Kapitola 18.

Elyon sa prebudila keď začalo svitať. Zdalo sa jej to veľmi skoro na to, aká unavená sa cítila večer, a vlastne aj teraz. Jej muž už ale nebol pri nej. Takže sa jej nesnívalo, že ju bozkal s prianím dobrého rána. Marilo sa jej, že jeho slová zneli opäť ako príkaz, keď hovoril, aby ostala ležať. Akoby bez neho mohla ležať na manželskom lôžku. Niekedy sa jej zdal neuveriteľne zadubený. Ale nesmierne sa jej pozdávalo, ako sa o ňu staral. Nenosil jej síce kvety ako to robievali princovia v príbehoch jej tútorky Avery, no napriek tomu cítila, ako sa o ňu obáva. Hoci by to nikdy v živote nepriznal.

S úsmevom sa posadila na lôžku. V rohu si všimla malý stolík, ktorý tam ešte večer nebol, a na ňom lavór plný vody. Iste ho tam niekto doniesol. Alebo bola len príliš zameraná na svojho muža a nič iné nevidela. Nebolo by to prvýkrát. Pri spomienke, ako ju v noci prebudil, zacítila horúčosť na lícach. Sotva zaspala a on ju ihneď prebudí, aby jej ukázal, ako žijú manželia. Stále jej však hmýrilo v mysli jediné – prvý raz sa prebudila, pretože nebol vedľa nej. Za dverami začula tiché hlasy a jeden z nich sa o chvíľku vzniesol do výšin v rozčúlenom kriku. Nech to bol ktokoľvek, nerozumela mu jediné slovo. Bola si však istá, že sa jej to len nezdalo. Jej sny mávajú trpkastú príchuť múk a nie jasné obrazy jej komnaty na Vysočine.

Odhodila zo seba tartan a vyskočila na nohy. Chladný vzduch ju zastudenil na nahej pokožke, až sa mierne otriasla. Radšej sa rýchlo počala obliekať. Košieľku našla prevesenú na stoličke, rovnako aj svoje hrubé pančuchy s dierkou na leme. So šatami to tak jednoduché mať nebude. Vedela, že vo vaku má aspoň jedny čisté, no nebola si istá, či si ich má nakoniec aj zobrať. Vedela, že ženy na Vysočine nosili dlhé blúzy a na nich tartany vo farbe svojho klanu. Elyon mala jeden, ktorý jej dal Keith s veľavýznamným pohľadom. Lenže ona nevedela, ako sa doňho zaodieť. A pripadalo jej priveľmi hlúpe len tak ho okolo seba obmotať, ako to urobila predošlú noc, keď ju nikto nevidel. Jej anglický odev nevzbudí práve nadšenie, ale nakoniec nemala na výber. Trochu otrhané, ale aspoň čisté, žlté šaty s viazaním vpredu budú musieť stačiť.

So zovretým srdcom pomaly stúpala schod po schode dole. Zdalo sa jej podivné, že nikoho nestretla, ale možno to bolo preto, že tam okrem nej a tety Cornelie nikto iný nebol. Nevedela, kde nájde kuchyňu, aby sa mohla najesť a popýtať, aké má povinnosti. Určite nejaké má a nechcela sa zahanbovať tým, že by si ich nesplnila.

Práve prechádzala pochmúrnou chodbou, keď sa kdesi vedľa nej ozval hlas.

„Dobré ráno, Elyon. Myslela som, že budeš spať dlhšie.“ Bola to Cornelia a sedela za stolom vo veľkej sieni, pred sebou chleba, syr a džbán. S povzdychom sa otočila a zamierila k nej. Možno jej poradí.

„Dobré ráno. Hľadám kuchyňu,“  povedala potichu, keď bola sotva na tri kroky od nej.

„Ak sa chceš najesť,“ kývla hlavou k stolu, „môžeš ostať aj tu. Je tu toho dosť.“

Elyon sa neochotne posadila a prijala od tety krajec chleba i kus ovčieho syra. Keď jej naliala do čaše mlieko, neochotne sa usmiala. Už dávno nezažila, aby sa niekto o ňu takto staral. Kenna to nemohla robiť kvôli svojmu mužovi, ktorý jej to výslovne zakázal. Vraj keď neplatí za to, že u nich žije, nepotrebuje ani obskakovať. Preto musela aj upratovať a pomáhať variť. Nikdy jej to neprekážalo. Aspoň mala čím vyplniť svoje dni.

