukryť vo svojej komnate a stráviť tam ďalší osamelý večer.

„Je smutné vidieť takú krásnu dámu postávať v kúte.“ Ten hlas poznala. Len veľmi neochotne sa obzrela, aby sa stretla s párom bystrých očí, ktoré patrili samotnému veličenstvu.

Leonie sa nemotorne uklonila. „Vaše veličenstvo.“

„Smiem prosiť?“ ponúkol jej rameno.

„Je to milé, vaše veličenstvo, ale radšej nie. Nepoznám vaše tance tak dobre. Je mi to ľúto.“

Kráľ sa dobrosrdečne usmial. „Snáď uspeje nejaký mládenec.“

Leonie sa jeho slovám musela usmiať, no nemienila nikomu povedať áno. Bola šťastná ako tmavý tieň kdesi v kúte veľkej sály, kde sa miešalo toľko rozličných jazykov a zvukov, až to znelo ako melódia nejakej piesne. A k tomu všetkému sa akoby nad tým všetkým vznášala tichá symfónia maľujúca kulisu tancu. V záplave farieb tam každý mal svoje miesto. Vážené dámy, ktoré od malička vedeli ako sa správať, kedy prehovoriť a kedy mlčať. Leonie medzi ne nepatrila. A nikdy nebude. Jedna jej čas bola za to nesmierne vďačná.

Ani nevedela, ako dlho tam len tak stála a vždy, keď sa jej niekto prihovoril, len potriasla hlavou na znak nesúhlasu. Mohla to byť chvíľka, ale pokojne aj celá večnosť. Keď k nej zamieril vysoký muž, takmer sa otočila a utiekla. Lenže čosi v jeho pohľade ju zamrazilo na mieste. Možno to bol ten šibalský výraz, široký úsmev, alebo istota v dlhom kroku. Nech to bolo čokoľvek, Leonie len stála a s narastajúcimi obavami pozerala, ako sa blíži až k nej. Stále dúfala, že snáď zbadal niekde blízko nej niekoho iného, ale opak bol pravdou. Presvedčila sa o tom, keď sa zastavil presne pred ňou a natiahol k nej ruku.

„Puedo preguntar?“ prehovoril neznámym jazykom a Leonie mala neodvratnú chuť utiecť.

Sklonila hlavu a ustúpila o krok vzad. Po celý čas pohľad upierala do zeme a snažila sa mu všemožne naznačiť, že chce ostať stáť tam v kúte nepozorovaná.

Muž sa potichu zasmial. „Una hermosa dama probablemente no se opondría a la esquina.“

Leonie sa už odhodlávala utekať, keď v tom si stúpila na lem šiat, na ktorých dĺžku si ešte celkom neprivykla, a hrozilo, že padne na zem. No od ponižujúceho skonu na podlahe veľkej siene ju ochránili silné ruky, ktoré nemohli patriť nikomu inému, než neodbytnému mužovi. Miesto toho, aby ju proste postavil na zem a uistil sa, že je v poriadku, si jej ruku prevesil cez svoju a vykročil s ňou na parket. Leonie sa mu nevytrhla len preto, že zachytila Carmein varovný pohľad. K nebesám vzniesla tichú, no o to úpenlivejšiu modlitbu. A tentoraz, ako zakaždým predtým, sa ju rozhodol potrápiť za jej hriechy. Očividne sa previnila viac ako vôbec tušila.

Neznámy muž ju zručne zovrel v náručí a počal sa s ňou krútiť medzi ostatnými tanečníkmi. Leonie v duchu stále počítala, rovnako ako v deň, keď sa spolu s Isamar, mladšou sestrou Carme, učila umeniu tanca. Stále mala pocit, akoby sa snažila niekoho svojimi pohybmi vystrašiť, ale jej spoločník sa tváril nadšene. Možno nebola až také poleno. Alebo už tancoval s horšími.

Leonie celý čas v duchu rátala, ako dlho to ešte bude trvať. Keby mala tú moc, tento okamih by zniesla zo sveta spolu so všetkým, čo by ju ešte v tento večer mohlo dostať na výslnie pohľadov ostatných. Nakoniec sa mocnosti rozhodli ukončiť jej trápenie, pretože sálou sa vznieslo rázne zatlieskanie. Hudba utíchla a všetci sa razom náhlili postaviť sa späť na svoje pôvodné miesto, alebo sa pridať k svojim rodinám. Dúfala, že aj jej terajší spoločník tak urobí. Opäť márne. Ten, miesto toho, aby ju len poslal späť do rohu, ju uchopil za ruku a hrdo ju viedol na opačnú stranu, bližšie ku kráľovskej rodine. Carme sa na nich potešene usmiala. Hneď na to otočila hlavu k svojmu otcovi, ktorý opäť začal rozprávať mocným hlasom. Leonie by nemohla porozumieť ani jedinému slovu. Hoci veľmi chcela.

Vtom sa však niečo zmenilo, Leonie to cítila. Hlavne preto, že pohľady všetkých sa upreli na Carme, ktorá sa odhodlane vydala smerom k Leonie. Keď zastala tesne vedľa nej, inštinktívne ustúpila. No ona neprišla k nej. Ruku podala mužovi, ktorý sa ešte stále držal v jej tesnej blízkosti. Leonie mala neodbytný pocit, že im tam prekáža. Vyvliekla sa zo zovretia svojho spoločníka a počala ustupovať. Kútikom oka dávala pozor, aby sa opäť nezamotala to vlastných sukní.

„Este hombre que elegí!“ skríkla Carme mocným, trochu chrapľavým hlasom. Na chvíľu nastalo hrobové ticho, no vzápätí všetci začali výskať od radosti.

Leonie ničomu nerozumela. Všetci kričali v tom neznámom jazyku a ona nevedela prečo. Netušila, či sa radovať s nimi, alebo niekam utiecť. Keď kráľ vykročil za svojou dcérou a niečo jej povedal, nemala ani potuchy, či ju trestá alebo chváli. Už-už sa chcela rozplakať pod náporom bezmocnosti, keď vtom urobil Carmein otec niečo nečakané – spojil ruku svojej dcéry s tou mužovou. Leonie v jedinom záblesku pochopenia akoby vedela, čo sa to okolo nej deje. Carme si predsa mala vybrať ženícha. A ona si vybrala muža, s ktorým Leonie ešte pred chvíľkou tancovala.

Preklad viet v cudzom jazyku:

Vous avez dancé avec moi, s'il vous plaît? - Zatancovali by ste si so mnou, prosím vás? (francúzština)

Il est très dommage. Bonsoir, madame. - To je veľká škoda. Pekný večer, madam. (francúzština)

Puedo preguntar? - Smiem prosiť? (španielčina)

Una hermosa dama probablemente no se opondría a la esquina. - Taká krásna dáma snáď nebude stáť v kúte. (španielčina)

Este hombre que elegí! - Tohto muža som si vybrala! (španielčina)