„Čo mám urobiť?“ pýtala sa pomedzi jednotlivé hlty.

Cornelia sa zamračila s čašou na polceste k ústam. „Urobiť? Ako to myslíš, Elyon?“

„No... urobiť. Mám pomáhať v kuchyni? Alebo upratať?“

Elyon nemohla byť viac zaskočená, ako vtedy, keď sa Cornelia pobavene zasmiala. „Elyon, si ženou zemana. Nemusíš robiť nič. V kuchyni sú gazdiné a o dom sa stará Keltie. A ona by bola veľmi nešťastná, keby si upratala miesto nej.“

Tentoraz sa zamračila Elyon. „To mám celý deň len posedávať?“

„Môžeš mi pomáhať starať sa o ranených, ale tých tu nebýva tak veľa. Brody je výnimka. A teraz ešte spí. Alebo choď k miestnym, nájdi si k nim cestu. Hoci dnes sú takmer všetky ženy na poliach a muži trénujú.“

Vtom Elyon napadla spásonosná myšlienka. „Ale zajazdiť si ísť môžem, nie?“

Cornelia prikývla. „Iste, že môžeš. Ale musíš si niekoho zobrať so sebou. Možno Merilla alebo Colina. Alebo kohokoľvek, koho ti Keith zadelí.“

„Hrozí snáď nebezpečenstvo?“

„Na Vysočine sa síce vždy niečo deje, ale nie, teraz nič nehrozí. S nikým nemáme taký otvorený spor, aby na nás útočili. Ale lesy McCadenovcov sú rozľahlé. Mohla by si sa stratiť. Keby ťa niekto našiel, mohol by ti ublížiť. Si Angličanka a nenosíš naše farby.“ Na konci jej hlas sfarbila tichá výčitka. Elyon sa rozhodla, že si ju nebude všímať. Nemusí jej predsa vysvetľovať, prečo nemá na sebe tartan.

Ale predstava dňa stráveného v konskom sedle ju nadchla. Síce strávila posledné dni práve tak, ale Eos jej chýbala. A sloboda jej rýchlej jazdy tiež. Keith cválal rýchlo len ojedinele, skôr mala pocit, že sa väčšinu času len vlečú. Dúfala, že to nerobil kvôli nej, hoci si bola takmer spolovice istá. Ako Angličanka asi nemala zvládať jeho divokú jazdu. Možno sa tak nazdával.

„Kde sú stajne?“

Cornelia s pokrútením hlavy ticho vzdychla. „Hneď vedľa.“

Elyon prikývla, rýchlo zjedla posledný hlt chleba a dopila mlieko. Stále nevedela, ako sa k tete správať. Nemohla zabudnúť na tie dlhé roky samoty, keď jej odmietala podať pomocnú ruku, o ktorú ju tak veľmi prosila v každom svojom liste. Cítila sa zmätená, rozpoltená. Teraz tie roky samoty akoby niekam zobral vietor, ale aj napriek tomu jej srdce nezabudlo. Potrebovala čas na to, aby sa odhodlala s tetou aspoň porozprávať. Má predsa právo vedieť, čím sa previnila, že si to zaslúžila.

„Idem si zajazdiť. Do obeda budem späť.“

Kým stihla Cornelia niečo namietnuť, vybrala sa rezkým krokom von. Rýchlo sa pozrela do strán a všimla si nižšiu strechu takmer vedľa jej nového domova. Určite to budú stajne. Vybrala sa tým smerom a snažila sa nevšímať si, ako za ňou teta volá, aby počkala. Nechcela počúvať ďalšie poučenia. Vedela, že by si mala so sebou niekoho zobrať, pre istotu. Lenže chcela byť sama a premýšľať. Nový život jej toho toľko priniesol a ona si nevedela poradiť ani s polovicou. Tiché miesto hlboko v lese by jej mohlo podať pomocnú ruku. Možno by to nakoniec niečomu naozaj napomohlo.

Ako sa blížila k staro vyzerajúcej stodole, začula fŕkanie koňov. Medzi veľkými vrátami zbadala postávať toho istého muža, ktorý včera zobrala ich koňov. Nespomínala si na jeho meno, ale srdečne sa na ňu usmieval. Dokonca aj potom, čo si musel byť istý, kým je. Nesmierne ju to potešilo. Obávala sa, že bude trvať veľmi dlho, kým si dokáže získať všetkých miestnych ľudí. Ich dôvera predstavovala niečo, čo možno bude potrebovať. Teda, čo iste bude potrebovať, ak chce mať pokojný život.

„Dobré ráno,“ pozdravila ticho starca.

„Aj vám, slečinka. Idete si zajazdiť?“

Elyon prikývla. „Ak by som mohla, chcela by som zobrať svoju kobylu prebehnúť sa. Nie je navyknutá len tak nečinne stáť v stajni.“

Starec sa zasmial. Bol to prekvapivo zvučný a nákazlivý zvuk. „Vyzerá ako pekný kvietok. Čierna kobylka, všakže?“

Elyon len kývla. Viac nebolo treba. Muž zamieril dovnútra, pokynúc jej rukou, aby ho nasledovala. Eos bola zavretá hneď na kraji vedľa Keithovho žrebca. Zazerala naňho ponad ohradu ako žerie. Keď však zacítila blízko seba Elyon, zaerdžala a vzopäla sa na zadné. Keď sa nahla ponad brvno a natiahla ruku, Eos podišla bližšie a nechala si hladiť hrivu. Vždy to mala rada.

„Pôjdeme sa prebehnúť, krásavica?“ pýtala sa, akoby jej kobyla mohla porozumieť. Pohodila veľkou hlavou, až jej zaviala hriva.

Muž sa zasmial. „Teraz je ako baránok a pritom vyvádzala ako práve narodené žriebä.“

Otvoril ohradu a uviazal jej uzdu, za ktorú ju vyviedol von. Elyon najskôr chcela protestovať, aby sedlo odložil, ale nakoniec ustúpila. Nebola si istá, či by ako žena zemana mala jazdiť ako divožienka. Možno by mali ľudia voči tomu námietky. Nechcela im však na to dávať zbytočné dôvody. Sotva o okamih neskôr jej už podával opraty, no skôr, ako ich stihla uchopiť medzi prsty, ozval sa od vrát dôrazný hlas tety Cornelie.

„Elyon, poď na slovíčko. Dobré ráno, Gail.“

Elyon sa zamračila a keby bola sama, asi by neposlúchla. Takto len sklonila hlavu a vyšla na svetlo. Vedela, že pre Corneliu musí byť ťažké pokojne stáť tak blízko koní. Čo jej pamäť siahala, mala z nich doslova hrôzu. Vlastne odvtedy, čo na vlastné oči videla, ako rozdupali jej sesternicu. Vtedy mohla mať toľko rokov, ako ona teraz. Od toho dňa sa k nim nepribližovala. Jedine ak musela.

„Áno, teta Cornelia?“ pobádala ju k hovoru. Vedela, že muž, ktorého meno bolo Gail, ako sa práve dozvedela, stojí za ňou. Asi bol zvedavý, čo jej chce povedať. To nebol sám.

„Mala by si ísť za Keithom a povedať mu, aby ti pridelil strážcu. Bude to tak lepšie a on nebude zúriť.“

Elyon si otrávene povzdychla. Musela sa veľmi ovládať, aby neprevrátila očami. „Dobre, pôjdem za ním. Kde ho nájdem?“

Cornelii sa nepodarilo celkom zakryť spokojný úsmev. „Takto skoro bude určite s ostatnými na cvičisku. Len choď dole kopcom a hneď to uvidíš.“

Smerom, kde vyšli z lesa. Možno nakoniec predsa len bude môcť v súkromí a hlavne sama o všetko popremýšľať. „Dobre, pôjdem za ním. Spokojná?“

„Nadmieru,“ odvetila Cornelia a rýchlym krokom zamierila späť. Elyon nad ňou len pokrútila hlavou. Otočila sa na päte a zamierila späť do stajne, kde nepokojne prešľapovala Eos.

„Príjemný deň,“ popriala starcovi, keď okolo neho prechádzala. Ten jej len s úsmevom kývol hlavou, no ostal sedieť pod stromom. Elyon sa usmiala a vysadla na kobylu.

Pätami ju štuchla do slabín. Viac nepotrebovala a tryskom zamierila dole kopcom. Keď si Elyon bola istá, že ju nikto nezazrie, zišla z cesty a natočila Eos tak, aby vbehla do lesa. Našťastie tam bola stará lesná cesta, takže nehrozilo, že by vrazili do stromu. Dlho nezastavovali. Elyon hľadala nejaké tiché miestečko, no keď ho nenachádzala, vietor vo vlasoch postačil. Opäť sa cítila sama sebou a napätie ostatných dní z nej opadlo tak rýchlo, až sa sama čudovala. Bolo nesmierne príjemné byť opäť sama len so svojimi ťaživými úvahami.

Zabraná do svojej mysle si ani poriedne nevšímala, kam Eos smeruje. Až do chvíle, keď jej do očí zasvietilo ostré ranné slnko, ktoré vykuklo spoza ťažkého mračna. Vyzeralo to, že bude celkom pekný deň, no nie to pútalo jej pozornosť. Prudko zatiahla za opraty. Stromy zredli a naraz sa ocitli na neveľkej čistinke s vysokou trávou. Blízko počula zurčať vodu. V tráve bolo ukryté malé jazierko, z ktorého odtekala voda v tenkých pramienkoch a rozbíjala sa o skalu. Presne také miesto hľadala. Nevedela, ako má vyzerať, až do chvíle, kým nezodvihla hlavu.

Zosadla z Eos a uviazala ju blízko vody, tak, aby sa mohla napojiť a popásť. Nevedela ako dlho tu ostane. Ľutovala, že si so sebou nezobrala tartan, na ktorý by sa teraz mohla usadiť. Miesto toho si podkasala sukňu a položila sa do trávy. Ľahla si na chrbát, ruky založila pod hlavou. Bola si istá, že keby tu nebola Eos, nikto by ani netušil, že tu ktokoľvek je. Ale to ju sotva zaujímalo. V mysli sa opäť začala zaoberať tým, čo ju najväčšmi trápilo – vzťah s tetou Corneliou. Iste, mala veľa starostí s novým domovom, no to s tetou je ťažilo už pridlho.

Musela uznať, že sa bojí. Strach bol jej spoločníkom dlhé roky a ani teraz ju neopustil. Keď bola malá a otec ju poslala na Vysočinu, verila, že bude šťastná. Vtedy ešte nevedela, že je mŕtvy, no ani potom nestrácala nádej. Všetci k nej boli milí. Pamätala si jednu ženu. Zabudla už jej meno, ale vedela, že v kuchyni piekla chleba. A jej tajne nosila sladké koláčiky s jablkami. Veľmi jej chutili. A potom ju Cornelia poslala do Anglicka. Stále verila, že sa vráti. Myslela si, že ide len na krátky výlet s Avery, aby bola šťastnejšia. Jej posledné nádeje sa roztrieštili ako vody o bralá pobrežia v ten moment, keď jej Kenna so zvláštnym úsmevom oznamovala, že sa jej v novom domove bude zaiste páčiť.

Bola malým dievčatkom a ničomu ešte nerozumela. Všetci ju považovali za malé decko, tak sa jej zbavili. Ešte stále mala v živej pamäti, ako ju bolelo pri srdci. Nemala tam nikoho, s kým by sa mohla hrať. Musela byť ticho, nevýskať. Bolo toho veľa, o čo prišla okrem rodiny. Ako sa potom mohla tváriť, že sa nič nestalo a prijať Corneliu späť do svojho srdca? To sa jej videlo ako zlý nápad. Bála sa zahodiť spomienky a proste žiť teraz. Lipnúť na minulom bolo zlé a veľmi dobre to vedela. Lenže nevedela to zmeniť.

Odrazu jej úvahy zaplašil ostrý lúč slnka, ktorý jej zahmlil videnie. Elyon prudko zavrela oči a nastavila vlhkú tvár tomu teplu. Slzy, ktoré opäť prelievala, boli tichým svedkom jej trápení. Prisahala, že s tým skoncuje. Nemôže byť predsa taký slaboch...

To, že zaspala, si uvedomila vtedy, keď ju čosi zobudilo. Posadila sa tak rýchlo, až sa jej zakrútilo v hlave. Bola celá stuhnutá a ubolená. Slnko bolo vysoko nad ňou, takže už musel byť minimálne obed. Nesúhlasne si povzdychla a začala sa zberať na nohy. Sotva tak urobila, začula neďaleko vysoký krik premiešaný s plačom. S detským plačom. Zaváhala na okamih, no hneď sa tam rozbehla. Bolo jej jedno, že ani poriadne nevie ako ďaleko to dieťa je. Iba vedela, že potrebuje pomoc.

Keď sa už začala vzdávať myšlienky, že ho nájde, zazrela pred sebou medzi stromami čosi malé a biele. Pribehla bližšie a všimla si malé, možno päťročné, dievčatko s plavými vláskami, ktoré zúfalo plakalo. Rýchlo sa poobzerala, či niekoho neuvidí. No boli tu samy dve. Pomaly sa priblížila k malej postave a položila jej ruku na rameno. V tom momente sa dievčatko s krikom postavilo na nohy.

„Pššt, nemusíš sa báť,“ hovorila Elyon gaelsky. „Neublížim ti. Volám sa Elyon. Čo sa ti stalo?“

Dievčatko si ju dlho prezeralo. Ustúpilo o krok dozadu a utrelo si nos. „Som Skye. Stratila som sa.“ Potiahla nosom. „Mama povedala, že nemám chodiť ďaleko, ale ja som chcela doniesť huby, aby mohla uvariť tú dobrú polievku pre ženu nášho zemana, lebo zachránila môjmu bratovi život. Ale potom som už nevedela nájsť cestu späť.“

Elyon zovrelo srdce nad jej zúfalstvom. Podišla k nej a jemne ju objala. „Neboj sa, Skye. Nájdeme tvoju mamu, dobre? Ale najskôr ti utrieme slzy, dobre?“ prihovorila sa jej nežne a lemom rukáva jej utierala zafúľanú tváričku.

„No vidíš, si odvážne dievčatko, Skye. Povedz, z ktorého si klanu?“ spýtala sa jej po chvíli ticha. Keďže mala na sebe len bledú blúzu, teraz zablatenú, nevedela, ku komu patrí. Hoci si nebola istá, či by to poznala aj keby mala tartan. Už si nepamätala, kto má aké farby, hoci ju to Kenna dlho učila.

Dievčatko opäť potiahlo nosom. „Patrím k McCadenovcom. Ale neviem, ktorým je to smerom.“

Elyon sa úľavou skoro rozosmiala. Aspoň kúsok šťastia. „To je náhoda, ja k nim tiež patrím. Poď, tam kúsok sa pasie moja kobyla. Pôjdeme domov.“ Postavila sa na nohy a Skye potiahla so sebou. Ona sa na ňu nedôverčivo  zamračila.

„Prečo nemáš naše farby? To musíš,“ poučovala ju.

So smiechom jej postrapatila dlhé vlasy. „Ešte len včera som k vám prišla, Skye. Neviem, ako sa nosí tartan.“ Zvláštne, že jej mohla svoju neschopnosť priznať bez toho, aby cítila rozpaky.

Dievčatku sa rozžiarili očká. „Ty si žena nášho zemana, však? Vieš, že si krásna skoro ako moja sestra Susie?“

„Som si istá, že ona je oveľa krajšia,“ smiala sa. „Ideme domov?“

„Ale ja ešte nemám huby na polievku pre teba,“ zamračila sa a zodvihla prst, aby dodala svojim slovám na vážnosti. Na tak malom dievčati ten posunok vyzeral veľmi smiešne, no Elyon sa nezasmiala.

„Vieš čo? Čo keby si mi namiesto húb do polievky ukázala, ako mám nosiť tartan? Iste to už vieš.“

Skye sa rozžiarili očká. Začala kývať hlavou. „Susie ma to naučila. Povedala, že to urobí. Vraj som otravná ako roj včiel, keď niečo chcem.“ Pri poslednom slove odula spodnú peru.

„Som si istá, že tvoja sestra to nemyslela zle. Len sa tak smiala.“

„Myslíš si to?“ pýtala sa s nádejou.

„Ja to viem,“ prikývla. „Ale teraz už by sme mali ísť, aby sa o nás doma nebáli. Poď,“ nastavila jej ruku. Skye ju s úsmevom chytila a spolu sa vybrali smerom, odkiaľ Elyon pribehla.

Dievčatko celú cestu štebotalo. Rozprávala Elyon o svojich kamarátkach a o svojej mame. Dozvedela sa, že je to tá istá gazdiná, ktorá jej kedysi dávala koláče. Mala to vedieť. Veď také plavé vlasy a nezvyčajne tmavé hnedé oči mala aj ona. No keď ju našla uplakanú sedieť na tom pni, jej pôvod bolo to posledné na čo myslela. Vždy mala rada deti. Možno aj preto, že sa s nimi stretla len veľmi málo ráz. A Skye bola taká všetečná malá mladšia sestrička.

Ani sa nenazdala a boli späť pri Eos, ktorá spokojne spásala trávu okolo seba. Akoby si sotva všimla, že Elyon odišla a ju tam nechala samu. Keď ju zazrela aj Skye, zmĺkla uprostred rozprávaní o svojej sestre a bratovi. Zastala na mieste a s otvorenými ústočkami pozerala na kobylu. Elyon sa potichu zasmiala.

„Neboj sa. Eos nežerie deti. Ale rada sa s nimi hrá.“

Dievča potriaslo hlavou a vzdorovito vystrčilo bradu. „Ja sa nebojím.“

Elyon so smiechom pokrútila hlavou a vybrala sa k Eos. Potľapkala ju po boku a odviazala uzdu. Schytila Skye okolo pásu a skôr, kým stihla niečo namietnuť, ju vysadila do sedla. Sama sa potom vyšvihla za ňu. Zobrala opraty medzi prsty. Pomaly sa rozišli smerom, odkiaľ asi prišli.

„Eos je dobrá kobyla. Postará sa o nás.“

Dlho bolo ticho, keď sa znovu ozvala Skye. „Naozaj si ma nechce dať na obed? Pretože Susie mi vždy hovorila, že ak nebudem mlčať, zavrie ma za trest do stajne a tam si zo mňa koníky urobia večeru.“

Elyon sa jej tichému priznaniu zachmúrila. Strašiť dieťa niečím takým hlúpym bolo kruté. A ešte o to viac, keď tomu to dieťa uverilo. „Keď prídeme domov, vysvetlíme tvojej sestre, že koníky ľudí nejedia.“

Pre Skye to bolo asi dostatočné uistenie, pretože netrvalo dlho a opäť začala nadšene švitoriť. Elyon ani nevedela o čom vlastne rozpráva, ale jej detský hlas ju upokojoval. Stále nevedela ako sa zachovať k vlastnej tete, ale toto dievča jej pomáhalo. Keďže jej mama bola v kuchyni a blízko Cornelie, často sa s ňou stretávala. Zažila s ňou veľmi veľa a mala ju skutočne rada. To už bol druhý človek, o ktorom vedela, že sa oňho Cornelia postarala. Mala láskavé srdce. A možno... Keith povedal, že si má najskôr vypočuť, čo jej chce povedať. Asi ho poslúchne.

Uprostred príbehu o stratenom tanieri a rozbitej miske zrazu Elyon čosi upútalo. Išli už pomerne dlho a odhadovala, že čoskoro budú naspäť doma. V tráve vedľa cesty, ktorú jej ukázala Skye, sa čosi pohlo. Skôr, ako stihla Eos zatiahnuť za opraty, odtiaľ vyrazil had. Pravdepodobne ho vyrušili, no to ju pramálo zaujímalo, keď sa kobyla pod ňou prudko vzopäla na zadné. Skye vykríkla hrôzou a vyzrala, že chce zoskočiť.

„Neboj sa, len sa ma drž,“ zachrčala jej Elyon do ucha s neuveriteľnou námahou. Cítila, že dievča ju objalo kolo krku. Elyon sa stále snažila Eos upokojiť. Priťahovala opraty a voľnou rukou ju hladila po hrive. Had bol predsa už dávno v nenávratne. Keby nebol, Elyon by ho s veľkým potešením zabila a upiekla na ražni.

Keď sa jej už zdalo, že sa Eos konečne upokojila, vzopäla sa na zadné ešte prudšie. Elyon cítila, ako padá dozadu. Opraty jej vykĺzli spomedzi prstov a s výkrikom sa rútili k zemi. Kým jej hlava dopadla na kameň, stihla ešte objať Skye, aby ju ochránila. Potom ju zahalila tma.